Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.

Storia - Renáta Ocilková

small_small_renata_ocilkova.jpg

Matka 3 detí.

Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto nádherného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole.

Histologické výsledky boli zlé: bol tam nádor o veľkosti detskej hlavičky. Presnejšie: „germinatívny yolk sac tumor pravého ovária“. Nádej na prežitie? Minimálna. Prognózy podľa odbornej literatúry zneli:

„Nádor je vysoko malígny, rýchlo lokálne progreduje a metastazuje všetkými spôsobmi. Histologický typ yolk sac tumoru má v prognostických úvahách malý význam... Nádor je rádiorezistentný, ale môže odpovedať na vhodnú kombináciu chemoterapií predĺženým pooperačným prežívaním.“
(Motlík, K.; Živný, J.: Patologie v ženském lékařství, GRADA Avicenum, 2001) 

Pri operácii mi vybrali pravý vaječník a potom ma odoslali na onkológiu. Spolu s rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je u mňa navždy vylúčené, že moje minúty sú spočítané, že okamžite treba ísť znova pod nôž a všetky ženské orgány musia von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť - začala som umierať. Previezli ma do Bratislavy, kde sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila tá strašná diagnóza. Nenasledovala však operácia, ale chemoterapia. Vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace...

Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal:

„Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“ 

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal:

„To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Po čase mi začali rásť vlasy a ja som začala som uvažovať o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.

Prešlo asi deväť rokov. Moja láska - vtedy gymnazista - medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide, no napriek tomu ma stále miloval. A veril. Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilná“ zasa prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu. Po tejto operácii ma, samozrejme, indikovali na umelé oplodnenie, ktoré sme však nechceli. Všetko sme jednoducho vložili do Božích rúk. 

Asi o štyri mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave.

Tehotenské vyšetrenia ukázali, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že dieťa bude postihnuté. Pani doktorka genetička ma poučila, že po chemoterapiách je veľmi vysoký predpoklad poškodenia plodu. Samozrejme, že to so mnou trošku „zatriaslo“, manžel mi však stále hovoril, že Pán Boh vie, čo zvládneme a čo potrebujeme. Nešli sme teda ani na amniocentézu.

V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura.

Keď mala Laura osem mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítala stať z Evanjelia:

„...a hovorili o nej, že je neplodná...“,

som zistila, že som v druhom mesiaci druhého tehotenstva. O sedem mesiacov sa nám narodila krásna dcérka Lea. 

Lebo Bohu nič nie je nemožné.

 

P.S.

V časopise Miriam bol uverejnený môj príbeh zázračného telesného uzdravenia. Niekto ho začal posielať aj po internete. Chápem, že pre ľudí je povzbudzujúce, keď čítajú také svedectvo o konkrétnom človekovi. Ale nechcem, aby som v tomto príbehu bola „hrdina“ ja. Tento príbeh je o Bohu, o Božej veľkosti, Všemohúcnosti, Láske. O tom, že Bohu nič nie je nemožné. S rozposielaním môjho príbehu som však konfrontovaná s otázkou, prečo Boh svoju moc vyjavil práve na mne a nie aj na iných ženách?! Pretože teraz ma kontaktuje veľa neplodných žien. Chcem, aby ľudia vedeli, že to vôbec nie je vecou zásluh. Som najnehodnejšia z nehodných. Nepatrím medzi tie ženy, ktoré túžili mať veľa detí a teraz sa mi to splnilo. Angažujem sa vo veciach verejných a to ma aj baví. A len Boh vie, prečo mňa - neplodnú - práve s takýmito záujmami, vôbec nie supermatku, urobil mnohonásobnou matkou. Odkedy som napísala to svedectvo, bola som už dvakrát tehotná, raz sme však o bábätko prišli v 3. mesiaci tehotenstva. A teraz - v mojich takmer 39 rokoch - sa nám narodil syn. Lekári mi pritom hovorili, že sme narodením dvoch dcérok v mojich 32 a 33 rokoch stihli moje posledné fertilné mesiace. Zdá sa, že Boh sa nad vedeckými poznatkami iba usmieva. Božia logika je iná ako naša. Nech nás aj toto poznanie pritiahne bližšie k Bohu.
(Hoci stále neviem, prečo sa to nedeje všetkým ženám.)

Asi to nezapadá do ideálneho obrazu o uzdravenej, vyliečenej, ale chcem o sebe napísať pravdu, nie ružový obrázok. Lebo to je podstata tohto zázraku - že BOH SA OSLÁVIL a nie že sa splnila moja túžba.


Torna alle storie | | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel