Photo - Kaka

Kaka

I need Jesus every day of my life. Jesus tells me in the Bible that without Him I cant do anything. I have the gift and capacity today to play soccer because God gave it to me.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

I noticed a little lump on my neck and it changed my plans and my life. We will have to remove it, exclaimed my doctor. It is just a simple operation… I spent three days in the hospital and I waited three weeks for biopsy results. I wasn’t worried at all. I was a 22-year old university student, full of energy and vitality. I didn’t expect it could be something serious. On 22 February 2006 the doctor told me: “It is positive“. I didn’t even understand what it means. Everybody in my family was shocked – I had CANCER. I was confused. I had lots of questions and fears.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Hi everybody, whoever you are and wherever you are – YOU ARE DISCIPLES. That’s the way I call my boys and invite them at our regular PAJTA meetings.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

He prayed: "Father in Heaven, send your Son Jesus now to this priest suffering from kidney T.B., kidney stones and infections and restore him complete health of body and soul". Then I thought in my mind that he might have seen the hospital chart where my sicknesses were reported!

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

I am 52 years old and I am a lawyer. I have a beautiful beloved wife, Helena, and 5 beautiful children, Róbert, Jakub, Andrej, Annamária-Rút, and Lukáš.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

If I have to be punished for what I did – i.e. for the goodness, truth, and Christ – I wouldn’t choose the smallest punishment, but the most terrible one; I would be so happy if I could die for Christ, although I know that I am not worthy of such a great grace.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

I healed my daughter who had bronchitis, after antibiotics showed no effect. I had a wart and it disappeared on the following day after I had used my homoeopathic drugs.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

I knew about God, but I didn't know Him. I saw God only as a strict judge. One of the predominant feelings when I thought about God was a sort of fear. Today, I know I was completely wrong.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Yes, bones were my life issue. I was born with a fracture. Since then I had several fractures during all my childhood, every time I fell down. I spent a lot of time in hospitals. I suffered a lot. But I also saw other people suffering. It was for me great life experience, great learning experience. During this experience I understood that God is always with me and He never abandons me. This attitude of praise became (and it is continuously becoming) my expression of love towards God.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

I am thankful to have been born 31 years ago with no arms and no legs. I won’t pretend my life is easy, but through the love of my parents, loved ones, and faith in God, I have overcome my adversity and my life is now filled with joy and purpose.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

When I was a child I was sexually abused by an older boy. We lived in poverty. I experienced occult practices, depression, homosexuality, and suicide attempts. Only faith in Jesus Christ brought light to my life.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

People ask me: What is the purpose of life? And I respond: In a nutshell, life is preparation for eternity. We were made to last forever, and God wants us to be with Him in Heaven.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

During chemotherapy I lost my menstrual cycle. After about half-a-year I asked my gynaecologist – oncologist about that. I was afraid I was going to badly react to his answer. He told me:
“It’s normal. Your menstrual cycles will never return.”

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Faith and love for Jesus and for his cause filled all my heart and I was ready to offer my life for this.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

I started to do fortune-telling and I said things that resulted to be truthful. I used to predict things that really happened in near future. Sometimes I read people’s thoughts. I disdained Christian religion. I had a bad opinion about believers and acquaintances who were not profound believers.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Despite persecution during the Communist era (or actually because of Communist persecution) my search of God became a continuous adventure. Pilgrimage and travelling rather than studying. When I studied at high school God came dramatically closer to me.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

I always have wonderful memories of my return to God; still today they are pretty important. Everything happened during my university studies at times of normalizing Communism.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

This epoch is not easy at all for Christians; but for big-format Christians it is a great and marvelous epoch. “If they persecuted Me, they will also persecute you.“ In such glorious moments the Church sings to the Lord a heroic song of love and faithfulness. It is a privilege and a gift: to live just now, to love, and to fight.

Photo - Lucia Tužinská

Lucia Tužinská

My core problem was – how can I trust God again?! How can I understand Him? What has happened? What we believed in before suddenly became not valid. We needed to reevaluate our faith from the foundation.

Photo - Martin Hunčár

Martin Hunčár

My conversion does not fall under the category “extraordinary”. I know you would like to hear about the miraculous conversion of a former drug-addicted or alcohol-addicted. I was neither drug-addicted nor alcohol-addicted. Maybe this is the reason why my conversion was even more miraculous.

Photo - Dan Baumann

Dan Baumann

The beatings would start and they would be slapping in the face, hitting in the stomach, sometimes kicking. “I struggled with faith, ‘Was God with me? Did He love me? If God is good why would He allow me to go through this situation?

Photo - Dária Miezgová

Dária Miezgová

But I was also interested very much in the communist ideals as in something that surpassed the ordinary life. So I became a member of a communist party – because I was convinced and I wanted it. And in spite of the fact I went to church and believed in God. I did not feel it as a contradiction

Photo - Matúš Demko

Matúš Demko

Then I directly felt that God is a living being, close to us. Back then, God, our Lord, clearly and expressly intervened into my life. He completely changed it. I became another person.

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

My grandfather from my mother’s side had a great influence on my life. Besides that he loved me very much and spent much time with me, he became my ideal and inspiration in a faith, but also in a male character.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

I was born and brought up as an atheist and I can confirm that I had never been told me anything about God during my first 20 years of life. It was something that was an unknown concept for me.

Photo - Sasa Patalakh

Sasa Patalakh

Drugs, sex, Ukrainian mafia, and prison…
“…the story of a young man from Ukraine freed by God…”

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

I was indeed horrified that I don’t know God and His Love although I was ministering in the church.

Photo - Dominic McDermott

Dominic McDermott

Hearing from God through dreams. Biblical basis, Why God would use dreams, The process ...

Photo - Štefan Esztergályos

Štefan Esztergályos

I got more and more entangled in different occult practices. I applied myself to astrology, healing (reiki) and I practiced martial arts. Instead of prayer I meditated in solitude, which pulled me many times away from the life’s reality.

Photo - Geoff and Gina Poulter

Geoff and Gina Poulter

We had decided with a great sadness that we had to go where we were being fed and leave the Catholic Church. Just as we were about to make this public statement Geoff had an open vision which simultaneously was confirmed to Gina through a word from the Lord.

Photo - P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

Something of the kind must happen once in our lives for us to be true, convinced Christians, and overjoyed to be so.

Story - Petr Jašek

small_Petr Jasek.jpg

Je dobrovoľníkom v organizácii Hilfsaktion Märtyrerkirche - Pomoc prenasledovanej cirkvi. Pracuje aj pre ním spoluzaloženú českú organizáciu Hlas mučeníkov. V Sudáne bol odsúdený na 20 rokov väzenia. 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 pracuje na plný úväzok pre sesterskú americkú organizáciu Hlas mučeníkov. Rozhovor s Petrom Jaškom si môžete vypočuť aj na DVTV.

Petr Jašek v rozhovore hovorí o svojej práci pre prenasledovaných kresťanov vo svete, o uväznení a mučení v Sudáne, o dobrých moslimoch, o jeho mučení extrémistami z ISIS (Islamského štátu), o 4 mesiacoch strávených vo väzení na "samotke", o jeho veľmi zaujímavom pohľade na Islam, o duchovnom smerovaní Európy, o pohľade moslimov na migrantskú krízu a Európu a o jeho odkaze a pozvaní ľuďom.

Minulý rok ste boli v Sudáne nespravodlivo obvinený, odsúdený a uväznený, dokonca Vám hrozil až trest smrti. Vaša viera bola vo väzení vyskúšaná ohňom. Na úvod by ma zaujímalo, aká bola Vaša cesta viery v Ježiša Krista, ktorá predchádzala tejto skúsenosti?

Ja som mal na jednej strane to privilégium, že som mohol vyrastať vo veriacej rodine. Môj otec bol evanjelický farár. Moje predchádzajúce pokolenia zo strany maminky a otca boli veriaci niekoľko generácii spätne.

Ako vieme, že viera sa nededí. Človek musí získať svoj osobný vzťah k Pánovi Ježišovi Kristovi skrze znovuzrodenie a to je vec, ktorá sa nedá dediť. Musí sa do neho narodiť. V mojom živote to bolo tak podobne.

Nikdy som v živote nebol v rebélii voči Bohu. Poslúchal som svojich rodičov, chodil som na kresťanského zhromaždenia. Asi vo veku 15 rokov, prvého ročníka na gymnáziu som sa zúčastnil kresťanského letného tábora vo Východnom Nemecku a práve tam ku mne prehovorilo slovo k Božiemu súdu a o tom, aby človek bol pripravený a svoj život odovzdal Kristovi. A tam som vykonal rozhodnutie. Bolo to v tichosti, bez ostentatívnosti, bolo to rozhodnutie sám za seba pred Bohom, po zrelej úvahe, čisto spontánne, nikto ma nemanipuloval. Bolo to moje slobodné rozhodnutie. Od tej chvíle sa môj život natoľko zmenil, že som získal veľkú odvahu, aby som o Pánovi Ježišovi Kristovi hovoril so svojimi spolužiakmi a profesormi na strednej škole. Od tej chvíle žijem s Pánom Ježišom neustále až do dnešného dňa. Bolo to rozhodnutie v relatívne ešte v mladom veku, ale ktoré bolo rozhodujúce pre môj život a trvalé.

Aké okolnosti vo Vašom živote prehlbovali lásku ku Kristovi?

V dobe keď som vyrastal a keď som učinil toto rozhodnutie, krátko na to moji obaja rodičia okrem ich oficiálnej služby v evanjelickej cirkvi organizovali stretnutia mládeže zo všetkých denominácii z celého bývalého Československa. Vďaka tomu, že sa na našej fare konali takéto stretnutia, tak sme sa dostali do hľadáčika štátnej tajnej polície. Vyústilo to do permanentného sledovania nášho domu a našich aktivít. Jedného dňa som sa vrátil z gymnázia domov a zistil som, že obaja moji rodičia boli zatknutí a vypočúvaní štátnou tajnou bezpečnosťou. Keď sa otec vrátil, tak mi dal jednu knižku písanú v nemčine. V tom čase som nemecky už plynule hovoril. Knižka sa volala v Božom podzemí a napísal ju Richard Wurmbrad, ktorý bol rumunským evanjelickým farárom, ktorý strávil 14 rokov v komunistických väzeniach. Z toho viac ako 3 roky na samotke. Môj otec mi tú knižku dával so slovami, aby som si ju prečítal s tým, že to povzbudí moju vieru. Ja som tú knižku prečítal a môžem povedať, že dodnes po Biblii je to druhá najdôležitejšia knižka v mojom živote, ktorá posilnila moju vieru mladého, čerstvo rozhodnutého pre Krista kresťana. V tej knižke popisuje mučenia, ktoré zažíval v komunistických väzeniach v 50 – 60 rokoch. Moju vieru to nesmierne posilnilo a získal som také odhodlanie nasledovať Krista, nech to stojí čokoľvek.

Náhle v ten moment sa to prenasledovanie, ktoré sme zakúšali ako rodina zdalo ako úplne malicherné, oproti tomu mučeniu a bitiu, ktoré zažíval Richard Wurmbrad v komunistických väzeniach v Rumunsku.

Myslím, že v roku 1965 ho vyhostili a zároveň ho predali jednej nórskej misijnej organizácii, ktorá za neho zaplatila asi 10 000 dolárov. Za neho, za jeho manželku a ich syna. Takto ich vyhostili z Rumunska, ale predtým, ako ich vyhostili ich varovali slovami, že pokiaľ bude hovoriť pravdu, že čo zažil a čo zažívajú kresťania v Rumunsku, tak že si ho nájdu a že ho zabijú. Nebolo to len nejaké plané vyhrážanie. Po páde Ceaušeskovho režimu sa ich synovi podarilo dohľadať záznamy štátnej „securitate“. Skutočne tam našiel meno človeka, ktorý bol vyslaný do Kalifornie, kde oni žili s cieľom, aby ich otca zabil. K tomu nedošlo. Pán Boh ho ochraňoval a Richard Wumbrand založil v roku 1967 Medzinárodnú kresťanskú asociáciu, čo je takým združením Hlasu mučeníkov, ktorí informujú o prenasledovaných kresťanoch vo svete a zároveň im pomáhajú. To bola taká obrovská skúsenosť z mojej mladosti. Ja som potom o niekoľko rokov neskôr sám viedol jedného zo svojich spolužiakov na Vysokej škole, tak som mu o tejto knihe povedal a on, ako čerstvo obrátený človek bol touto knižkou veľmi zasiahnutý, alebo tým čo som mu k tomu hovoril. Bol to práve on, kto sa stal predsedom našej organizácie Pomoc prenasledovanej cirkvi, brat Stanislav Forejt, ktorý potom inicioval pozvanie predstaviteľov z Nemecka organizácie HMK – Hilfsaktion Märtyrerkirche voľne preložené Pomoc prenasledovanej cirkvi. Oni nám v roku 1992 pomohli založiť českú pobočku, ktorá existuje už 25 rokov a do ktorej patrím ako spolu zakladajúci člen. Dnes fungujeme ako spolok. Pracujem tam ako dobrovoľník. Prekladám články, alebo píšem články zo svojich ciest. Organizujem niektoré projekty pomoci, alebo pôsobím, ako styčný dôstojník pre kontakty s našimi sesterskými organizáciami Hlasu mučeníkov, ktorých po svete existuje asi 20 v rôznych krajinách sveta. Tak som sa dostal k práci pre prenasledovanú cirkev. Osobne to vnímam, ako veľkú poctu, alebo určité privilégium, že môžem dnes ja, ktorý som bol s rodinou príjemca pomoci a povzbudenia zo strany kresťanov zo západných krajín v čase, keď sme my boli prenasledovaní a od ktorých sme dostávali kresťanskú literatúru a Biblie. Takže dnes som hrdý, že môžem byť súčasťou organizácie, ktorá to isté činí kresťanom, ktorí sú prenasledovaní dnes.

Kedy a ako sa vo Vás zrodila túžba ísť slúžiť ľuďom do chudobných a dokonca moslimských krajín, kde sú kresťania a misionári v ohrození života?

Na úvod by som rád upresnil jednu záležitosť, že táto Medzinárodná kresťanská asociácia (International Christian association) je to také združenie, ktoré pomáha prenasledovaným kresťanom. Pomáha im niekoľkými spôsobmi. Jednak, že informuje západný svet o prenasledovaní, ale potom im pomáha aj praktickými projektmi. My sami ako celosvetová organizácia nevysielame misionárov. V médiách som bol často mylne označený za misionára. Misionárom sa ani necítim, ani ním nie som. Cieľom našej organizácie nie je misijne pôsobiť, pretože my veríme, že najlepší misionári sú v tých daných krajinách práve obyvatelia tých krajín. To znamená, oni to najlepšie vedia. My im chceme stáť po boku a chceme im dávať do rúk také nástroje, ktoré oni potrebujú pre to, aby tá ich evanjelizačná služba bola omnoho efektívnejšia. Tým je napríklad technika, aby mohli premietať kresťanské filmy, hlásať evanjelium cez PR systémy, keď chcú hovoriť k väčšiemu davu, alebo dopravné prostriedky, aby sa mohli dostať do oblastí, ktoré sú veľmi vzdialené. Najčastejšie ide o motorky, alebo bicykle, niekedy automobily. Sú to aj počítače, alebo vybavenie, aby mohli kopírovať kresťanské materiály. V neposlednom rade je to rozširovanie Božieho slova v elektronickej forme, audio podobe, na MP3 prehrávačoch sa prenáša Božie Slovo osobitne v krajinách, kde je riskantné distribuovať tlačené Biblie, alebo aj na miestach, kde sú ľudia negramotní a pre nich je oveľa pohodlnejšie, keď tú Bibliu môžu počúvať. My priamo teda nevysielame misionárov. V roku 2002 som opustil svoju kariéru riaditeľa nemocnice. Dovtedy som 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 som začal pracovať na plný úväzok pre našu sesterskú americkú organizáciu a tie moje cesty za trpiacimi kresťanmi, tak to sú skôr také krátkodobé cesty, kedy my už máme nadviazané určité kontakty, alebo ideme práve nadviazať nové kontakty s miestnymi predstaviteľmi cirkví. Robíme s nimi rozhovory. Chceme zistiť aké majú oni problémy. Čo najviac potrebujú preto, aby ich služba bola čo najefektívnejšia. Pre mňa sú to krátke cesty do veľmi rizikových oblastí, kde sú kresťania zabíjaní, mučení a väznení. To je súčasťou mojej každodennej práce. Nie že by som tam trávil celé mesiace, ale tie moje cesty boli skôr také cielené a krátke, napr. 2 týždňové – 1 týždňové, ako bolo treba. S rozvojom techniky a internetu sa veľa ciest dalo nahradiť online komunikáciou. Pre mňa to nie je cesta, kde by som trávil mesiace, pokiaľ teda nebudeme hovoriť o tej mojej poslednej ceste a skúsenosti zo Sudánu, kde som strávil 14 a pol mesiaca. Inak to sú cesty veľmi krátke. Do Sudánu som išiel v decembri 2015 len na 4 dni, pretože som mal dopredu dohodnuté stretnutia a ani som nemal v pláne opustiť hlavné mesto.

Čo Vás priviedlo na službu do Sudánu?

Mojim cieľom bolo sa stretnúť s tými stĺpmi cirkvi. V októbri 2015 som sa zúčastnil konferencie v Etiópske Addis Abebe, ktorá sa konala o Sudáne, kde som sa stretol s asi 15 účastníkmi reprezentujúcich Sudán a približne rovnakým počtom ľudí zo západných krajín. Boli tam Sudánci, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu a pôsobili ďalej tak, že boli v kontakte s prenasledovanou cirkvou Sudánu a stali sa spojkou pre zahraničie. Bola to komorná konferencia asi 30 ľudí, kde som sa zoznámil s tými predstaviteľmi, ktorých som plánoval potom aj navštíviť a ktorí ma informovali o situácii aké prenasledovanie tam kresťania zakúšajú. Dohodol som sa s nimi, že akonáhle to bude možné, tak ich navštívim a mal som špeciálny záujem urobiť rozhovor s tým popáleným študentom, ktorého prípad bol na tej konferencii diskutovaný. Tak to tak vyšlo, že začiatkom decembra 2015, od 06 do 10.12. 2015 som mal možnosť tam ísť. Získať vízum bolo veľmi jednoduché. Stačila mi rezervácia hotelu a spiatočná letenka. Potom som dostal turistické vízum. To ma priviedlo a hlavným cieľom bolo zdokumentovať prípady prenasledovania, či už jednotlivcov, alebo celých cirkví a zborov. V tom čase došlo práve k tomu, že boli celé kostoly demolované na základe priamo vydaných demoličných pokynov miestnych úradov.

Z akého dôvodu Vás v Sudáne obvinili a uväznili?

Už na tom letisku, keď ma zatkli sa ma pýtali na cieľ mojej cesty takou lámanou angličtinou. Moc sme si nerozumeli, pretože anglicky veľmi zle hovorili. Skúšal som na nich aj iné jazyky, francúzsky, nemecky, rusky. Je známe, že ich bezpečnostné služby majú úzke kontakty s Ruskom a ich tajnou službou. Bolo mi jasné, že keď som im hovoril, že som turista, tak oni mi už na letisku ukazovali fotografie, kde mali zdokumentované každý môj krok. Všetky stretnutia. Niektoré z tých fotografií, ktoré mi ukazovali boli také klasické šedozelené fotky z kamery z nočného videnia. Takže nič neponechávali náhode a stretnutia, ktoré sme mali vo večerných hodinách, tak oni ich mali všetky zdokumentované. Bolo jasné, že ma sledovali od samotného začiatku. Dokonca mi potom moji kolegovia vo väzení hovorili, že o mne pravdepodobne vedeli ešte pred mojím príchodom, pretože aj keď to bola uzavretá konferencia v Addis Abebe, tak z výsluchov, ktoré som potom zažíval, bolo jasné, že oni vedeli všetko. Viac menej sa ma pýtali na veci, ktoré vedeli a ja som ich nevedel, takže to vyzeralo, že im ich nechcem povedať, ale ja som ich naozaj nevedel. Zoznámil som sa s niektorými účastníkmi konferencie, kde som vedel iba prvé krstné mená, ostatných som nepoznal. Je teda možné, že to bolo tak, ako mi kolegovia hovorili, že o mne vedeli ešte predtým, ako som do Sudánu išiel. Poslednou pomyslenou kvapkou do pohára bolo...legálne držím 3 pasy Českej republiky. Všetky sú na moje meno s rovnakým rodným číslom. Mám ich z toho dôvodu, že veľa cestujem a musím tie pasy posielať do rôznych krajín súčasne. Nikdy necestujem s jedným pasom. Vždy cestujem s dvomi pasmi. Tou poslednou kvapkou bolo, keď u mňa našli druhý pas. To už bolo pre nich jasné, že som špión, pretože normálny človek s dvomi pasmi necestuje.

Chceli po mne môj počítač, laptop, telefón, kameru, jednoducho všetko. Vždy počítam, že môže dôjsť k nejakej kontrole.

Pri odchode z krajiny v strednej Ázii som často krát zažil ako ma kontrolujú a preverujú čo človek má. Fotky toho popáleného študenta som nemal, resp. som ich zmazal. Úprimne povedané som nečakal takú hĺbkovú kontrolu a keby som to bol čakal, tak by som zmazané súbory prepísal programom, ktorý som mal v počítači. Mohol som ich prepísať. Takisto potvrdenky a dôležité nafotené dokumenty som mal uložené v zabezpečenej časti disku, ale problém bol to, že na pamäťovej karte zostali tie zmazané súbory. Tak to už môj syn na základnej škole vedel obnoviť zmazané súbory, ktoré nie sú prepísané. Takže oni veľmi rýchle hneď v prvých momentoch toho výsluchu si obnovili tie fotografie z pamäťovej karty. V prvom rade ma vinili z toho, že som zneužil to turistické vízum a že som tam robil činnosť pre ktorú som nemal povolenie. To bol prvý a hlavný dôvod toho zatknutia. Oni mi ten dôvod neoznámili. To mi len vyplynulo z tých výsluchov a z priebehu toho vyšetrovania.

Ako ste prežívali čas vo väzení a čo sa tam s Vami odohrávalo? Ako to prežívala Vaša rodina? Boli ste nejako v kontakte?

Po zatknutí som 10 dní nemal absolútne žiadnu možnosť kontaktovať rodinu. Po 10 dňoch mi dovolili asi na 30 sekúnd zavolať manželke a to iba v angličtine. Nedovolili mi česky hovoriť. Mal som presne stanovenú frázu, ktorú mi povedali, že ju môžem povedať a síce, že som v poriadku, že som zdravý, že došlo k určitému nedorozumeniu a že sa im čo najskôr opäť ozvem. Potom som sa nemohol ozvať celých dlhých 8 mesiacov, keď sa poprvé dalo v jednom väzení zaplatiť si a bolo mi umožnené zavolať rodine. Na 11. deň po zatknutí prišiel za mnou konzul z českého veľvyslanectva v Káhire, pretože v Sudáne Česká republika nemá veľvyslanectvo. To bola pre mňa veľká vzpruha, pretože mi priniesol správy z rodiny. To najhoršie je, keď ste vo väzení a viete, že Vás doma čakali, tak boli zvyknutí, že im pošlem SMS-ku, alebo som zavolal cez Skype v tých medzipristátiach som mal ísť cez Nairobi cez Amsterdam do Prahy a teraz som sa neozval, len som s manželkou hovoril hodinu pred odchodom z hotelu a tam som opäť povedal, že sa opäť ozvem, keď budem mať pripojenie k internetu, alebo jej pošlem SMS-ku.


To že som sa neozval, manželka tušila, že sa niečo deje. Pre mňa osobne to bolo vedomie, že oni nevedia, čo sa so mnou deje. Oni volali do hotelu, tam zistili, že som sa odhlásil, volali vodičovi mikrobusu, ktorý ma viezol na letisko, ten povedal, že ma tam doviezol. Potom volali na leteckú spoločnosť, tam im povedali, že som si letenky vyzdvihol, ale že som do lietadla nenastúpil. Tá tajná služba zámerne mylne informovala aj českú ambasádu v Káhire. Oni rozširovali také informácie, že som bol zadržaný preto, že som pašoval tigrie kože, taký nejaký nezmysel si vymysleli. Potom tiež povedali, že mám dva pasy, takže česká strana nevedela, či som občan dvoch krajín, až si to potom overila, že mám legálne držané 2 pasy. To najhoršie vedomie a prežívanie je, že si človek uvedomuje, že rodina čaká a nevie čo sa deje. 

Tá nevedomosť a vedomosť, že oni nevedia, čo sa so mnou deje, toho človeka veľmi mučí a trýzní.

To bolo možno ich cieľom oddeliť nás. Po tej možnosti opäť dlho nenasledoval žiaden kontakt s rodinu asi až do 15. februára, čo bolo asi 2 mesiace bez akéhokoľvek kontaktu. Ja som po tom, čo mi neumožňovali ďalší kontakt, tak som zahájil protestnú hladovku, že som po dobu 8 dní iba pil vodu a prijímal som lieky, ktoré som mal so sebou a oni ma po 4 dňoch zaviezli do nemocnice, pretože mali strach, aby som im tam neskolaboval. Tam mi násilím dali infúziu glukózy a pri tej príležitosti som tiež zistil, že som trpel dosť výraznou chudokrvnosťou – anémiou. Potom som sa sám rozhodol tú hladovku ukončiť. To čo človek prežíva, je pomerne dosť zložité, by som povedal, skľučujúce to vedomie tej starosti o rodinu, ako sa trápia tí moji blízki, možno viac než ako o to, čo človek sám prežíval. Všetky tieto skúsenosti viedli mňa osobne k tomu, že som prežíval Božiu blízkosť v utrpení a to v rôznych situáciách aj keby sme to tak po ľudsky povedali len také trápenia psychické, ale potom došlo aj k tomu, že zo strany spoluväzňov z radu členov, sympatizantov a podporovateľov Islamského štátu som zažíval najprv príkorie vo forme slovných urážok, potom fyzické bitie a mučenie zo strany tých Islamistov.

Keď predtým mi robilo problém dlhšie myslieť na rodinu a sústrediť sa a modliť sa za nich, pretože ma to zároveň také to vedomie beznádeje, že nemôžem nič pre to urobiť ma ešte viac zrážalo dolu, tak som sa aj systematicky snažil aj myšlienky na rodinu vytesňovať, aby som sa po psychickej stránke udržal nad vodou.

Tá situácia, keď ste v preplnenej cele a keď 5 krát okolo Vás opakujú rovnaké modlitby nahlas a 3 – 4 x čítajú z Koránu nahlas, tak to začne na človeka pôsobiť, pretože nemáte ani možnosť sa poriadne prejsť. Tá cela je namačkaná. To zhoršuje psychický stav. Práve v určitom okamihu som začal chváliť a vzývať Božie meno ako je to napísané v Zjavení v 4 kapitole, kde je reč o bytostiach, ktoré sú neustále pred Boží trónom a volajú Svätý, Svätý, Svätý, Hospodin Boh všemohúci, ten ktorý bol, ktorý je a ktorý prichádza. Keď som si uvedomil, že oni to môžu robiť bez prestania na veky vekov, resp, že to stále robia, ja som začal postupne tiež takto chváliť Pána a musím povedať, že potom som získal omnoho väčší vnútorný pokoj. Zároveň to možno viedlo k tomu, že tá situácia s tými Islamistami sa vyhrotila natoľko, že na mňa chceli vyskúšať tzv. waterboarding, potom som z cely bol vzatý do inej a môžem povedať, že ten dozorca mi svojim spôsobom zachránil život. Už sa ma na to veľa ľudí pýtalo, ale vo chvíľach najväčšieho fyzického utrpenia, fyzického bitia, človek prežíva najväčší pokoj a mohol som si slobodne myslieť na svoju rodinu bez toho, že by ma to nejakým spôsobom rozľútostňovalo a zrážalo psychicky.

Aké životné skúsenosti a udalosti zanechali vo Vás pri službe v moslimských krajinách najväčší dojem?

Povedal by som, že skúsenosť utrpenia, alebo ak človek nejakým spôsobom na vlastnej koži pocíti určité prenasledovanie, alebo utrpenie, tak to je niečo, čo Vás nesmierne priblíži k Bohu. Ja som vlastne po dobu prvých 4 mesiacov vôbec nemal možnosť mať Bibliu. Zvlášť po tom, čo ma dali na 4 mesiace na samotku som prežíval obrovskú radosť. Božiu prítomnosť, keď som sa mohol nahlas modliť. Keď sa mi začala postupne vracať pamäť, tak som si začal spievať niektoré kresťanské piesne. Prežíval som nesmierne blízko Božiu prítomnosť vo svojom živote a môj modlitebný život sa úžasným spôsobom prehĺbil. To je niečo, čo keď má človek možnosť a to som aj zakúšal, že som sa modlil napríklad 15 hodín v kuse denne bez akejkoľvek prestávky na obed, alebo na jedlo. Tak jedna vec je, čo to urobí s modlitebným životom človeka. Obrovským zlomom bolo, keď som si mohol začiatkom mája čítať Bibliu. To bol veľký zázrak, že sa to podarilo českému konzulovi priviesť tú Bibliu a tam som bol tak veľmi hladný po Božom slove, že aj keď som mohol čítať iba asi od 08:00 rána do 16:30 poobede, podľa počasia, keď bolo trochu svetlo v tej cele, preto som mohol čítať len obmedzenú dobu a to ešte v stoji u okna, tak som tú Bibliu prečítal za 3 týždne celú. Od Genezis po Zjavenie. Za tú dobu som potom Nový zákon prečítal 10 krát. Starý zákon asi 6 krát. Je to niečo úžasného, keď som si čítal tú Bibliu a nachádzal som práve tie verše, ktoré mi už v tom období, keď som Bibliu nemal, Boží Duch pripomínal a postupne vždy tak raz za 3 dni, alebo raz za týždeň ma sprevádzal jeden verš z Biblie, ktorý mi Boží Duch pripomínal, a ktorý ma vždy povzbudzoval. Napríklad, keď sa človek staral o rodinu, tak ten verš, ktorý hovorí, že Ef 3,20 21 „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ Keď mi Duch Svätý tento verš pripomenul, tak som si ho opakoval, aj keď som jeho presnú citáciu nevedel. Zhruba som tušil, čo ten verš hovorí a keď som ho potom našiel v Biblii, tak som nachádzal aj iné verše, pretože som prežíval zhruba každý 3 deň som mal takýto verš na niekoľko dní a to sa stalo mojím motívom modlitieb a chvál.

Začal som sa učiť tieto pasáže naspamäť, pretože som nevedel, ako dlho ešte Bibliu budem môcť mať.

Možno nie takým obvyklým spôsobom. Moje svedectvo voči Islamistom sa skladalo z toho, že oni mi kládli otázky a ja som na tie otázky odpovedal tak, aby bolo pre nich možné vidieť, čo to je evanjelium a čo je základom evanjelia, aby tá zvesť tam zaznela. Také to obdobie, keď som mal modlitebný život sám pre seba a mohol som si volať nahlas k Bohu, keď Boží Duch na mne pracoval, vzdelával ma a k tomu sa pridalo systematické čítanie Biblie, keď som sa začal sýtiť Božím Slovom. Tak potom som videl, keď sme boli v druhej väznici, čo ani nebola väznica, bola to iba policajná stanica, keď nás previezli do skutočnej väznice, tak tam bola väzenská kaplnka, tak až tam som porozumel, ako ma Boží Duch pripravoval pre tú môžem povedať misijnú činnosť, aj keď som kvôli nej do Sudánu nešiel. Ale v tej väzenskej kaplnke som dva krát týždenne kázal po dobu 6 mesiacov, tak som si potom spätne uvedomil, že si ma pripravoval, skrze búrku života, ktorú stvárňuje to väzenie si ma pripravoval a pritiahol k sebe. Potom mi dal možnosť prežiť hlboký modlitebný život a následne sa sýtiť Božím Slovom natoľko, že som jasne videl, že si ma pripravoval na to čo malo nasledovať v ďalších 6 mesiacoch. Bolo to niečo nádherné, keď som od rána do večera bol v tej kaplnke. Keď som nekázal, tak som si čítal Bibliu. Keď som nečítal Bibliu, alebo niekto za mnou prišiel, tak som mohol jednotlivcom hovoriť o Bohu, rozprávať sa s nimi a viesť ich k tomu, aby to neboli iba návštevníci kaplnky, ale aby sa z nich stali Božie deti. To bolo niečo úžasné. Nakoniec to bolo aj v tom poslednom väzení, kde som bol s tým pastorom v sekcii ktorá nemala svoju kaplnku. Tá bola v inej sekcii. Tam sme mohli chodiť iba jeden krát za týždeň v nedeľu. Ale zase to bola príležitosť tam kázať.


Za necelý mesiac čo som bol v poslednom väzení, tak som tam niekoľko krát kázal a čo bolo ešte také veľmi zvláštne, že pastor Hassan Abdelrahim Kodi, ktorý tam stále ešte vo väzení je, tak bol kedy v tom väzení na práci ako študent biblickej školy. Teraz je tam kazateľom z pozície väzňa. Z jeho pozície to je skutočne niečo mimoriadne. Obrovská duchovná skúsenosť, ako si ho Pán Boh používa, ako si ho Pán pripravoval ako študenta a zároveň kazateľa v tej kaplnke.

Ako teraz s odstupom času zmýšľate o svojich trýzniteľoch?

Môžem Vám úprimne povedať, som nikdy k nim necítil nejakú nenávisť. To sa dá vysvetliť jedine, že to pramení z Božieho Ducha, ktorý je v nás, keď odovzdáme svoj život Kristovi.

Môžem povedať, že som z Božieho Ducha dostal tú silu.

Možno preto, že som na žiadne rany neodpovedal, tak to ešte skôr akoby privádzalo tých mojich trýzniteľov k väčšej zúrivosti. To vyvrcholilo tým mojím odchodom z tej cely, keď Pán Boh zasiahol v pravý čas. Môžem Vám úprimne povedať, že som sa modlil za tých mojich spoluväzňov, ktorí to tak robili. Pretože oni sú určitým spôsobom horliví v tom zmysle, že berú ten Korán, osobitne tú jeho druhú časť doslova. Majú to presvedčenie, že tým slúžia Bohu. Nakoniec Pán Ježiš Kristus to tiež hovoril, že príde čas, keď ten kto Vás bude zabíjať si bude myslieť, že tým slúži Bohu. Myslím si, že to na nikoho nepasuje tak presne ako práve na týchto Islamských extrémistov, ktorí to berú doslovne. Ktokoľvek kto je podľa nich neverec, tak sa ho snažia nejakým spôsobom zabiť. Necítil som ani vtedy k nim nenávisť. Musím však povedať, že prebojovať sa k podobnému vzťahu, alebo pocitu, že som sa začal modliť za tých svojich vyšetrovateľov, prokurátorov, agentov tajnej služby, k tomu som dospel až po nejakej dobe. Spontánne som to od počiatku tak hneď neprežíval. Človek sa snaží pripraviť na všetky otázky, takže je v takom nejakom strehu. Až potom som si uvedomil, že oni tiež nevedia čo robia, čo činia. Začal som sa modliť, možno to bolo asi tak od júla 2015, aj za tých mojich vyšetrovateľov, dozorcov, prokurátorov. Modlil som sa vždy za to, aby sa im Pán Boh dal poznať ako Pán, Spasiteľ a Boh. Moslimovia ako proroka Ježiša poznajú, majú ho aj v Koráne, ale on pre nich nie je Boží syn a to je ten zásadný problém.

Aký je Váš vzťah k moslimom a ako sa pozeráte na Islam?

Musím povedať, že som zažil nielen príkorie zo strany extrémistov, ale ja som zažil aj veľké množstvo ľudí, veľmi priateľských moslimov. Dokonca najprv môžem povedať, že najprv som zažil takých moslimov, než tí Islamisti začali vystrkovať rožky a začali na mňa útočiť. Ale asi po týždni, keď som nemal žiadne teplé oblečenie. Mal som asi 2 nohavice, 3 tričká s krátkym rukávom mal som jedinú možnosť ležať na holej zemi, ktorá bola veľmi chladná, studená. Keď som chcel deku, tak mi povedali, že si z Českej republiky, tam ste zvyknutí na zimu, takže žiadnu deku nedostaneš. Tak asi po týždni mi potom jeden z tých moslimov, ktorý bol na cele a ktorý nebol členom, alebo priaznivcom Islamského štátu, tak on jednu deku už mal. Neviem, či to tak schválne zabezpečil, ale prišla ho navštíviť žena a priniesla mu novú deku. Keď tú deku dostal, tak mi ju so slzami v očiach dával a hovoril, aby som sa za neho modlil. Tak ja som sa ho spýtal, či sa môžem za neho modliť, aby našiel tú správnu cestu k Bohu a on povedal, že áno, modli sa za mňa, aby som našiel tú správnu cestu k Bohu. Za toho človeka sa denne modlím.

Jeho meno je Mohamed Al Bašar a to je človek, ktorý bol veľmi, veľmi priateľský.

On v určitých chvíľach, keď to ostatní extrémisti nespozorovali, tak sa vždy snažil nejakým spôsobom, aj keď on sám anglicky moc nehovoril, používal prekladateľa, tak sa ku mne vždy vľúdne choval. Ja som takých moslimov zažil veľa. Na druhú stranu, ako sa pozerám na Islam, pozerám sa na neho očami Nového zákona. V prvej kapitole Jána čítame, kto nemá syna, nemá ani otca. Oni odmietajú Božieho syna. To čo čítame v 1 Ján 2, 22 -23. Základným článkom Islamu je, že Boh nemá syna a to je vec, ktorá jasne hovorí „ Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ Keď som mohol s niektorými Islamistami respektíve celkovo s moslimami diskutovať, čo je predmetom Islamu, aký je rozdiel medzi kresťanstvom a Islamom, tak podľa ich oficiálneho pohľadu Ježiš na kríži ani neumrel, miesto neho zomrel niekto iný. On bol údajne rovno prenesený rovno do neba.

Je v tom taký antikristovský rys v takom zmysle, že je popierané to hlavné, prečo sa Kristus narodil v ľudskom tele a prečo zomrel, aby práve na ľudskom tele bol odsúdený hriech.

Tento základný článok je popieraný, preto oni musia denne opakovať 5 krát denne tie modlitby. Jeden cyklus tej modlitby sa volá rakká. Tých rakká majú za deň 17, potom majú ďalších 12 takzvane dobrovoľne povinných. Tým že toto robia, tak akoby vyvažujú na tých pomyslených váhach tie svoj hriechy. Je v tom vidieť jasnú ľudskú snahu si zaistiť to, že mojou činnosťou budú moje hriechy odpustené. Aj kresťania môžu do takéhoto spôsobu myslenia spadnúť, keď si myslia, že môžu opakovaním nejakých formuliek, alebo naučených modlitieb si niečo zaistiť. Ja sa na to dívam Novo zákonným zrakom, čo povedal apoštol Ján v tej dobe, keď Islam ešte neexistoval. Na druhej strane som vnímal od mnohých tých moslimov a možno aj od tých extrémistov, keď som ich pozoroval ako sa modlia, tak u mnohých z nich som videl, že sa okrem tých svojich modlitieb modlili aj nahlas, neviem, či opakovali tie modlitby, alebo to bola spontánna modlitba. Videl som v nich túžbu priblížiť sa k Bohu. Som ďaleko od toho, aby som ja niekoho súdil. Pán Boh sa skláňa k úprimnému človeku a keď človek verí vo svojom srdci úprimne a úprimne hľadá Boha a je napríklad moslim, tak Boh k tým, ktorí ho hľadajú úprimne sa dáva poznať a dáva sa nájsť.

Ako sa pozeráte na otázku migračnej krízy a kompatibility Islamu a európskej židovsko-kresťanskej kultúry? Ako by sme sa mali v otázke migračnej krízy zachovať?

Necítim sa byť odborníkom na migračnú krízu. Tieto otázky dostávam veľmi často. Na to Vám môžem odpovedať veľmi jednoducho, hlas mučeníkov aj v tom medzinárodnom kontexte, my máme jednu zásadu, že pomáhame prenasledovaným kresťanom v krajine ich bydliska. Pomáhame iba tým, ktorí sa rozhodli v tej zemi zostať navzdory tomu prenasledovaniu. Samozrejme, že keď sa niekto rozhodne odísť, tak my to rešpektujeme, ale my našu pomoc výhradne sústreďujeme práve na tie krajiny, kde k tomu prenasledovaniu dochádza a tým často riskujeme svoje životy, že ideme s pomocou do oblasti, kde k tomu prenasledovaniu najviac dochádza. Hlas mučeníkov prináša pomoc kresťanom aj v Sýrii, ktorí sa tam rozhodli zostať. Nedávno som čítal taký článok, že z tých krízových oblastí významné percento tých utečencov nebýva až tak z tých krízových oblastí, pretože veľmi často vidíme mladých, zdravých, silných mužov, ktorí nejakým spôsobom idú za svojím snom. Snom svojho života. Európa dosť výrazne opustila resp. zaprela svoje kresťanské korene a dosť sa od nich vzdialila a možno to k čomu dochádza, je to podnet k zamysleniu aké hodnoty Európa ešte vyznáva. Túto otázku by si mali podľa mňa položiť veriaci ľudia, ale aj politici v tom zmysle, že Európa bola založená na nejakých koreňoch a tie korene dnes opustila.

Keď som bol medzi Islamistami, tak oni sa až s takým posmeškom vyjadrovali ako sme v tej Európe hlúpi. Doslova do písmena to tak hovorili, že sa tým skoro až vychvaľovali koľko percent z tých nelegálnych migrantov tvoria bojovníci Islámskeho štátu.

Celkom otvorene o tom hovorili, že ako sme im my na to skočili. To možno stojí za zmienku, ako to oni sami vnímajú. Ja som to počul priamo z ich úst. Chválili sa tým, ako nelegálne pašujú zbrane do Európy. Na juhu Sudánu napríklad kúpia automatickú zbraň za 200 dolárov a keď príde táto zbraň do Británie, tak má hodnotu 5000 britských libier. Otvorene hovorili o svojich zámeroch. Ďalšia vec je, že keď sa usídlia u nás, tak tým, že oficiálne môžu mať jednu manželku, ale neoficiálne stále žijú so svojimi 4 manželkami, ktoré môžu mať. To nie je nič tajného, to povedal prvý alžírsky prezident Boumedien, ktorý povedal, že keď opustil krajinu posledný francúzsky vojak, tak povedal, že my raz dobyjeme Európu, ale my ju nedobyjeme zbraňami, ale my ju dobyjeme skrze loná našich žien. To je ich stratégia. Tým, že máme v skoro všetkých krajinách registrované partnerstvo rovnakých pohlaví. Ľudia spolu žijú na divoko a nechcú mať deti, resp. chcú si iba užívať a keď má rodina, tak možno jedno dieťa, tak to aj samo o sebe z toho demografického hľadiska dáva tušiť, že Európska kultúra, pokiaľ sa bude naďalej chovať, tak ako sa chová, tak speje ku svojmu zániku.

Napriek Vašej skúsenosti zo Sudánu sa chystáte opätovne pomáhať v ďalších afrických krajinách. Čo Vás po takých veľkých útrapách opätovne motivuje slúžiť ľuďom?

Do tejto doby som nepôsobil iba v Sudáne, aj keď v tom Sudáne hlavne v južnej časti, kde dochádzalo vlastne od 90 rokov k systematickej genocíde kresťanského obyvateľstva. Touto otázkou Sudánu som sa zaoberal už od začiatku 90 rokov, ale medzitým som mal na starosti iné krajiny ako Strednú Áziu, Blízky Východ a v poslednej dobe to bola práve tá Afrika. Hlas mučeníkov v tom medzinárodnom meradle má projekty napr. v roku 2015, keď som tam odchádzal mali sme projekty pre 27 krajín v Afrike. Okrem 7-8 krajín som navštívil skoro celý kontinent. Jednou z tých krajín, ktorú som najčastejšie navštevoval bola Nigéria.

Na severe Nigérie dochádza k jednému z najhorších prenasledovaní kresťanov, kde sú kresťania systematicky zabíjaní, ženy znásilňované a predovšetkým muži zabíjaní. Zabíjané sú aj ženy a deti.

Na túto oblasť sa najviac zameriavame. Vďaka nechcenej publicite, keď bola po prvý krát zverejnená po mojom zatknutí moja fotografia na stránkachInterpolu a keď sa ľudia dozvedeli, že ja keď som predtým kedykoľvek vystupoval, či to bolo v Českej republike na Slovensku, či v iných krajinách sveta, tak som nikdy nevystupoval pod svojím skutočným menom, ale vystupoval som pod pseudonymom. Lenže potom začalo byť moje meno publikované v médiách, v televízii, tak vďaka tomu sa ten charakter mojej činnosti bude musieť nejakým spôsobom zmeniť a budú krajiny do ktorých sa už nedostanem, pretože by som ani nedostal vízum. Keď po mojom návrate zo Sudánu robil so mnou redaktor Českej televízie rozhovor, tak on hovoril, že sa snažil o mne nájsť informácie na internete a že na Google o mne nezískal žiadnu informáciu, čo však bolo presne tak, ako sme to chceli. Teraz to už vôbec tak neplatí. Zistil som, že dnes mám už svoju stránku na Wikipédii, alebo keď si zadáte moje meno do Google, tak okamžite tam vyskočia fotografie týkajúce sa zatknutia a informácie o väznení a prepustení, takže z tohto pohľadu sa moja činnosť bude musieť veľmi zmeniť a ja budem možno teraz skôr hrať rolu takého ambasádora prenasledovaných kresťanov v slobodnom svete. Budem o tom veľa hovoriť a budem navštevovať časti sveta, kde kresťania nie sú prenasledovaní, ale napríklad, kde sa ľudia o túto prácu zaujímajú a podporujú nás a umožňujú nám tak, realizovať naše projekty. V prvom rade si chcem oddýchnuť. Chcem napísať knihu. Hlas mučeníkov ju chce čo najskôr vydať. Už jazdím po Čechách a po Slovensku, koncom apríla budem myslím aj v Bratislave. Mám pozvánky z mnohých zborov z celého bývalého Československa. Určite nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou. Možno sa budem s tými prenasledovanými kresťanmi stretávať na napríklad neutrálnejšej pôde. Ak by som sa chcel stretnúť so Sudánskymi kresťanmi, tak pokiaľ sa nezmení režim, tak neviem, či by som ešte niekedy dostal vízum do Sudánu. So Sudáncami sa však môžem stretnúť v Egypte, alebo v Etiópii v Keni, Ugande v niektorých v susedných krajinách. Nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou, ale určite to bude v inej forme, ale myslím si, že môžem tomu telu Kristovmu prospieť v svetovom merítku tým, že budem viacej zasvätene hovoriť o prenasledovanej cirkvi hovoriť, tam, kde to kresťania potrebujú počuť, aby sa napríklad stali súčasťou tohto celosvetového Kristovho tela a aby súcitili s touto prenasledovanou časťou cirkvi.

Ako by ste sformulovali Vaše životné posolstvo a pozvanie k Ježišovi Kristovi?

V dnešnom najmä západnom svete sa stretávame s takou falošnou pozvánkou ku Kristovi. Vysvetlím to. V západnom svete sa veľmi rozšírila teológia prosperity. Určite ste o tom počuli aj na Slovensku. Naše krajiny nie sú voči tomu imúnne. Moja pozvánka ku Kristovi znie trochu inak. Ja neponúkam ľuďom život v zdraví, bohatstve a spokojnosti, keď prídu ku Kristovi. Pretože keď sa pozrieme do evanjelií, tak Kristus sám upozorňoval svojich učeníkov, že keď prenasledovali mňa, budú aj Vás, napr. v Jánovi. Na mnohých miestach pripravuje svojich nasledovníkov, že budú zakúšať prenasledovanie. Apoštol Pavol v 2 Tim 3,12 hovorí „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní.“ Napriek tomu by som všetkých rád pozval ku Kristovi a môžem to doložiť aj na svojom živote, že keď som prežíval najhoršie chvíle a búrky života, tak Kristus sa nám dáva poznávať, ako svojim učeníkom, práve v tých búrkach. Zrovna som o tom na poslednej nedeli kázal v našom zbore. Keď sa pozrieme do Matúšovho evanjelia, tak tam máme informáciu o dvoch búrkach, ktoré učeníci zažili a ktoré Kristus utíšil. Je zaujímavé, že pri tej prvej búrke sa pýtajú čo to je za človeka, ktorého poslúchajú vietor aj more. Pri tej druhej búrke hovoria, iste si Boží syn a začínajú sa mu klaňať.

Povedal by som asi toľko, že to pozvanie, aby človek vydal svoj život Kristovi, aby prijal ním ponúkanú obeť zmierenia s Bohom. To je moje pozvanie ku Kristovi, pretože nikde inde človek nemôže nájsť ten pravý pokoj.

Pán hovorí: pokoj ktorý Vám ja dávam, nie je pokoj tohto sveta. Pokoj ktorý Vám ja dávam je úplne iný pokoj. A to je niečo, čo ľudia v dnešnej uponáhľanej dobe postrádajú. Žijú vo veľkom nepokoji, vo veľkých rozporoch. Na jednej strane sú hnaní po úspechu, bohatstve a na druhej strane si uvedomujú pominuteľnosť a zmar všetkého. Práve toto pozvanie ku pokoju, aby poznali skutočný pokoj, ktorý dáva jedine Kristus a ktorý môžeme získať úplne zdarma, keď uveríme v jeho zmiernu obeť za nás na kríži. To je pokoj, ktorý môžu dostať a ja im môžem povedať, že tento pokoj nestratia, ani keď príde nejaká tá búrka, alebo kríza. Môžem to doložiť aj na svojom živote, že Pán Boh je verný aj v tých najväčších búrkach života. On je jednak v tej lodi s nami a je aj kotvou nášho života.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov


Back to stories | Share on Facebook | vybrali.sme.sk Send to vybrali.sme.sk

Good news

  • Peter Hocken
    During the night between Friday and Saturday, in the early morning hours of 10 June 2017, the Lord called back to Him a great man, Father Peter Hocken. He died at the age of almost 85. He was a servant of God, a friend, a priest who loyally served the Body of Christ until his last breath, all the world round. The Lord gave him an extraordinary intellect and wisdom, together with the experience of baptism in the Holy Spirit. He also received from God the talent and ability to provide specific and comprehensible theological explanations and descriptions of spiritual experiences that are taking place within the Church, notably after the Second Vatican Council.
    2017-06-11
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    "I have a dream," he began, "that one day on the red hills of Georgia, sons of former slaves and sons of former slave-owners will be able to sit down together at the table of brotherhood. "I have a dream my four little children will one day live in a nation where they will not be judged by the color of their skin but by the content of their character."
    2017-03-08
  • Peter Dufka SJ
    We all know, based on our personal experience, that the cooperation with most intelligent people is not often easy. These people usually do not establish friendship easily. It is interesting also that university graduates with an honour degree usually do not fit in to the working environment in the best way and that their high intellect is of a little help in overcoming personal or marriage crises.
    2015-09-30
  • Marek Nikolov
    The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.
    2015-09-10
  • James Manjackal
    During this most important part of your personal prayer you are entering into a personal friendship with Him.
    2015-03-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


We all are part of a great story. The great story of the world is composed of past and present stories of lives of individual people. The portal mojpribeh.sk is focused on the most important moment of the story of the world and individual, the moment of personal experience of person with God.