Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Un piccolo “nodulo” che avevo toccato per caso sul collo stava per cambiare non solo quei piani, ma tutta la vita. Bisogna toglierlo – consigliò il medico. È un’operazione semplicissima, niente di particolare. In ospedale passai solo tre giorni e poi con grande calma e senza alcuna preoccupazione aspettavo i risultati della biopsia.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Storia - Peter Kamenec

small_Peter Kamenec.jpg

Dr. Peter Kamenec, Ph.D. Posledné dva roky pôsobí v Poľsku, v Katowiciach, kde má obchodnú spoločnosť.

Inak s manželkou a synom žije vo Vranove nad Topľou.

Venuje sa súčasným problémom estetiky všetkých druhov umenia a estetiky mimoumeleckého estetična s etickými aspektmi. Osobitnú pozornosť venuje psychologickej problematike rodiny, výchovy, partnerstva, vzdelávania, podnikateľskej etiky a etikety v spoločenských a ekonomických premenách. Taktiež komunikácii s dôrazom na kultúru komunikácie, rétoriku a interkultúrnu komunikáciu. Zaujíma sa o spolužitie a spoluprácu s ľuďmi v multikultúrnom prostredí, na pozíciách, kde je komunikácia dôležitou súčasťou a v situáciách, kde je nevyhnutná aj tímová spolupráca.

Ako kresťan, verí v Pána Ježiša Krista, ktorý je jeho Pánom a osobným Spasiteľom. Vyznáva kresťanské hodnoty. Učí sa každý deň žiť z Božej milosti, zachovávať základné Božie princípy. Je vďačný Pánu Ježišovi, že si ho našiel prv než bol počatý. V dospelom veku pochopil, že sa Pán Ježiš pri jeho živote vôbec nezmýlil.

Exodus 20:12 Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh.

 

Bol čas obeda. Deti vo veku od 3 rokov a vyššie, tuším do 16, príkazom nahnali do jedálne. Každý mal svoje miesto. Prísny pohľad tety vychovávateľky nám nedovolil prehovoriť, len vzpriamene sedieť a čakať na prídel jedla. Bol to bežný každodenný rituál (okrem iných), kde nás ako chovancov detského ústavu zvolávali k jedlu.

Je priam až neuveriteľné, ako si na tento moment môjho života pamätám. Teraz viem a môžem potvrdiť mnohé odborné štúdie, zaoberajúce sa výskumom pamäte osirelých detí, že ich pamäť je veľmi citlivá, vnímavá a dlho pamätajúca. Nezabúda.

Mal som necelé tri roky. Mlčky čakajúc na porciu obeda som hľadel do prázdna bez dôvodu tešiť sa. Na obed boli rezance s makom. Ani neviem, ako sa mi podarilo zhodiť tanier na zem. Jedlo sa rozsypalo, tanier sa rozbil. Stŕpol som, lebo som vedel, čo bude nasledovať. Počul som rázne zavolanie: „Fabiš, poď sem!“ So strachom a chvením som vstal od stola a šiel smerom k pani vychovávateľke. V jej tvári som videl hnev a odpor. Chytila ma za ruku a viedla z jedálne von. Viedla ma úzku dlhou chodbou. Vystúpili sme na druhé poschodie. Pokračovali sme až na koniec chodby, aby nebolo počuť, čo sa bude diať za dverami.

Tú miestnosť sme volali „bitkáreň“. A ani tento krát to nedopadlo inak. Dostal som poriadny výprask. Vychovávateľka mi dala päť minút, aby som sa vyplakal, doplakal, poumýval a vrátil sa do jedálne.

Nezabudla ma dôrazne upozorniť, že nesmiem nikomu ani len spomenúť, čo sa za dverami dialo, inak sa výprask zopakuje. Samozrejme, že mnohí sme takto zo strachu mlčali a tíško trpeli. Na vychovávateľku som sa hneval aj preto, lebo mi raz sľúbila, že si ma zoberie na návštevu k nej domov. Čakal som celý týždeň na túto pre mňa významnú udalosť. Nestalo sa tak. A pre všetky tieto zážitky a nesplnené prísľuby som sa cítil dospelými oklamaný a bol som z nich sklamaný.

Jedno popoludnie starší chlapci niečo vyviedli, tak nás všetky deti bez rozdielu zatvorili do tmavej pivnice, kde nás držali celý deň. Vyslovene o hlade a smäde, bez základných hygienických potrieb. Myslel som, že sa z toho zbláznim. My, malé deti, sme mravčali, kričali jeden cez druhého o pomoc, pričom tí starší sa pokúšali vylomiť zadebnené okienko. Nepodarilo sa. Volali sme Bože, Bože a pritom sme Ho nepoznali. Počuli sme niekde, že Boh je láska. „Aká láska je Boh? To má byť láska, keď ma nemá kto ani pohladiť? Nechcem takého Boha“, navrával som si, „veď mi ani nepomôže.“ Mal som pri sebe malú fľaštičku, ktorú som našiel na pieskovisku. Bola pre mňa veľmi vzácna, bola moja. Mnohí starší si iste pamätajú na malé voňavky vo fľaštičkách v tvare trpaslíka. Bolo ich viac druhov a predávali sa v období Veľkej Noci. Presne takúto fľaštičku som mal. Vtedy som však spadol a rozbila sa. Ani neviem, čo ma v tomto momente viac bolelo. Väzenie v zatvorenej tmavej miestnosti, či rozbitá fľaštička. Veľmi som plakal a začal všetko i všetkých nenávidieť. Znenávidel som aj Boha.

Jedno na čo sme radi čakali, boli „výbehy“ do veľkej záhrady, ktorá bola obohnaná vysokým plotom. Za ten sme sa ale nikdy nedostali. Mohli sme sa len dívať a pobehovať ako vyplašené zvery Ľudia za plotom si nás obzerali ako vo výklade. Kričali sme: „Teta, ujo, poď, zober si ma, zober si ma odtiaľto preč, nechcem tu byť!“ Tak sa nám niekedy ušlo pohladenie, či cukrík. Lenže moje sklamanie z ľudí mi už natoľko prebodlo srdce, že som nemal odvahu rozbehnúť sa k plotu a načiahnuť ruku, ako ostatné deti. Neveril som nikomu a bál som sa.

Po takýchto „výbehových“ dňoch sme vedeli, že príde Deň „otvorených dverí“. Dospelým zvedavcom umožnili si nás pozrieť zblízka. Ja som sa zakaždým utiahol a schoval. V jedno slnečné ráno, keď sa opäť konala táto udalosť, som zrazu zbadal, že som úplne sám. Všetky deti boli rozutekané. Ako o preteky pobehovali hore dole pomedzi svojich potencionálnych adoptívnych rodičov. Všade bol krik, džavot, radosť, slzy a ja som sa obzeral učupený, nevedel som čo robiť. Pomaly som vstal a šiel neisto ani neviem kam, len som bezmyšlienkovite kráčal. Vtedy som ešte vôbec netušil, že kráčam naproti môjmu novému začiatku, mojej prvej udelenej milosti.

Poobhliadol som sa, v obďaleč som zbadal muža a ženu držiac sa za ruky. Vedome sa bránili očnému kontaktu so mnou. „Prečo sa nechcú na mňa ani len pozrieť?“, kládol som si dookola túto otázku. Po čase som si uvedomil. Bol som pre nich ako to škaredé kačiatko. Bol som dieťa nezaopatrené, škaredé, poznačené nedostatočnou hygienou a aby toho nebolo málo, škúlil som na pravé oko. Ten muž a žena mali okrem toho vo výhľade krásne čiernooké dievčatko. I keď ono už malo zameraný a obsadený úplne iný objekt svojich možno potencionálnych adoptívnych rodičov. Ale v žiadnom prípade nechceli chlapčeka a k tomu ešte takého škaredého.... Vtedy som si uvedomil svoju hrozbu. Ani neviem, kde sa vo mne nabrala odvaha, rozbehol som sa k k nim, hoci sa na mňa ani len nedívali.

Neznámu ženu som objal okolo pása a volal som: „Tu ste, tu? Tak dlho som na Vás čakal. Ty budeš moja mamička a už ťa nepustím preč, lebo by si na mňa zabudla.“

Udialo sa niečo veľmi zvláštne, neopísateľne. Neznámi chlap a žena sklopili zrak, pozreli na mňa, ja na nich. Po tvári nám všetkým stekali slzy a plakali sme. Takto sa držiac sme plakali a mlčali. Po čase sa ku mne neznáma pani naklonila, dala mi pusu a povedala: „Isteže môj zlatý.“

Neustále mi znelo: „Isteže MÔJ zlatý“, môj, môj zlatý....“ Tieto slová mi niekto adresoval prvýkrát. Bola to využitá príležitosť a moja prvá milosť. Po tomto zoznámení nasledovali opakované návštevy tety Aničky a uja Ondreja. Vzťahy sa utužovali a začali sme po sebe viac a viac túžiť. Po každej návšteve mi nechali čosi, čo mi dodávalo pocit istoty, že sa po to vrátia, že sa teda vrátia ku mne. Po istom čase však nastalo obdobie, asi dva týždne, keď sa teta Anička a ujo Ondrej neozvali. Nechápal som, čo sa deje. Veľmi som sa bál, sa, že som ich stratil. Môj veľký strach ovládol aj moje telo. Ochorel som. Od žiaľu som takmer zomrel. A tak tete Aničke a ujovi Ondrejovi zavolali: „Prosím vás príďte, lebo to dieťa od žiaľu umrie.“

Prišli. V tej chvíli choroba ustúpila. „Kde ste boli, čo sta stalo, už ma nechcete?“, pýtal som sa a nedal im možnosť odpovedať. Neustále som sa dookola v panike spytoval. Potom vystihli moment môjho nádychu a položili mi tú najkrajšiu otázku: „Peťo, chcel by si bývať s nami a to už na vždy?“ „Áno, áno“, kričal som plný radosti. Skákal som, behal hore dole a vykrikoval: „Idem preč, idem preč, ujo a teta si ma zoberú, už tu nebudem, nebudem...“

Nedá sa vypovedať radosť, akú som prežíval. Na nasledujúci deň si pre mňa naozaj prišli. Keďže môj majetok nebol príliš veľký, zmestil sa do malej taštičky. Ja a moja malá taštička sme sa zrazu ocitli vo veľkom meste. Prvýkrát som videl električky. Divil som sa, čo to je za mesto, kde vlaky chodia uprostred ulice. „To je električka“, povedal ujo Ondrej a pri tom sa usmieval. Ja som ho krčovite držal za ruku a sledoval všetko okolo mňa. Z električky sme vyrazili smerom k veľkej budove. Stálo na nej – Okresný súd. V jednej z miestností boli ujovia v čiernych talároch. Začalo sa súdne konanie vo veci osvojenia si ma adoptívnymi rodičmi. Takto to vraveli tí dospeláci.

Ujo v strede mi veľmi vážne položil otázku: „Peťko, chceš bývať s ujom a tetou, ktorých si teraz spoznal?“ Moja odpoveď bola jednoznačná: „ÁNO.“

Po súde naša nasledujúca cesta smerovala domov. Teda na miesto, ktoré sa od tej chvíle stalo mojim domovom.

Pri vstupe do domu už stála teta Anička a vítala nás slovami: „Tak tu ste moji milí, vítam Vás!“ Ešte dnes si pamätám, aké mala na sebe ponožky. Bol to vzácny moment.

Každý niekoho potrebuje. Ľudia potrebujú ľudí a priateľ zasa priateľa, deti rodičov, rodičia deti... Všetci potrebujú lásku. Takú, ktorá nám hľadí zoči-voči.

To nie sú len úspechy a víťazstvá. Ak chce človek žiť, musí cítiť, že ho ktosi blízky nosí v srdci. Že neustále v čase i nečase naňho myslí a vie, že ho chápe.

Keď som sa takmer v necelých piatich rokoch môjho života dostal do rodiny, začal som spoznávať a uvedomovať si hodnotu rodiny, domova a nových rodičov.

Veľmi vážne som si uvedomil, že nie je samozrejmé mať milujúceho otca, ktorý si posadí dieťa na koleno a hrá sa s ním. Matku, ktorá si ho privinie. Je to milosť, preto si ju treba strážiť a byť vďačný za rodinu, v ktorej žijeme.

Vôbec pre mňa nebolo podstatné či je to v dome, či v trojizbovom byte v paneláku. Rodina a domov, to pramenilo niekde z hĺbky ľudskej duše. Aj keď som sa spočiatku veľmi pomaly včleňoval do novej rodiny a zvykal na nový domov a rodičov, začalo pre mňa nové obdobie. Hovoril som mu obdobie blaženosti, šťastia a istoty – mám rodinu, niekomu patrím, cítim, že ma ľúbia a túžia po mne. Začala prvá milosť môjho života.

Druhú milosť som dostal, keď som sa osobne stretol s Pánom Ježišom. O tom, ale na budúce.

Jakub 1:3,4 Veď viete, že vaša preskúšaná viera tvorí vo vás vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celkom bez úhony, bez akéhokoľvek nedostatku.

 

Pokračovanie Petrovho príbehu si môžete prečítať tu.

Torna alle storie | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.