Photo - Kaka


I need Jesus every day of my life. Jesus tells me in the Bible that without Him I cant do anything. I have the gift and capacity today to play soccer because God gave it to me.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

I noticed a little lump on my neck and it changed my plans and my life. We will have to remove it, exclaimed my doctor. It is just a simple operation… I spent three days in the hospital and I waited three weeks for biopsy results. I wasn’t worried at all. I was a 22-year old university student, full of energy and vitality. I didn’t expect it could be something serious. On 22 February 2006 the doctor told me: “It is positive“. I didn’t even understand what it means. Everybody in my family was shocked – I had CANCER. I was confused. I had lots of questions and fears.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Hi everybody, whoever you are and wherever you are – YOU ARE DISCIPLES. That’s the way I call my boys and invite them at our regular PAJTA meetings.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

He prayed: "Father in Heaven, send your Son Jesus now to this priest suffering from kidney T.B., kidney stones and infections and restore him complete health of body and soul". Then I thought in my mind that he might have seen the hospital chart where my sicknesses were reported!

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

I am 52 years old and I am a lawyer. I have a beautiful beloved wife, Helena, and 5 beautiful children, Róbert, Jakub, Andrej, Annamária-Rút, and Lukáš.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

If I have to be punished for what I did – i.e. for the goodness, truth, and Christ – I wouldn’t choose the smallest punishment, but the most terrible one; I would be so happy if I could die for Christ, although I know that I am not worthy of such a great grace.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

I healed my daughter who had bronchitis, after antibiotics showed no effect. I had a wart and it disappeared on the following day after I had used my homoeopathic drugs.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

I knew about God, but I didn't know Him. I saw God only as a strict judge. One of the predominant feelings when I thought about God was a sort of fear. Today, I know I was completely wrong.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Yes, bones were my life issue. I was born with a fracture. Since then I had several fractures during all my childhood, every time I fell down. I spent a lot of time in hospitals. I suffered a lot. But I also saw other people suffering. It was for me great life experience, great learning experience. During this experience I understood that God is always with me and He never abandons me. This attitude of praise became (and it is continuously becoming) my expression of love towards God.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

I am thankful to have been born 31 years ago with no arms and no legs. I won’t pretend my life is easy, but through the love of my parents, loved ones, and faith in God, I have overcome my adversity and my life is now filled with joy and purpose.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

When I was a child I was sexually abused by an older boy. We lived in poverty. I experienced occult practices, depression, homosexuality, and suicide attempts. Only faith in Jesus Christ brought light to my life.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

People ask me: What is the purpose of life? And I respond: In a nutshell, life is preparation for eternity. We were made to last forever, and God wants us to be with Him in Heaven.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

During chemotherapy I lost my menstrual cycle. After about half-a-year I asked my gynaecologist – oncologist about that. I was afraid I was going to badly react to his answer. He told me:
“It’s normal. Your menstrual cycles will never return.”

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Faith and love for Jesus and for his cause filled all my heart and I was ready to offer my life for this.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

I started to do fortune-telling and I said things that resulted to be truthful. I used to predict things that really happened in near future. Sometimes I read people’s thoughts. I disdained Christian religion. I had a bad opinion about believers and acquaintances who were not profound believers.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Despite persecution during the Communist era (or actually because of Communist persecution) my search of God became a continuous adventure. Pilgrimage and travelling rather than studying. When I studied at high school God came dramatically closer to me.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

I always have wonderful memories of my return to God; still today they are pretty important. Everything happened during my university studies at times of normalizing Communism.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

This epoch is not easy at all for Christians; but for big-format Christians it is a great and marvelous epoch. “If they persecuted Me, they will also persecute you.“ In such glorious moments the Church sings to the Lord a heroic song of love and faithfulness. It is a privilege and a gift: to live just now, to love, and to fight.

Photo - Lucia Tužinská

Lucia Tužinská

My core problem was – how can I trust God again?! How can I understand Him? What has happened? What we believed in before suddenly became not valid. We needed to reevaluate our faith from the foundation.

Photo - Martin Hunčár

Martin Hunčár

My conversion does not fall under the category “extraordinary”. I know you would like to hear about the miraculous conversion of a former drug-addicted or alcohol-addicted. I was neither drug-addicted nor alcohol-addicted. Maybe this is the reason why my conversion was even more miraculous.

Photo - Dan Baumann

Dan Baumann

The beatings would start and they would be slapping in the face, hitting in the stomach, sometimes kicking. “I struggled with faith, ‘Was God with me? Did He love me? If God is good why would He allow me to go through this situation?

Photo - Dária Miezgová

Dária Miezgová

But I was also interested very much in the communist ideals as in something that surpassed the ordinary life. So I became a member of a communist party – because I was convinced and I wanted it. And in spite of the fact I went to church and believed in God. I did not feel it as a contradiction

Photo - Matúš Demko

Matúš Demko

Then I directly felt that God is a living being, close to us. Back then, God, our Lord, clearly and expressly intervened into my life. He completely changed it. I became another person.

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

My grandfather from my mother’s side had a great influence on my life. Besides that he loved me very much and spent much time with me, he became my ideal and inspiration in a faith, but also in a male character.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

I was born and brought up as an atheist and I can confirm that I had never been told me anything about God during my first 20 years of life. It was something that was an unknown concept for me.

Photo - Sasa Patalakh

Sasa Patalakh

Drugs, sex, Ukrainian mafia, and prison…
“…the story of a young man from Ukraine freed by God…”

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

I was indeed horrified that I don’t know God and His Love although I was ministering in the church.

Photo - Dominic McDermott

Dominic McDermott

Hearing from God through dreams. Biblical basis, Why God would use dreams, The process ...

Photo - Štefan Esztergályos

Štefan Esztergályos

I got more and more entangled in different occult practices. I applied myself to astrology, healing (reiki) and I practiced martial arts. Instead of prayer I meditated in solitude, which pulled me many times away from the life’s reality.

Photo - Geoff and Gina Poulter

Geoff and Gina Poulter

We had decided with a great sadness that we had to go where we were being fed and leave the Catholic Church. Just as we were about to make this public statement Geoff had an open vision which simultaneously was confirmed to Gina through a word from the Lord.

Photo - P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

P. Raniero Cantalamessa, ofmcap

Something of the kind must happen once in our lives for us to be true, convinced Christians, and overjoyed to be so.

Story - Peter Kamenec

small_Peter Kamenec.jpg

Dr. Peter Kamenec, Ph.D. Posledné dva roky pôsobí v Poľsku, v Katowiciach, kde má obchodnú spoločnosť.

Inak s manželkou a synom žije vo Vranove nad Topľou.

Venuje sa súčasným problémom estetiky všetkých druhov umenia a estetiky mimoumeleckého estetična s etickými aspektmi. Osobitnú pozornosť venuje psychologickej problematike rodiny, výchovy, partnerstva, vzdelávania, podnikateľskej etiky a etikety v spoločenských a ekonomických premenách. Taktiež komunikácii s dôrazom na kultúru komunikácie, rétoriku a interkultúrnu komunikáciu. Zaujíma sa o spolužitie a spoluprácu s ľuďmi v multikultúrnom prostredí, na pozíciách, kde je komunikácia dôležitou súčasťou a v situáciách, kde je nevyhnutná aj tímová spolupráca.

Ako kresťan, verí v Pána Ježiša Krista, ktorý je jeho Pánom a osobným Spasiteľom. Vyznáva kresťanské hodnoty. Učí sa každý deň žiť z Božej milosti, zachovávať základné Božie princípy. Je vďačný Pánu Ježišovi, že si ho našiel prv než bol počatý. V dospelom veku pochopil, že sa Pán Ježiš pri jeho živote vôbec nezmýlil.

Exodus 20:12 Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh.


Bol čas obeda. Deti vo veku od 3 rokov a vyššie, tuším do 16, príkazom nahnali do jedálne. Každý mal svoje miesto. Prísny pohľad tety vychovávateľky nám nedovolil prehovoriť, len vzpriamene sedieť a čakať na prídel jedla. Bol to bežný každodenný rituál (okrem iných), kde nás ako chovancov detského ústavu zvolávali k jedlu.

Je priam až neuveriteľné, ako si na tento moment môjho života pamätám. Teraz viem a môžem potvrdiť mnohé odborné štúdie, zaoberajúce sa výskumom pamäte osirelých detí, že ich pamäť je veľmi citlivá, vnímavá a dlho pamätajúca. Nezabúda.

Mal som necelé tri roky. Mlčky čakajúc na porciu obeda som hľadel do prázdna bez dôvodu tešiť sa. Na obed boli rezance s makom. Ani neviem, ako sa mi podarilo zhodiť tanier na zem. Jedlo sa rozsypalo, tanier sa rozbil. Stŕpol som, lebo som vedel, čo bude nasledovať. Počul som rázne zavolanie: „Fabiš, poď sem!“ So strachom a chvením som vstal od stola a šiel smerom k pani vychovávateľke. V jej tvári som videl hnev a odpor. Chytila ma za ruku a viedla z jedálne von. Viedla ma úzku dlhou chodbou. Vystúpili sme na druhé poschodie. Pokračovali sme až na koniec chodby, aby nebolo počuť, čo sa bude diať za dverami.

Tú miestnosť sme volali „bitkáreň“. A ani tento krát to nedopadlo inak. Dostal som poriadny výprask. Vychovávateľka mi dala päť minút, aby som sa vyplakal, doplakal, poumýval a vrátil sa do jedálne.

Nezabudla ma dôrazne upozorniť, že nesmiem nikomu ani len spomenúť, čo sa za dverami dialo, inak sa výprask zopakuje. Samozrejme, že mnohí sme takto zo strachu mlčali a tíško trpeli. Na vychovávateľku som sa hneval aj preto, lebo mi raz sľúbila, že si ma zoberie na návštevu k nej domov. Čakal som celý týždeň na túto pre mňa významnú udalosť. Nestalo sa tak. A pre všetky tieto zážitky a nesplnené prísľuby som sa cítil dospelými oklamaný a bol som z nich sklamaný.

Jedno popoludnie starší chlapci niečo vyviedli, tak nás všetky deti bez rozdielu zatvorili do tmavej pivnice, kde nás držali celý deň. Vyslovene o hlade a smäde, bez základných hygienických potrieb. Myslel som, že sa z toho zbláznim. My, malé deti, sme mravčali, kričali jeden cez druhého o pomoc, pričom tí starší sa pokúšali vylomiť zadebnené okienko. Nepodarilo sa. Volali sme Bože, Bože a pritom sme Ho nepoznali. Počuli sme niekde, že Boh je láska. „Aká láska je Boh? To má byť láska, keď ma nemá kto ani pohladiť? Nechcem takého Boha“, navrával som si, „veď mi ani nepomôže.“ Mal som pri sebe malú fľaštičku, ktorú som našiel na pieskovisku. Bola pre mňa veľmi vzácna, bola moja. Mnohí starší si iste pamätajú na malé voňavky vo fľaštičkách v tvare trpaslíka. Bolo ich viac druhov a predávali sa v období Veľkej Noci. Presne takúto fľaštičku som mal. Vtedy som však spadol a rozbila sa. Ani neviem, čo ma v tomto momente viac bolelo. Väzenie v zatvorenej tmavej miestnosti, či rozbitá fľaštička. Veľmi som plakal a začal všetko i všetkých nenávidieť. Znenávidel som aj Boha.

Jedno na čo sme radi čakali, boli „výbehy“ do veľkej záhrady, ktorá bola obohnaná vysokým plotom. Za ten sme sa ale nikdy nedostali. Mohli sme sa len dívať a pobehovať ako vyplašené zvery Ľudia za plotom si nás obzerali ako vo výklade. Kričali sme: „Teta, ujo, poď, zober si ma, zober si ma odtiaľto preč, nechcem tu byť!“ Tak sa nám niekedy ušlo pohladenie, či cukrík. Lenže moje sklamanie z ľudí mi už natoľko prebodlo srdce, že som nemal odvahu rozbehnúť sa k plotu a načiahnuť ruku, ako ostatné deti. Neveril som nikomu a bál som sa.

Po takýchto „výbehových“ dňoch sme vedeli, že príde Deň „otvorených dverí“. Dospelým zvedavcom umožnili si nás pozrieť zblízka. Ja som sa zakaždým utiahol a schoval. V jedno slnečné ráno, keď sa opäť konala táto udalosť, som zrazu zbadal, že som úplne sám. Všetky deti boli rozutekané. Ako o preteky pobehovali hore dole pomedzi svojich potencionálnych adoptívnych rodičov. Všade bol krik, džavot, radosť, slzy a ja som sa obzeral učupený, nevedel som čo robiť. Pomaly som vstal a šiel neisto ani neviem kam, len som bezmyšlienkovite kráčal. Vtedy som ešte vôbec netušil, že kráčam naproti môjmu novému začiatku, mojej prvej udelenej milosti.

Poobhliadol som sa, v obďaleč som zbadal muža a ženu držiac sa za ruky. Vedome sa bránili očnému kontaktu so mnou. „Prečo sa nechcú na mňa ani len pozrieť?“, kládol som si dookola túto otázku. Po čase som si uvedomil. Bol som pre nich ako to škaredé kačiatko. Bol som dieťa nezaopatrené, škaredé, poznačené nedostatočnou hygienou a aby toho nebolo málo, škúlil som na pravé oko. Ten muž a žena mali okrem toho vo výhľade krásne čiernooké dievčatko. I keď ono už malo zameraný a obsadený úplne iný objekt svojich možno potencionálnych adoptívnych rodičov. Ale v žiadnom prípade nechceli chlapčeka a k tomu ešte takého škaredého.... Vtedy som si uvedomil svoju hrozbu. Ani neviem, kde sa vo mne nabrala odvaha, rozbehol som sa k k nim, hoci sa na mňa ani len nedívali.

Neznámu ženu som objal okolo pása a volal som: „Tu ste, tu? Tak dlho som na Vás čakal. Ty budeš moja mamička a už ťa nepustím preč, lebo by si na mňa zabudla.“

Udialo sa niečo veľmi zvláštne, neopísateľne. Neznámi chlap a žena sklopili zrak, pozreli na mňa, ja na nich. Po tvári nám všetkým stekali slzy a plakali sme. Takto sa držiac sme plakali a mlčali. Po čase sa ku mne neznáma pani naklonila, dala mi pusu a povedala: „Isteže môj zlatý.“

Neustále mi znelo: „Isteže MÔJ zlatý“, môj, môj zlatý....“ Tieto slová mi niekto adresoval prvýkrát. Bola to využitá príležitosť a moja prvá milosť. Po tomto zoznámení nasledovali opakované návštevy tety Aničky a uja Ondreja. Vzťahy sa utužovali a začali sme po sebe viac a viac túžiť. Po každej návšteve mi nechali čosi, čo mi dodávalo pocit istoty, že sa po to vrátia, že sa teda vrátia ku mne. Po istom čase však nastalo obdobie, asi dva týždne, keď sa teta Anička a ujo Ondrej neozvali. Nechápal som, čo sa deje. Veľmi som sa bál, sa, že som ich stratil. Môj veľký strach ovládol aj moje telo. Ochorel som. Od žiaľu som takmer zomrel. A tak tete Aničke a ujovi Ondrejovi zavolali: „Prosím vás príďte, lebo to dieťa od žiaľu umrie.“

Prišli. V tej chvíli choroba ustúpila. „Kde ste boli, čo sta stalo, už ma nechcete?“, pýtal som sa a nedal im možnosť odpovedať. Neustále som sa dookola v panike spytoval. Potom vystihli moment môjho nádychu a položili mi tú najkrajšiu otázku: „Peťo, chcel by si bývať s nami a to už na vždy?“ „Áno, áno“, kričal som plný radosti. Skákal som, behal hore dole a vykrikoval: „Idem preč, idem preč, ujo a teta si ma zoberú, už tu nebudem, nebudem...“

Nedá sa vypovedať radosť, akú som prežíval. Na nasledujúci deň si pre mňa naozaj prišli. Keďže môj majetok nebol príliš veľký, zmestil sa do malej taštičky. Ja a moja malá taštička sme sa zrazu ocitli vo veľkom meste. Prvýkrát som videl električky. Divil som sa, čo to je za mesto, kde vlaky chodia uprostred ulice. „To je električka“, povedal ujo Ondrej a pri tom sa usmieval. Ja som ho krčovite držal za ruku a sledoval všetko okolo mňa. Z električky sme vyrazili smerom k veľkej budove. Stálo na nej – Okresný súd. V jednej z miestností boli ujovia v čiernych talároch. Začalo sa súdne konanie vo veci osvojenia si ma adoptívnymi rodičmi. Takto to vraveli tí dospeláci.

Ujo v strede mi veľmi vážne položil otázku: „Peťko, chceš bývať s ujom a tetou, ktorých si teraz spoznal?“ Moja odpoveď bola jednoznačná: „ÁNO.“

Po súde naša nasledujúca cesta smerovala domov. Teda na miesto, ktoré sa od tej chvíle stalo mojim domovom.

Pri vstupe do domu už stála teta Anička a vítala nás slovami: „Tak tu ste moji milí, vítam Vás!“ Ešte dnes si pamätám, aké mala na sebe ponožky. Bol to vzácny moment.

Každý niekoho potrebuje. Ľudia potrebujú ľudí a priateľ zasa priateľa, deti rodičov, rodičia deti... Všetci potrebujú lásku. Takú, ktorá nám hľadí zoči-voči.

To nie sú len úspechy a víťazstvá. Ak chce človek žiť, musí cítiť, že ho ktosi blízky nosí v srdci. Že neustále v čase i nečase naňho myslí a vie, že ho chápe.

Keď som sa takmer v necelých piatich rokoch môjho života dostal do rodiny, začal som spoznávať a uvedomovať si hodnotu rodiny, domova a nových rodičov.

Veľmi vážne som si uvedomil, že nie je samozrejmé mať milujúceho otca, ktorý si posadí dieťa na koleno a hrá sa s ním. Matku, ktorá si ho privinie. Je to milosť, preto si ju treba strážiť a byť vďačný za rodinu, v ktorej žijeme.

Vôbec pre mňa nebolo podstatné či je to v dome, či v trojizbovom byte v paneláku. Rodina a domov, to pramenilo niekde z hĺbky ľudskej duše. Aj keď som sa spočiatku veľmi pomaly včleňoval do novej rodiny a zvykal na nový domov a rodičov, začalo pre mňa nové obdobie. Hovoril som mu obdobie blaženosti, šťastia a istoty – mám rodinu, niekomu patrím, cítim, že ma ľúbia a túžia po mne. Začala prvá milosť môjho života.

Druhú milosť som dostal, keď som sa osobne stretol s Pánom Ježišom. O tom, ale na budúce.

Jakub 1:3,4 Veď viete, že vaša preskúšaná viera tvorí vo vás vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celkom bez úhony, bez akéhokoľvek nedostatku.


Pokračovanie Petrovho príbehu si môžete prečítať tu.

Back to stories | Share on Facebook | Become a friend of on FB and share the Gospel

Good news

  • Raniero Cantalamessa
    he Baptism in the Spirit's effectiveness in reactivating baptism consists in this: finally man contributes his part -- namely, he makes a choice of faith, prepared in repentance, that allows the that allows the work of God to set itself free and to emanate all its strength. It is as if the plug is pulled and the light is switched on. The gift of God is finally "untied" and the Spirit is allowed to flow like a ftragrance in the Christian life.
  • Peter Hocken
    During the night between Friday and Saturday, in the early morning hours of 10 June 2017, the Lord called back to Him a great man, Father Peter Hocken. He died at the age of almost 85. He was a servant of God, a friend, a priest who loyally served the Body of Christ until his last breath, all the world round. The Lord gave him an extraordinary intellect and wisdom, together with the experience of baptism in the Holy Spirit. He also received from God the talent and ability to provide specific and comprehensible theological explanations and descriptions of spiritual experiences that are taking place within the Church, notably after the Second Vatican Council.
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    "I have a dream," he began, "that one day on the red hills of Georgia, sons of former slaves and sons of former slave-owners will be able to sit down together at the table of brotherhood. "I have a dream my four little children will one day live in a nation where they will not be judged by the color of their skin but by the content of their character."
  • Peter Dufka SJ
    We all know, based on our personal experience, that the cooperation with most intelligent people is not often easy. These people usually do not establish friendship easily. It is interesting also that university graduates with an honour degree usually do not fit in to the working environment in the best way and that their high intellect is of a little help in overcoming personal or marriage crises.
  • Marek Nikolov
    The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.

Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu

Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.

"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)

We all are part of a great story. The great story of the world is composed of past and present stories of lives of individual people. The portal is focused on the most important moment of the story of the world and individual, the moment of personal experience of person with God.