Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.

Storia - Ivan Kotúček

small_small_ico (1).JPG

46 rokov, ženatý, dve deti. Žije v Brusne a pracuje pre YWAM Slovakia

Môj príbeh je príbehom Božej lásky, sprevádzania a stále nových šancí, aj keď som si to často neuvedomoval.

Boha som nepoznal, nevnímal a ani nechcel. Ale On bol stále so mnou….

Vyrastal som v rodine, kde sa o Bohu nehovorilo. Jedinou, ktorá o Bohu hovorila bola moja babička, ktorá sa pravidelne modlila. Dodnes ju mám pred očami, ako sedí so zavretými očami. Keď som k nej prišiel a pýtal sa čo robí, odpoveď znela: “Modlím sa za Vás... “

Vyrastal som zároveň v rodine, ktorá nebola stabilná a rozpadávala sa. Vzájomné obviňovanie rodičov, hádky, nervozita a krik, až fyzické ataky boli na dennom poriadku. Chvíle, keď som ako dieťa čakal čo sa stane v najbližších minútach. Často som sa schovával pod perinu, aby som to nepočul. Vždy som sa bál, čo sa stane. A mojím útočiskom bola najskôr babička. Keď bolo najhoršie, odišiel som z domu a ona ma vždy láskavo prichýlila. Toto všetko sa prejavovalo v mojej povahe. Bol som plachý, bál som sa prejaviť. Neistota v seba samého rástla. Vyrastal som ako dieťa bez lásky a pocitu, že som milovaný. Namiesto objatia a prejavu lásky som zažíval stres, strach a neistotu. Pomaly som sa rozpadával vo vnútri. Akýkoľvek krik niekde vonku vo mne vyvolával okamžitú paniku a pocit, že musím ujsť. Dôsledky toho trvali až do mojej dospelosti. Moji rodičia na mňa nemali čas, mali svoje starosti, starosti sami so sebou. Rástol som sám a vychovávala ma ulica.

Všetko čo nasledovalo roky potom sa začalo na strednej škole v mojich 14 rokoch. Tak ako mnohí iní mladí som si našiel partiu. Chalani v mojom veku, aj o niečo starší. Prvý krát v centre Bratislavy, prvé kúpené cigarety a fľaša alkoholu. Vtedy začal veľký “žúr”. Žúr plný cigariet, alkoholu, dievčat a aj drôg.

Každý deň po škole som odišiel do “mesta” - centrum Bratislavy a vracal sa domov najskôr o desiatej večer, ale potom, čím ďalej neskôr. Často o 2-3 hodine ráno. Alebo sa k niekomu išlo, pretože mal voľný byt a tak sme tam prespali a zábava frčala až do rána. Počúvali sme rôznu hudbu, rozširovali sa okruhy známych a tiež krčiem, kde nás poznali. Alkohol a cigarety boli na dennom poriadku.

Dievčatá prichádzali na rad hlavne na žúroch, kde sa dalo okúsiť čaro “lásky”. Občas sa podarilo s niekým chodiť dlhšie, ale väčšinou to boli krátkodobé záležitosti, kde išlo o to, spraviť si “zárez do pažby”.

K alkoholu sa neskôr začali pridávať tabletky, pretože tak sa účinok zrýchlil a zväčšil a nebolo treba míňať toľko peňazí na drahý alkohol. Ďalšou zastávkou bola marihuana. Bola vtedy ľahko dostupná, pretože si ju ľudia pestovali sami. Ľudia ju vtedy v našich kruhoch nepredávali, ale delili sme sa o ňu. K pestovateľom sme sa pridali aj my a naše miesto bolo pri malom Dunaji. Vždy mal niekto cigaretu - každý deň. Išlo to tak roky. Ani to však niektorým nestačilo. Začali sa zháňať lieky, ktoré sa aplikovali vnútrožilne a mali omamujúce účinky. Tu som však pocítil nechuť. Akosi mi toto už nesedelo. Čosi vo vnútri ma zastavilo… Aj keď jeden večer som po niekoľkých pivách podľahol a dovolil mojím dvom kamarátom, aby mi čosi pichli. Odrezali ampulku a ich už použitou ihlou mi vpichli dávku. Nič z toho večera si nepamätám. Neviem ako som sa dostal domov. Zobudil som sa v noci s pocitom, že musím ísť na WC. Keď som doň vošiel zatočila sa mi hlava, zahmlilo pred očami, bolo mi strašne zle a len silou vôle som neodpadol. Zle, zle, zle… Nikdy mi nebolo tak zle. Mal som pocit, že umieram. Po tomto večeri som si povedal alebo mi skôr čosi našepkalo… “už nikdy si nič nedaj pichnúť”. A tak som sa vrátil k osvedčenej marihuane a alkoholu. Kúpil som si LSD, ale malú známku, ktorá sa dáva pod jazyk som nosil v peňaženke týždne, aby som ju nakoniec predal za toľko, koľko som ju kúpil. Bál som sa… A zároveň som sa hanbil pred svojimi “odvážnejšími” kamarátmi, že nemám odvahu si to dať. Akosi som vnútorne vedel, že keď prekročím túto čiaru, cesta späť bude veľmi ťažká.

Ale patril som niekam. Mal som pocit, že som niekto. Že ma berú, som súčasťou partie. Nahradilo mi to rodinu a všetko. Naše párty boli nekonečné. Celovíkendové. Koncerty, zábava, alkohol, jeden veľký žúr. Niekedy pouličné bitky, po jednej z nich som sa ocitol na polícii. Hoci som nikdy nebol veľký bitkár a skôr som sa pri tom vždy držal vzadu. Len o vlások a zázrakom som unikol a neskončil na súde.

Pamätám si chvíľu, keď jeden z mojich kamarátov priniesol prvý krát heroín. Sedel som tam. Bál som sa? Neviem, niečo mi hovorilo, “... nechoď to toho, nedaj sa na to…”.

Nedal som si. Bol som jediný prítomný z partie, ktorý si to nepichol. Keď sa to stalo, nastala zmena. Už neviem, či začali vyčleňovať z partie oni mňa alebo ja som začal “utekať” pred nimi. Každopádne som ich stretával a pomaly zisťoval, že toto už nie je môj svet. Padali do niečoho, čo som ja nepoznal. Každý inak. Partia sa začala rozpadávať. Každý z nich si začal zháňať na dávku inak. Už to nebola zábava. Bola to pre nich životná potreba. Keď som ich stretol, ich zreničky prezrádzali, že sú v tom. Už išlo len o to, ako si zohnať na dávku. A ja som im bol čím ďalej, tým viac vzdialený. Väčšina z týchto ľudí sa dodnes vyrovnáva s pozostatkami tohoto rozhodnutia. A bol aj prípad, keď jeden z kamarátov umrel na predávkovanie.

Ešte počas toho všetkého sme sa ako partia zoznámili s inou. Boli to chalani ako my. Vysokoškoláci, podobní ako my. Čo však bolo na niektorých iné, napriek tomu, že sa vedeli zábávať, mali svoje obmedzenia a niektorí z nich boli veriaci, kresťania.

Môj život sa trošku spomalil a pomaly prestával byť tak divoký. Hoci som stále chodil “do mesta”, už to neboli každodenné žúrky. Často som sa s niektorými chalanmi z novej partie rozprával o Bohu, o viere, o cirkvi. Bolo mi to všetko tak vzdialené. Bolo to niečo, čo ma zaujímalo, istým spôsobom priťahovalo, ale čo som vždy vnútorne odmietal. Ja a Boh? Kresťanstvo? Cirkev? Bláznovstvo. Nemožné. Skostnatelá cirkev, smiešne nariadenia a Boh, ktorý možno existuje a možno nie? To nie je nič pre mňa. Kresťanstvo bolo to posledné, čo by som si vedel v rámci svojho duchovného života predstaviť. Mali sme spolu veľa rozhovorov, ale oni ma nemohli presvedčiť. Moje srdce bolo uzavreté.

Počas toho času som prešiel niekoľkými zamestnaniami. K väčšine som prišiel ako slepé kura k zrnu. Bol som tajomníkom politickej strany, bol som novinárom, robil rozhovor s prezidentom, až som nakoniec zakotvil v marketingovom výskume trhu. Založil som počas rokov jednu živnosť a spoluzaložil dve agentúry na výskum trhu. Podnikal od roku 1992 až do 2011. Nevedel som pritom ako je to možné? Mladý muž, ktorý ledva zmaturoval. Dnes v tom vidím Boží zásah. Vždy som mal šťastie v podnikaní, prichádzali nové a nové možnosti a skúsenosti. On ma sprevádzal aj v tejto oblasti. Ponúkali sa mi príležitosti a ja som ich využil. Väčšinu vecí, ktoré dnes viem, som sa naučil samoštúdiom. Ale nebol som v tom sám. On v tom bol som mnou. Boh ma sprevádzal aj v oblasti podnikania, aj keď som o tom nevedel. Viem to až teraz, spätne.

Vzťahy s mojimi kresťanskými kamarátmi sa menili. Prestávali sme chodiť do krčiem, založili sme si rodiny a žúry vystriedala realita života. So Stankou sme sa zoznámili v roku 1997 a vzali sa o dva roky neskôr. Narodili sa nám dve dcéry. Moja firma fungovala, prosperovala. Materiálne sa nám darilo a žili sme ako šťastná rodinka. Ale niečo nám chýbalo. Obom.

Už dlhšiu dobu som sa zamýšľal nad duchovným životom. V dobe jednej mojej životnej krízy mi kamarát dal knihu s názvom Cesta pokojamilovaného bojovníka. Bol to začiatok mojho záujmu o new age, o duchovný život, ktorý je zameraný na vlastné vnútro. Čítal som ďalšie a ďalšie knihy. Snažil som sa nasať čo najviac, meditovať, nájsť šťastie a pokoj svojho vnútra. Začali sa otvárať duchovné veci. Zisťoval som, že veci začali fungovať, keď som sa snažil niečo dosiahnuť. To, čo som hľadal vo vnútri, som však nejako nevedel nájsť. V tej dobe sme s manželkou začali riešiť jej problémy s očami. Zoznámili sme sa s pani, ktorá sa zaoberala duchovným životom.

Biele čarodejníctvo. Chodili sme na stretnutia, dostávali úlohy a keď sme ich plnili, veci sa začali v duchovnej oblasti hýbať. Jednoducho sme sa dostávali do kontaktu s duchovným svetom. Problém bol v tom, že táto žena v nás pootvárala oblasti, na ktoré sme neboli pripravení. To, že existuje duchovný svet, ktorý je rozdelený na ten, ktorý prináša život a lásku a potom taký, ktorému vládne diabol, ktorý prišiel, aby kradol, zabíjal a ničil, sme nevedeli. Problém bielej mágie je, že sa tvári pozitívne, že robí dobre, ale zároveň otvára veci, s ktorými sa netreba zahrávať. A tak to bolo aj u nás. Cítil som, že to, čo robíme, funguje. Ale až neskôr som pochopil, že to funguje na zlých základoch. Že to čo sa tvárilo dobre, nebolo Božie. Otváralo to v nás oboch veci, ktoré nám nerobili dobre. Začali sa diať veci, ktoré sme nechápali. Strachy, nepokoj začali napĺňať náš byt, aj nás. Vtedy som pochopil, že to, čo sa dialo, nemalo dobrý základ. Otvorili sa dvere, ktoré sme museli zatvárať ešte veľmi dlho v naších životoch.

Ale Boh nás v tom nenechal. S našimi kamarátmi sme ako rodiny chodili na dovolenky. Keď nás zavolali na ďalšiu dovolenku, neváhali sme. Vedeli sme, že ideme na nejaký tábor. Rodinný tábor. Nevedeli sme, o čo ide, išli sme jednoducho na dovolenku. Po príchode nás ako prvé prekvapili vzťahy. Cítili sme atmosféru lásky a prijatia a zároveň to nebola vôbec nuda. Boli to ľudia, ktorí neriešili ohováranie, boli milí, ich reakcie neboli negatívne. A Boh v nás začal pracovať.

Rodinný tábor trval týždeň a Boh počas neho zmenil všetko. Po troch dňoch sme chceli odísť, ale cítili sme, že sa niečo deje. Zdalo sa nám, že si nemôžeme nechať “vymývať mozog”, ale zároveň sa niečo vo vnútri menilo. A nielen v dospelých, ale aj u našich dvoch dcér. Zažívali sme, že sa nás Pán Boh dotýka. Pamätam, ako som stál pri dverách miestnosti, v krku som mal grču a v očiach slzy. Cez chvály, bábkové divadlo, ktoré hovorilo jednoduchou rečou základné pravdy. Na tretí deň sme sa aj kvôli deťom rozhodli, že zostaneme do konca.

Ten tábor zmenil všetko. Obaja sme po ňom vedeli, že sa niečo stalo. Veciam sme ešte nerozumeli, videli sme vzťahy, videli sme, že ľudia naozaj žijú vieru. Cítili sme, ako sa nás Boh dotýka. Nebol to kostol ako sme ho vtedy poznali. Bolo to niečo iné. Bolo to pre nás silné.

Od tej doby sme zostali kontakte s YWAM, medzidenominačnou organizáciou, ktorá usporadúva aj rodinné tábory. Boli sme hladní, chceli sme vedieť viac, kúpili sme si prvú Bibliu. Hľadali sme ľudi, ktorá by nám vedeli vysvetliť, čo sa deje. Zostali sme v katolíckej cirkvi, kde sme boli obaja pokrstení ešte ako deti.

Po obrátení prichádzali aj krízy. V manželstve, aj v podnikaní. Veľká manželská kríza hneď po obrátení. Ťažké časy, keď sme balancovali na hrane vo viere, v našom vzťahu, aj vo vzťahoch vo firme. Ľudia z vonku nám nerozumeli. Ale Boh už robil v našich životoch veci. Uzdravoval staré zranenia. Všetky tie veci, ktoré sme v živote obaja zažili, dvere, ktoré sme vedome, či nevedome pootvárali. Vyplavovali a vyplavujú sa veci z detstva aj dospelosti, naše strachy, zlyhania a neistoty. Stále sa učíme a Boh nás vedie.

Začali sme spolupracovať na príprave rodinných táborov YWAM. Naša viera postupne rástla, vyvíjala sa. Samozrejme, že prichádzali pochybnosti o sebe samých, boje, pochybnosti o cirkvi. Ale zároveň aj veľa zážitkov a veľa milosti. V pracovnej oblasti sa to však začali veci kaziť. Kolegovia nechápali, čo sa udialo s mojími prioritami a hodnotami. Už pre mňa nebola na prvom mieste práca a peniaze, ale rodina.

Nakoniec sme sa rozhodli ísť v roku 2011 na DTS - školu učeníctva YWAM do Austrálie. Bol to veľký boj a Boh sa v ňom oslavil. Od prvých vízií, túžby, až po niekoľkomesačný boj o víza a financie. Vo viere sme všetko pripravili, vyprázdnili a prenajali byt, vybavili dievčatám školu, zaplatili letenky aj školné v Austrálii. A ešte zopár dní pred odletom nemali víza, ktoré sme obdržali na úplne poslednú možnú chvíľu. Nevedeli sme anglicky a napriek tomu išli. Nasledovala ročná škola, najskôr DTS a potom škola kresťanského poradenstva YWAM. Boli sme medzi Aborigénmi v Austrálii, na missii v Indii a Singapure. A po návrate sme začali pracovať s YWAM. Predal som svoj podiel v mnou založenej firme, presťahovali sme sa z Bratislavy do Brusna pri Banskej Bystrici.

A dnes žijeme ako laickí misionári, závislí na Božej milosti a ľuďoch, ktorí sa rozhodli podporovať našu víziu a prácu - sme YWAMáci. Venujeme sa rôznym projektom. Stanka umeleckej evanjelizácii, službe milosrdenstva v domovoch dôchodcov. Ja pracujem v oblasti kresťanského poradenstva, venujem sa tzv. 7 vrchom, teda projektu, ktorý sa zameriava na vplyv v siedmych oblastiach života človeka, venujem sa projektu nášho vlastného centra v Lučatíne, pripravujeme víkendové stretnutia mužov zamerané na mužské srdce, povzbudenie a rast mužov, pracujem pre Viva Network, organizáciu spájajúcu ľudí, ktorí pracujú s deťmi v ohrození. Spolu so Stankou organizujeme víkendové stretnutia pre spoločenstvá alebo pre záujemcov v oblasti umenia, obaja sme zapojení do príprav a organizácie rodinných táborov.

Náš život je ako keď nasadnete na tobogán. Nevieme, aká bude najbližšia zátačka, nevieme, kedy nás to vyhodí do bazéna, ale veríme, že ideme po správnej ceste a že nás na nej sprevádza Boh. Boh bol v mojom živote aj vtedy, keď som ho nepoznal, rovnako, ako je v živote každého z nás. Čaká, kedy odpovieme. Mňa mnohokrát zastavil pred tými najhoršími vecami, zachránil od zlyhaní. Bolo to ako tichý hlas, ktorý hovorí, zastav sa. Často to bol on, ktorý mi hovoril, milujem Ťa ako svojho syna, lebo som Ťa stvoril. Bola to Jeho láska, ktorá ma sprevádzala a sprevádza aj na tom tobogáne, na ktorý sme nasadli.


Torna alle storie | | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel