Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Storia - Nicky Cruz

small_Nicky_Cruz_Med.jpg

Nicky Cruz sa obrátil na základe služby pastora Davida Wilkersona. Ich spoločný príbeh je popísaný v knihe Dýka a kríž. Ich príbeh s Pánom bol aj filmovo spracovaný.

 

Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. Nebol som pripravený na zmiešané pocity, ktoré táto informácia vo mne vyvolá.

V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som aj ja vyrástol, v meste Las Piedras v Portoriku. Väčšina z mojich sedemnástich bratov a jedna sestra tam v čase, keď som sa to dozvedel, už boli.

Kiež by som v tom čase mohol povedať, že som ľúbil moju mamu, no nemohol som. Moje pocity voči nej oscilovali od nenávisti k ľahostajnosti. Väčšinu svojho detstva som sa pred ňou schovával, čoho výsledkom bolo, že som sa jej snažil vyhýbať. Teraz symbolizovala pre mňa všetko, čím som vo svojej minulosti opovrhoval.

Tak veľmi som chcel zabudnúť na tie časy, keď ma bila a preklínala. Už aj ako malý chlapec som cítil, že ma neznáša. Pamätám si, že raz, keď som stál pred ňou, nazvala ma pred svojimi kamarátkami „dieťaťom diabla“. Kvôli nej som sa cítil ako nula, čo zbytočne zaberá priestor na zemeguli, omylom, škaredým deckom, ktoré sa nemalo nikdy narodiť.

Dlhé roky som sa túžil priblížiť k matke, chytiť sa jej, cítiť na líci jej bozk. No satan jej tak zovrel srdce, že nevedela, ako má milovať, a ja som nevedel, ako ju mám milovať na oplátku. Zlo ovládlo jej ducha a nechcelo ju pustiť. Nedovolil jej byť tou matkou, ktorú som tak zúfalo chcel a potreboval.

A teraz zomierala. Mal som byť smutný? Mal som plakať? Mal som predstierať, že ju ľúbim, a bežať za ňou, ako by to urobil každý dobrý syn? Pravdu povediac, nevedel som. No hlboko v srdci som vedel, čo by urobil Ježiš. On by za svojou umierajúcou matkou šiel. Tak som si zarezervoval letenku do Portorika.

Zabudol som už, aké krásne je Portoriko. Keďže som vyrastal v takej temnote a hrôze, nikdy som sa nenaučil vážiť si malebné okolie nášho malého ostrova v Atlantickom oceáne. Las Piedras je dokonale zasadené v údolí s bujnou zeleňou, zarámované nevýslovnou krásou. Máte pocit, že by ste mohli vystrieť ruku a objať veľkolepé hory El Yunque, a druhou rukou plávať v modrých vodách oceánu. Zvykli sme toto miesto nazývať „Lejak“. Je to jedno z najskvostnejších miest na svete.

Vidieť rodičovský dom prvýkrát po siedmich rokoch bolo pre mňa šokom. Zdal sa byť taký malý a bezvýznamný, ako každý iný dom v tej ulici. No v srdci som vedel, že to nie je pravda. Tento dom bol v celej svojej hĺbke diabolský, plný hrozných spomienok a neopísateľnej bolesti. V každej štrbine sa skrývali démoni zneužívania a zanedbávania – démoni, ktorí tam stále prebývali, potulovali sa v noci po chodbách a strašili ako nočné mory. Cítil som ich v kostiach.

Za domom, asi sto metrov v lese stála ešte stále veľká okrúhla budova – dom, ktorý ma tak desil, keď som bol dieťa, teraz vysielal chlad do samého stredu môjho bytia. Ako chlapec som ho poznal len pod menom „Dom duchov“; bolo to miesto, kde pravidelne chodievali moja mama a otec privolávať duchov uzdravovania. Ľudia v meste boli presvedčení, že vedia, čo sa tam deje, a reči sa šírili v Portoriku rýchlo, no málokto skutočne vidiel niečo osobne a zblízka. Podozrievali diabla a hovorili o ošklivých veciach, ktoré sa diali vnútri neslávne známeho Domu duchov; ja som to všetko videl na vlastné oči.

Keď som tam stál hľadiac na veľkú okrúhlu budovu orámovanú stromami, spomienky začali vychádzať na povrch. Spomienky na divné a nevysvetliteľné veci, ktoré sa tu diali pravidelne. Veci, o ktorých ani po toľkých rokoch nechcem hovoriť.

Môj otec bol špiritista, niektorí hovoria, že bol najmocnejším špiritistom v celom Portoriku; a moja mama bola médium. Tak často som sa bezmocne pozeral cez okno zvonka, ako sa im ich bizarné seanse vymkli spod kontroly. Ľudia vnútri nariekali, stonali a kričali, vyvolávali duchov mŕtvych, aby pred nimi ožili. Niekedy vzali títo duchovia na seba telo mojej matky, pričom jej zmenili tvár na bielu a oči násilne ožltli. Raz som videl, ako zlý duch vošiel do nej takou silou, že ju to vystrelilo do vzduchu. Aj keď to bola drobná žena, bolo treba štyroch alebo piatich mužov, aby ju zvládli.

Inokedy som videl, ako môjho otca posadol duch, ktorého nedokázal ovládať. Schmatol môjho najmladšieho brata, natiahol mu povraz okolo krku a snažil sa ho obesiť na konári stromu. Celá rodina musela spojiť sily, aby otca udržala, keď sa brat bez poranenia zošmykol zo stromu. Neskôr si môj otec vôbec nepamätal, čo sa stalo. Keby bol pri zmysloch, nikdy by takúto vec svojim deťom neurobil.

Už v mladom veku som pochopil, aké nebezpečné je zahrávať sa s okultizmom. A predsa som žil v dome, v ktorom sa dialo oveľa viac. Na celom ostrove sme boli známi ako domov El Taumaturgo (domov Divotvorcu, Veľkého muža). Tam, na tom mieste by ste našli čarodejníka a bosorku z Las Piedras.

Zviazaný bolesťou

Už si ani nepamätám, koľkokrát som sa zaprisahal, že sa tam nikdy nevrátim; nikdy ani len môj tieň neprekročí tie diabolské dvere rodičovského domu. A predsa som tu bol. A moja matka umierala. Ako som kráčal úzkymi chodbami, cítil som, ako celý dom obklopujú diabolské sily, tie sily, ktoré dlhé roky držali moju rodinu uväznenú v temnote.

Keď som vošiel do matkinej spálne, nespoznala ma hneď. Stále ju vidím, ako tam leží, nesúvislo bľabotajúc, pričom jej pot stekal po tvári. Snažil som sa jej niečo povedať, ale ona len hľadela na mňa s očami studenými a prázdnymi. Oči bez života. Oči bez lásky.

„Mama, to som ja, Nicky“, povedal som jej niekoľkokrát. Nereagovala, len hľadela cezo mňa, akoby som tam ani nebol. Ako keby bola posadnutá nejakým starodávnym, zlým duchom. Temný a zlý pohľad mojej matky bolo viac, než som dokázal zniesť, tak som sa otočil a ušiel som. Otcovi som povedal, že sa vrátim, ale nebol som si tým istý. Načo som sem len liezol? pýtal som sa. Matka ma nemiluje; dokonca ma ani nespoznáva. Jej dni s diablom ju dobehli, a teraz stojí tvárou v tvár Božiemu súdu. Kto som ja, aby som do toho zasahoval?

Vyšiel som na ulicu, na dlhú ulicu vedúcu preč od rodičovského domu, preč od diabla, ktorý sa všade okolo vznášal a strašil. Celý čas, čo som tam bol, som cítil, ako sa mi Satan vyškiera, dotýka sa ma, chniape po mojich šatách. Dom mojich rodičov bol brlohom zla, ktoré som cítil každou bunkou svojej bytosti. Musel som odísť, uniknúť silám útlaku, ktoré na mňa útočili.

Rozmýšľal som, že hneď ráno odletím späť do New Yorku, naspäť ku Glorii a môjmu novému životu v Božej službe. Tam ma ľudia potrebovali – ľudia v službe Teen Ministry, do ktorej ma povolal Boh. Tam mi rozumeli. Vedeli, že už viac nie som otrokom svojej minulosti, nie som viac viazaný nenávisťou a zneužívaním, ktorým som bol vystavený v detstve. Nebol som viac „dieťaťom diabla“, ktorým ma moja matka chcela spraviť.

Zaslúži si takýto osud. Zomrie tak, ako žila – plná hriechu a posadnutá diablom. Nemôžem jej už pomôcť. Nikto jej už nedokáže pomôcť. Tu na zemi uctievala Satana, teraz bude celú večnosť olizovať jeho čižmy v pekle!

Keď som kráčal povedľa sviežeho zeleného údolia, počúvajúc spev vtákov a cupkanie zvierat medzi stromami, čím viac som sa vzďaľoval od domu, tým mierumilovnejšími sa veci stávali. Smrad satana vyprchával každým krokom. Veľmi som chcel odísť, vrátiť sa naspäť do New Yorku a navždy zabudnúť na moju matku. Chcel som ďalej žiť svoj život a zahodiť minulosť. No predsa, niekde v hĺbke svojej duše som vedel, že to nedokážem. Boh ma nechcel nechať odísť. Vedel som, že sa musím vrátiť.

A zrazu som z diaľky počul spev. Krásne hlasy ozývajúce sa vo vetre, ako piesne chvály. Pamätám si, že niekde neďaleko rodičovského domu bol kostol. Bol pondelok večer, a neočakával som, že bude niekto v kostole, a predsa, keď som sa približoval, zvuky silneli. Potrebujem sa stretnúť s inými veriacimi, myslel som si. S ľuďmi, ako som ja. Možno sa môžu pomodliť so mnou, za mňa. Nejako ma duchovne podporiť pred tým, ako sa do mňa opäť zabpdnú tie diabolské oči!

Volanie o pomoc

Vošiel som do kostola a sadol si dozadu. Ľudia hovorili svoje svedectvá, tak som tam sedel a počúval, až kým nenastala vhodná príležitosť aj pre mňa, aby som vstal a prehovoril o svojej rodine. Pastor ma nepoznal, takže keď som vstal, predstavil som sa, pričom som povedal: „Volám sa Nicky Cruz a moji rodičia sú Don Galo a Aleja Velazquez Cruz. Chcel by som vás požiadať, aby ste išli do domu mojich rodičov a modlili sa za moju matku.“

„Vítaj, Nicky“, povedal pastor. Objali sme sa. Celá skupina podišla k nám a ja som im hovoril o svojej umierajúcej matke. Vysvetlil som, že potrebujem modlitby a podporu, pričom som stále opakoval: „Pastor, ste ochotný ísť so mnou a modliť sa za moju matku?“

Skôr než mohol odpovedať, otočil som sa k tým, čo stáli okolo mňa a spýtal som sa: „Išiel by sa niekto z vás modliť za moju matku?“

Nikto nepovedal ani slovko. Ticho bolo ohlušujúce a niektorí dokonca o krok ustúpili. Zrazu podišla dopredu jedna žena – v očiach jej horel oheň a v hlase dunela nenávisť. „Nemôžeme ísť do toho domu“, povedala. „Ten dom je diabolský. Aj muž a žena v ňom sú posadnutí diablom. Všetky ich deti sú diabolské. Aj ich pes je posadnutý diablom. K tomu miestu sa ani len nepriblížime.“ Zovrelo mi srdce. Hľadel som na celú miestnosť, no nikto sa na mňa nepozrel. Všetci rozpačito hľadeli do zeme. Cítil som, že to nebola apatia, ale strach. Všetci vedeli, čo sa dialo v Dome duchov.

Zachytil som pohľad pastora a uprene som sa mu zahľadel do očí. Potom, naposledy som mu povedal: „Pastor, pýtam sa vás ešte raz: ste ochotný prísť do nášho domu a modliť sa za moju matku?“ Pastor sa pri zvažovaní odpovede zahľadel po celej miestnosti. Pozrel na každého jedného, čo stáli okolo. A každý čakal na jeho odpoveď. Otočil sa ku mne a povedal: „Nicky, viete, že tam budem.“ Opäť skúmal to svoje stádočko vrátane ženy, ktorá sa tak tvrdo vyjadrila, a potom dodal: „Všetci tam budeme.“

Nečakaný zázrak

Plánovali sme, že sa stretneme v dome mojich rodičov okolo siedmej hodiny večer nasledujúceho dňa. Do pol ôsmej sa neukázal nikto. Čakal som na prednej verande a sledoval som dlhú príjazdovú cestu, ktorá sa krútila k domu mojich rodičov, no nikto neprichádzal. Neprídu, myslel som si. Pastorovi sa nepodarilo nikoho presvedčiť, aby sa odvážil prísť k Domu duchov.

O ôsmej hodine som sa sklamaný a unavený vystrel. Cítil som sa opustený a sám. Mal som vedieť, že sa budú príliš báť, aby prišli.

Vykročil som smerom k predným dverám rodičovského domu, no skôr než som ich otvoril, ešte som sa poslednýkrát obzrel na cestu. V diaľke som zbadal niekoľko ľudí, ktorí kráčali smerom k domu; nielen niekoľko, ale desiatky ľudí. Rad ľudí rástol stále viac a viac. O niekoľko minút sa všetci zhromaždili okolo domu, pričom hrali na gitarách a tamburínach. Vzduch okolo bol naplnený príjemnou vôňou ich hudby.

Náš dvor sa rýchlo zaplnil miestnymi obyvateľmi, nebolo ich tridsať či päťdesiat, ako som predtým dúfal, ale niekoľko stoviek! Nikdy predtým nebolo v našom dome toľko návštevníkov. Prišli zo všetkých končín a každý sa mi predstavil. Boli tam metodisti, letničiari, presbyteriáni, luteráni, katolíci - všetky možné náboženstvá a denominácie z celého nášho malého Las Piedras a všetci sa prišli modliť za moju matku. Neprišli len tak na skok, prišli si posvietiť na diabla.

Ako ľudia stále prichádzali, len ťažko som dokázal zadržať slzy. Hrnuli sa do domu v celých húfoch. Keď bol dom plný, obkľúčili dom zvonka a pochytali sa za ruky. Kruh veriacich pohltil náš malý dom. Všade okolo mňa ľudia kládli ruky na dom, pomazávali ho olejom a požehnávali, modliac sa pri tom za ochranu a zbavenie Zlého. Môj otec nevedel, čo robiť. Videl som mu na očiach, aké mu to bolo celé nepríjemné. Zvyšok mojej rodiny, tichý, zmätený a zastrašený, sa zhrčil dokopy.

Dalo sa cítiť, ako sa Duch Boží vznášal nad nami, zaplavoval miestnosti v dome a obkľučoval moju rodinu. Sila jeho prítomnosti bola hmatateľná.

Prekliesnil som si cestu do obývačky, kde ležala moja matka, a postavil sa necelé dva metre od nej. Stále vidím jej oči, keď sa na mňa zahľadela so strachom a zmätená. Vedela, kto som - vedel som to podľa jej znepokojeného pohľadu.

Okná boli dokorán otvorené. Náhly prúd studeného východného vetra zadul celým domom, cez všetky chodby, napĺňajúc izby sviežosťou. Bolo to, akoby Duch Boží vpadol cez okná a čistil celý dom od Zlého, pričom nás všetkých spájal v boji proti kráľovi temnoty. Každý to cítil. Každý vedel, že Duch Boží prišiel, aby na nás spočinul, ukázal svoju silu, ožiaril svojou milosťou a milosrdenstvom tento dom zla, otvoril brány pekla a oslobodil zajatých.

Pozrel som na pastora stojaceho v izbe oproti mne. Požiadal ma, aby som niečo povedal. Pokúsil som sa prehovoriť, no nedokázal som. Slzy sa mi liali po tvári, keď som tam tak stál, so zavretými očami a srdcom plným zmiešaných pocitov.

Čo poviem? Chcel som sa modliť, no slová neprichádzali. Celá moja myseľ bola v hmle. Slzy mi stekali po lícach v ešte väčšom prúde, keď som ticho stál pred mojou matkou, v izbe plnej cudzích ľudí. Tak zúfalo som túžil, aby Boh urobil zázrak v srdci mojej matky. Vedel som, že to môže urobiť. Urobil ten zázrak v mojom srdci a u mnohých, ktorých som poznal.

V tom momente prehovoril v mojom srdci Ježiš tak jasne, ako nikdy predtým. Nicky, povedal, toto je tvoja matka. Viem, že nebola tou matkou, akú si potreboval. Poznám tvoju bolesť. Ale dnešný deň je dňom odpustenia. Odpustil som ti, Nicky, ale teraz ty musíš odpustiť svojej matke. Odpusti jej.

Ako som tam stál plačúc, zmáčaný vlastnými slzami, pocítil som, ako ma niečo poťahalo za spodok mojich nohavíc. Prekvapilo ma to, a tak som rýchlo otvoril oči. Ani do dnešného dňa neviem, ako sa podarilo mojej matke zliezť z pohovky, na ktorej ležala, no keď som sa pozrel dole, videl som jej chabé telo ležať podo mnou. Len ťažko dokázala zdvihnúť ruky, a predsa našla v sebe silu, aby ma chytila. Jej oči žobrali, aby som sa jej dotkol, aby som k nej prehovoril.

Zosunul som sa na kolená, až som zostal tvárou v tvár mojej matke. Stále sa naťahovala po mne, s očami plnými sĺz. „Niky“, prehovorila, „viem, ako veľmi som ťa zranila. Zničila som ťa. Nemám žiadne právo, žiadať to od teba, ale ak to dokážeš, prosím ťa, odpusti mi. Tak veľmi ľutujem všetko, čo som urobila.“

Pokúsil som sa hovoriť, no slová neprichádzali. Nikdy predtým sa moja mama takto na mňa nepozerala. Nikdy som v jej očiach nevidel nič iné, iba vybuchujúcu nenávisť, no teraz hľadela na mňa s láskou. Nedokázal som zadržať slzy. Zahľadel som sa hlboko do jej očí a ona pokračovala: „Nicky, prosím, môžem ťa pobozkať?“

Priblížil som tvár k jej a moja mama ma pobozkala na líce. Jej pery boli teplé a nežné, pery, ktoré sa nikdy predtým ani len nedotkli mojej tváre. Nepamätám si, že by ma čo i len jedenkrát v detstve pobozkala. Vzlykal som ako poranené dieťa.

V tom okamihu som pocítil, ako sa Boh dotkol môjho srdca a odstránil všetku bolesť, nenávisť a ľahostajnosť. Po prvýkrát v živote som svoju matku miloval. Strach zmizol. Priepasť medzi nami sa navždy preklenula. V srdci som necítil nič iné, len lásku a odpustenie.

„Mama“, povedal som, „vieš, že ti odpustím. Ľúbim ťa.“ Oči sa nám stretli a ona sa mi hodila do náručia. Vzlykali sme ešte viac. Celú večnosť sme tam plakali jeden druhému v náručí. Potom som jej povedal: „Odovzdaj svoje srdce Ježišovi, mama. On ti chce odpustiť. Prijmi Ježišovu lásku, mama. Potrebuješ Ježiša!“

Moja mama tam, na podlahe, plačúc mi v náručí, prijala do svojho srdca Ježiša. Modlil som sa spolu s ňou, keď prosila Boha, aby jej odpustil celý jej život nenávisti a hriechu. Vlastnými očami som videl, ako Duch Boží zostúpil na ňu. Ešte počas modlitby som cítil, ako jej telo zosilnieva. Jej oči sa stali čistými ako nikdy predtým. Hoci slabá, prvýkrát po mnohých mesiacoch sa vzpriamila predo mnou, dokázala už stáť a myslieť a hovoriť jasne. Pred očami celého zástupu ľudí a mojej rodiny jej Boh nielen odpustil, ale ju aj uzdravil. Aj keď lekári hovorili, že pravdepodobne neprežije ani noc, pred našimi očami zosilnela. Všetci ľudia okolo nás začali tlieskať, modliť sa, tešiť sa z toho zázraku, ktorého sme všetci boli svedkami. Bosorka z Las Piedras sa teraz stala Božím dieťaťom.

Zničená kliatba

Moja mama žila ďalších dvadsaťpäť rokov a sedem mesiacov. Až do posledného dňa zostala verná Bohu. Dovtedy dokázala priviesť k Ježišovi aj môjho otca. Zriekol sa bosoráctva a svoje srdce dal Bohu. Viera mojej mamy ovplyvnila tisíce ľudí po celom ostrove. Vyvinula sa u nej vášeň pre Ježiša a jej viera bola taká reálna a silná ako kohokoľvek iného, koho som poznal.

Počas tých rokov sme sa k sebe priblížili viac, než som si vôbec kedy predstavoval. Nikdy som už necítil nič iné voči nej len lásku a ona cítila to isté voči mne. A tak som nakoniec mohol spoznať, aká bola moja mama naozaj, nie tá studená matka, ktorú som si pamätal z minulosti, no kým vlastne bola vo svojom srdci.

Boh mi začal odhaľovať bolesť a zmätok, v akom žila celé tie roky. Ako ju môj silný a tvrdý otec, zmietaný v satanovom zovretí, zastrašoval. Ako mladú ju zviedol na život bosoráctva a čarodejníctva a všetkého s tým spojeného. A ona prežila mnoho rokov pripútaná k nemu. Vždy som to považoval za iróniu osudu, že neskôr ona oslobodila otca zo života, do ktorého ju on vtiahol, a ona ho priviedla k Ježišovi.

Moju mamu úplne naplnila úloha vychovávať toľko detí a snaha udržiavať domácnosť. Tak veľmi chcela byť dobrou mamou a milujúcou a starostlivou manželkou, no nevedela ako. Vydávala sa taká mladá a krásna do sveta, o ktorom nevedela nič, do sveta okultizmu a bosoráctva a čiernej mágie; do sveta, ktorý ju čoskoro pohltil.

No vstúpil Boh a všetko to odstránil. Vrátil nám roky, ktoré nám Satan vzal. Vykúpil dni zla a navždy obnovil našu rodinu. Moja jediná sestra a trinásti z mojich bratov dnes slúžime Ježišovi. Traja z nich evanjelizujú. Moja rodina bola navždy bezpečne zasadená do stromu života. Neprenasleduje nás žiadna kliatba temnoty. Satan už viac nemá moc nad Cruzovou rodinou. Kedysi sme mu slúžili, no teraz ním pohŕdame. Sme navždy slobodní! A každý z nás nasleduje Ježiša s neúnavnou vášňou.

V mojej rodine som teda zažil zázrak, ktorý ďaleko prekročil moje očakávanie, keď som dal svoje srdce Ježišovi. Nikdy som si ani len nepredstavil, že by zasiahol moju minulosť a vymazal ju, zničiac kliatbu, ktorá nás sužovala od nepamäti. Urobil pre nás to, čo iba Boh môže urobiť, to, čo v priebehu rokov urobil pre mnohých. Vzal bolesť a nahradil ju láskou. Odstránil hnev a vymenil ho za odpustenie.

Srdcia, ktoré ho kedysi preklínali, teraz horia svätou vášňou pre Jeho lásku. Deti, ktoré vyrastali v bolesti a zneužívaní, prechovávajú v sebe len milosrdenstvo a súcit s inými. Otroci, ktorí sa kedysi klaňali Satanovi, žijú teraz podľa úžasnej novej zmluvy s Bohom.

Srdce s určitým cieľom

Takto funguje Boh, keď vykupuje svojich ľudí. Robí oveľa viac, než len zachraňuje, On nás obnovuje. Čokoľvek nám Satan ukradol, Boh vracia. Nech už sme hriechmi stratili koľkokoľvek času, Boh ho láskou získa späť. Rany, ktoré nám spôsobil svet, uzdravuje svojou úžasnou milosťou. Toto je Ježiš, ktorého uctievame – Spasiteľ, ktorý zomrel, aby sme mohli žiť. Toto je posolstvo, ktoré prinášame svetu, stále spútanému hriechom. Toto je jediné svedectvo, ktoré sa oplatí hovoriť – jedná vec, na ktorej skutočne záleží. Ako je možné, že ju nekričíme zo striech domov? Ako môžeme vôbec niekedy skĺznuť do apatie po tom všetkom, čo Boh pre nás urobil? Ako je možné, že nemáme tú nehynúcu vášeň a nadšenie, vediac to, čo vieme? Pochopiac, čo chápeme o Satanovi a jeho lžiach? Po tom, čo sme zakúsili bezpodmienečné odpustenie, ktoré dáva Ježiš?

Ako môže ktokoľvek mlčať?

Odkedy do môjho srdca vstúpil Ježiš, mojou vášňou v živote sa stala spása stratených duší! Ježiš v tom okamihu vypálil do môjho srdca posadnutosť pre duše – sálajúcu vášeň pre tých, ktorí potrebujú Spasiteľa. Je to oheň, ktorý nikdy nezhasne, nikdy nezoslabne, nikdy nepoľaví. Je to krv, ktorá mi pulzuje v žilách, je to sila, ktorá ma ženie dopredu deň za dňom, mesiac po mesiaci, rok po roku. Moje srdce puká posolstvom Božej lásky a vernosti, a jediné čo chcem, je deliť sa o túto pravdu s inými ľuďmi!

Niekto sa ma raz spýtal: „Aký najväčší zázrak si videl?" Okamžite som vedel odpovedať: „Keď Boh zasiahne hriech v srdci a nahradí ho láskou - to je najväčší Boží zázrak." Vidím, že sa to deje každý deň; a zakaždým je to pre mňa taký reálny a silný zážitok ako v ten deň, keď som to prežil ja.

Ľudia potrebujú Ježiša, a Boh chce, aby sme ich ty i ja priviedli k Nemu. Sme vyslancami Svätého Ducha, žijeme a pracujeme na Satanovom ihrisku a všade okolo nás sú stratené a zranené deti túžiace nájsť cestu domov. Neexistuje žiadny krajší pocit než vziať dieťa za ruku a priviesť ho do náručia Ježiša. Tomu sa nič nemôže vyrovnať!

Pripravený slúžiť

Ale čo na to treba? Čím potrebuje Boh, aby sme boli, a čo potrebuje, aby sme robili, aby nás mohol použiť na to, aby sme ovplyvnili stratený svet? Som presvedčený, že predtým, ako ktorýkoľvek Kristov nasledovník môže mať závažný dosah na ľudstvo, musí preukázať tri dôležité kvality služobníka - tri charakteristické črty, ktoré nielenže umožnia Bohu pracovať skrze nás, ale ktoré budú slúžiť ako hromozvod pre duše, ktoré potrebujú spásu.

Prvou je vášeň. Vášeň pre Ježiša a vášeň pre tých, ktorí Ho potrebujú. Vášeň, ktorá je ďaleko nad rámec toho, čo zvyčajne Cirkev a svet vidí, nad rámec obyčajného vzrušenia a fanatizmu.

Druhou je milosrdenstvo. Milosrdné srdce je hlavnou zložkou v živote nasledovníka. Ak sa nedokážeme naučiť vidieť ľudí tak, ako ich vidí Ježiš, milovať ich tou istou láskou, akú nám preukázal On, slúžiť im tak, ako Ježiš slúžil, kým žil na zemi, starať sa s rovnakým súcitom, ktorý Ho doviedol až na smrť na kríži...ak v sebe nedokážeme prebudiť tento druh milosrdenstva, nikdy nedokážeme ovplyvniť stratený a zomierajúci svet.

A treťou črtou je vízia. Každý z nás potrebuje zmluvu z Bohom - poslanie, účel, jasný zmysel nášho nadania a talentov a skutočného povolania v Jeho kráľovstve. Ty a ja, obaja sme boli stvorení na osobitný účel a úlohu, a Boh nás stále pripravuje na to, aby sme dokázali splniť poslanie, ktoré nám pripravil skôr, ako sme sa narodili. No ako zriedka tento účel nájdeme!

Vášeň. Milosrdenstvo. Vízia.

Tri kvality, ktoré by sa mali stať štandardnou súčasťou života každého nasledovníka. Tri charakteristické črty, ktoré potrebuje každý veriaci, ak má seriózne ovplyvniť svet. Tri nevyhnutné prvky potrebné na to, aby nám v hĺbke srdca dozrela vášeň pre duše. ƒ


Torna alle storie | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.