Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Milan Hlaváč
Uzdravený od závislosti na alkohole

small_small_20151004_162432.jpg

Milan je manželom a otcom. Pracuje ako vychovávateľ s mentálne postihnutými deťmi.

Vyrastal som v tradičnej katolíckej rodine, kde všetci príbuzní boli tradiční kresťania. Ako malý chlapec som chodil do kostola rád a veril som v Pána Ježiša. Nebol som ale príliš vnímavý na starších ľudí a často som ich nezdravil. Keď som raz vyšiel z kostola, bola tam skupina starších ľudí.

Keďže som ich nepozdravil, jeden z nich si ma zavolal a vysvetlil mi, ako dôležité je zdraviť, je to vraj prejav úcty. Mám vraj zdraviť každého staršieho človeka. A to nasledovným spôsobom: "Pochválený buď Ježiš Kristus". Od toho dňa som tak zdravil každého, dokonca aj len o pár rokov starších spolužiakov. A zdravil som tak roky. Nebol to však najlepší spôsob pozdravu v čase tvrdého komunistického režimu.

Detstvo mi veľmi rýchlo ubehlo, až do takej miery, že som ani nezbadal, ako som pomaly postupne prestával veriť v Pána Ježiša. Keď som mal sedemnásť rokov a môj tato mi chcel niečo povedať o Bohu, zahriakol som ho so slovami: "Prestaň, Boha niet, Boh je mŕtvy ". Stal som sa neveriaci a ani som nevedel ako. Bolo to zrejme podmienené spomínanou tradíciou. A ja som nechcel byť veriaci iba preto, že som sa kedysi naučil modlitbu "Otče náš" a ešte pár ďalších modlitieb.

Ďalšie štyri roky som nebol veriaci. Robil som veľa zlých veci a myslel som si, aký som pri tom hrdina. Tak napríklad stal som sa závislým na alkohole. Pil som veľa, naučil som sa fajčiť, chodil som s kamarátmi cez víkendy po chatách, kde sme stále pili. V tom čase som veľa zarobil, avšak všetky moje peniaze šli na kamarátov a alkohol.

A tak som si žil svoj život alkoholika, ale vedel som, že to nie je dobré. Ešte ako neveriaci som prihlásil sám seba na protialkoholické liečenie. Neobstál som však, pretože moja túžba po alkohole bola silnejšia, ako moja inšpirácia prestať piť. Takto pokračoval môj život až do dňa, keď som sa stretol s Pánom Ježišom. Stalo sa to približne v lete 1989. Bol som s kamarátmi na dovolenke na Nitrianskom Rudne, kde sme chytali ryby. Nič sme samozrejme nechytili, lebo sme sa neustále opíjali.

Mojím šťastím ale bolo, že som rád veľa čítal. A Hospodin to vedel. Kúpil som si knihu, zhltol som ju na jeden krát, taká bola dobrá. Bola to kniha, ktorá pojednávala o ľuďoch, ktorí prežili svoju vlastnú smrť. Hlavné posolstvo tej knihy pre mňa bolo: "Miloval si svojho blížneho tak ako seba?" V tej chvíli som si uvedomil, že tieto slová som počul kedysi dávno v kostole a uveril tomu, že ten, čo ich vyslovil, je sám Pán Ježiš. A ja som v Neho v tejto chvíli uveril. Hej, uveril som, ale so zlými vecami, o ktorých som písal vyššie, nie a nie skoncovať. Bol to dlhodobý uzdravovací proces. Ale najťažšie to bolo s alkoholom. Aj preto, že som sa nevedel vymaniť z okruhu mojich kamarátov a kolegov, pil som ďalej.

Tentokrát to ale už bolo s veľkými výčitkami vo svedomí. Celému okoliu, ako aj svojej rodine, Pánu Bohu a sebe som sľuboval, že s tým prestanem. No nedalo sa to, lebo puto, ktorým som bol s ním zviazaný, bolo silnejšie ako ja.

Och, ako veľmi som s tým zápasil. A bolo tak až do dňa, keď som sa raz vrátil domov veľmi opitý. Môj tato žiaľ bol v takom istom stave ako ja. Neviem presne ako, ale došlo medzi nami ku fyzickému konfliktu. Bolo to veľmi zlé. Siahol som rukou na môjho tatu. Na druhý deň, keď som dospával opicu, prišiel on do mojej izby so slovami: „Je pol desiatej, do dvanástej budeš mať všetky veci zbalené a opustíš tento dom, už viac nie si môj syn.“ Ja som vôbec nechápal, prečo to povedal. Nevedel som si spomenúť, čo sa večer stalo. Až potom postupne som si na to spomenul. Mal som veľké výčitky. Vravel som si, že keby som bol triezvy a nie opitý, nikdy sa toto nemuselo stať.

A to bol pre mňa veľmi edukatívny moment, ktorým ma Hospodin uzdravil od závislosti na alkohole. Otec mi nakoniec odpustil a prijal ma späť. Od toho dňa som nikdy viac opitý nebol, a to je približne už 25 rokov.

Pri mojej ceste hľadania Boha som neskôr vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova, kde som spravil najskôr postulát, po ňom noviciát. Po absolvovaní noviciátu som odtiaľ odišiel, pretože som pochopil, že moja cesta kresťana tadiaľto nevedie, a našiel som si dievča. Tá má však po nejakej dobe opustila, keďže som nespĺňal jej predstavu o budúcom manželovi. Prežíval som to veľmi ťažko, bol to pre mňa veľký kríž.

V tom období som párkrát stretol v Bratislave na ulici Tomáša Pružinca, môjho neskoršieho najlepšieho priateľa. Vždy ma pozýval na ich modlitebnú skupinku. Veľmi sa mi tam nechcelo, ale napriek tomu som raz šiel s ním. A to bol začiatok mojej novej cesty s Pánom Ježišom. Keď som prišiel medzi nich, modlili sa za mňa vkladaním rúk, pri tom som dostal dar jazykov, ktorým sa modlievam do dnešného dňa.

V ten deň som prvýkrát v mojom živote spoznal to, že nielen katolícki kresťania sú dobrí kresťania, ale otvorili sa mi oči Duchom Svätým, ktorý mi ukázal to, že Cirkev, tajomné Kristovo telo, je len jedna. A všetci, nezávisle na tom, či sme katolíci, evanjelici, baptisti alebo členovia iných cirkevných zborov, slúžime tomu istému Pánovi, ktorým je Kristus Ježiš. Je len jedna Cirkev, i keď spôsoby uctievania v jednotlivých cirkvách a zboroch môžu byť dosť odlišné.

Milujem Cirkev v jej podobe, rozmanitosti a moje srdce horí a túži, aby raz prišiel deň, keď sa všetci kresťania zjednotia pod vlajkou víťazného Pána Ježiša a s láskou a radosťou prijmú svojich bratov a sestry z iných cirkevných spoločenstiev a denominácii do svojho stredu. Pán Ježiš nemá nevesty, ale len jednu nevestu - Cirkev, jednu jedinú. Moju lásku k jednotnej Cirkvi som prejavil aj sobášom mňa ako katolíckeho kresťana s kresťanskou z Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania. Spoločná viera v Pána Ježiša je pre nás oboch veľkým požehnaním. Veľkým darom pre nás je spoločná modlitba, chvíle, keď spoločne oslavujeme nášho nebeského Otca a vzdávame Mu vďaky za našu dcérku, narodenú do rodiny z dvoch rozdielnych kresťanských tradícií, ale s jedným spoločným Pánom.

Ešte kým som bol v Bratislave, začal som sa učiť francúzsky. Veľmi som totiž chcel ísť na misie do Afriky. Francúzštinu som si neskôr zdokonaľoval v jazykovej škole v Communaute de Chemin Neuf vo Francúzsku, neskôr v komunite Archa vo Francúzsku a Kanade, kde som pracoval viac rokov ako dobrovoľník pri mentálne postihnutých. Bola to pekná a bohatá skúsenosť. Práca s postihnutými mi dala veľa, pochopil som, akým silným spôsobom Hospodin prebýva s nimi. A spolu s mojimi zverencami som bol žehnaný i ja, ako aj každý, kto sa dal do služby pre nich. Pán Ježiš hovorí: Kto prijíma jedného z týchto maličkých, mňa prijíma. Alebo: Žatvy je mnoho a robotníkov málo.

Po rokoch sa sen o misiách v Afrike rozplynul, ale zostala túžba po misiách. Každý z nás môže byť misionárom tam, kde sa práve nachádza. Môže to byť rodina, priatelia, pracovisko, škola, športový klub, ulica, dopravný prostriedok.... Viem, nie je to jednoduché, častokrát sa stretávam s odporom, častokrát vyjdem na posmech, ale i napriek tomu nehanbím sa za Evanjelium. Veď ono je na spásu všetkým. Nedám sa odradiť. Evanjelium je život. Snažím sa preto, lebo túžim po tom, aby čo najviac ľudí prijalo Pána Ježiša a bolo spasených.

Týmto príbehom chcem povzbudiť aj Vás sestry a bratia, nedajte sa nikým a ničím odradiť, aby ste ohlasovali Toho, kto nás miloval až do krajnosti a vylial za nás svoju krv.

Milan sa bude spolu s Tomášom Pružincom osobne modliť za účastníkov modlitebného zhromaždenia "Ježiš uzdravuje" v sobotu 17. októbra 2015.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium