Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Un piccolo “nodulo” che avevo toccato per caso sul collo stava per cambiare non solo quei piani, ma tutta la vita. Bisogna toglierlo – consigliò il medico. È un’operazione semplicissima, niente di particolare. In ospedale passai solo tre giorni e poi con grande calma e senza alcuna preoccupazione aspettavo i risultati della biopsia.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Storia - Mária Anna Staneková OSU

small_textilná továreň.jpg

Prenasledovaná a väznená pre vieru v Boha

Pán môj a Boh môj! Obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami, Pane!
Keď som bola povolaná z manuálnej práce v 19. roku svojho života do Rádu sv. Uršule, dala som sa Pánovi celá v stave úplnej závislosti na Ňom!

On bol a je Záchrancom mojej duše, môjho života na všetkých mojich cestách, zvlášť vo väzení – v nápravnom zariadení a vyšetrovacej väzbe. V dobe odňatia slobody, kde som cítila úžasný prejav Božej lásky i silnú ochranu duše a tela Nepoškvrnenej Matky, zvlášť vo väzení v r. 1953.

Dnes mu vrúcne vďaky vzdávam, že som aj s vami, drahé spolusestry, vytrvala vo svojom povolaní pod ochranou Nepoškvrnenej Matky a sv. Jozefa, sv. Angely a sv. Uršuly a môžem z tej duše zaspievať: „...lebo veľké veci mi urobil Ten, ktorý je mocný a sväté a obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami Pane! Prosím Pána, aby viedol moje kroky, môj život naďalej, ako sa Jemu páči.

19. októbra 1951 v druhom roku vypudenia z kláštorov, denné vozenie na štátne majetky Fajdal a Panholec, po márnom prehováraní vstúpiť do civilu – s pekným platom, odmenou, ani hrozba ŠTB zmocnencami vyvezenia na pohraničie Čiech a Moravy do tovární na spracovanie ľanu neotriasla vernosť sestier.

„Pane! Poď s nami do neznáma, pomôž nám rozsievať Ducha lásky všade, aby každá duša, s ktorou sa stretneme mohla pocítiť Tvoju prítomnosť v nás!“ Taký bol výkrik do noci z 19. októbra na 20. októbra 1951.

V slnečné ráno vystúpili sme na trávniku, pod vysokým komínom továrne HOLBA HANUŠOVICE, Morava, Útvar V – dorastenecké učilište. „Tak – tady je to! Vítam Vás! Od teraz tu budete bývať a pracovať do smrti, v mokrom prostredí v ošarpanej budove s vytrhanými oknami. Ani jeden večer v takejto továrni by som nechcel byť“, ozval sa náš sprievodca – šofér, keď vynášal naše batožiny.

Tak sa pokojne pracovalo, niektoré sestry boli vyznamenané koncom roka 1952. Koncom roka 1952 po nasadení nového vedúceho majstra začali nové prehovárania – nové plány s nami, nové vyhrážanie, ak nenastúpime na nedele a sviatky do práce. Spočiatku nás nahováral nový vedúci, napokon k 8. decembru 1952 si pribral ŠTB. Spísali zápisnicu. Hľadali „kapitána“, čo velí a drží sestry. Sprísnili vychádzky cez vrátnicu, návštevy domu. „Prečo ste neboli pracovať?“ – povyťahovali paragrafy protištátnej činnosti. Keďže sme nič takého neurobili, ani nič závažného nenašli, boli sme denne pozorované políciou aj v pracovnej dobe, aj mimo nej zmocnenkyňou, ktorá udávala mená sestier. Hľadali vedúcu sestier – tej tam nebolo. Podozrenie vedúcich padlo na mňa, iná bola zachránená. VĎAKA, taký bol plán.  

Rok 1953

Všetko sa dalo vypozorovať z okien bytoviek. To sa všetko dialo v pracovnej dobe. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju.
 A. Vraj nachvíľu, aby šla s nimi do kancelárie, len nachvíľku a  „priniesla legitimáciu.“ V kancelárii čakali viacerí im podobní, vraj sa chcú porozprávať, vraj nechceme pracovať – nastávajú veľké škody vo výrobe... Ak nastávajúce sviatky nepôjdete pracovať, budete prísne trestané – väznené a škoda, ktorú zapríčiňujete bude napísaná na vaše konto... atď.  A toto všetko podpíšete. Dokončil a dal čítať prísediacim zápisnicu.

B. „Ďakujem“. – Nič z toho podpisovať nebudem! Žiadna sabotáž, žiadna protištátna činnosť, čo tu pracujeme sa nevyskytla a po dobe priučovania pracovalo sa nad plán, napriek tomu, že sa v poslednej dobe materiál k spracovaniu ťažko dodával, aj voda nestačila, turbíny zastavovali, atď. S vypätím síl – v ťažkých okolnostiach sme predsa pracovali, aby žiadna škoda nenastala. Ak nemáte, zistite si, aký bol zisk.
A. „Čo s Vami? čo s nimi?“ zmeneným hlasom volal.
C. „Do basy s nimi!“
A. Ak sľúbite, že v nasledujúce sviatky pôjdete do práce, všetko sa vám odpustí. Žiadna trestaná nebude. Napíšeme ... a podpíšete.
B. „Každá má slobodnú vôľu. Žiadne nahováranie. Nie, v nedeľu a vo sviatky pracovať nepôjdem. To je moje posledné slovo.“ Legitimáciu si ponechali a mňa odviedla zmocnenkyňa k stroju.

6. januára 1953 všetky sme svätili – v kaplnke nad strojami – zatiaľ žiaden dozorca nevstúpil – kuli plány. 7. januára hliadky ŠTB od včasného rána odchádzali a prechádzali továrňou, kde pri strojoch naplno pracovali všetky pradleny, až do skončenia pracovnej doby. Bez stopy vzdialili sa aj skupiny ŠTB. Všetky sme cítili, že sa onedlho vrátia a noc bude ťažká. S ružencom v ruke čakali sme v hale. Pred polnocou pribehli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto, z ktorého vyskakovali ŠTB. Pri mesačnom svite dalo sa dobre pozorovať, kam sa uberajú. Rozostavili sa od vrátnice až po byty. Jedna skupina sa rozostúpila až na schodište továrne, odkiaľ velil: „V mene zákona! Otvorte! Opakovane skúšali otvoriť. Dvere neboli zamknuté, nedali sa otvoriť, lebo sa opačne otvárali. V hale stáli všetky sestry sviatočne oblečené.

A. „Čo tu robíte?“ Nik neodpovedal. „Všetky do ubikácie“ – nik sa nepohol.
A. Nech vystúpi Anna Staneková, Zuzana Stoláriková., zmocnenkyňa označila hľadajúce, načo ostatným rozkázali odísť do bytoviek  internátu. „Dve označené, vyznačené“, mali rozkaz – vziať si najpotrebnejšie, ostatné bránili. Všetko bolo, aj velenie, v mene zákona. Tak dve vyvolené kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Z druhej ubytovne prisadla Stanislavy Ryšavá, sestra svätého Vincenta de Paul.
B. To vás je na tri osoby toľko? Bolo niečo po polnoci. Milicistov ubúdalo. Cesta nákladným autom s búdou 7.1,, na laviciach driemali ospalí milicisti. Pri príchode veliteľov povstávali a pomohli trom obžalovaným sestrám na lavičky do nákladného auta. Osobné auto v strede – nákladné v prostriedku – iné osobné vzadu. Nákladné cestou na železničných staniciach zastalo, aby vystúpili strážnici. „Kam nás veziete?“ Opýtala som sa suseda. „Idete do Šumperka do väznice. Nebojte sa! Ráno vás budú vypočúvať a pošlú späť.“ Boli sme slabo oblečené, drvila nás zima. Zadržali nás v Šumperskej väznici. Asi po šiestej hodine bola výmena ŠTB. Spísali zápisnicu, všetko ako sa píše do legitimácie, aj rehoľné meno.

Výsluch

„Vyložte všetko z vrecka a všetko, čo máte pri sebe, ešte máte ruženec, agnúštek Panny Márie! Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadané sviatky – ako podpísali aj vaše sestry – pôjdete pracovať.
B. Ešte čo!-
A. Vaše sestry všetky podpísali! Tu sú, hľa, podpisy.
B. Každá má slobodu – to je ich vec. Konečne, dovoľte ten menoslov! Listina bola podpísaná inými, neznámymi menami z Konzistória Olomouckého, ktoré menovaným dáva povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez razítka a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol menoslov, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia.
A. „Tak, čo?“ – riekol vyšetrujúci – „pôjdete pracovať v nastávajúce?“
B. „Nepôjdem! Ale ako v zmluve máme, sviatky si nadpracujem ako sme aj posledné nadpracovali.“ S hundraním a výhražkami skončil vyšetrovanie.
Znovu vyšetrovanie, vraj zo súdu. Vraj koľko škody sme urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce, čaká nás prísny trest.
Asi o dva týždne zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí – a hneď závory sa odsunuli. Na chodbe vo dverách objavila sa posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že mi od údivu ostali oči na ňom, stráž ostala ako prikovaná, keď mi vyletel údiv:
B. „Dobré ráno, ako ma poznáte?“
B. „Veď ste boli v továrni – aj s podobnými, keď sme nasadali na nákladný – boli ste medzi nimi.“
D. Veliteľ zavelili do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely, - nepohnúť sa, iba keď sa ma opýtajú.
C. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné mám, i to, ako s nami je, kto tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa, pozerali: posteľ, vojenský matrac, atď. Čo chcel, videl: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté, atď.
A. „Asi nemajú palivo, tak je ako som prišla.L
C. Otvorili policu A-HA, vytiahol dlhý nôž. „Toto, čo je?“
B. „Prosím, nôž? Na čo vám to je? Na krájanie chleba, ale chleba niet, ani omrvinku nenájdete“.
C. „Ako sa sem nôž dostal?“ „Spýtajte sa, prosím, tých pánov, oni budú vedieť.“ Držiac nôž, spýtal sa ich, oni mlčali. Zavelil im: „Ihneď to vezmite!“ Čosi ešte medzi dverami vravel – asi priniesť prácu a deky, pec bola studená.
C. „Dúfam, že na budúce sviatky pôjdete pracovať a nebudete nahovárať k sabotáži, ale k práci, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode.“ Takými a podobnými ľutujúc ma kráčal von z cely.
B. „Vo sviatočné dni, podľa príkazu Božieho budem svätiť...“ „Uvidíme“- dokončil a zámky na dvojitých dverách zaškrípali... Na chodbe ostalo ticho.

Na druhý deň priniesol dozorca (druhý, ozbrojený) prikrývku veľkú i malú, podhlavník, ešte nový plechový hrnček (miesto raňajok), vraj treba opraviť obrubu okolo spodnej steny, aby som farbu zarovnala. Potom zvážnel a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Matka Božia Zázračnej medaile, ktorú som na kachliach objavila ma aj teraz mocne chránila (azda údržbár?)... Za chvíľu pribehol, vraj počul spievať, či som spievala. Na kladnú odpoveď zavrteľ: „Tu sa spievať nesmie, to sa trestá! Už ste hotová?“ zakričal, vzal už prázdny hrnček, dvere zamkol a už ho nebolo. V tichej modlitbe som ďakovala za ochranu nebeskému Otcovi a anjelskému zboru za ochranu, aj bez pokrmu.“

Bol večer. Do tichého večera bolo počuť dlhšie škrabanie pri kachliach. Odtiaľ išiel slabý hlas: „Sestrička, nebojte sa. Váš sused, musím vám niečo povedať, dobre počúvajte. Páni majú schôdzu.“ Od steny kachiel sa ozýval hlas, že je katolík od Žiliny, nevinný, ale už odchádza. Vraj ako som prišla ma pozoruje, mal na starosti chodby. Vravel, že sestričky sú ešte tu, aby som teraz nič nehlásila, že počujem. Vraj kuchárka...“ Všetko ako som prišla vie. Panna Mária je s nami. Počul všetko a zajtra a inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s SNB prinesie vo vojenskej šialke dačo, aby vyliala vždy do WC (nie pred nimi) a zaliala vodou, sú tam nástrahy: „Lebo po nedeli budete mať súd a predtým ešte výsluch. Zbohom!“ Nevedela som žiadne dni.
  Aj tak bolo,  celý deň. Neviem ani dátum.

Dlho ma viedli strážnici v uniforme, kde na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami zasadačky na vyvýšenom mieste sedel „prokurátor“, ten čo mal prehliadku vo väzenskej cele! Pretože ma viedli, nevidela som v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho. Na katolícky pozdrav som odpoveď nedostala. Bože môj, buď mi milostivý!

Prečítal obžalobu, ako som bránila sestrám pracovať, hoci ony chceli, aká škoda štátu a robotníkom vznikla, atď. „Keby ste také niečo bola urobila za Hitlera, dávno by ste bola pri stene.“ Rozprával, ako ich trýznili. „Čo poviete?“

B. Obžaloba nie je pravdivá, podpísať nemôžem!
A. Obžalovaná popiera pravdivosť zápisnice. Obžalovaná, sestry a ona tvrdí, že treba viac poslúchať Pána Boha ako ľudí.
A. Kto vlastne jeho stvoril?
B. On nepotreboval, aby ho niekto stvoril. On vždy bol a je, On sa stvoril sám.
A. A ako?
B. Tak ma zmotal, že som nevedela, čo hovorím. Bože, buď mi milostivý!
Zúrivý výsmech cha-cha ozýval sa z vedľajšej siene z krídlových dvier. Chcela som sa obrátiť, ale pisárka priskočila, zadržala ma, prokurátor s krikom zoskočil, zatvoril dvere, všetko sa utíšilo, sieň bola prázdna a pokračoval.
A. „Nevie“ – pokračoval v obžalobe. „Tvrdošijne trvá na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu má každá vedieť, že treba nedeľu a sviatočný deň zachovať a preto aj na budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje. Následky si ponesiete.“ Podpisom sa tento ťažký deň uzavrel. Na povel „do väzenia“ dokončil, miestnosť bola prázdna. Dátumovo to mohlo byť asi v druhej polovici februára 1953, všade bolo plno snehu.

Dnes sa cela neotvorila, všetko bolo v tme a mlčaní. Duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle, čakala som ráno. Vo väzenskej cele, miesto stoličky, klesla som na kolená: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane!“ Ako zle som Ťa obránila a slzy sa nezastavili. Áno, prosím Ťa, daj mi, Pane môj, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila...“ Posledná modlitba, zaspala som až do blinkania lampy a to celkom svieža.

Nové ráno

Pri dverách: „Tak-tak tady je to.“ Potom dohadovanie, odporovanie. „Nie, nebudu!“ Bolo počuť úder, plač, prerývaný stonaním, otváranie zámkov dvier a plačúce dievča, ktoré tu ostalo niekoľko dní, vstúpilo do cely.
Dozorca: Kôš krúžkami položil ku stolu so slovami: „Pomôžte je namotávať!“ Tak som na niekoľko dní dostala spoločníčku, tichú, mlčanlivú, ktorá, ako mi rozprávala, je nevinná, rodičov má katolíkov, ktorí tiež trpeli, všetko si vzala, všetko pojedla. Vraj sa pobila „zasa plakala“. Rozumeli sme si, s jedlom tiež, vedela sa aj niečo modliť. Povzbudzovala ma, ale sa neprezradila, vraj bude skoro odsúdená, aby som nemala žiaden strach. Ako ju nečakane priviedli, tak ju aj náhle odviedli. Viac sme sa nevideli. Vo väzbe v Šumperku ostala som do 4. 3. 1953.

Zvláštna kapitola

Súdne pojednávanie 4. marca 1953 odsúdilo ma pre trestný čin podľa paragrafu 129 z. č. 86/50 Sb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní polovicu trestu v trestaneckom tábore, kde boli miernejšie podmienky.

Druhá kapitola... spoločenstvo, práca, pomoc... Olomouc - Štátne majetky pri Sv. Kopečku – Hospodárstvo.

Po smrti Gottwalda obsiahla som amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne Hanušovice – Holba. Náš Pán mal iný plán – miesto do továrne, dostala som sa do nemocnice s porúchaným zdravím. Trpela som viac tým spôsobom, ktorý medicína zachytiť nemohla. Preto sa pobyt v nemocnici predlžoval a bolo to ako oáza. Tu sa dalo telesne i duševne zotaviť a všetci pacienti, ktorí mohli chodiť, spevneli liekom Eucharistie aj vo „viere, v nádeji a láske“ Nech Boh žehná Kristovmu personálu.

Takto posilnená s menšími poruchami s hŕbou spomienok pracovala som pod ochranou Panny Márie, sv. Angely a sv. Uršule do r. 1978 na viacerých miestach, kde som vďačne prijala prácu invalidky, ktorá všetkých aj teraz modlitbou podporuje a zahrňuje a porúča sa pod mocnú ochranu Božiu.

 

Spomienky uršulínky S. Márie Anny Stanekovej OSU

Príbeh poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave 

Torna alle storie | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.