La mia storia

Člen Komunity Blahoslavenstiev.

Volám sa Katarína - dnes sestra Veronika z Komunity Blahoslavenstiev.

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu. Nebola som vtedy neveriacim človekom, ateistom, naopak, myslím, že som bola celkom dobrým dievčaťom z katolíckej rodiny.

Bola som veriacim človekom, ale ako si spomínam, život s Bohom v čase dospievania pre mňa veľa neznamenal. Aspoň ja som to s Ním vážne nemyslela.

Počas prvých rokov vysokoškolských štúdii sa mi podarilo úplne vytesniť pojem existencie Boha.

Zdalo sa mi, že bez Boha môžem celkom pokojne žiť, že mi vôbec nechýba.

Keď som totiž bola doma, kde bolo prítomné jedno veľké rodinné trápenie, modlievala som sa, už ako dieťa, potom ako dospievajúci človek, aby Boh zasiahol. Lenže On akoby nepočul. Alebo bol bezmocný...

A tak odchod za školou, ďaleko z domu, som začala veľmi rýchlo prežívať ako oslobodenie. Zdalo sa mi, že konečne žijem. A tak som si dopriavala zakusovať každú „radosť“, čo život dáva. Že môj život začínala naplňovať prázdnota a znechutenosť som si zo začiatku priznávať nechcela. Ale raz, po jednom nočnom fláme, keď som si už ľahla a zaspala som, zobudila som sa nato, že je mi veľmi zle. Koniec koncov, ako mnohokrát predtým. Mávam arytmie a vtedy sa mi zdalo, že srdce si robí čo chce. Bolo mi na omdletie a tak sa mi zdalo, že do rána neprežijem.

Kedže to bolo na internáte a bola som sama na izbe, tak som pre istotu vyšla von na chodbu a na schodišti som sedela a čakala na smrť.

Totiž, hovorím si: „ak už mám zomrieť, tak aspoň nech ma ráno niekto nájde“.

Ako som tam sedela a nechápala som, čo sa so mnou deje, vtedy mi prvý krát po dlhom čase prišiel na myseľ Boh z môjho detstva a s ním iba jedna jediná veta: „ak Boh skutočne existuje, tak ak teraz zomriem, určite pôjdem do pekla“ (neskôr som si uvedomila, že to zrovna nebol pozitívny motív k obráteniu, ale v tej chvíli som to prežila takto).

Neviem celkom opísať, čo sa to so mnou dialo – všetka tá potlačovaná prázdnota, odpor k tomu, ako som žila, všetka tá jalovosť stále sa na niekoho hrať, byť tou, ktorá ľavou zadnou dá kdekomu kopačky, lebo si to môže dovoliť - toto všetko sa mi vyplavilo pred očami vo všetkej nahote a odpornosti.

Rána som sa dožila. Lenže niečo sa navždy zmenilo. Kedže som žila v študentskej partii so silnými väzbami, nedokázala som ju hneď opustiť. A tak som začala aspoň tajne utekať z diskoték. A ako colník, mýtnik, tíško som sa vplazila do kostola, ktorý bol oproti nášmu internátu. A tam som stávala vzadu, v najväčšej tme, za jedným stĺpom, aby ma nikto z tých „svätých duší“ v kostole nevidel. Chodili tam totiž mladí veriaci, ktorých som poznala z videnia a myslela som si, že oni by spoznali mňa. Totiž neraz my v partii - hulákajúc idúcky z našej, alebo do našej krčmičky -  sme sa s nimi temer zrážali ako postávali pred kostolom.

V duchu som ich volala (s určitým úškrnom) „dobré kostolné deti“.

No neskôr, už silne priťahovaná Bohom k úplnej zmene života, keď som už tak veľmi potrebovala na tejto novej ceste aj ľudskú pomoc, prosila tohto môjho znovu nájdeného, ale stále neznámeho Boha, aby si ma tie dobré kostolné deti všimli. A všimli. Bola to moja prvá vypočutá modlitba... Bez súdenia ma prijali medzi seba. Dodnes som im za toto gesto prijatia nesmierne vďačná.

Pozvali ma na svoje tajné stretnunia na faru, a to fakt mali odvahu, za tvrdého komunizmu udávanie bolo bežné a predsa, čo len o mne vedeli? Keď som na fare bola prvý krát, videla som tam obrovskú knihu. Otvorila som ju a oči mi padli na vetu:

„...Kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je Láska...“ (1Jn 4,8).

Zostala som ako prikovaná. Bola to Biblia, to som vedela, ale nikdy predtým som ju nečítala.

Pamätám si, že túto vetu som si hneď zapísala a stále bola vo mne. Stále sa ozývala – deň, noc: Boh je láska – kto nemiluje, nepozná Ho... Poznať Boha znamená milovať Ho..., milovať v pravde znamená poznať Boha a obrátene... Láska a Boh, to sa nedá oddeliť... A takto to šlo stále dokola! Uvedomovala som si stále viac, že všetko to, čo som doteraz žila, to nebola láska... a nebol ani Boh! Ja som veľmi túžila po láske – milovať, byť milovaná. Ale to, čo som žila bola iba poživačnosť a manipulácia. Až mi svitlo! On povedal, že je Láska. Tak ma naučí milovať: Jeho, ľudí, život!

Ale kto je On? Túžba po ňom, poznať Ho, to ma spaľovalo, priťahovalo tak mocne, že by mi v tom asi nikto nedokázal zabrániť. A tak začal ten krásny čas objavovania Boha, skrze neho seba, novú vlastnú dôstojnosť. Snáď som sa nachádzala vo všetkých tých okolo Ježiša, o ktorých som v evanjeliách čítala: v hriešnikoch, farizejoch, učeníkoch... Skrze Neho som mohla poznávať nanovo svet, ľudí, hviezdy na nočnej oblohe. Nikdy predtým ma nenapadlo, že tieto hviezdy môžu niečo vypovedať kráse Boha... Koľkokrát pred tým som sa na ne dívala a teraz nevedela som pochopiť, ako to, že som videla „len hviezdy“. Bol to len začiatok, na ktorý sa však nedá zabudnúť. Týždeň čo týždeň som chodila na faru za tou Knihou. Aby ste rozumeli: vtedy sa k Biblii nebolo ľahko dostať, nedala sa kúpiť. Tak som si tie fantastické slová o Bohu, ako Ho zjavoval Ježiš, Pavlove a Jánove listy, vypisovala do zošita – najkrajšieho aký bolo vtedy dostať kúpiť – a učila som sa ich naspamäť. Ten zošitok, to bola moja Biblia. A stále som ju nosila so sebou.

Čo sa týkalo utrpenia v našej rodine alebo vôbec na svete, už som sa nepýtala Boha, prečo je... Stačilo mi jediné – že s Ním vôbec môžem žiť, že s Ním všetko, aj utrpenie môžem žiť... A že toto ponúka každému človeku. V súvislosi s týmto utrpením som vtedy skôr len akosi intuitívne dochádzala k poznaniu, že je tu diabol, ktorý sa snaží zničiť čo Boh stvoril, ktorý sa snaží zničiť mňa, i mne drahých... A vtedy sa vo mne zrodil výkrik voči diablovi:

„Tak teda toto ti nedožičím! Je tu Boh a to stačí! Nemáš šancu!“

Detsky silácke? Nuž, vezmite presvedčenie niekomu... A Božiu moc a vládu som neustále zvolávala na seba, mne drahých a ďalších a ďalších ľudí...

Bolo toho veľa, čo potom nasledovalo, ale zhrnula by som to iba do jedinej vety:

Boh ma začal učiť žiť, skutočne sa radovať, nielen vyhľadávať potešenia.

Mnohé z tých bežných potešení mi neodňal, len očistil, premenil. Aj dnes, po tridsiatich rokoch, prežívam to isté: že s mojím Bohom prežijem. Že LEN s Ním prežijem! Že s Ním žiť, trpieť, zápasiť, ísť dňom, ísť nocou... je jediný život, ktorý stojí za to žiť. Život, ktorý nikdy nekončí, tak ako nikdy nekončí ani naše poznávanie krásy - lásky Boha...