La mia storia

Pavol Danko, 32-ročný gymnaziálny učiteľ chémie, moderátor v kresťanskej televízii LUX a tanečník a režisér divadla ATak.

Som dar. Narodil som sa 45-ročnej prvorodičke a 54-ročnému otcovi, šťastnému z jediného potomka... mal by som stále ďakovať za Boží plán, ktorý ma poslal na Zem. Chcel to, o tom nepochybujem. Asi preto je mojím povolaním dávať sa. Akoby som chcel splatiť dar, ktorým som sa stal pre svojich rodičov... chcem ním byť aj pre svoju rodinu, svojich kolegov a študentov, televíznych aj divadelných divákov, ale aj pre „náhodných“ okoloidúcich, či okoločítajúcich, či okolopočúvajúcich

Boha mi predstavila mama. V detstve som ho bral automaticky ako súčasť života. Najprv som ho stretal v kostole, potom na tajnom náboženstve (ktoré mi mohlo pokaziť budúcnosť) po prevrate aj slobodne a verejne, a dnes aj cez médiá a na javisku.

Boh sa podľa mňa rád hrá a má zmysel pre humor... a preto sa občas skryje, aby sme ho stále nanovo nachádzali. Nikdy sa nemôžme uspokojiť, že ho už chápeme, že sme ho už definitívne našli, pretože on je dynamika sama o sebe... a rád mení naše predstavy. Objavil som, že nie je bradatý deduško na oblaku, ktorý stvoril svet za šesť dní a teraz s nami manipuluje ako s bábkami. Objavil som aj, že nie je výmyslom literátov ani filozofov. Rovnako som zistil, že nie je len psychologickým manévrom pri problémoch a dramatických životných zvratoch.

Pomerne skoro som v sebe objavil umeleckú dušu. Vnímal som okolité dianie svojskou optikou. Túžil som dotýkať sa ľudí cez pohyb, farbu, svetlo... dokonca aj bez slov. Som citlivý na bolesť, nespravoslivosť, tmu. Vždy ma trápilo, keď veriacich považovali za vyhynutý druh z jurského parku, za čudákov, ktorí neveria v evolúciu, nekupujú televízory, sex používajú len na plodenie detí a všetku energiu premieňajú na boj proti antikoncepcii, potratom a eutanázii. Mal som neveriacich spolužiakov, ktorí sa mi zdali šťastní... a ja som hľadal odpoveď na otázku – načo mi je Boh? Veď oni majú (zdá sa) pohodu. Nikto im nič nezakazuje, nemusia sa báť trestu... Vytáčali ma „papieroví“ kresťania, ktorí si len splnia nejakú povinnosť, ale netušia o čo, alebo skôr o Koho tu v skutočnsti ide. Hanbil som za za nich, keď žili ako schizofrenici – v kostole inak ako mimo neho... a na nás sa najľahšie a najčastejšie ukazuje prstom:

Ty si kresťan? A ty toto môžeš?!?

Obdobie explodujúcich vulkánov v mojom vnútri bolo poznačené svetlom charizmy jednej talianky – Chiary Lubichovej. Počas druhej svetovej vojny sa jej zrútilo všetko. Spolu so svojimi kamarátkami museli nechať v ruinách spolu s padajúcim Tridentom aj svoje sny, rodiny, štúdiá, kariéry. A mali so sebou len malé evanjelium. Božie slovo, ktoré sa im v tej ničote nanovo prihováralo. Kaď sa všetko stratí, ostane len On. Len Láska. On je Láska. Treba to skúsiť. Ľudské slovo nemá takú moc. Presvedčil som sa o tom už mnohokrát. Proste a dostanete... Dajte a dajú vám... Odpúšťajte... Robte dobre aj tým, čo vás nenávidia... 

Každé moje ďalšie slovo je len moje... teda ľudské... a preto nemá silu. Nemusíte mu veriť. Ale píšem to, čo zakúšam stále. Láska svieti aj v tme, aj v nenávisti. Dáva mi radosť, krídla, úsmev. Ak mám rád tých s ktorými práve som, ak ich milujem, vždy ma to niečo stojí. Vyjsť zo seba, všímať si ich, počúvať, strácať čas, niekdy aj vlastné predstavy... Paradoxom je, že práve vtedy dostanem úľavu, pokoj, radosť, silu, nápady, tvorivosť... šokantné riešenia v neriešiteľných situáciách, hmotné dobrá tam, kde je chudoba...  Pre mňa sú to všetko prejavy Boha, jeho Ducha. A preto sa to oplatí. Treba to len skúsiť. Nikto mi nič neprikazuje, pretože sám zisťujem, že si škodím, ak poruším Boží zákon. Zrazu mi príde úplne normálne, že život sa má chrániť od počatia po prirodzenú smrť, že viera s vedou sa nevylučujú, a že darovať sa niekomu úplne celým telom je krásny dar, ktorý sa oplatí ponechať pre svoju manželku a nie pre hocikoho a hocikedy. 

P.S.: Toto bol len chabý pokus slovami vyjadriť niečo, čo dávno predomnou napísal muž, ktorý bol Ježišovi veľmi blízko. Volal sa Ján a nájdete to v tretej kapitole jeho prvého listu, vo veršoch 23 a 24.