My story

11 rokov je šťastne ženatý s manželkou Jankou a je otcom 3 detí.
Na Slovensku je vyhľadávaným prednášateľom na tému Božieho Otcovského srdca.
Je riaditeľom AKTIVCENTRA zameraného na službu mladým rodinám a službu novej evanjelizácie.

Čo si pamätám, tak môj život bol vždy zápas s odmietnutím.

Začalo to od škôlky, kde som bol „tučko bombička“ a „okuliarnik indický“.

Keď som mal 4 roky, bol som 6 týždňov v Žiline na operácií očí. Rodičia ma vždy prišli v nedeľu pozrieť, no aj tak som sa tam cítil osamelý a s pocitom, že tu nik nie je a že to musím zvládnuť sám. Keby ste sa pozreli na moje fotky zo školy, kde sa fotíme ako celá trieda, väčšinou som bol zamračený.

Keďže som zápasil s odmietnutím, moja prirodzená reakcia bola byť čo najlepší chlapec, aby som si zaslúžil prijatie. Môj otec vždy zo mňa chcel vychovať dobrého muža. No keďže on sám vyrastal s tým, že ho viac vychovávali sestry a doma bola tvrdá práca, nezažil veľa otcovskej lásky, takže mi ju nevedel odovzdať. Nepamätám si, že by mi otec priamo do očí niekedy povedal, že ma má rád, alebo by ma fyzicky objal. Aj on sa snažil v živote zápasiť s pocitom viny a zlyhania tým, že tvrdo pracoval.

A tak naše spoločné zážitky boli len na záhrade, kde sme pracovali. Vitajte vo svete sirôt!

Otec mi vždy dával méty, ktoré som mal dosiahnuť a tak vychovať úspešného človeka. Chcel odo mňa, aby som nosil samé jednotky na základnej škole. A tak som nosil. Keď som prišiel so samými jednotkami v 8 triede, povedali mi: „To je nič Palko, treba ísť na Gymnázium.“ A tak som sa prihlásil na Gymnázium. Tam už bola občas aj nejaká dvojka z predmetov, ktoré ma nebavili, nič to za to, maturoval som na samé jednotky. Keď som prišiel domov, otec mi povedal: „Palko, to je nič mať ukončené Gymnázium. Ty musíš ísť na Vysokú školu, ako ja.“ A tak som sa prihlásil na Chemicko-technologickú fakultu. Tam som občas dostal aj nejakú trojku z nezáživných predmetov, no štátnicoval som na samé jednotky, s jednou z najlepších diplomových prác na našej katedre. Keď som prišiel domov, môj otec mi povedal:

„Palko, to je nič, že si inžinier, ale keď budeš mať 30 rokov praxe ako ja, vtedy budeš niečo...“

Kultúra v ktorej som vyrástol, vychovala zo mňa človeka, zameraného na výkon. Navyše som ani nevedel osláviť víťazstvá, lebo keď som niečo úspešne skončil, predo mnou už bol ďalší projekt, na ktorý som myslel. Lebo to čo som úspešne dokončil je predsa nič, ale to čo je pred nami je niečo...

V partii mladých som bol vždy zásobáreň na vtipy. Lebo keď som niečo srandovné povedal, sústredil som predsa pozornosť na seba. A keď niekto povedal iný, vtipnejší vtip, rýchlo som spomínal na niečo lepšie, alebo som ironicky zhodil toho človeka. Aj tak sa dá predsa dobre vyzerať, nie?

Ak niekto povedal, že som mäkký to urobiť, ja som vždy počul – ty to nedokážeš. A tak som pil pivo za 2,5 sekundy, liezol som na skale bez istenia, alebo som skákal na bicykli zo 4m skaly do vody.

Strach z odmietnutia ma nútil vždy pracovať na viac ako 100%. Vždy som bol teda pre moje autority človekom, ktorý nepovedal „nie“. A tak som bol najlepším študentom, učeníkom či vedúcim nejakého projektu.

A do toho prišiel Boh a začal sa mi dávať spoznávať ako Otec. V roku 2004 som prvý krát absolvoval Školu Otcovho srdca a Boh začal na mne pracovať. Môj vedúci mi vždy hovoril, že lepšie spoznám Boha, keď sa ožením a keď sa mi narodia deti. Ako slobodný som tomu nerozumel.

No dnes môžem povedať, že moja Janka a moje deti ma o Bohu naučili naozaj neskutočne veľa.

Milujem to, ako Boh dokáže naše najväčšie slabosti obrátiť na najväčšie požehnanie. Moja najobľúbenejšia téma je hovoriť o Otcovej láske, ktorú som spoznal a o sirotskom a synovskom duchu.

Druhý najväčší problém môjho života bola oblasť sexuality. To bol totiž môj spôsob, ako som uvoľňoval v sebe pocit odmietnutia, zlyhania a neschopnosti. Niekto raz povedal, že na nahých ženách na obrazovke počítača sú najpríťažlivejšie tie ich oči. Lebo oni hovoria: „Môžeš ma mať! Máš na to!“

No pocit hanby a viny, ktorý prišiel potom bol mučivý.

Dnes rozumiem tomu, že pre muža získať ženu bez námahy je ponižujúce.

Jednoducho sme tak neboli stvorení a po sebaukájaní sa cítime ešte horšie.

Keď bábätko plače, môže to mať niekoľko príčin. Najčastejšie je to preto, lebo je hladné, alebo potrebuje prebaliť. No niekedy potrebuje len „pomojkať“. Cítiť pocit bezpečia v matkinom náručí. Cítiť sa milované a nasávať lásku a prijatie nie len skrze slová rodičov, ale aj skrze ich oči a dotyky. A keď to nemá, tak si začne napr. cmúľať prst, alebo žmoliť vankúšik, aby sa trochu potešilo. No keď príde maminka a privinie si bábätko ku sebe, bábätko si prestane cmúľať prštek, lebo má naplnenú potrebu lásky.

Po každom zlyhaní v oblasti sexuality som sa pred Bohom Otcom cítil strašne. Dnes, už sme veľkí a cmúľať prst by bolo smiešne. No máme iné spôsoby, ako si privodiť pocit potešenia. Z Božej perspektívy je to však ako keby sme si cmúľali prst a Boh vie, že keď nás objíme, tak to prestaneme sami robiť. Želám podobnú skúsenosť aj vám.