My story

Podľa vlastných slov prežila niekoľko krát peklo na zemi, ale Boh ju zo všetkého dostal.

Volám sa Magda a mám 45 rokov. Vyrastala som v neveriacej rodine, mám 3 bratov a jednu sestru. Nemala som dobré detstvo, otec mi zomrel keď som mala 8 rokov. Mama si po nejakom čase našla druha s ktorým žila, ale o tom nechcem písať. Keď som mala 16 rokov, tak som sa vydala za teraz už bývalého muža, s ktorým som sa zoznámila na zábave u nás v dedine. Chodili sme dva týždne a hneď sme začali spolu žiť. V roku 1985 so sa s ním presťahovala do inej dediny do domu, kde bývam doteraz. O rok sa nám narodila prvá dcérka. Druhá dcérka sa mi narodila o rok neskôr. Aj keď som mala radosť z detí, život sa mi začal rúcať ako domček s karát. S mužom som si nerozumela, pretože mi nedával pociťovať a zažívať, že som jedinečná žena v jeho živote....

O dva roky neskôr sme sa rozviedli, kvôli mojej nevere v manželstve. Nechcem moju neveru ospravedlňovať, ale si hlboko uvedomujem, že je veľmi dôležité, aby muži milovali svoje ženy ako jedinečné... Ak by som to mala vyjadriť, tak by som napísala, že som hľadala, to, čo sa mi nedostávalo doma. Tiež som vtedy mohla o tom s mužom rozprávať, ale nemala som odvahu a dusila som to hlboko v sebe. A tak to aj dopadlo....

Po dvoch rokoch sa ku mne muž vrátil, ja som si myslela, že sa zmení a tak sme sa znovu zosobášili. Ja som si myslela, že ho ľúbim, aby som si ho poistila, v zmysle, že odo mňa neodíde. Tretí krát som otehotnela, ale on to dieťa nechcel a posielal ma na zákrok. Aj napriek ťažkej atmosfére v domácnosti som ho neposlúchla. Len na priblíženie ako to vyzeralo u nás doma, muž začal piť, biť ma a keď som bola asi v siedmom mesiaci tehotenstva, tak ma bil tak, že ma aj kopal a hrešil.

V tej chvíli som oľutovala to, že som sa k nemu vrátila. V 1991 sa mi narodil krásny a myslela som si, že aj zdravý synček, ktorý bol do 5 roku ako ostatné deti, keď som chodila na detské kontroly ani doktori si nič nevšimli. No ja som si niečo všimla a hneď na moju žiadosť ho poslali na psychiatrické vyšetrenie a tam zistili, že je mentálne chorý a vtedy sa mi zrútil celý svet. Obviňovala som môjho muža, lebo ma počas tehotenstva bil a veľmi som ho za to nenávidela.

V tom čase som si všimla zvláštny plagát na ktorom bolo napísané, že prídu hovoriť evanjelium nejakí ľudia.

Hneď som si dávala otázku, čo to je evanjelium? Stretla som sa so svojou susedou a jej mužom a začali sme sa o tom rozprávať. Každý mal svoj názor, ale nik nevedel, čo to je evanjelium.

Keď už bola tá akcia v kultúrnom dome, účasť bola nulová. O týždeň prišli opäť, ale nie do kultúrneho domu, ale do základnej školy, kde mali vybavené nejaké priestory. Nakoľko v tej škole bol školník susedin manžel, tak tam musel byť, začali tam chodiť aj so ženou.  Chodil tam aj môj muž, ja nie. Keď sa vracali domov, boli na nespoznanie. Vedeli, čo je to evanjelium a boli šťastní a nadšení z Boha a rozprávali o Ježišovi, spievali Bohu krásne piesne. Ja som na nich neveriacky pozerala a pozorovala, čo sa bude diať ďalej.....

Povedala som im, že ja neviem, kto je Ježiš a ani ma to v podstate nezaujíma, ale pesničky sú pekné a rada by som ich počúvala. Mali totiž aj doma nejaké kazety-piesne o Bohu. O nejaký čas som neodolala a išla som na to stretnutie do základnej školy. Keď začali rozprávať o tom, že ma Boh miluje, takú aká som s mojimi chybami, hriechmi a že ak v neho uverím, všetko mi odpustí. Veľmi som plakala, lebo som si uvedomila, že aká v skutočnosti som a aký mám život.

Keď sa pýtali, že kto by chcel prijať Ježiša Krista do svojho srdca, tak som utekala s plačom a prijala som Ježiša vierou do svojho srdca, života. Moja suseda, jej muž a môj muž o nejaký čas neskôr. Tak sa začal môj život s Ježišom, začala som Ho spoznávať. O nejaký čas sme spolu začali navštevovať apoštolskú cirkev.

Boh nás mocne žehnal a ja som zvládala život a aj výchovu chorého synčeka. Vzťah medzi mnou a mojím manželom sa začal uzdravovať a prehlbovať a môžem napísať, že Boh nám aj v manželstve začal požehnávať, takže sa nám vďaka Bohu darilo a v ničom sme nemali nedostatku. Ako rodinka sme mali 7 rokov lásky a požehnania.

Potom prišiel nečakaný a hlboký pád do tmy. A zaprela som Boha. Prestala som chodiť aj do cirkvi. Bolo to peklo na zemi.

Zaľúbila som sa do susedkinho manžela, bola to moja najlepšia priateľka a boli sme ako sestry, takže to bolo veľmi zlé. Chodili sme spolu do kostola a boli sme každý deň spolu na koľko sme z jednej dediny, ťažšie to bolo aj preto, lebo aj on sa zaľúbil do mňa. Začali sme sa stretávať tajne, ale dlho sme to tajiť nemohli a pravda vyšla na javo. Ja som mala v tom čase deti vo veku 14, 15, 10 on mal tiež 3 deti.

Moje deti ma za to znenávideli a jeho tiež, aj mňa aj jeho. Môj manžel ma surovo vyhodil na ulicu. Jeho tiež a tak sme sa začali túlať, lebo sme nemali kde ísť. Rozhodli sme sa, že na čas pôjdeme k jeho mame, ale aj tá bývala v tej istej dedine a blízko môjho a jeho domu. Jeho mama nás po nejakom čase vyhodila. Túlali sme sa a tak nás napadlo, že keď je školníkom v základnej škole, či by sme sa na nejaký čas neuchýlili tam, tak sa aj stalo, ale riaditeľka školy na to prišla a vyhodila nás a jeho z práce. Bola som na pokraji zúfalstva, lebo moje dcérky boli s otcom doma, ja na ulici a chorého synčeka som nosila do zariadenia pre choré deti a počas víkendu zase domov.

V tedy som si uvedomila, že som opustila svoje deti a svojho muža, kvôli inému mužovi. Za každých okolností som chodila každý večer k nášmu domu a pod oknom som pozorovala svoje deti. Niekedy mi to bolo ľúto a niekedy nie. Bola som blízko detí a predsa ďaleko.

Vzťah s tým mužom dlho nevydržal a každý sa vrátil k svojej rodine. Tým sa to neskončilo. Môj muž ma opustil a ja som ostala sama so svojimi deťmi. Prišiel ďalší úder synček dostal epileptický záchvat , tak som s ním začala chodiť na neurológiu. Neskôr ostal v nemocnici. Robili mu rôzne vyšetrenia a len tak sa ma sestrička opýtala, že či nie som tehotná. Nevedela som jej na to odpovedať, bola som zarazená otázkou. A mala pravdu, bola som tehotná, ďalší úder a v podstate následky zo zlého rozhodnutia. Informovala som toho muža a začal chodiť ku mne aj napriek tomu, že jeho a moja rodina boli proti nášmu vzťahu. A v podstate aj celá dedina.

Rodiny a ľudia nás nenávideli a počas tehotenstva ma niekoľko krát jeho manželka zbila. Rútilo sa to na mňa ako lavína, ktorá sa nedala zastaviť. Moja mama sa na mňa hnevala a môj najstarší brat mi povedal, že ma nechce vidieť vo svojom dome. 01.06.2002 som sa druhý krát so svojím manželom rozviedla. 06.12.2002 sa mi narodila krásna a zdravá dcérka.

Pohromy pokračovali, keď som prišla domov z pôrodnice nemala som drevo na kúrenie a ani nikoho, kto by mi pomohol a tak sme sa triasli v zime a hneď som stratila aj mlieko na kojenie od veľkého stresu. Peniaze na mlieko som nemala a chorý syn Lacko mi ochorel a nemala som peniaze ani na cestu k lekárovi a ani čo dať deťom pod zub. Aby nestačilo, po šiestich mesiacoch ma vypli z elektriny. Pre mňa a deti to bol šok, lebo nikdy pred tým sme nezažili takú biedu a trápenie.

Tak som sa rozhodla aj napriek skutočnostiam a hanbe ísť k mame a prosiť o pomoc. Ernest sa vrátil k svojej žene, jeho rodina ho opäť prijala a boli po kope. No moja rodina nie. Nemala som už síl ďalej žiť, mala som depresie a k tomu na mňa a Dominiku sa Ernest ani nepozrel. Mala som 80 kg a schudla som na 45 kg. U mamy som bývala dlhší čas a som rada, že mi v tom čase pomohla, lebo keby ma neprijala, nejakým spôsobom by som ukončila svoj život. Neskôr som synovi vybavila integračné centrum kvôli záchvatom a dcérky sa vydali a ja som ostala sama s dcérkou z toho vzťahu s Ernestom.

Po nejakom čase som sa vrátila s deťmi domov. V tom čase môj stredný brat, ktorý je kresťan, neustále sa modlil sa mňa. Keďže pracuje ako misionár a za spolupráce s ďalším misionárom chodili premietať po dedinách film Ježiš. Premietali ho aj vo vedľajšej dedinke, kde som bývala a teda vnímali, že by mali navštíviť aj dedinku kde bývam. Prišli ku mne a to bol po 7 rokoch prvý Boží dotyk cez môjho brata a jeho kolegu. Modlili sa za mňa s plačom a prosili Boha o milosť. V rámci možností ma navštevovali, alebo sme si písali. Počas rozhovoru som im povedala, že sa neviem modliť a neviem si sama sebe odpustiť, to čo som urobila.

Po čase mi dal Boh milosť, aby som si vedela odpustiť a prijať znovu Božie odpustenie. Oľutovala som svoje hriechy a v plači som Boh vyznala, že som zlyhala. Poprosila som Boha o odpustenie a prosila som o silu, aby som išla poprosiť o odpustenie svoju priateľku, susedku a aj sestru v Kristu. Modlila som sa, aby mi ju Boh poslal do cesty, lebo som nemala odvahu ísť do jej domu. Boh to aj urobil. Ako keby som zamrzla. Neskôr sa v mojej dedine začali na podnet môjho brata a jeho kolegu stretávať na biblických stretnutiach ľudia a tak som bola pozvaná aj ja. Chodil tam aj Ernest so svojou manželkou a ja som vnímala, že to je jedinečná príležitosť ako poprosiť o odpustenie jeho manželku. /Boli tam aj ich deti/. Tak som to počas jedného biblického stretnutia spravila, ale zmohla som sa na začiatok len na  plač a poprosila som jeho manželku o odpustenie, ona povedala, že mi už dávno odpustila, ale nech to už viac krát neurobím. Od vtedy ja aj moja suseda so svojím manželom chodíme do cirkvi.

Ja žijem sama s dcérkou, /z toho vzťahu/ syn je v centre, dcéry sú vydaté. Exmanžel nežije so mnou. Boh mi dal niekoľkú šancu v živote, daroval mi milosť a to je to, čo si nezaslúžim.

A môže ju darovať aj tebe, ak v Neho uveríš. K Bohu môžeš prísť so všetkým, čo ťa ťaží, trápi, aj s radosťami, otázkami rôzneho typu, proste so všetkým On ťa neodmietne, lebo ťa miluje a chce mať s tebou vzťah. Ja osobne som mu za milosť nesmierne vďačná. Tak len v skratke som sa s Vami chcela podeliť o môj príbeh v ktorom by som chcela vyvýšiť Boha.

Jemu patrí obdiv, sláva a vďaka.....