La mia storia

Vedúci Spoločenstva Živá voda, manžel a otec 4 detí.
Bloguje na stefanpatrikkovac.blog.sme.sk

Detstvo a skorú mladosť (narodený 1970) mám v pamäti vykreslenú v čiernych farbách: otec mal veľké problémy s alkoholom, matka to nezvládala a svoju bolesť a nespokojnosť prenášala na deti; strach, schovávanie, k tomu komunizmus – tajenie, skrývanie sa s vierou... Neradostné, neveselé časy. Čierne – len málo svetla. Pýtal som sa Pána: „Čím som si to zaslúžil?“ Z tejto svojej traumy a hlbokého zranenia som sa dostal až po obrátení (1996) ako 30 ročný, keď ma Boh poprosil o odpustenie, že to dopustil – keď som ja predtým odpustil svojmu otcovi.

Spoznal som srdcom, že Boh to urobil z lásky. Lebo ako mi to Ježiš dal spoznať: nebyť toho vlečúceho sa, takmer každodenného utrpenia, bol by som mimo jeho Cesty – inými slovami: na ceste do zatratenia. Vďaka, Pane, za moje detstvo a mladosť! Vďaka, že ty si pracoval na mojej spáse, hoci ja, slepý, som to nevidel!

Ale poporiadku. V tom schovávaní a pretvarovaní, že v našej rodine je všetko v najlepšom poriadku a v chudobe, lebo veľa peňazí sa prepilo a inak minulo, sa zo mňa vyvinul veľký sebec. Ale Pán vymyslel plán na moju záchranu: poslal mi do cesty dievča, Bohu hlboko oddané, nie možno fyzicky až tak krásne, ale vznešené a štedré. A v tom čudnom vzťahu, ktorý sa nedal nazvať chodením, sa ma v auguste 1996 dotkol Boh hlbokým spôsobom. Ten týždeň na dovolenke pri Žiline bol týždňom môjho obrátenia, ktorý Boh použil na uzdravenie mojich hlbokých zranení.

Po obrátení ma Ježiš viedol na púšť – jeden rok na púšti: ocitol som sa v zdrvujúcej, ale očistnej samote – len ja a Boh. Po univerzitných štúdiách som už vtedy pracoval, ale ani kolegovia, ani rodina, ani ľudia naokolo mi nemohli dať útechu v mojej hlbokej, prehlbokej samote. Teraz viem, že ma Boh potreboval oddeliť od tohto sveta: a aj to urobil. Vyprázdniť nádobu, naplnenú všeličím nepotrebným a zbytočným, aby ju on mohol naplniť svojím Duchom Svätým. Len ním.

Po roku neskutočnej púšte, keď moje srdce takmer umrelo od samoty, ma Ježiš voviedol do spoločenstva, v ktorom boli viacerí ľudia obdarení charizmami Ducha Svätého – tu začal Boh zapĺňať nádobu mojej duše. Bolo to v októbri 1997, keď v Piešťanoch jezuiti otvárali nový chrám: my mladí sme sa po liturgii pre mládež o 20:00 schádzali na modlitby a chvály. Už pred bohoslužbou sme nacvičovali piesne z charizmatického repertoáru; tam sa mi zapáčil úsmev a prístup iného, vzrastom neveľkého dievčaťa, veľkého však srdcom. Ten obdiv voči nej však bol priveľký a aj keď som si ju už predstavoval ako svoju budúcu; i jej sa dokonca raz sníval sen, že si ma berie, bolo nakoniec dobre, že Boh mi cez jednu mystičku, moju dobrú priateľku, odkázal: „Dostaneš inú.“ Mimochodom tú, ktorá sa v roku 1996 modlila za obrátenie svojho budúceho manžela: moju súčasnú manželku Evičku, Evulienku. Ale o tom neskôr. Boh má svoj čas.

Do tohto spoločenstva však začali neskôr prenikať ľudia s modlami konzumu a zábavy a bola to len otázka času, kedy zomrie. Duchovne umrelo. Nemalo jasné vedenie, ktoré by napomenulo týchto ľudí, alebo by ich aj vylúčilo. Rok 1999 bol pre mňa rokom vedomého a plného odovzdania života Ježišovi: môj čas spásy dozrel v marci na jednom z kurzov novej evanjelizácie – ja som sa rozhodol úplne odovzdať svoj život Ježišovi. Odvtedy sa začali diať ešte úžasnejšie veci, ako dovtedy. V lete toho istého roku ma Boh povolal do kurzu evanjelizátorov a v jednej z evanjelizačných skupín si ma ľudia vybrali za vedúceho. Chodili sme evanjelizovať do ulíc hlavného mesta, pred nákupné stredisko, na sídlisko... Veľká, neoceniteľná skúsenosť s Bohom: tam som sa po prvý krát odvážil pred mnohými ľuďmi hovoriť a svedčiť o Bohu a už mi to zostalo. Po tomto kurze sme my s priateľmi sami viedli evanjelizačné kurzy tri krát v Nitre, vo Veľkom Záluží, v Piešťanoch, Vrbovom a inde.

V marci 2000 sme so sestričkou v Kristovi Martinkou Kališovou začali otvorené spoločenstvo, ale moje srdce túžilo po skúsenosti z kresťanskej komunity. Ježiš mi otvoril dvere jednej z nich v Británii v komunite HOD (House of the Open Door – Dom otvorených dverí).

Tam Luke Heath, jeden z jej členov, mal obraz a slovo od Boha pre mňa od Ježiša: „I destroy your hearth by a sword and I give you a new one (Presekávam ti srdce mečom a dávam ti nové).“ Dostal som tam aj slovo: „Ty budeš služobníkom môjho Slova.“ Trávil som tam čas s Bohom, on ku mne hovoril – bol to nesmierne požehnaný čas pre mňa.

Čas modlitby, práce a ticha, v ktorom bolo počuť jeho hlas. Jedna z nie najmenších dobrodení od Ježiša pre mňa bola, že mi dal jasne vedieť, že dievča, s ktorým som rozvíjal vzťah od jesene 1999 je pre mňa tá pravá – a ja mám odvtedy dokonalú istotu, že Boh chcel, aby som si Evku vzal za manželku. Aká milosť! Koľkí dnes akože manželia chodia s rozpolteným srdcom v pochybnostiach, či ten partner, ktorého si zobrali, je skutočne ten pravý? Ja mám dokonalú istotu, že to je Božia vôľa: hoci to rozhodnutie nebolo ľahké. Počas jednej vrúcnej modlitby ležiac na koberci v kaplnke komunity pred eucharistickým Ježišom, mi Pán povedal: „Two are better than one (Dvaja sú lepší ako jeden.)“ Slovo z knihy Kazateľ.

Ešte pred pobytom v anglickej komunite som počas modlitby bratov a sestier dostal od Boha charizmy proroctva, kázania a vyučovania a bolo treba nimi aj slúžiť. Tak po návrate z komunity sme obnovili spoločenstvo, ktorému sme dali meno Spoločenstvo Živá voda a začali sme aj s nepravidelným vydávaním časopisu Živý prameň s vyučovaniami a svedectvami. S budúcou manželkou sme sa zapojili aj do Kampane pre Ježiša bratislavského spoločenstva kresťanov a tak isto ich kurzu Základov kresťanstva v Piešťanoch, kde mi po jednom z kázaní jeden z bratov, Gerhard, potvrdil charizmu kázania.

Medzičasom ma pozvali kázať bratia z Apoštolskej cirkvi – do ich modlitebne Bethel: najmä pri príležitosti modlitieb za zjednotenie kresťanov. Robili sme kurzy Biblia a o Božom bojovníkovi Jozuem. Potom sa už približoval 22. september 2001, kedy sme si s Evkou stanovili dátum našej svadby. Proti tej svadbe sa postavili mnohé zlé mocnosti. Aj Evku trochu zneistili, ale dostala o manželovi slovo z 1 Tim 3:1-7: 1 Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. 2 Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; 3 nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; 4 musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. 5 Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! 6 Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. 7 Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla.

Ale s pomocou Boha sme všetky skúšky vydržali a mali sme krásnu svadbu: prišli aj ľudia z Evkinho spoločenstva z Bratislavy, ako aj z Piešťanského ako aj iní priatelia. Mali sme ju v útulnej kúpeľnej kaplnke a bolo to požehnané: blahoželaní bolo neúrekom. Boh nám požehnal aj byt, ktorý keď sme v roku 2008 predali, mohli sme si kúpiť starší dom. Ten sme dva roky prerábali a nadstavovali; sťahovali sme sa v septembri 2010. To už nám Boh požehnal tri detičky: Sáru Máriu (2002), Juditku Alžbetku (2006) a Samuela Pavla (2009). Do pre nás nového domu ešte Miriam Lýdiu (2011).

Jedna naša rodinná priateľka, žena hlbokej modlitby, mala obraz, že na našom dome sedí anjel a že to bude Dom chvál a modlitby.

A skutočne, Spoločenstvo Živá voda, ktoré existuje už viac ako dvanásť rokov (od marca 2000), sa v ňom schádza každý štvrtok večer – a chválime Pána za jeho dobrodenia, modlíme sa za ľudí a sýtime dušu stravou Božieho slova. Keď sme robili v lete 2011 zateplenie domu, mimochodom, pri veľkých zázrakoch a dokonca darovania nám peňazí, – dali sme do jeho štítu veľký kríž, ako vďaku za požehnanie pre našu rodinu a nech svet vie, v ako znamení má človek spásu. Jedine v tomto. V žiadnom inom. Príďte sa naň pozrieť. Ste srdečne vítaní – v dome modlitieb a chvál.