La mia storia

Je členom spoločenstva Nový Jeruzalem

Žila som život, aký žije drvivá väčšina mladých ľudí. Mala som 8-ročný vzťah a už rok sme spolu bývali v spoločnej domácnosti. Boli sme síce zasnúbení, ale k svadbe sa stále neschyľovalo. Vôbec nám neprekážalo, že žijeme v hriechu, bolo to úplne „normálne“. My aj naše rodiny sme boli tradiční kresťania – raz za čas do kostola a občas na svätú spoveď, mala som spravené všetky sviatosti. O osobnom vzťahu s Ježišom mi dovtedy nikto nehovoril. Ja ešte pochádzam z rozvedenej rodiny, môj otec bol alkoholik a v detstve sme s bratom často boli svedkami domáceho násilia.

Žili sme neviazaným spôsobom života so všetkým, čo k tomu patrí a oddávali sa bujarej zábave s partiou každý víkend. Všetko sme mali na dosah, všetko bolo dovolené a mysleli sme si, ako je nám dobre a akí sme slobodní. Ja som párkrát nazrela aj do sveta okultizmu a špiritizmu, nevidela som na tom nič zlé.

Po čase sa ten vzťah začal rozpadávať, lebo do neho vošli veci, ktoré do žiadneho vzťahu nepatria. Bolo to obdobie, kedy sa podo mnou začala triasť zem, ktorá bola dovtedy taká pevná a začala som cítiť hlboké prázdno. Už mi nestačili tie piatkové prostriedky na uvoľnenie a cítila som sa čoraz horšie. Ocitla som sa vo fáze, kedy som naozaj nevedela kadiaľ ísť, nič mi nebolo dobré, všetko bolo také prázdne, nezmyselné a fádne. Veľmi silno som si uvedomovala pocit životného stroskotania a ja som nemala už na čom ďalej stavať. Vo svojom podvedomí som začala túžiť po nejakom dobre, po dobrých veciach, potrebovala som nájsť pokoj a urobiť poriadok vo svojom chaotickom živote.

V tom čase, v septembri 2010 začínal u bratov kapucínov prvý kurz Alfa, ktorý viedol Rišo Vašečka a br. Ondrej Tarana a na ktorý som bola pozvaná. Dúfala som, že tam nájdem nejaké odpovede, tak som teda šla. Hneď Rišove slová z evanjelia: Ja som Cesta, Pravda a Život (Jn, 14,6) ma ubezpečili, že som na správnom mieste.

Tak som sa vtedy dostala prvýkrát aj na spoveď u kapucínov. Ocitla som sa u br. Leopolda Nemčeka, ktorý mi hoci ma vtedy vôbec nepoznal, dal jasne najavo, čo mám robiť, a síce ukončiť vzťah. Dal mi chrobáka do hlavy a ja som sa začala báť, lebo som vedela, že by som to nikdy nedokázala. Môj priateľ bol pre mňa všetkým a ja som na ňom doslova visela. Bez neho som nevedela fungovať, tak som samozrejme neposlúchla. Po krátkom čase som sa absolútne neplánovane a zhodou rôznych okolností u br. Leopolda ocitla znova a zas mi povedal to isté. Ako učebnicovému cholerikovi mi to vtedy vôbec nebolo po chuti, keďže som bola zvyknutá mať veci pod kontrolou a robiť si všetko po svojom.

V ten deň som prišla domov a pri modlitbe som viacmenej z trucu povedala: Pane, tak ak to naozaj chceš, nech sa mi o tom dnes v noci sníva, lebo som neverila, že by sa to mohlo stať a potom som na to aj zabudla. V noci som sa však na ten sen zobudila.

Dostala som strach, lebo som vedela, čo musím urobiť, ale vôbec som si neverila. Priateľ sa nechcel ženiť a hlavne nechcel poznať Boha. Ja som však už hlavne vplyvom učenia na kurze Alfa začala smerovať niekam inam a vedela som, že sa musím rozhodnúť medzi ním a Bohom, lebo tá túžba poznať Ježiša, o ktorom tam stále hovorili, čoraz viac silnela. Nemohla som na Neho prestať myslieť.

Môj strach vystriedal hnev a i keď som si absolútne neverila, rozhodla som sa proti vlastnému rozumu uveriť Bohu, veď „čo ak je to všetko pravda“, ako tiež vtedy odznelo na kurze Alfa. Zostala som teda sama, bola som divná pre svoje okolie, mala som obavy o svoju budúcnosť, o to, či sa ešte niekedy vydám a ako utiahnem platiť vysoký nájom, lebo domov som sa vrátiť nechcela. Všetko bolo iné, nemala som v rukách nič, iba chatrnú vieru v Boha ako Otca. Keďže som nemala takmer žiadny vzťah so svojim pozemským otcom pre to, aký bol, veľmi ťažko som sa učila dôverovať tomu Nebeskému. Bol to pre mňa doslova krok do neznáma, z istoty do neistoty.

Boh ma tým obdobím však previedol naozaj brilantne. Vôbec som sa do seba neutiahla a naraz som pre svoje okolie bola divná pre to, že sa po rozpade 8-ročného vzťahu teším zo života a nemám strach. Cítila som zvláštny pokoj.

Boh konal a veľmi citlivo sa staral o všetko, čo súviselo s mojím rozhodnutím pre ukončenie vzťahu a to spustilo moje reálne obrátenie. Dnes viem, že to rozhodnutie som musela spraviť ja sama a nie On, ako som sa vtedy nazdávala. On sa postaral o ostatné a uisťoval ma v tom, že som sa rozhodla správne. Veľkým povzbudením pre mňa napríklad bolo, keď krátko po rozchode prišiel za mnou br. Tadeáš Chrvala a podal mi list, ktorý napísala jeho rodina pre mňa, keď sa za mňa modlila a na ktorom, okrem iného, stálo: Učiteľ je tu a volá ťa (Jn, 11,28).

No musím povedať, že môj ďalší život ani zďaleka nepripomínal prechádzku ružovou záhradou, ako som si vtedy zase myslela, že taký bude. Boh postupne búral všetky mýty a falošné predstavy, ktoré som o Ňom mala a búra ich dodnes.

Naraz som si musela uvedomiť, že už nič nemám pod svojou kontrolou, na čom som dovtedy bola taká zvyknutá a musela som prijať svoju vlastnú ohraničenosť. Bol to ťažký boj a neľahká cesta vlastného sebazapierania, po ktorej kráčam stále. Boh spôsobom, o akom som nemala ani tušenia, začal meniť spôsob môjho myslenia, čo sa následne muselo začať prejavovať aj navonok a tak som zas bola divná pre svoje okolie a dennodenne, ako ešte aj dnes, som bola konfrontovaná so svojou minulosťou.

Boh sa však staral ďalej. Síce bolestne zbúral chrám môjho života, postupne však začal stavať nový. Po 12 rokoch tuhého fajčenia som s tým s Jeho pomocou úplne prestala. Bez kadejakých náplastí, tabletiek a iných oblbovákov. Modlitbami, najmä br. Ľuba Vanka. Starí ľudia odišli a postupne začali prichádzať noví, úplne iní, na akých som predtým vôbec nebola zvyknutá. Kresťania, veriaci, rehoľníci, kňazi, najmä bratia kapucíni. Tieto väzby a priateľstvá si dnes po Bohu vážim nadovšetko vo svojom živote a sú pre mňa obrovským požehnaním. Sám človek nemôže rásť, ako som si kedysi zas myslela. Potrebuje spoločenstvo a ľudí, čo ho budú posúvať a ťahať ďalej. Bol to a stále je proces mojej vlastnej formácie, zmeny zmýšľania a obliekania si Krista.

Boh sa stará aj o tie moje financie, o ktoré som sa vtedy tak obávala. Naraz prišlo zvýšenie platu, takže som sa nemusela nikam sťahovať a keď som mala výdavky navyše, napr. pokazenú práčku alebo vymknuté dvere, prihodil mi ich v podobe nečakaných prémií alebo možnosti zárobku navyše. Keď sa bývalý priateľ odsťahoval, mal si so sebou zobrať aj mikrovlnku, lebo tá patrila jemu, takže som vedela, že si budem musieť kúpiť novú. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi jedného dňa zavolal, že vyhral v nejakej súťaži novú a tú jeho si môžem nechať. Dnes reálne neviem úplne presne povedať koľko zarábam. Tie peniaze chodia, ja platím, čo platiť mám a viac sa nestarám. Keď niečo odovzdám na Jeho veci, tak mi ich prihrá zas naspäť v inej podobe.

Nebolo to ľahké, lebo veľa vecí sa stalo za krátky čas a veľakrát to riadne bolelo. Ja som sa pre tú svoju povahu aj často búrila, keď som niečomu nerozumela a moja dôvera v Boha rástla veľmi pomaly.

Ani dnes nie je všetko ľahké a prichádzajú rôzne chvíle, niekedy tá cesta vedie aj za obzor. Ale stojí to za to, lebo ísť za Ježišom je veľké dobrodružstvo, robí z obyčajných vecí nevšedné, každý deň ma vie niečím prekvapiť a ten pokoj, ktorý dáva, nemôže dať nikto a nič na tomto svete. Svoje rozhodnutie ísť za ním som neoľutovala, aj keď som musela niečo obetovať. Ale bez toho to nejde.

Na kurze Alfa odznelo veľa svedectiev o obrátení, podobné tomuto môjmu, ale vtedy mi nenapadlo, že tie veci, o ktorých hovorili iní, môžu nastať aj v mojom živote, že ja také niečo nikdy nedokážem a nie som schopná urobiť. V tom som sa nemýlila, urobil to Boh.