Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Storia - Richard Čanaky

small_19. Richard Čanaky.gif

Hudobník, umelec a kulturista. Spolu s Máriou Podhradskou rozbehli mimoriadne úspešnú službu deťom www.spievankovo.sk
V predajnosti sa CD "Spievankovo" radia na Slovensku k najpredávanejším vôbec.
www.koncertypredeti.sk
www.richardcanaky.sk

Volám sa Richard a pochádzam z malého mestečka na Považí. Rodičmi som nebol vychovávaný vo viere, ale cez širšiu rodinu som mal možnosť predsa len sa niečo o Bohu dozvedieť. Moje poznanie mi však trocha naháňalo strach z Boha trestajúceho hriešnikov, takže som ním nebol veľmi nadšený. Bolo mi ale jasné, že existuje. Nešlo mi ani tak o vzťah s Bohom, skôr som sa prispôsoboval tradíciám, ktorými žila rodina, u ktorej som každoročne trávil prázdniny. Ich viera bola úprimná - nemám im čo vyčítať - ale na mňa veľký vplyv nemala. Môj čas zrejme ešte len mal prísť.

Keď to tak zhrniem, myslím si, že som mal šťastné detstvo. No mojím veľkým strašiakom bola škola, ktorá pre mňa predstavovala nekonečný zápas. Základná škola bola ako zlý sen. Dopracoval som to až na trojku zo správania, čo v tej dobe bolo niečo ako trestný čin.

Keď som bol približne v šiestom ročníku, presťahovali sme sa do Bratislavy. Hneď od nášho príchodu sa razom zrútili všetky moje očakávania od úžasného veľkomesta. Mám skvelých a milujúcich rodičov, ale vtedy mali dosť starostí so sebou - s prácou, bývaním - takže nemali veľmi šancu registrovať môj štart. Navštevoval som jednu petržalskú základnú školu, a navyše som sa ocitol v športovej hádzanárskej triede. Na prvý pohľad vyzeralo všetko OK, ale v tej dobe bol pre mňa šport niečo ako pre korytnačku lietanie. Bol som úplný antitalent. Aj moja postava podľa toho vyzerala, na čo som neraz doplatil výsmechom od spolužiakov. V mojom vnútri vtedy nastalo temno a celé to obdobie som vnímal ako prekliate.

Jediné, čo mi napadlo ako riešenie, bol útek. Nielen vnútorné uzavretie sa, ale aj skutočný útek z domu.

Nakoniec boli tie úteky tri - vždy k mojej tete do hôr, kde som trávil detstvo. Dodnes sa tam cítim ako v raji. Neboli to úteky od rodičov, ani hľadanie pochopenia. Bolo to ako bezhlavý únik zvieraťa z horiaceho lesa, kedy mu je jedno, kam beží - chce byť jednoducho preč od zdroja bolesti. Lenže ja som si tú svoju bolesť niesol so sebou. Nebolo úniku.

Začal som teda hľadať akési náplaste na svoj bôľ. Tou prvou bola gitara. Chopil som sa jej a dúfal som, že bude mojou záchranou. Nestalo sa tak, ale hudba mi začala pomáhať vyjadrovať moje vnútorné stavy. Začal som viac chápať sám seba. Bolo to síce len holé konštatovanie stavu, ale istý čas to zaberalo.

Pri pohľade do zrkadla som vedel, že musím niečo urobiť aj so svojou postavou. Začal som teda tancovať folklórne tance. Mojím veľkým vzorom v pevnej vôli bol, a ešte stále je, môj brat. Veľmi tvrdo vedel na sebe pracovať a to ma motivovalo k mojim fyzickým výkonom.

Keď som mal okolo šestnásť rokov, spravil som 3620 klikov na pästiach, čo bol v tom období neoficiálny svetový rekord. To ma na pár dní podržalo...

Neskôr som sa dal na kulturistiku, dokonca súťažne, a moja postava razom začala naberať iné tvary. Všimli si to aj rovesníci a vzbudzovalo to v nich rešpekt. Takisto u dievčat, čo som si zasa veľmi dobre všimol ja...

Medzitým som si asi dva roky intenzívne hľadal svoje miesto aj medzi kresťanmi. Neviem, či vtedy ešte nenastal môj čas, ale po dvoch skutočne intenzívnych rokoch som to zabalil. Zdalo sa mi, že ten život ma ničím neláka, nemá mi čo poskytnúť. Unavovalo ma byť každý deň na omši. Bol som aj na duchovných cvičeniach, aktívne som pôsobil v jednom kostole, ale bola to len akoby mechanická snaha. Žiaden osobný Boh - Ježiš. Akcie, kresťanské skupinky - to áno, ale nič viac...

Postupne som to zabalil a skončil v akomsi konzumnom štýle, kde bol normálny neviazaný sex, alkohol, cigarety, bary, diskotéky, jednoducho „taký normálny život“.

Zrazu som popri športe začal bezhlavo skákať do vzťahov s dievčatami. Cítil som tam akoby skrytú pomoc, lenže opak bol pravdou. Mal som naozaj veľa vzťahov, ale množstvo z nich sa skončilo zraneniami - najskôr na ich a potom aj na mojej strane. Ubližovali mi, a tak som aj ja ubližoval. V každom prípade to pre mňa bola zmena a dobrodružstvo.

Popritom som cvičil aj bojové umenia. Učaroval mi najmä štýl Jet-Kune-Do. Intenzívne som sa mu venoval a popritom aj meditáciám a najmä Silvovej metóde na ovládanie mysle. Vytvoril som si svoj vlastný domáci bojový oltár a mal som čierne kimono, v ktorom som dokonca strávil jedny Vianoce (ako jediný som vtedy pri štedrovečernom stole jedol paličkami ryžu). Skrátka som sa tomu vydal telom aj dušou. Na oltári som mal fotky Bruce-Leeho spolu s obrázkami Ježiša a Panny Márie. Bolo mi jedno, čo všetko miešam dokopy - chcel som mať všetky zdroje, ktoré by mi mohli niečo duchovne priniesť.

Počas vojenčiny som sa ako športový inštruktor dostal na jeden kresťanský tábor. Bolo to asi v roku 1993. Tam som sa zoznámil so svojou dnes už manželkou Silviou. Po tomto tábore som v bratislavskej farnosti Lamač začal viesť „kresťanské spoločenstvo so zameraním na bojové umenia“. Chodilo tam asi desať mladých nadšencov, s ktorými sme to brali naozaj vážne: Mali sme riadne tréningy, kde sme dokonca čítali aj Bibliu. Na začiatku sme sa pomodlili a potom sa začal tréning.

Rovnako ako moje úteky z domu, gitara, či dievčatá, ani bojové umenia neriešili môj skutočný problém. Svoje schopnosti som musel čoraz viac krotiť a dostávať pod kontrolu meditáciami. Bolo to niečo ako mať doma bojového psa: Keď je šteňa, je to hračka, ale keď vyrastie, potrebuje výcvik, inak ohrozí aj svojho majiteľa.

Rovnako aj bojové umenia môžete robiť ako šport, ale jedného dňa sa to stane vašim životným štýlom a vy potrebujete k tomu mentálny výcvik, filozofiu, ktorou sa budete riadiť a mať všetko pod kontrolou.

Mne sa práve tento bod daril najmenej. Ocitol som sa v akejsi „jaskyni“ a druhých som vnímal akosi mimo seba. Problémy akéhokoľvek druhu som riešil vo svojej „ulite“, pri svojom oltári. Priateľka Silvia tým dosť trpela: Naša komunikácia stagnovala, a ja som problémy riešil sám v sebe. Čosi ma zároveň začalo vťahovať kamsi hlboko. Nevedel som, čo to je, ale začalo ma to znepokojovať.

Keďže moja škola zakotvila v bode mrazu, vzdelanie som ukončil na učňovke bez maturity, a nakoniec som pracoval ako inštalatér - údržbár. Bol som ale na tú prácu hrdý. Moja budúca manželka ma však motivovala ísť na večerné štúdium, a tak som popri zamestnaní trikrát do týždňa trávil večer opäť v školskej lavici. Myslel som si, že to bude nuda, ale práve tu sa začala písať ďalšia kapitola môjho života.

Spolužiakom som občas predvádzal údery nohou do steny či do stoličiek, a to si všimol jeden chalan. Dali sme sa do reči a po chvíli sa ma začal pýtať na kresťanstvo. Samozrejme, že som sa tejto téme nebránil, veď som pôsobil vo farnosti, čo mi dávalo aj záruku, že bojové umenia s kresťanstvom môžu ísť dokopy. Môj nový priateľ však tvrdil čosi iné.

Chvíľu skúšal argumenty, ale zrazu zmenil štýl a začal hovoriť o Ježišovi. Najprv mi porozprával, ako sa s ním stretol, čo prežíva teraz a čo má Ježiš pre každého človeka, ktorý ho prijme do srdca. Najprv som tomu úspešne odporoval, no čosi ma vo vnútri začalo nahlodávať. Moje večerné meditácie pri oltári začali byť chaotické. Obehal som zopár kňazov a uistil sa, že to, čo robím, je správne. Vyzbrojený povzbudením som čelil novým rozhovorom. No potom to prišlo: Pozval som ho na naše stretnutia na fare, kde sme trénovali, a vraj nech si prinesie aj tenisky a tepláky. K stretnutiu malo prísť asi o dva týždne - a aj došlo. No počas týchto dvoch týždňov nastala vo mne obrovská búrka. Nechápal som, čo sa so mnou deje, ale vedel som, že prichádza čosi, čo nepoznám. Slová o Ježišovi mi boli známe aj predtým, ale tieto, čo som počul od spolužiaka, boli akési „živé“ - pálili ma a rozťahovali sa ako ortuť.

Na jednom tréningu som všetkým povedal, že s bojovými umeniami končím, že neviem, čo sa to presne deje, ale viem, že to, čo robím a žijem, je zlé. Nemal som žiadne slová na vysvetlenie, len istotu, že končím. Zároveň ma niečo hnalo za ľuďmi, ktorí viedli modlitebné spoločenstvá na fare. Povedal som im všetko, čo sa mi stalo a ich reakciou bolo, aby sme založili nové modlitebné spoločenstvo a ja aby som ho viedol. Bol to pre mňa riadny šok – nečakal som to a ani som nevedel, čo to všetko obnáša.

Na prvom modlitebnom stretnutí sme kľačali a modlili sa. Nechceli sme sa modliť „klasické“ modlitby, ale nevedeli sme, čo presne robiť. Cítili sme zvláštnu atmosféru, prítomnosť kohosi neviditeľného, no silne prítomného. Rozplakali sme sa a dnes viem, že sa nás vtedy dotýkal Duch svätý.

Na naše najbližšie stretnutie prišiel aj môj priateľ a modlil sa s nami. Predtým sa nás spýtal, či by sme chceli osobne spoznať Ježiša Krista a či sme ochotní prijať ho ako svojho Pána a Záchrancu. Moja odpoveď bola jasná a pri tejto modlitbe som už vedel, že môj život sa práve začína. Bolo to krásne v tom, čo prichádzalo, ale zároveň hrozné v tom, čo som opúšťal. Pri modlitbe som klesol na zem a hrozne som zápasil.

V jednom momente sa akoby zastavil čas a ja som sa musel rozhodnúť medzi tmou a svetlom. Moje rozhodnutie sa pre Ježiša nebolo jednoduché - akoby ma tma ťahala naspäť. Bolo mi dokonca ťažké vysloviť meno Ježiš: Snažil som sa, ale nešlo to.

Moji priatelia sa stále modlili a postupne som to zo seba dostal von. V tej chvíli moje vnútro naplnil neopísateľný pokoj. Moje rozhodnutie bolo jasné: Ježiš sa stal mojím jediným Pánom a Spasiteľom, Záchrancom. Od tej chvíle mi akoby spadol balvan zo srdca a rozbila sa moja „ulita“, v ktorej som bol uväznený. Začal som žiť vo svetle.

Postupne sa rozbehlo naše kresťanské spoločenstvo. Úspešne som zmaturoval a začali sme slúžiť iným, aby aj oni hlbšie spoznali Boha. Hudba už pre mňa nebola únikom, skrýšou, ale akoby terasou či strechou, z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Strach zo školy pominul a ja som po maturite šiel aj na vysokú školu. Po piatich rokoch denného štúdia som držal v ruke diplom. Vtedy som si uvedomil, že Bohu nič nie je nemožné. Modlitba, pôsty, rodina a spoločenstvo sa stali mojimi novými hodnotami a ja som začal žiť život, ktorý mi Boh už dávno pripravil.

Dnes som ženatý, mám skvelú manželku a dve úžasné deti, dcérku a chlapčeka. Moja manželka bola prvým človekom, ktorý hľadel do môjho vnútra. Veď keď sme sa zoznámili, mal som len učňovku a ona študovala na vysokej škole. Ale verila mi. Videla vo mne hodnoty, ktorým som sám neveril, lebo boli v mojom živote často zaznávané. Dala mi svoju dôveru a lásku a s jej a s Božou pomocou som prekonal svoj veľký strach zo školy. Dnes vieme žiť v hojnosti aj v nedostatku. Zažívame Božiu starostlivosť v každej oblasti. Spoločenstvo sa nám stalo druhou rodinou. Sú našim veľkým zázemím a naša spoločná služba tak môže stále rásť a dozrievať. Uvedomujem si, že mojim veľkým darom boli a sú aj moji rodičia, ktorým som ja sám často nevedome ubližoval. Ich láska mi často „kryla chrbát“, no niektoré veci som musel prežiť na vlastnej koži.

Viem, že kresťanstvo nie je ružový príbeh z rozprávky, ale reálna skutočnosť, v ktorej sa oplatí žiť. Možno si povieš, že je mnoho ciest k Bohu. Áno, ale iba jedna vedie k tomu najvyššiemu – nebeskému Otcovi, jedinému Bohu. Tou cestou je Ježiš Kristus. Biblia hovorí o našich životoch aj o mnohých zasľúbeniach v tomto aj budúcom veku. Je návodom, ako žiť svoj život tu na zemi a budovať svoj vzťah s Bohom. Tešíme sa na nebo, ale náš čas je práve tu a dnes.

Boh má východisko pre každé blúdenie a neistotu. Nerozhoduje vek ani množstvo hriechov. Stačí len tvoje rozhodnutie a aj tvoj život sa môže zmeniť. Možno si hovoríš, že nepotrebuješ zmenu, že si spokojný, ale potom nepoznáš dobrodružstvo, ktoré ťa čaká s Ježišom. Dobrodružstvo s trvalým následkom – večným životom. Rozhodnúť sa môžeš aj dnes - zajtrajšok je príliš neistý.


Torna alle storie | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.