La mia storia

Som už skoro osomdesiatročný prírodovedec - fyzik, ale napriek tomuto vysokému veku som ešte aktívny v pedagogickom procese, a to na dvoch vysokých školách. Som už teda dosť starý na to, aby som sa zamyslel nad svojim životným krédom. Znelo by asi takto:

Keby sa mi môj život rozvíjal tak, ako som si ho sám vysníval, asi by som zle dopadol. Akceptoval som však riadenie „zhora“, a to ma zachránilo.

Ako mladý chlapec som si totiž vlastnou vinou poškodil, zdravie tak, že som sa musel rozlúčiť so športovou kariérou a musel som začať pracovať viac hlavou ako nohami. To mi prinieslo omnoho viac potešenie, aj keď jednoduché to vôbec nebolo.

Študoval som za totality a kedže som bol veriaci a učil som sa aj zo „zakázaných“ kníh, bol som potrestaný tým, že som na výslednom vysvedčení dostal o jeden stupeň nižšiu známku, akú som si „zaslúžil“, ale čo sa zdalo byť ešte horšie, nesmel som zostať v zamestnaní na Prír. fak. KU, kde mali o mňa záujem. Zmilovali sa nado mnou na Vysokej škole technickej a dodnes Pánu Bohu ďakujem za to, že sa to tak stalo. Ale ani tam som to nemal ľahké - pre svoju idelogickú „závadnosť“ som nemal nijaké šance na postup ani na žiadne „funkcie“. Tak som si musel začať privyrábať tým, že som sa začal venovať aj rozličným výstupom fyziky, okrem iného aj do viery, aby som dajako vyživil manželku a tri deti a opäť som za tento osud Nebesiam vďačný. Ony totiž tak zázračne „zaranžovali“ môj ďalší osud nielen v tom, že som sa dostatočne vzdelal aj v interdisciplinárnych odboroch/podľa Einsteina som robil čo som chcel a ešte ma za to aj platili, ale totalita bola napokon takmer donútená mi udeliť nielen profesúru, ale aj členstvo v najvyššej vedeckej ustanovizni - Slovenskej a potom aj v Československej Akadémíi vied.

Odvtedy vždy, keď sa na mňa valia nejaké nepríjemnosti, už sa vôbec nepýtam Pána Boha, prečo práve ja, ale sa opatrne vyzvedám, na čo by to asi tak mohlo byť dobré. Odporúčam túto filozofiu každému človeku a som presvedčený, že ked' si to ľudia osvoja, bude ich na svete podstatne viac šťastlivých.

Pokiaľ ide o moju vieru, je skôr racionálna ako emocionálna. S úžasom a v rozpore s „vedeckými“ predpoveďami sa totiž ukázalo, že rozvoj vedy neprináša likvidáciu viery, ale naopak jej podporu. Sám som k tomu trendu prispel aj svojou publikačnou a prednáškovou aktivitou.

„Korunou“ v tomto trende sa mi javí najnovšla publikácia amerického (veriaceho) fyzika F. Tiplera „Physics of the Christianity“, v ktorej sa pokúša teológiu doslova „fyzikalizovať“. Z jeho postrehov doslova vyplýva záver, že v pomyselnej súťaži o ideologickú koncepciu či dokonca teológiu, ktoré by boli najadekvátnejšie nášmu vesmíru, ktorý môžeme vedecky skúmať, má kresťanská filozofia jasne dominujúce postavenie.

Viera podopretá vedou má tú prednosť, že je odolná voči rozličným emocionálnym a psychologickým zážitkom. Je to viera, ktorú tak krásne a lapidáme vyjadril jeden čitateľ - ináč veľmi drsno prenasledovaný „osudom“ - v moravskom časopise „Svetlo“:

„Pane Bože, verím v Teba napriek tomu, že robíš všetko preto, aby som v Teba neveril“.

Vianoce 2009