My story

Mária Demeterová žije 35 rokov v šťastnom manželstve. S manželom vychovali 3 deti a majú 6 vnúčat. Je koordinátorkou projektu Zachráňme životy a charitatívnej služby Podeľme sa. Je bývalou viceprimátorkou Bratislavy a bývalou poslankyňou NR SR.

Čo sa týka viery v Boha, nezažila som vo svojom živote nejaký výrazný zlomový bod. Vyrastala som v hlboko veriacej rodine pedagógov, ktorí to za totality nemali so šiestimi deťmi ľahké. Čo nám však priehrštím rozdávali, bola láska - jednak k nám, deťom, ale aj k sebe navzájom.

K viere nás viedli odmalička. Vždy pevne stáli na svojich zásadách a aj keď im hrozila strata zamestnania, nikdy Ježiša Krista nezapreli. Takto sme sa vďaka rodičom aj my s ;Ježišom odmalička stretali. Rodina bola teda prvým miestom, kde som sa stretala so skutočnou Kristovou láskou.

Samozrejme, aj u mňa nastal ten čas, keď sa moja „detská“ viera musela pretaviť na „dospelú“. Mala som svoje obdobia hľadania, pochybovania, ale Pán vždy stál blízko mňa a posielal mi do života mnoho výborných ľudí, ktorí mi veľmi pomohli.

Keď som v živote mala pocit, že je toho na mňa priveľa, že to nezvládnem, pristihla som sa pri tom, že zabúdam na toho hlavného – na Boha. Uvedomila som si, že sa musím vrátiť do detských čias a spoľahnúť sa výhradne na neho. A to mi vlialo veľkú Božiu lásku a energiu ísť ďalej. Je to paradox, že keď som sa cítila najhoršie, dostala som sa k Pánu Bohu najbližšie a vždy mi bolo jasné, že práve on ma z tých situácií „vysekal“.

Budovať osobný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý postupne začal ovplyvňovať môj život, sa mi darilo predovšetkým vďaka každodennej modlitbe a prijímaniu kresťanských sviatostí.

Najviac som sa však priblížila k Ježišovi tým, že som sa naučila brať ľudí okolo mňa takých, akí sú, a vidieť v nich to dobré. Boh sa mi vždy prihováral aj cez úžasných ľudí, ktorých som mohla v živote stretnúť a ktorí stali sa jeho súčasťou.

V prvom rade je to môj manžel, blízki priatelia, ale aj tí, ktorí boli akoby na okraji spoločnosti. Často mi práve takíto ľudia ukázali, že moje problémy sú v porovnaní s tými ich zanedbateľné a že hoci som si myslela, že ja pomáham im, často oni oveľa viac pomohli mne.

V živote som zažila aj konkrétne Božie zásahy – jedným z nich boli okolnosti môjho vstupu do manželstva. Dlhé obdobie sme s kňazom, ktorí mi pomáhal na mojej duchovnej ceste, rozoberali, aké povolanie je pre mňa „to pravé“. V hre bol aj rehoľný život, ale v mojom srdci vždy víťazila túžba po vlastnej rodine. Často ma to aj mrzelo. Ten kňaz mi však hovoril, aby som ešte žiadne radikálne rozhodnutie nerobila - že Pán mi moju cestu jasne ukáže.

Keď som stretla môjho manžela, mala som už 33 rokov. Zrazu stál pred mojimi dvermi a ja som vedela, že s ním chcem prežiť zvyšok svojho života. Bola som si istá, že mi to ukazuje Pán. S manželom sme spolu už 35 spokojných rokov.

V živote som sa vždy usilovala rozpoznať, čo odo mňa Ježiš očakáva. Niekedy som to pociťovala viac, inokedy menej. Ale rozhodujúce bolo robiť to, v čom som sa cítila ako ryba vo vode - a to bola najmä konkrétna pomoc iným. Pri pohľade zvonka to boli často malé veci, ale ja som v nich našla Krista...

...a čo poradiť ľuďom, ktorí majú túžbu takisto stretnúť živého Boha? Odpoveď nie je ľahká, pretože každý človek je úplne iný, vníma svet rozdielne a v tom svojom vnútornom svete je veľmi citlivý na akýkoľvek zásah zvonka.

Mne sa však zdá, že keď človek nadviaže rozhovor s Bohom, často tými najjednoduchšími slovami, keď sa usiluje prehĺbiť svoj duchovný život, vtedy nájde cestu - stretne napríklad tých správnych ľudí, ktorí ho nasmerujú, ako treba.

Ľuďom pomáha spoznať milujúceho Boha, keď žijú v harmonickej rodine postavenej na láske - vzájomnej a predovšetkým tej Božej. Mala som skúsenosť takéhoto detstva, a aj preto som sa stala horlivým zástancom klasickej rodiny. Som presvedčená, že ak by ľudia vytvárali takéto rodiny, spoločnosť by nemusela riešiť podstatnú časť problémov, či už sociálnych, vzťahových a mnohých iných. Takúto skúsenosť zo srdca želám všetkým.