Youtube (video correlati)


 

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Kara Tippettsová

    2014-10-30
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.

Storia - Julo Slovák

small_Julo Slovak.jpg

Hrá v kapele eSPé, vedie projekt Godzone a spoločenstvo SP

Tak sadám trochu k notebooku a píšem. Je toho veľmi veľa, čo som s Bohom zažil vo svojom živote a teraz, keď to mám hodiť na papier, prichádza trochu problém, čo písať.

Keď som mal 14 rokov a zažil som prvý dotyk Boha v mojom živote, začal som písať svoje svedectvo... v 15-tich rokoch som ho trochu doplnil a skončil som... malo cca 24 strán. Verím, že tu sa mi podarí byť stručnejší

Vyrastal som v kresťanskej rodine, kde otec bol tradičný kresťan a mama tradičná kresťanka. Obaja poznačený komunizmom – teda aspoň duchovne.

Živá viera nám doma nič nehovorila a keď moja sestra prvý krát navštívila „stredu“, spoznala kresťanský fanatizmus. Proste jednoduchá rodina tradičných kresťanov. Jediné, čo som v tom všetkom videl ako chlapec, bola sranda pri miništrovaní a to, že som nemohol v nedeľu ráno pozerať „Kuka“. Kresťanstvo v mojom detskom a z časti teenagerskom živote neznamenalo nič významné.

Dnes sa však na svoj život dokážem pozrieť z miesta, ktoré je o pár schodíkov vyššie a vidím mnoho zaujímavých vecí. Pýtam sa mnoho zaujímavých otázok ako napr.:

  • Prečo som nikdy neskúsil tu hlúpu marihuanu v deviatej triede, keď som ju takmer denne držal v rukách kým kamoši hľadali zápalky?
  • Skadiaľ som mal silu aj napriek tomu, že ma vyhodili z niekoľkých partií a nemal som kamarátov, stále hľadať nové miesto, kde by som konečne našiel naplnenie?
  • Čo ma k tomu hnalo? A ako je možné, že 14 ročný chlapec dokázal takto uvažovať?
  • Ako som sa dostal v 14 rokoch na animátorskú školu od 17 rokov?
  • Prečo som nikdy neukradol niečo väčšie aj napriek tomu, že bolo mnoho príležitostí?
  • Odkadiaľ som vo svojich 13 rokoch mal financie, ktoré som premárnil a hlavne kto zabezpečil to, aby som z toho nemal problém pred súdom?
  • Ako som sa mohol stať mužom a poznať svoju identitu, keď môj otec v mojich 9 rokoch odišiel do zahraničia pracovať a žije tam dodnes?

Je ešte mnoho vecí, ktoré sa dnes pýtam a na ktoré sa dá odpovedať len jedným slovom: „BOH“. Áno práve Boh je ten, ktorý zázračne viedol a stále vedie môj život. Napriek tomu, že som ním pohŕdal, On sa o mňa staral, mal pre mňa plán a celý príliv požehnania v mojom živote.

Ako som spomínal, bod zlomu nastal v roku 2000, keď som mal 14 rokov a Boh sa ma dotkol. Bolo to na animátorskej škole, kedy som pod vedením spoločenstva pri Dóme sv. Martina prvý krát zažil slobodu počas chvál a povedal som Bohu svoje „áno, chcem Ti slúžiť a dávam úplne všetko“. Začal som snívať Božie sny a počúvať Jeho vízie. Bolo to krásne. Začala škola chodenia s Bohom. Boh ma viedol cez rôzne miesta, rôzne služby ku malým a neskôr väčším kompetenciám. Dával mi vždy čo som potreboval a učil ma ako svojho syna. Rôzne oblasti o ktorých som kedysi nič nevedel, zrazu stáli predo mnou a ja som sa musel učiť ako ich riešiť. Ako obsluhovať ozvučovaciu techniku, ako jednať z mestským úradom a rôznymi sponzormi, ako písať projekty, ako to všetko vyúčtovať, ako viesť ľudí, ako komunikovať, ako duchovne rásť, ako bojovať dobrý boj, ako neochabnúť, ako komunikovať v cirkvi a mnoho iného. Viete nikdy by som nevymenil ten čas, kedy ma môj Otec z neba učí.

V 15-tich rokoch som viedol niekoľko stretiek a organizoval som rôzne podujatia a to nebolo vždy ľahké. Hneď keď som sa obrátil, prišiel som do svojej farnosti (Sliač) a videl som tie stretká mladých plné aktivít a hier – krátka modlitba na úvod, potom sa hráme a na záver úžasný poučný príbeh. Hnevalo ma to. Hovoril som im o tom ako Boh s nimi chce mať vzťah, čo to znamená, ale viete... mal som 15... nikto ma nepočúval. Zorganizoval som prvé otvorené chvály v našej farnosti, lebo som si bol istý, že keď sa Boh mňa dotkol na chválach, všetci to zažijú, keď nejaké chvály budú. Plagáty, letáky, oznamy a propagácia. Príprava slova, piesní, textov pre účastníkov a pod. a keď k tomu momentu konečne došlo, prišli ľudia. Škoda bola, že iba dvaja. Jedna babička a jedno dievčatko. Tak sme mali spoločné chvály a išlo sa domov. Žiadny výsledok, žiadne veľké prebudenie, proste sa nestalo nič. Asi tri roky som takto zápasil vo svojej službe a túžbe po obrátení svojich bratov a sestier a popri tom som neustále budoval seba. Za rok som bol doma iba niekoľko víkendov a investoval som celý svoj život do služby. Školu som zázračne vykrýval na jednotky a dvojky, čo bolo skvelé. Rôzne chaty, vedenie birmovancov v Sliači, spevokol vo Zvolene, stretká v Sielnici, podujatia pre diecézu a pod. To bola náplň môjho života. Tri roky som často doma plakal a modlil sa za to všetko. Po týchto rokoch sa obrátil jeden brat. A bojovali sme ďalej... ale už spolu. Dnes stojím ako leader v Božích službách a vediem spoločenstvo SP, ktoré má asi 10 malých stretiek vrátane birmovancov a cca 75 členov. Boh za to môže a ja mu nesmierne ďakujem.

Raz som rozprával s jedným priateľom a on sa ma pýtal, ako sa to všetko stalo, že Boh tak konal v mojom živote a priznám sa... nevedel som celkom presne odpovedať. Keby som to mal všetko opisovať, asi by sme tu boli dosť dlho.

Ale viem pár vecí, ktoré boli určite v mojom živote kľúčové: Mať víziu, byť vydaný Bohu, byť odvážny, preskakovať prekážky, milovať a modliť sa. Bez týchto základných atribútov by môj život nikdy nebol tam, kde je.

V 14-tich rokoch som dostal od jednej kamarátky obálku s peniazmi so slovami: „kúp si gitaru.“ Jediné čo som o gitare vtedy vedel bolo, že má šesť strún a vedel som chytiť e-mol. Ale Boh chcel aby som si kúpil gitaru. A tak som ju kúpil. Začal hrať a cvičiť, a hrať... a potom hrať viac, vnímal som ako ma Boh volá do služby chvál a tak som sníval. Sníval som o tom ako raz zoberiem spoločenstvo, aparatúru a kapelu a budeme hrať na Božiu slávu, budeme ho ohlasovať a prinášať svetlo temnotám. Dnes je tu služba kapely eSPé, projektu Godzone a spoločenstva SP plná evanjelizácie a chvál a ja žijem sny, ktoré mi Boh dal kedysi snívať – Boh vidí tvoje sny a tvoju ochotu slúžiť. Pred niekoľkými rokmi som organizoval evanjelizačné turné po BB diecéze – bolo to asi 9 evanjelizačných výjazdov – nemal som autá, nemal som aparatúru (len čo sa nám podarilo pozliepať), nemal som peniaze ale mal som zápal a ochotu. A tak naše rozladené gitary a pozliepané káble sa rozozneli v mnohých mestách a nebolo to nič kvalitné, ale Boh videl ochotu slúžiť a požehnal to.

Dnes hráme s kapelou eSPé na rôznych miestach Slovenska i mimo neho, skúšame v plne vybavenej skúšobni a hráme chvály na Božiu slávu na rôznych podujatiach. A ja viem, že to ani trošičku nie je moja zásluha.

Boh mi hovoril, aby som mu dal svoje vzťahy a aby som sa na neho spoľahol naozaj vo všetkom. V poslednej chvíli som mu povedal „amen“. A dnes?

Dnes keď som na stretku a hovorím vyučovanie, alebo cestujem na nejakú poradu, či stojím na pódiu a hrám chvály tak viem, že je minimálne jeden človek, ktorý sa za to všetko modlí a keby sa stalo čokoľvek, bude pri mne. Boh mi dal lásku, ktorá je ochotná spolu so mnou slúžiť. Dievča, ktoré miluje viac Boha ako mňa a to je pre mňa to najviac čo som mohol dostať.

Je nesmierne množstvo oblastí, ktoré by som mohol menovať a hovoriť ako ma Boh viedol. Niekedy je to ťažké a plné skúšok, ale vždy viem, že moje rozhodnutie žiť život vydaný Bohu bolo to najlepšie, aké som mohol urobiť.


Torna alle storie | | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel