La mia storia

Boli sme fajn kresťanské spoločenstvo, štyri manželské páry. Začiatkom roka 2003 som otehotnela. Postupne sme zistili, že každý manželský pár v spoločenstve čaká dieťatko a naša radosť z očakávania sa tým znásobila.

Postupne som si zvykala na to, že vo mne rastie nový život. Bolo to pre mňa emocionálne silné, ale trocha aj spojené s obavami, keďže som v tom čase bola živiteľkou rodiny, mali sme hypotéku a manžel ešte študoval. Veľa som sa modlila, aby som dokázala mať radosť, lebo som vedela, že dieťa v brušku všetko vníma. A tak od 4. mesiaca tehotenstva som sa už len tešila.  

Začiatkom júna som sa v jedno ráno zobudila veľmi skoro a túžila som sa ísť modliť k jazeru neďaleko nášho domu. Zažila som tam veľmi silný duchovný okamih, pri modlitbe som vnímala slová:

„Bude to chlapec a bude evanjelizovať veľmi jednoduchým spôsobom”.

Už od detstva som túžila mať syna menom Marek.

O štyri dni na to som išla na tzv. veľký morfologický ultrazvuk, ktorý sa robí v 20. týždni tehotenstva. Na prehliadky som chodila k lekárovi, ktorého sme našli cez organizáciu Liga pár páru (hľadali sme lekára - kresťana, ktorý nevykonáva potraty). Bol to skvelý odborník, kresťan a hlboký človek a dnes je aj naším blízkym priateľom. Počas ultrazvukového vyšetrenia mi ukazoval jednotlivé orgány dieťatka. Zrazu sa zasekol, keď sa na obrazovke ukázal akýsi veľký kruh v brušku dieťaťa. Ďalej už nehovoril nič, len ma pozval na ďalší týždeň na kontrolu - už aj s manželom. Pochytila ma úzkosť, čo sa deje. Po opätovnom ultrazvuku nám iný lekár oznámil, že nášmu dieťatku sa nevyvíja tráviaca sústava, tlačí na dýchací trakt a nevyvíjajú sa mu pľúca. Dieťa je tak poškodené, že nevidí iné riešenie, len ukončiť tehotenstvo. Prednosta kliniky stav potvrdil:

„Dieťa má vývojové chyby nezlučiteľné so životom”, tehotenstvo už nemá zmysel.

Pre nás, ani pre nášho lekára to však nebola voľba - bolo nám jasné, že dieťa si nenecháme nezabiť.  

Začali sme teda „modlitebný boj”. Muži v spoločenstve sa za nás na striedačku až do pôrodu nonstop postili. Modlili sa za nás desiatky ľudí, keďže nás mnohí poznali vďaka našej kresťanskej službe. Koncertovali a evanjelizovali sme po Slovensku, a náš synček v brušku, bez slova, s nami.

Asi dva mesiace som strávila v nemocnici na diagnostike. Lekári sa ma stále pýtali, či nechcem ukončiť tehotenstvo a bavili sa o našom dieťati ako o živej mŕtvole. Posmech a pohŕdanie utŕžil aj náš lekár, ktorý za nás bojoval. Boli sme presvedčení, že ak budeme veriť, Boh urobí zázrak. V duchu som si opakovala slová z Biblie:

„Ty nedovolíš, aby tvoj svätý uvidel porušenie“.

V modlitbe sme zažívali obrovský pokoj a Boh sa mi videl bližší ako kedykoľvek predtým. Bola som presvedčená, že náš Marinko bude žiť. Postupne sa mi podarilo o tom presvedčiť veľkú časť oddelenia gynekológie.

V 36. týždni tehotenstva dieťa vo mne stále žilo a tak sa lekári nazdávali, že jeho postih pravdepodobne nebude taký veľký. Naplánovali teda pôrod. Vedela som, že Boh urobí zázrak a už som sa tešila, ako ho budem so synčekom na rukách ohlasovať na kresťanských zhromaždeniach.   

Pôrod bol dlhý a namáhavý, a keď dieťatku zrazu začalo zlyhávať srdiečko, nastal vo mne zlom. Akoby som z Božieho náručia spadla späť do reality. Našťastie sa už o pár minút na to narodil. V lekárovej ruke vyzeral ako malé, bezbranné mačiatko, slabučko pomrnkával, ručičky a nožičky mu bezvládne viseli… Okamžite ho previezli do detskej nemocnice na JIS-ku a mňa na šestonedelie medzi mamičky s deťmi. Bolo mi veľmi smutno, rozmýšľala som, ako je asi nášmu Marinkovi a predstavovala som si, ako ho budem navštevovať, ako budeme chodiť na rehabilitácie a spolu ten boj vybojujeme. Manžel mi sľúbil, že nasledujúce ráno pôjde najprv pozrieť naše dieťatko a potom mňa.  

Na druhý deň ráno mi sestrička už o siedmej vraví, že prišiel za mnou manžel. Prekvapilo ma to, ale potešila som sa, že je tu. Vyšla som z izby a videla ho za sklenenými dverami na konci chodby. Stál tam so zvesenými ramenami a v očiach mal nevýslovný bôľ… Pochopila som bez slov. Tak sme len sedeli spolu na chodbe a držali sa za ruky. Službukonajúca lekárka, ktorá práve išla okolo, ma objala a povedala:

„Je úžasné, že ste to dieťa donosili. Veľmi si to vážim.“

Lekár na JIS-ke nám Mareka Martina tesne pred smrťou pokrstil.  

Po počiatočnom šoku prišli príšerné mesiace, kedy sme nič nechápali. Veď sme boli presvedčení, že bude žiť! Zostal nám po ňom len rodný a úmrtný list, prázdna postieľka a hračky, s ktorými sa nikdy nezahrá… Každé stretnutie s priateľmi v spoločenstve bolo o troch nových malých detičkách.

„A čo to štvrté!?,“ kričala som v duchu. „Aj ja som mala teraz kočíkovať!“

Namiesto dojčenia som brala tabletky na zastavenie tvorby mlieka a môj celý život bol o plači - plakala som hodiny a hodiny. 

Bol to aj čas skúšky pre náš vzťah s manželom. On mi bol obrovskou oporou, ale zároveň prežíval neskutočnú frustráciu z toho, že mi nedokáže pomôcť. A tak sa uzavrel do seba, vzdialil sa odo mňa, čo sme dlho potom museli prekonávať. Ani ostatní ľudia nevedeli, ako sa so mnou zhovárať. Väčšinou sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Len moja sesternica Adrianka pochopila, že občas potrebujem o svojom synčekovi a o tom, čo prežívam, hovoriť.

Môj základný problém však bol - ako znovu dôverovať Bohu?! Ako pochopiť jeho i to, čo sa stalo? To, v čo sme verili, zrazu vôbec neplatilo. Museli sme svoju vieru od základov prehodnotiť. V istých momentoch som si myslela, že sa nám Boh vysmial do tváre, prežívala som pocit krivdy, akoby ma opustil a sklamal. Až časom sme si priznali, že sme Boha pchali do malej škatuľky našich predstáv o ňom. Slúžili sme mu, a tak sme si mysleli, že je povinný urobiť presne to, čo od neho chceme. Mali sme naivnú, „obchodnícku“ vieru. Postupne sme však pochopili, že je oveľa väčší, než si dokážeme predstaviť. Pohľad sa mi začal akoby dvíhať od malých vecí k vyšším, nadčasovým a nadrozmerným veciam. Začala som chápať väčší obraz, došlo mi, že tieto naše krátke, dočasné, malé životy sú súčasťou niečoho oveľa vznešenejšieho. Malichernosti bežného života, ktoré ma predtým hnevali, som už teraz nepovažovala za hodné povšimnutia. Učila som sa ďakovať za všetko, čo mám. Aj keď pravdepodobne tu na zemi nepochopíme, prečo sa to stalo, v nebi sa to dozvieme. A tak som sa učila prijať to a nanovo sa rozhodnúť dôverovať, aj keď nevidím koniec temného tunela.

Postupne som sa chcela Bohu ospravedlniť. Cítila som sa ako biblický Jób – tiež som na Boha veľa kričala a krivdila mu. Už viem, že Boh ma nesklamal. Bolo to celé aj boj s vlastnou pýchou, s vlastným pocitom „spravodlivosti“. Namiesto podriadenia sa Bohu sme si chceli podriadiť jeho.

Dnes, keď už väčšia časť z toho prebolela, som rada, že máme privilégium mať dieťa, ktoré sa za nás prihovára v nebi. Nášho syna nazývam „malým veľkým svätým“ - veď on sa mohol hneď vrhnúť Bohu do náručia. Bez pocitu viny, bez predsudkov o ňom, nikdy ho nesklamal, neurazil, neodmietol, išiel k nemu bez akéhokoľvek hriechu! Je to dar, ktorý, myslím, ešte naplno nechápeme. Marek nás predbehol do neba. Sme vďační, že mu Boh vôbec dovolil narodiť sa a pokrstenému odísť domov.

Pochopila som tiež, že Božie prísľuby síce môžeme vo viere prijať, očakávať ich naplnenie, ale nesmieme si ich vynucovať. A vetu z Biblie: „Nedovolíš, aby tvoj svätý uvidel porušenie“, som tiež pochopila nanovo: Porušenie tela totiž nie je ničím v porovnaní s porušením duše. Boh nedovolil, aby sa nášmu dieťaťu porušila duša… Marinko mohol ísť neporušený k nemu!

Dnes to vnímam tak, že bolo pre nás dôležité prejsť takou ťažkou skúškou viery, inak by sme asi duchovne nevyrástli. Dnes viem, že to, ako Boh robí veci, je to najlepšie. A nie je to len zbožná fráza. Môže ma to bolieť - ale idem za tým.

Prežila som aj skúšku vzťahu s mojou najlepšou kamarátkou, ktorej sa narodila dcérka deň pred naším Marekom. Ťažko sa mi s ňou stretávalo. Naše priateľstvo však prežilo a je overené – vďaka, Adel! 

Ďalej som veľmi túžila po dieťatku... Nedarilo sa mi však otehotnieť, mala som problémy so štítnou žľazou. Po nekonečnom roku sa konečne podarilo, no v prvom trimestri som potratila… Vtedy sme s manželom prišli do bodu, keď sme sa vydali Bohu naplno, bez výhrad, povedali sme mu, že ak nemáme mať deti, budeme mu slúžiť ako bezdetní. Na naše prekvapenie som do mesiaca  znovu otehotnela, vyskytli sa však zase problémy, opäť  nám náš lekár povedal, že je mizivá šanca… Prežívala som strašné stavy úzkosti. Po deviatich mesiacoch sa nám však narodilo zdravé, životaschopné, šikovné dievčatko Dorotka. Prinieslo nám do života úžasnú radosť a čiastočne zahojilo bolesť v našich srdciach.

Keď mala Dorotka zhruba rok, ochorela som na koliku, vážila som 48 kíl. Poslali ma na enteroklýzu, čo je asi polhodinové röntgenové vyšetrenie. Musela som ubezpečiť doktorov, že nie som tehotná. Zrazu šiel okolo jeden lekár, oslovil ma ako známu zo sídliska a neodporučil mi röntgen kvôli dojčeniu. Poďakovala som sa mu a podľa mena na vizitke som v ňom spoznala manžela mojej kamarátky Renátky. Poďakovala som sa a na röntgen som nešla. Asi o dva týždne sme zistili, že som v druhom mesiaci tehotenstva… Boh priamo zasiahol,  poslal konkrétneho človeka na záchranu nášho dieťaťa. Tento doktor poslúchol jemné vnuknutie Božieho Ducha a zastavil sa pri mne. To dieťatko je naša veselá, vtipná Alžbetka. 

Tešíme sa zo svojich dievčatiek a modlíme sa za ne, aby mali radostného ducha, chuť a optimizmus do života, aby sa dali viesť Božím Duchom a počuli ho. Na nič si už nenárokujem. Myslím, že som nesmierne požehnaná žena, aj keď po smrti synčeka som si nevedela ani len predstaviť, že ešte budem šťastná. Dnes viem, že bolesť je len dočasná, a že človek s Božou pomocou zvládne všetko. Svoj život by som s nikým nemenila. Dnes sa naň dívam trochu inak. 

Už musím ísť, práve sa zobudila naša päťmesačná Barborka. Náš syn si totiž vybavil tri sestričky. Zatiaľ…