Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Správa - Magdaléna Medová
Rok ktorý ma naučil byť slobodnou

small_small_Magdaléna.jpg

Slobodná matka nasledujúca Krista.
Jej životný príbeh si môžete prečítať tu.

Ubehol rok čo som odišla z domu... ak sa to dá aj takto povedať. Dlhšie som pociťovala potrebu, niečo vo svojom živote zmeniť. Po hektickom období, kedy som podnikala, popri tom študovala, obdobie, kedy vrcholili starosti so synom v jeho puberte, som chcela ujsť niekam preč, preč ,preč ďaleko, kde budem mať od všetkého pokoj. Útočište som našla, i keď len na krátko 3 týždne, v kláštore Redeptoristiek v Kežmarku, kde som chcela ostať. Bolo to a aj ostáva pre mňa miestom naplnenia pokoja a lásky, miestom bezpečia, kde som chránená od "krutého sveta". Žiaľ vstúpiť ako sestra som nemohla.

Nastalo obdobie bojov, nielen sama so sebou, ale aj "celým svetom". Začali sa kopiť problémy s financiami, nemala som prácu a vyhrotili sa veci kde bolo treba platiť nemalé peniaze, ... bolo to akoby zo zeme vychodili strašiaci, ktorí chceli to čo patrí cisárovi a ja som si nevedela rady, nemala som nič. Chýbali mi peniaze aj na to základné, na jedlo.

V mnohom mi pomohli priatelia a rodina. Bola som zúfalá a som sa musela dať dokopy, nevládala som bojovať ani sama za seba. Ale cítila som, že Boh ma neopúšťa, je so mnou, len je toto všetko potrebné očistiť, aby mohlo prísť niečo nové, ktoré ma posunie vpred. Vtedy som veľa maľovala, pomáhalo mi to nájsť pokoj.

V tom období som sa zoznámila s mužom, ktorý dlhodobo pracoval v Prahe, a pôvodne bol taký plán, že tam odídeme spolu. Dávno som chcela zmeniť miesto pre život, len nezaopatrený syn bol pre mňa dôležitejší. Nakoniec po vyhodení zo školy bol sám donútený si nájsť prácu. A tak ja som nemala už viac dôvod ostávať doma sedieť na zadku a ponárať sa do svojho trápenia. So spomínaným mužom sme sa nakoniec rozišli, ale vo mne to semienko odísť do Prahy ostalo a začalo rásť. Začala som si na internete pozerať inzeráty na prácu, poslala som niekoľko žiadostí, až napokon z jednej firmy sa mi ozvali a dohodla som si termín pohovoru. Ešte nájsť nejaké ubytovanie a začať baliť. V podstate nebolo nič isté. Bol to iba jeden pohovor, kde som nemala istotu že ma zoberú. Ubytovňa zatiaľ iba na 3 dni.

Nemala som žiadne peniaze na cestu, vlastne na nič.... žiadna istota, po ktorej som vždy túžila. Ísť niekam sama do neznáma. Poviem Vám, poriadne dobrodružstvo pre mňa.

Ale bolo treba konať rýchlo, inak by som stratila aj ten kúsok odvahy všetko tu zanechať a ísť z dedinky do veľkomesta, zanechať tu svoj domov, ktorý som si s takou hrdosťou vybudovala, opustiť priateľov, ktorí mi boli silou a oporou, nechať tu rodinu....syna....tu som asi najviac váhala, nechať ho tu samého, aby sa staral o seba už sám. Mal síce už 20 rokov, ale predsa, nechať mu na starosti všetko to, čo som robila ja. Za tú chvíľku ešte ho naučiť ako sa zapína práčka, ako sa nastavuje kúrenie, na čo musí pri plyne dávať pozor, čo všetko musí vypnúť a zamknúť, keď odchádza z domu. Čo, koľko a kedy treba platiť, šeky, poplatky...... Všetko sa to odohralo tak rýchlo, v jednom týždni od pozvánky na pohovor, až po odchod. Ale všetko to tak malo nejak byť. Nazbierali sa mi aj nejaké peniaze, rozlúčila som sa s priateľmi, ktorí mi naozaj priali, dokonca som mala dohodnuté, že ma kamarátkina dcéra bude čakať a pomôže mi sa trochu zorientovať v tom meste. Rodina to až tak moc neprežívala, možno mamina, ktorá mi dala aj nejaké peniaze, aby som mala na začiatok. Syn, ten aj keď sa to snažil ukryť, plakal. Odhováral ma, "mami nechoď tam, okradnú ťa.." mal zlú skúsenosť s týmto mestom. Ani si nepamätám kedy naposledy ma tak objal ako vtedy keď sme sa lúčili. No už nebolo cesty späť, rozhodnutie padlo. IDEM. mala som zbalené iba to najpotrebnejšie, a bola som odhodlaná nevracať sa. Vnímala som to ako niečo čo jednoducho musím urobiť, inak zahyniem. A hanbou by bolo utekať z boja. Známy kňaz ma odviezol k nočnému vlaku, dal požehnanie a mne sa mohlo začať dobrodružstvo.

Bolo to 8.2.2015 v nedeľu ráno 7 hodín, kedy som vystúpila na Pražskom nádraží z vlaku. Veľa som nenaspala ale "tak som tu ". Privítala ma trochu zasnežená Praha a po menších raňajkách som namierila do kostola sv. Jindřicha, kde sídlila slovenská farnosť, kde som sa mala stretnúť aj s dcérou mojej kamarátky. A nový život sa mohol začať naplno. Ale nebolo to jednoduché. akoby všetky tie trable sa ťahali so mnou ešte z domu....ubytovňa nakoniec nebola, musela som ísť do hotela, čo nebolo najlacnejšie, našťastie som potom hneď našla inú ubytovňu. I keď práca vyšla, vzali ma no nebolo to tam najlepšie, boli tam z vedenia klamstvá, kde len mohli. Moja prvá výplata bola len slabých 5000,- korún, čo som mala iba tak na bývanie. Nemala som niekedy ani čo jesť.

Ale Boh sa i tak staral. poslal mi do cesty skvelých ľudí, čo ma učilo milovať bez predsudkov. a to myslím doslova. Kolega - gay, mi doniesol z domu za tašku potravín, keď som nemala čo jesť. Mala som šéfku - rómku, ktorá zbadala moju kvalitu práce a behom mesiaca som sa stala je zástupkyňou.

Ubytovňa nebolo vhodné miesto na bývanie, necítila som sa tam až tak dobre, ale rešpektovať všetkých tých ľudí, kde bol každý iný s rôznymi osudmi, a žiaden veriaci, ma učili láske a trpezlivosti. Po mesiaci a pol sa mi akoby zázrakom podarilo presťahovať do bytu, kde bývam s dievčinou, kde mám dostatočné súkromie a pohodu, bývam v centre mesta za celkom slušnú cenu, kde mám všetko čo potrebujem a hlavne kľud, kde nepociťujem ruch veľkého mesta, ale stačí mi zájsť za roh, ak sa mi po tom ruchu zažiada.

Všetko prichádzalo ako požehnanie, tešila som sa z každej drobnosti, ktorá prišla.... v práci vyraďovali nábytok, ktorý som si mohla za malý poplatok vziať a zariadiť si izbu. Po 3 mesiacoch som si našla aj lepšiu prácu, kde som mala omnoho vyšší plat a ja mohla konečne splácať aj dlhy, čo sa mi do roka podarilo splatiť. Našla som si tu aj modlitbové spoločenstvo, ktoré mi dosť chýbalo ako som odišla z domova.

Aj napriek tomu, že tu nie som doma sa cítim, že tu patrím. Ani nie pre seba, ale pre ľudí, ktorých stretám a spoznávam. Že tu nie som len tak, že tu nie som ani nie pre seba samú, pre nejakú sebarealizáciu, ale práve pre tých ľudí, ktorých mi Boh posiela do cesty.

Ja som človekom stále hľadajúcim svoju cestu, raz pociťujem cestu zasväteného života, raz život v manželstve... stále akosik neviem kam mám ísť. No to, že som opustila svoj domov, všetko to zázemie rodiny a priateľov, že som opustila tú svoju ulitu, kde som mohla bezpečne sa utápať vo vlastnom bôli života, opustiť toto všetko mi dalo neskutočnú slobodu. Nebáť sa vykročiť kamkoľvek, lebo všade kde som je so mnou môj Ježiš. On mi stačí, s ním mám všetko. Žasnem nad všetkým čo mi posiela, či už to je červené zore nad mestom keď ráno idem do práce, či je to služba od kolegu, ktorý mi v práci urobí kávu, či spôsob ako sa tu modlí kňaz pri sv. omši...či úsmev predavačky, kde si kupujem pečivo na raňajky....Posledný môj rok bol veľkým požehnaním. Aj keď stále hľadám svoje poslanie, ktoré mi Boh dal, a pritom si málokedy uvedomím, že ja ho už mám a dávno konám. Tým kto som pre ľudí, ktorí sú okolo mňa. A tým kto som ma robí Kristus, ktorý je Láska.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium