Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Správa - Egidio Bullesi
Laický apoštolát

small_small_bullesi.jpg

Apoštolský laik, ktorého odvahu a čnosti ocenil aj pápež Ján Pavol II

V týchto posledných desaťročiach sa na scéne objavuje stále viac postáv aktívnych laikov, mladších aj starších, ktorí tvorili dejiny Talianskej katolíckej akcie. Pôvodom z rôznych kútov Talianska, sa nezištne podieľali na apoštoláte medzi laikmi, uvádzali do praxe programové motto Asociácie „Modlitba, Akcia, Obeta“, a  svojím svätým životom si zaslúžili začatie príslušných beatifikačných procesov.

Je to aj prípad Egidia Bullesi, ktorý sa narodil 24. augusta 1905 v Pole (diecéza Parenzo) na Istrii, ktorá vtedy patrila k Rakúsku, ako tretie z deviatich detí Františka a Márie Diritti. Až do roku 1914 navštevoval taliansku školu, ale keď vypukla Prvá svetová vojna, musel s rodinou utiecť do Roviga v Taliansku. Po vyhlásení vojny zo strany Talianska proti Rakúsku otec zostal pracovať v Pole, on sa však so zvyškom rodiny musel presťahovať do Szeghedinu (Maďarsko), Wagna (Štajersko) a Grazu (Rakúsko).

Povahovo živý, impulzívny, inštinktívny, sa cítil do hĺbky Talian; kvôli tomu rodina Bullesi počas tohto vojnového obdobia prežila čierne obdobie.
Po roku 1919 sa rodina vrátila do Poly, ktorá sa stala talianskou, a podľa biografov prežila obdobie uvoľnenia v náboženskom živote.
Ale mladík Egidio sa pozbieral veľmi rýchlo – s príchodom otcov františkánov, ktorých začal navštevovať, najprv v Sanktuáriu Panny Márie v Siane a potom v centre ich aktivity, v sirotinci sv. Antona.

Popri tom v 13 rokoch začal pracovať ako tesár v zbrojovke v Pole, kde si napriek mladému veku získal pozornosť odvážnym praktizovaním svojej katolíckej viery, zvlášť v tom prostredí naklonenom socializmu. Napriek tomu si vyslúžil obdiv a uznanie všetkých.

Nasledujúc príklad sestry Márie, 2. júla 1920 ako 15-ročný sa zapísal do radov Mládeže Katolíckej Akcie a 4. októbra toho istého roku sa stal aj františkánskym terciárom. Na pracovnom poli prešiel potom zo zbrojovky do lodeníc v Scoglio Olivi, stále v Pole, udržujúc svoje náboženské a morálne princípy poriadne vysoko a pevné; dochvíľny vo svojich povinnostiach pracovníka, vzdorujúc so zdvorilosťou a pozornosťou voči všetkým námietkám a protikladom na náboženskom poli.

Svojím mladíckym nadšením zriadil v Pole katolíckych výskumníkov. Mal 19 rokov, keď sa zaradil do Vojenského Námorníctva a nalodil sa na loď „Dante Alighieri“. Aj tu vykonával svoj apoštolát mladého katolíka medzi približne tisíc námorníkmi. Stále hovorieval: „Taliansko bude veľké iba keď bude naozaj kresťanské!“ Po troch rokoch, 15. marca 1927, odišiel.
Napriek veľkej pracovnej kríze, ktorá zvierala Taliansko, bol prostredníctvom svojho staršieho brata Jána pozvaný pracovať v lodeniciach v Monfalcne (Gorizia), kde práca ani v tom období vojenského zbrojenia, ktoré sa vynorilo s príchodom fašizmu, nechýbala.

Aj v Monfalcone pokračoval vo vykonávaní svojho apoštolátu medzi robotníkmi a venoval sa aj „Konferencii svätého Vincenta“. Ale jeho žiarivé svedectvo aktívneho mladého katolíka sa chýlilo ku koncu – koncom februára 1928 vážne ochorel, choroba sa medzi zlepšovaním a zhoršovaním pretiahla na dva mesiace, až kým 25. apríla 1928 jeho život vo veku iba 24 rokov nevyhasol.

Odetý do františkánskeho habitu bol pochovaný na cintoríne v Pole. Zvesť o jeho svätosti sa rýchlo rozšírila medzi námorníkmi, vnútri aj mimo Talianska, a medzi členmi Katolíckej Akcie.

Z politických dôvodov, ktoré zasiahli Taliansko a Európu, kvôli Druhej svetovej vojne a tiež kvôli strate Istrie, ktorá v roku 1947 pripadla Juhoslávii, sa jeho beatifikačný proces nemohol začať až do 6. decembra 1974, kedy bol konečne otvorený Biskupským úradom v Trieste.
Jeho telo bolo exhumované z cintorína v Pole a prenesené definitívne na ostrov Barbana (Grado, Gorizia). Dekrétom zo 7. júla 1997 mu pápež Ján Pavol II. priznal hrdinské čnosti a titul ctihodný.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium