Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Správa - Bohuš Živčák
STRATENÝ POKLAD

small_small_Kenya 2011_213.JPG

Zakladateľ a jeden z vedúcich Spoločenstva Rieka Života, manžel a otec 4 detí, vedúci chvál a vysokoškolský pedagóg.

Podľa skutočnej udalosti !!!

V prvom rade sa chcem cteným čitateľom ospravedlniť za to, že môj pohľad bude subjektívny. Osoby aj udalosti vystupujúce v tomto článku sa zhodujú s realitou v plnom rozsahu

Keď som sa predminulý rok vrátil z misií v Keni a hovoril o tom chalanom v Rieke Života (teda nielen chalanom), videl som v ich očiach malé plamienky. Veľmi by som prial každému, aby mohol na také misie ísť. No sny sú jedna vec a realita zase druhá. Keď som odchádzal v decembri 2008 spod Kilimandžára, neodvážil som sa dúfať, že sa sem niekedy vrátim. Otec Jozef, farár v Loitokitok, mi síce vravel, že by bol rád, keby som prišiel znova (vraj ten môj spôsob hovorenia Masajom viac vyhovuje), no ja som sa len pousmial a odvetil, že snívať môžem... Pri rozlúčke mi však ešte potichu povedal, že by rád urobil niečo čisto pre mužov. Mne sa trochu rozbúchalo srdce, lebo predstava čisto mužských misií v Katolíckej cirkvi je tak trochu sci–fi.

Prišlo pozvanie i pomoc

Prešlo pár mesiacov a z Kene prišlo pozvanie na konferenciu pre mužov. A chalani v Rieke povedali: „Ber nás zo sebou.“ Ja som totiž od začiatku vedel, že ak sa tam raz vrátim, tak sa chcem vrátiť s ľuďmi zo spoločenstva.

Povolanie na misie sa u nás vždy spája so spoločenstvom. Dali sme teda dokopy skupinu piatich laikov a jedného redemptoristu a začali vybavovať nemožné. Najprv bolo treba presvedčiť naše manželky, že ide o čisto neškodný výlet do slnečnej Kene a nič nám nehrozí . Potom bolo treba rýchlo kúpiť letenky, aby sme nezaplatili za ne celý majetok. Znamenalo to požičať si asi 150 000,- Sk v nádeji, že nám Boh pomôže pozháňať nejaké prachy. Nemali sme nič, len nesmelú radosť, že to možno vyjde.

Teraz sa dostávam k tomu, prečo som tento článok nazval Stratený poklad. Myslím si, že máme v Katolíckej cirkvi poklad, ktorý sme tak trochu stratili. Opisne by sa dal nazvať: „Muži ohlasujúci evanjelium – laici a kňazi ako jedno telo – poslaní a podporovaní celým spoločenstvom.“

Nechápte ma zle – nemám nič proti miešaným misijným tímom a už vôbec nič proti ženám. Práve naopak, ak ideme spolu na misie, tak ženy sú práve tie, ktoré ťahajú modlitbu a celý duchovný rozmer (my chlapi sa často tvárime, že máme dosť starostí s dopravou, s technikou, s nástrojmi, atď.) Vybrať sa niekde bez žien znamenalo, že sa nebudeme mať na koho spoľahnúť v počúvaní Božieho hlasu. A práve to ma lákalo...

Dostať sa do Afriky na misie nie je zase až taký problém. Pozvaní je habadej. Jediný problém je, že si musíte všetko zaplatiť sami a ešte aj doniesť pár tisíc zo sebou ako dar pre biednych. Pri našom „misijnom podnikaní“ sa nám celkom úspešne darí robiť už 15 rokov akcie zadarmo, a tak predstava, že zoženieme peniaze, bola skôr ako kapitola z Bratov Grimmovcov.

Prvá časť „strateného pokladu“ sa objavila v spoločenstve, ktoré sa schádza u nás na prvých nedeliach. Povedali sme o našich plánoch v Afrike a otcovi Jozefovi pod Kilimandžáro som napísal sms, nech sa dobre modlí za zbierku. Odpísal okamžite, že vraj už kľačí na kolenách... Keď sme potom spočítali všetko, čo sme zozbierali, bol som v šoku. Ak by takto vyzerali všetky zbierky v katolíckych kostoloch, mohli by sa všetky hladujúce deti veselo usmievať. Z toho, koľko nám ľudia zverili peňazí, bolo jasné, že celé spoločenstvo stojí za nami, ba že „cestuje s nami“.

Plný tulec

Zbalili sme teda, čo sa dalo z techniky i liekov tak, aby sme boli úplne samostatní, a vyrazili 23. novembra smerom do Bratislavy, kde sme mali mať svätú omšu u redemptoristov a naložiť pátra Rasťa i zvyšok techniky. P. Michal Zamkovský, ktorý sa práve vrátil po mesiaci z Generálnej kapituly redemptoristov v Ríme, nás krátko privítal a začala sa svätá omša. Pozeral som na sochu sv. Cyrila a Metoda na hlavnom oltári. Určite boli lepšie pripravení ako my. Možno preto ich misia vyorala u Slovanov takú brázdu. Nejde mi o brázdu, Pane. Len nech splníme to, čo od nás chceš ty. Nech sme nástrojmi tvojho pokoja a kanálmi tvojej lásky a svätosti. Znova ten silný pocit spoločenstva, ktoré sa schádza v utorok „céčku“ – celá Calvary a asi 70 ľudí. P. Michal, plný ohňa, ktorý nachytal v Ríme, hovoril o aktuálnosti misijného povolania i o Afrike. Potom nás postavili do radu pred lavice a P. Michal sa modlil o Ducha Svätého a jeho pomazanie. V tej chvíli mi prebehlo mi mysľou veľa: celé tie roky trápenia sa pátra Michala s nami (nepolepšiteľnými puberťákmi), každodenný spoločný život viac ako 25 rokov, výnimočné vzťahy majstra a jeho učeníkov, roky spoločných modlitieb a služby... Videl som to jasne: Sme ovocím modlitieb, sĺz a šedín tohto muža. Sme šípmi, ktorými Boh naplnil jeho tulec (Ž 127, 5).

So slzami v očiach som si uvedomil výnimočnosť, až historickosť chvíle. Šesť mladých mužov v najlepších rokoch, v plnej sile – vychovaných od malička – pomazaných a poslaných spoločenstvom – ohlasovať Krista chudobným.

Až zaskakujúca podobnosť s atmosférou prvotnej Cirkvi!

Predýchaval som to celú cestu do Kene. Keď sme prelietavali nad líbyjskou púšťou, modlil som sa už ani neviem za čo, ale zrazu som mal v duchu pred očami beduínskeho jazdca v bielom na bielom arabovi. Cválal s nami púšťou a potom na hranici Sudánu s Keňou zastal a pustil svojho orla z ruky, ktorý mi pristál na ramene. Cítil som jeho divokosť a ostré pazúry, prenikavý pohľad a rýchlosť. Vtedy som pochopil, kto bol ten biely beduín: the Messenger of Hope and Freedom from the eternal King of Glory (Posol nádeje a slobody od večného Kráľa slávy).

Stáli sme ako bratia

Nebudem písať podrobnosti celého výjazdu; je toho veľa a to, čo prežívali chalani, si môžete prečítať na redemptoristi.sk. Napíšem len pár vecí, ktoré sa mi zdajú výnimočné.

Keď sme mali prvú bojovú poradu s miestnym kňazom a lídrami, nešlo im do hlavy, ako chceme robiť program, keď nemáme hlavného spíkra. Koktali sme hmlistú predstavu o tom, čo by sme chceli robiť, a keď sa ma John pýtal, kto bude hovoriť, tak som povedal, že všetci. Po prvom dni však bolo jasné, že taký koncept svedectva ešte nezažili. Aj keď sme mali pripravený kopec prednášok, chcel som, aby sme sa každý deň pýtal Majstra, čo máme robiť a hovoriť. Preto sme sa hneď po prvom dni stretli večer na izbe a chceli premodliť nasledujúci deň. No stalo sa čosi zvláštne, neplánované. Začali sme hovoriť o sebe, o tom, čo nás trápi i hnevá, o tom, čo nás teší. Smiali sme sa zo seba. Cítil som, ako Duch pootváral aj dobre strážené dvere. Nepamätám si, kedy sme ako chlapi naposledy takto otvorene hovorili. Skončili sme asi o druhej v noci, ale šiel som si ľahnúť s pocitom, že sa stalo čosi veľmi dôležité. Boli sme jedno! Stáli sme za sebou ako bratia. Spolu aj kňaz aj laici v jednom boji.

Programy išli jeden za druhým, dni ubiehali rýchlo, chalani šliapali ako hodinky a ľudia počúvali. Pomaly sa rozpúšťali predsudky o tom, že sme v úplne inej kultúre. Krajina i pleť sa zmenili, no srdce je to isté a keď ľudia prichádzali prosiť o modlitbu a vyložili na stôl karty svojho života, napĺňala nás radosť z toho, že vidíš živého Boha, ako sa pohybuje medzi ľuďmi.

Muži!

Po víkende sme sa presúvali z Embulbul do Loitokitok. Opúšťali sme civilizáciu a mierili do divočiny, kde náš čakala konferencia pre mužov z okolia Kilimandžára. Predstava päťdňovej konferencie od rána do večera pre 300 mužov nenapĺňala chalanov veľkým optimizmom. (Len ja som vedel, že skončíme skôr a dohodol som potajomky otcom Jozefom safari v Maasai Mara.)

Muži nás však úplne dostali. Všetci nás už čakali s Bibliami a poznámkami v rukách a začalo sa. Dávno som nestretol toľko čistej túžby po Bohu. A keď začali spievať a tancovať, tak sme zabúdali na prednášky a tancovali s nimi. Radosť z oslavy Boha sa nedala nahradiť žiadnou prednáškou. Všetky body programu šli ako po masle, len s jedným si miestna rada lídrov nevedela dať rady. Priniesli sme totiž tri značkové lopty a povedali sme, že chceme, aby bol futbal jedným z bodov programu. Postarší lídri sa najprv usmievali, potom argumentovali, ale nakoniec povedali, že keď to mužom vysvetlím, tak nech. Vedeli sme však, že tento bod programu nemôže sklamať. Nakoniec išli na veľké ihrisko všetci a väčšina hrala ako o dušu. Vôbec im nevadilo, že brány sú iným smerom. Rozhodca zvládal tri zápasy a 6 mužstiev na jednom ihrisku naraz a celá dedina sa zbehla na túto čudnú udalosť. Nadšenie sa nedalo schovať a radosť udýchaných chlapov nakoniec lídrov presvedčila, že to malo zmysel.

Čakal som však, že pôjde do tuhého, len som nevedel, ako presne a kedy. Prišlo to v stredu. Mali sme hovoriť o poviazaniach, hriechu, o odpustení a oslobodení. Už ráno sa P. Rasťo cítil zle a okolo obeda už ležal v horúčke a v kŕčoch na izbe. Najlepší spíker spomedzi nás zaľahol a nám neostávalo nič iné len, to nejako kombinovať. Palino sa ukázal ako skvelá opatrovateľka a zvyšok konferencie dával pozor na Rasťa vo dne v noci.

Konferencia bola veľmi požehnaná a „mama“ farnosti, ktorá žije s farnosťou odkedy existuje – teda viac ako 60 rokov, na záver povedala, že niečo také ešte v živote nevidela, aby sa toľko mužov spolu modlilo. Aj pre nás bol pohľad na modliacich sa mužov kúskom neba. Na obed vo štvrtok som chalanom povedal, že toto je posledný deň konferencie, že zajtra odchádzame do Maasai Mara na safari a lesmi pod Kilimandžárom sa rozľahli výkriky: „Yes!!! Amen!!!“ Zrazu ich opustila všetka únava.

Safari ako Božie pohladenie

Čas v Maasai Mara bol ako z najdivokejšieho sna – vidieť celú tú divočinu na dosah ruky. Američania platia za to veľké prachy. My však máme so sebou o. Jozefa, ktorý sa v Maasai Mara narodil. Je čistokrvný Maasai a pozná tú každý ker. Videli sme všetko, čo sa vidieť dá len vo filmoch z National Geografic. Ešteže levy boli nažraté, lebo by mi odhrýzli ruku aj s fotoaparátom...

A keď nás po tretej omši v nedeľu pohostili v malej dedinke maasajské ženy kozacinou a čapatami pečenými na ohni, zážitok bol úplne autentický. Jediac rukami a s malou dušičkou (všetky upozornenia lekárov z oddelenia cudzineckých chorôb sa ti v takej chvíli hneď objavia pred očami) sme sa smiali s chalanmi, že toto je skutočná Afrika, a hádzali citáty o tom, že apoštoli brali aj jedovaté hady do rúk...

Vrátili sme sa v pondelok do Embulbul a čakal nás posledný program vo väznici pre 500 chlapov podozrivých z vraždy. Rasťo ešte stále bojoval medzi posteľou, záchodom a kúpeľňou a my sme zbierali odvahu do väznice. Ľudia z Rieky stále posielali smsky s modlitbami a usmerneniami „zhora“. Všetko sedelo a bolo veľmi trefné, ako vždy.

Po skúsenostiach z minulého roku som vedel, že tí dvaja dozorcovia s palicami v rukách si s tými 500 chlapmi neporadia ani zo srandy. Števo začal program citáciou Sama Chalupku a „Mor ho“ v rýdzej slovenčine a chlapom sa to očividne páčilo. Palino zahral uprostred zaprášeného nádvoria „Chodenie s Bohom“ a cítil som, že nie je treba veľa hovoriť.

Večer spadla zo mňa ťarcha programov. Mohol som sa modliť pri západe slnka a chladnom večernom vánku. Vyrušila ma usmievavá Kathryn – učiteľka swahili v miestnej škole. Stretávali sme sa skoro každý deň, tak som sa jej opýtal, ako sa jej žije. A príbeh, ktorý na mňa vybalila, ma položil na lopatky. Má 36 a už 6 rokov je vdova. S manželom boli spolu desať rokov a povedala, že neľutuje ani jediný deň. Vraj to bol svätý muž. Zomrel na rakovinu. Ostala sama so štyrmi synmi asi vo veku našich detí. Keď manžel zomieral, povedal jej, že ide vychovávať chlapcov. Smejúc sa dodala, že často spolu hovoria aj po smrti. Koľko sily a radosti môže priniesť do ľudsky nenormálneho života viera – je to neskutočné.

Vždy na misiách viac dostanem ako dávam!

Bohu vďaka!

Srdce mi napĺňa tichá vďačnosť za Božiu vernosť a aj za vernosť ľudí v Rieke Života. Ani jeden deň sme neostali bez Božieho vedenia ani bez praktickej pomoci bratov a sestier. Ďakujem ti, Pane, za chalanov, za ich pripravenosť skočiť do prázdneho bazéna. Ďakujem za každého z nich a prosím, nech to, čo zakvitlo pod teplým africkým slnkom, prinesie ovocie. Nech srdcia otcov znova horia láskou k tebe. Nech sme Boží muži na ceste za svätosťou. Ďakujem, že sme našli stratený poklad...

 

Uverejnené so súhlasom redakcie Slovo medzi nami


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium

Dobré správy

  • Raniero Cantalamessa
    Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.
    2017-08-24
  • Elias Vella
    Ľudia sa často pýtajú, prečo diabol niekoho napadá. Diabol predovšetkým napadá všetkých. Napadol tiež Ježiša a ja tvrdím, že čím viac sme prešli v našej duchovnej púti, tým viac na nás zlý duch útočí. Nemá záujem napadať niekoho, kto sa nachádza už na jeho strane. Keď už tam je, prečo by ho napadal. Pokiaľ človek ešte nezaujal stanovisko, ešte niekam kráča, býva častejšie napádaný.
    2017-07-31
  • International Catholic Charismatic Renewal Services
    V niektorých prípadoch Ježiš uzdravuje z vlastnej iniciatívy. Avšak najčastejšie sa uzdravenia udejú ako odpoveď na prosbu samotného chorého alebo jeho priateľa alebo príbuzného. Niekedy Ježiš uzdravuje iba slovom, inokedy symbolickým gestom alebo použitím vtedy známych terapeutických prostriedkov ako je slina alebo hlina. Pán bez výnimky stretáva s hlbokým súcitom chorých a trpiacich, ktorí k nemu prichádzajú, kamkoľvek ide (Mt 14, 14).
    2017-07-26
  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.