Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Intervista - Petr Jašek

small_small_Petr Jasek.jpg

Je dobrovoľníkom v organizácii Hilfsaktion Märtyrerkirche - Pomoc prenasledovanej cirkvi. Pracuje aj pre ním spoluzaloženú českú organizáciu Hlas mučeníkov. V Sudáne bol odsúdený na 20 rokov väzenia. 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 pracuje na plný úväzok pre sesterskú americkú organizáciu Hlas mučeníkov. Rozhovor s Petrom Jaškom si môžete vypočuť aj na DVTV.

Petr Jašek v rozhovore hovorí o svojej práci pre prenasledovaných kresťanov vo svete, o uväznení a mučení v Sudáne, o dobrých moslimoch, o jeho mučení extrémistami z ISIS (Islamského štátu), o 4 mesiacoch strávených vo väzení na "samotke", o jeho veľmi zaujímavom pohľade na Islam, o duchovnom smerovaní Európy, o pohľade moslimov na migrantskú krízu a Európu a o jeho odkaze a pozvaní ľuďom.

Minulý rok ste boli v Sudáne nespravodlivo obvinený, odsúdený a uväznený, dokonca Vám hrozil až trest smrti. Vaša viera bola vo väzení vyskúšaná ohňom. Na úvod by ma zaujímalo, aká bola Vaša cesta viery v Ježiša Krista, ktorá predchádzala tejto skúsenosti?

Ja som mal na jednej strane to privilégium, že som mohol vyrastať vo veriacej rodine. Môj otec bol evanjelický farár. Moje predchádzajúce pokolenia zo strany maminky a otca boli veriaci niekoľko generácii spätne.

Ako vieme, že viera sa nededí. Človek musí získať svoj osobný vzťah k Pánovi Ježišovi Kristovi skrze znovuzrodenie a to je vec, ktorá sa nedá dediť. Musí sa do neho narodiť. V mojom živote to bolo tak podobne.

Nikdy som v živote nebol v rebélii voči Bohu. Poslúchal som svojich rodičov, chodil som na kresťanského zhromaždenia. Asi vo veku 15 rokov, prvého ročníka na gymnáziu som sa zúčastnil kresťanského letného tábora vo Východnom Nemecku a práve tam ku mne prehovorilo slovo k Božiemu súdu a o tom, aby človek bol pripravený a svoj život odovzdal Kristovi. A tam som vykonal rozhodnutie. Bolo to v tichosti, bez ostentatívnosti, bolo to rozhodnutie sám za seba pred Bohom, po zrelej úvahe, čisto spontánne, nikto ma nemanipuloval. Bolo to moje slobodné rozhodnutie. Od tej chvíle sa môj život natoľko zmenil, že som získal veľkú odvahu, aby som o Pánovi Ježišovi Kristovi hovoril so svojimi spolužiakmi a profesormi na strednej škole. Od tej chvíle žijem s Pánom Ježišom neustále až do dnešného dňa. Bolo to rozhodnutie v relatívne ešte v mladom veku, ale ktoré bolo rozhodujúce pre môj život a trvalé.

Aké okolnosti vo Vašom živote prehlbovali lásku ku Kristovi?

V dobe keď som vyrastal a keď som učinil toto rozhodnutie, krátko na to moji obaja rodičia okrem ich oficiálnej služby v evanjelickej cirkvi organizovali stretnutia mládeže zo všetkých denominácii z celého bývalého Československa. Vďaka tomu, že sa na našej fare konali takéto stretnutia, tak sme sa dostali do hľadáčika štátnej tajnej polície. Vyústilo to do permanentného sledovania nášho domu a našich aktivít. Jedného dňa som sa vrátil z gymnázia domov a zistil som, že obaja moji rodičia boli zatknutí a vypočúvaní štátnou tajnou bezpečnosťou. Keď sa otec vrátil, tak mi dal jednu knižku písanú v nemčine. V tom čase som nemecky už plynule hovoril. Knižka sa volala v Božom podzemí a napísal ju Richard Wurmbrad, ktorý bol rumunským evanjelickým farárom, ktorý strávil 14 rokov v komunistických väzeniach. Z toho viac ako 3 roky na samotke. Môj otec mi tú knižku dával so slovami, aby som si ju prečítal s tým, že to povzbudí moju vieru. Ja som tú knižku prečítal a môžem povedať, že dodnes po Biblii je to druhá najdôležitejšia knižka v mojom živote, ktorá posilnila moju vieru mladého, čerstvo rozhodnutého pre Krista kresťana. V tej knižke popisuje mučenia, ktoré zažíval v komunistických väzeniach v 50 – 60 rokoch. Moju vieru to nesmierne posilnilo a získal som také odhodlanie nasledovať Krista, nech to stojí čokoľvek.

Náhle v ten moment sa to prenasledovanie, ktoré sme zakúšali ako rodina zdalo ako úplne malicherné, oproti tomu mučeniu a bitiu, ktoré zažíval Richard Wurmbrad v komunistických väzeniach v Rumunsku.

Myslím, že v roku 1965 ho vyhostili a zároveň ho predali jednej nórskej misijnej organizácii, ktorá za neho zaplatila asi 10 000 dolárov. Za neho, za jeho manželku a ich syna. Takto ich vyhostili z Rumunska, ale predtým, ako ich vyhostili ich varovali slovami, že pokiaľ bude hovoriť pravdu, že čo zažil a čo zažívajú kresťania v Rumunsku, tak že si ho nájdu a že ho zabijú. Nebolo to len nejaké plané vyhrážanie. Po páde Ceaušeskovho režimu sa ich synovi podarilo dohľadať záznamy štátnej „securitate“. Skutočne tam našiel meno človeka, ktorý bol vyslaný do Kalifornie, kde oni žili s cieľom, aby ich otca zabil. K tomu nedošlo. Pán Boh ho ochraňoval a Richard Wumbrand založil v roku 1967 Medzinárodnú kresťanskú asociáciu, čo je takým združením Hlasu mučeníkov, ktorí informujú o prenasledovaných kresťanoch vo svete a zároveň im pomáhajú. To bola taká obrovská skúsenosť z mojej mladosti. Ja som potom o niekoľko rokov neskôr sám viedol jedného zo svojich spolužiakov na Vysokej škole, tak som mu o tejto knihe povedal a on, ako čerstvo obrátený človek bol touto knižkou veľmi zasiahnutý, alebo tým čo som mu k tomu hovoril. Bol to práve on, kto sa stal predsedom našej organizácie Pomoc prenasledovanej cirkvi, brat Stanislav Forejt, ktorý potom inicioval pozvanie predstaviteľov z Nemecka organizácie HMK – Hilfsaktion Märtyrerkirche voľne preložené Pomoc prenasledovanej cirkvi. Oni nám v roku 1992 pomohli založiť českú pobočku, ktorá existuje už 25 rokov a do ktorej patrím ako spolu zakladajúci člen. Dnes fungujeme ako spolok. Pracujem tam ako dobrovoľník. Prekladám články, alebo píšem články zo svojich ciest. Organizujem niektoré projekty pomoci, alebo pôsobím, ako styčný dôstojník pre kontakty s našimi sesterskými organizáciami Hlasu mučeníkov, ktorých po svete existuje asi 20 v rôznych krajinách sveta. Tak som sa dostal k práci pre prenasledovanú cirkev. Osobne to vnímam, ako veľkú poctu, alebo určité privilégium, že môžem dnes ja, ktorý som bol s rodinou príjemca pomoci a povzbudenia zo strany kresťanov zo západných krajín v čase, keď sme my boli prenasledovaní a od ktorých sme dostávali kresťanskú literatúru a Biblie. Takže dnes som hrdý, že môžem byť súčasťou organizácie, ktorá to isté činí kresťanom, ktorí sú prenasledovaní dnes.

Kedy a ako sa vo Vás zrodila túžba ísť slúžiť ľuďom do chudobných a dokonca moslimských krajín, kde sú kresťania a misionári v ohrození života?

Na úvod by som rád upresnil jednu záležitosť, že táto Medzinárodná kresťanská asociácia (International Christian association) je to také združenie, ktoré pomáha prenasledovaným kresťanom. Pomáha im niekoľkými spôsobmi. Jednak, že informuje západný svet o prenasledovaní, ale potom im pomáha aj praktickými projektmi. My sami ako celosvetová organizácia nevysielame misionárov. V médiách som bol často mylne označený za misionára. Misionárom sa ani necítim, ani ním nie som. Cieľom našej organizácie nie je misijne pôsobiť, pretože my veríme, že najlepší misionári sú v tých daných krajinách práve obyvatelia tých krajín. To znamená, oni to najlepšie vedia. My im chceme stáť po boku a chceme im dávať do rúk také nástroje, ktoré oni potrebujú pre to, aby tá ich evanjelizačná služba bola omnoho efektívnejšia. Tým je napríklad technika, aby mohli premietať kresťanské filmy, hlásať evanjelium cez PR systémy, keď chcú hovoriť k väčšiemu davu, alebo dopravné prostriedky, aby sa mohli dostať do oblastí, ktoré sú veľmi vzdialené. Najčastejšie ide o motorky, alebo bicykle, niekedy automobily. Sú to aj počítače, alebo vybavenie, aby mohli kopírovať kresťanské materiály. V neposlednom rade je to rozširovanie Božieho slova v elektronickej forme, audio podobe, na MP3 prehrávačoch sa prenáša Božie Slovo osobitne v krajinách, kde je riskantné distribuovať tlačené Biblie, alebo aj na miestach, kde sú ľudia negramotní a pre nich je oveľa pohodlnejšie, keď tú Bibliu môžu počúvať. My priamo teda nevysielame misionárov. V roku 2002 som opustil svoju kariéru riaditeľa nemocnice. Dovtedy som 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 som začal pracovať na plný úväzok pre našu sesterskú americkú organizáciu a tie moje cesty za trpiacimi kresťanmi, tak to sú skôr také krátkodobé cesty, kedy my už máme nadviazané určité kontakty, alebo ideme práve nadviazať nové kontakty s miestnymi predstaviteľmi cirkví. Robíme s nimi rozhovory. Chceme zistiť aké majú oni problémy. Čo najviac potrebujú preto, aby ich služba bola čo najefektívnejšia. Pre mňa sú to krátke cesty do veľmi rizikových oblastí, kde sú kresťania zabíjaní, mučení a väznení. To je súčasťou mojej každodennej práce. Nie že by som tam trávil celé mesiace, ale tie moje cesty boli skôr také cielené a krátke, napr. 2 týždňové – 1 týždňové, ako bolo treba. S rozvojom techniky a internetu sa veľa ciest dalo nahradiť online komunikáciou. Pre mňa to nie je cesta, kde by som trávil mesiace, pokiaľ teda nebudeme hovoriť o tej mojej poslednej ceste a skúsenosti zo Sudánu, kde som strávil 14 a pol mesiaca. Inak to sú cesty veľmi krátke. Do Sudánu som išiel v decembri 2015 len na 4 dni, pretože som mal dopredu dohodnuté stretnutia a ani som nemal v pláne opustiť hlavné mesto.

Čo Vás priviedlo na službu do Sudánu?

Mojim cieľom bolo sa stretnúť s tými stĺpmi cirkvi. V októbri 2015 som sa zúčastnil konferencie v Etiópske Addis Abebe, ktorá sa konala o Sudáne, kde som sa stretol s asi 15 účastníkmi reprezentujúcich Sudán a približne rovnakým počtom ľudí zo západných krajín. Boli tam Sudánci, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu a pôsobili ďalej tak, že boli v kontakte s prenasledovanou cirkvou Sudánu a stali sa spojkou pre zahraničie. Bola to komorná konferencia asi 30 ľudí, kde som sa zoznámil s tými predstaviteľmi, ktorých som plánoval potom aj navštíviť a ktorí ma informovali o situácii aké prenasledovanie tam kresťania zakúšajú. Dohodol som sa s nimi, že akonáhle to bude možné, tak ich navštívim a mal som špeciálny záujem urobiť rozhovor s tým popáleným študentom, ktorého prípad bol na tej konferencii diskutovaný. Tak to tak vyšlo, že začiatkom decembra 2015, od 06 do 10.12. 2015 som mal možnosť tam ísť. Získať vízum bolo veľmi jednoduché. Stačila mi rezervácia hotelu a spiatočná letenka. Potom som dostal turistické vízum. To ma priviedlo a hlavným cieľom bolo zdokumentovať prípady prenasledovania, či už jednotlivcov, alebo celých cirkví a zborov. V tom čase došlo práve k tomu, že boli celé kostoly demolované na základe priamo vydaných demoličných pokynov miestnych úradov.

Z akého dôvodu Vás v Sudáne obvinili a uväznili?

Už na tom letisku, keď ma zatkli sa ma pýtali na cieľ mojej cesty takou lámanou angličtinou. Moc sme si nerozumeli, pretože anglicky veľmi zle hovorili. Skúšal som na nich aj iné jazyky, francúzsky, nemecky, rusky. Je známe, že ich bezpečnostné služby majú úzke kontakty s Ruskom a ich tajnou službou. Bolo mi jasné, že keď som im hovoril, že som turista, tak oni mi už na letisku ukazovali fotografie, kde mali zdokumentované každý môj krok. Všetky stretnutia. Niektoré z tých fotografií, ktoré mi ukazovali boli také klasické šedozelené fotky z kamery z nočného videnia. Takže nič neponechávali náhode a stretnutia, ktoré sme mali vo večerných hodinách, tak oni ich mali všetky zdokumentované. Bolo jasné, že ma sledovali od samotného začiatku. Dokonca mi potom moji kolegovia vo väzení hovorili, že o mne pravdepodobne vedeli ešte pred mojím príchodom, pretože aj keď to bola uzavretá konferencia v Addis Abebe, tak z výsluchov, ktoré som potom zažíval, bolo jasné, že oni vedeli všetko. Viac menej sa ma pýtali na veci, ktoré vedeli a ja som ich nevedel, takže to vyzeralo, že im ich nechcem povedať, ale ja som ich naozaj nevedel. Zoznámil som sa s niektorými účastníkmi konferencie, kde som vedel iba prvé krstné mená, ostatných som nepoznal. Je teda možné, že to bolo tak, ako mi kolegovia hovorili, že o mne vedeli ešte predtým, ako som do Sudánu išiel. Poslednou pomyslenou kvapkou do pohára bolo...legálne držím 3 pasy Českej republiky. Všetky sú na moje meno s rovnakým rodným číslom. Mám ich z toho dôvodu, že veľa cestujem a musím tie pasy posielať do rôznych krajín súčasne. Nikdy necestujem s jedným pasom. Vždy cestujem s dvomi pasmi. Tou poslednou kvapkou bolo, keď u mňa našli druhý pas. To už bolo pre nich jasné, že som špión, pretože normálny človek s dvomi pasmi necestuje.

Chceli po mne môj počítač, laptop, telefón, kameru, jednoducho všetko. Vždy počítam, že môže dôjsť k nejakej kontrole.

Pri odchode z krajiny v strednej Ázii som často krát zažil ako ma kontrolujú a preverujú čo človek má. Fotky toho popáleného študenta som nemal, resp. som ich zmazal. Úprimne povedané som nečakal takú hĺbkovú kontrolu a keby som to bol čakal, tak by som zmazané súbory prepísal programom, ktorý som mal v počítači. Mohol som ich prepísať. Takisto potvrdenky a dôležité nafotené dokumenty som mal uložené v zabezpečenej časti disku, ale problém bol to, že na pamäťovej karte zostali tie zmazané súbory. Tak to už môj syn na základnej škole vedel obnoviť zmazané súbory, ktoré nie sú prepísané. Takže oni veľmi rýchle hneď v prvých momentoch toho výsluchu si obnovili tie fotografie z pamäťovej karty. V prvom rade ma vinili z toho, že som zneužil to turistické vízum a že som tam robil činnosť pre ktorú som nemal povolenie. To bol prvý a hlavný dôvod toho zatknutia. Oni mi ten dôvod neoznámili. To mi len vyplynulo z tých výsluchov a z priebehu toho vyšetrovania.

Ako ste prežívali čas vo väzení a čo sa tam s Vami odohrávalo? Ako to prežívala Vaša rodina? Boli ste nejako v kontakte?

Po zatknutí som 10 dní nemal absolútne žiadnu možnosť kontaktovať rodinu. Po 10 dňoch mi dovolili asi na 30 sekúnd zavolať manželke a to iba v angličtine. Nedovolili mi česky hovoriť. Mal som presne stanovenú frázu, ktorú mi povedali, že ju môžem povedať a síce, že som v poriadku, že som zdravý, že došlo k určitému nedorozumeniu a že sa im čo najskôr opäť ozvem. Potom som sa nemohol ozvať celých dlhých 8 mesiacov, keď sa poprvé dalo v jednom väzení zaplatiť si a bolo mi umožnené zavolať rodine. Na 11. deň po zatknutí prišiel za mnou konzul z českého veľvyslanectva v Káhire, pretože v Sudáne Česká republika nemá veľvyslanectvo. To bola pre mňa veľká vzpruha, pretože mi priniesol správy z rodiny. To najhoršie je, keď ste vo väzení a viete, že Vás doma čakali, tak boli zvyknutí, že im pošlem SMS-ku, alebo som zavolal cez Skype v tých medzipristátiach som mal ísť cez Nairobi cez Amsterdam do Prahy a teraz som sa neozval, len som s manželkou hovoril hodinu pred odchodom z hotelu a tam som opäť povedal, že sa opäť ozvem, keď budem mať pripojenie k internetu, alebo jej pošlem SMS-ku.


To že som sa neozval, manželka tušila, že sa niečo deje. Pre mňa osobne to bolo vedomie, že oni nevedia, čo sa so mnou deje. Oni volali do hotelu, tam zistili, že som sa odhlásil, volali vodičovi mikrobusu, ktorý ma viezol na letisko, ten povedal, že ma tam doviezol. Potom volali na leteckú spoločnosť, tam im povedali, že som si letenky vyzdvihol, ale že som do lietadla nenastúpil. Tá tajná služba zámerne mylne informovala aj českú ambasádu v Káhire. Oni rozširovali také informácie, že som bol zadržaný preto, že som pašoval tigrie kože, taký nejaký nezmysel si vymysleli. Potom tiež povedali, že mám dva pasy, takže česká strana nevedela, či som občan dvoch krajín, až si to potom overila, že mám legálne držané 2 pasy. To najhoršie vedomie a prežívanie je, že si človek uvedomuje, že rodina čaká a nevie čo sa deje. 

Tá nevedomosť a vedomosť, že oni nevedia, čo sa so mnou deje, toho človeka veľmi mučí a trýzní.

To bolo možno ich cieľom oddeliť nás. Po tej možnosti opäť dlho nenasledoval žiaden kontakt s rodinu asi až do 15. februára, čo bolo asi 2 mesiace bez akéhokoľvek kontaktu. Ja som po tom, čo mi neumožňovali ďalší kontakt, tak som zahájil protestnú hladovku, že som po dobu 8 dní iba pil vodu a prijímal som lieky, ktoré som mal so sebou a oni ma po 4 dňoch zaviezli do nemocnice, pretože mali strach, aby som im tam neskolaboval. Tam mi násilím dali infúziu glukózy a pri tej príležitosti som tiež zistil, že som trpel dosť výraznou chudokrvnosťou – anémiou. Potom som sa sám rozhodol tú hladovku ukončiť. To čo človek prežíva, je pomerne dosť zložité, by som povedal, skľučujúce to vedomie tej starosti o rodinu, ako sa trápia tí moji blízki, možno viac než ako o to, čo človek sám prežíval. Všetky tieto skúsenosti viedli mňa osobne k tomu, že som prežíval Božiu blízkosť v utrpení a to v rôznych situáciách aj keby sme to tak po ľudsky povedali len také trápenia psychické, ale potom došlo aj k tomu, že zo strany spoluväzňov z radu členov, sympatizantov a podporovateľov Islamského štátu som zažíval najprv príkorie vo forme slovných urážok, potom fyzické bitie a mučenie zo strany tých Islamistov.

Keď predtým mi robilo problém dlhšie myslieť na rodinu a sústrediť sa a modliť sa za nich, pretože ma to zároveň také to vedomie beznádeje, že nemôžem nič pre to urobiť ma ešte viac zrážalo dolu, tak som sa aj systematicky snažil aj myšlienky na rodinu vytesňovať, aby som sa po psychickej stránke udržal nad vodou.

Tá situácia, keď ste v preplnenej cele a keď 5 krát okolo Vás opakujú rovnaké modlitby nahlas a 3 – 4 x čítajú z Koránu nahlas, tak to začne na človeka pôsobiť, pretože nemáte ani možnosť sa poriadne prejsť. Tá cela je namačkaná. To zhoršuje psychický stav. Práve v určitom okamihu som začal chváliť a vzývať Božie meno ako je to napísané v Zjavení v 4 kapitole, kde je reč o bytostiach, ktoré sú neustále pred Boží trónom a volajú Svätý, Svätý, Svätý, Hospodin Boh všemohúci, ten ktorý bol, ktorý je a ktorý prichádza. Keď som si uvedomil, že oni to môžu robiť bez prestania na veky vekov, resp, že to stále robia, ja som začal postupne tiež takto chváliť Pána a musím povedať, že potom som získal omnoho väčší vnútorný pokoj. Zároveň to možno viedlo k tomu, že tá situácia s tými Islamistami sa vyhrotila natoľko, že na mňa chceli vyskúšať tzv. waterboarding, potom som z cely bol vzatý do inej a môžem povedať, že ten dozorca mi svojim spôsobom zachránil život. Už sa ma na to veľa ľudí pýtalo, ale vo chvíľach najväčšieho fyzického utrpenia, fyzického bitia, človek prežíva najväčší pokoj a mohol som si slobodne myslieť na svoju rodinu bez toho, že by ma to nejakým spôsobom rozľútostňovalo a zrážalo psychicky.

Aké životné skúsenosti a udalosti zanechali vo Vás pri službe v moslimských krajinách najväčší dojem?

Povedal by som, že skúsenosť utrpenia, alebo ak človek nejakým spôsobom na vlastnej koži pocíti určité prenasledovanie, alebo utrpenie, tak to je niečo, čo Vás nesmierne priblíži k Bohu. Ja som vlastne po dobu prvých 4 mesiacov vôbec nemal možnosť mať Bibliu. Zvlášť po tom, čo ma dali na 4 mesiace na samotku som prežíval obrovskú radosť. Božiu prítomnosť, keď som sa mohol nahlas modliť. Keď sa mi začala postupne vracať pamäť, tak som si začal spievať niektoré kresťanské piesne. Prežíval som nesmierne blízko Božiu prítomnosť vo svojom živote a môj modlitebný život sa úžasným spôsobom prehĺbil. To je niečo, čo keď má človek možnosť a to som aj zakúšal, že som sa modlil napríklad 15 hodín v kuse denne bez akejkoľvek prestávky na obed, alebo na jedlo. Tak jedna vec je, čo to urobí s modlitebným životom človeka. Obrovským zlomom bolo, keď som si mohol začiatkom mája čítať Bibliu. To bol veľký zázrak, že sa to podarilo českému konzulovi priviesť tú Bibliu a tam som bol tak veľmi hladný po Božom slove, že aj keď som mohol čítať iba asi od 08:00 rána do 16:30 poobede, podľa počasia, keď bolo trochu svetlo v tej cele, preto som mohol čítať len obmedzenú dobu a to ešte v stoji u okna, tak som tú Bibliu prečítal za 3 týždne celú. Od Genezis po Zjavenie. Za tú dobu som potom Nový zákon prečítal 10 krát. Starý zákon asi 6 krát. Je to niečo úžasného, keď som si čítal tú Bibliu a nachádzal som práve tie verše, ktoré mi už v tom období, keď som Bibliu nemal, Boží Duch pripomínal a postupne vždy tak raz za 3 dni, alebo raz za týždeň ma sprevádzal jeden verš z Biblie, ktorý mi Boží Duch pripomínal, a ktorý ma vždy povzbudzoval. Napríklad, keď sa človek staral o rodinu, tak ten verš, ktorý hovorí, že Ef 3,20 21 „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ Keď mi Duch Svätý tento verš pripomenul, tak som si ho opakoval, aj keď som jeho presnú citáciu nevedel. Zhruba som tušil, čo ten verš hovorí a keď som ho potom našiel v Biblii, tak som nachádzal aj iné verše, pretože som prežíval zhruba každý 3 deň som mal takýto verš na niekoľko dní a to sa stalo mojím motívom modlitieb a chvál.

Začal som sa učiť tieto pasáže naspamäť, pretože som nevedel, ako dlho ešte Bibliu budem môcť mať.

Možno nie takým obvyklým spôsobom. Moje svedectvo voči Islamistom sa skladalo z toho, že oni mi kládli otázky a ja som na tie otázky odpovedal tak, aby bolo pre nich možné vidieť, čo to je evanjelium a čo je základom evanjelia, aby tá zvesť tam zaznela. Také to obdobie, keď som mal modlitebný život sám pre seba a mohol som si volať nahlas k Bohu, keď Boží Duch na mne pracoval, vzdelával ma a k tomu sa pridalo systematické čítanie Biblie, keď som sa začal sýtiť Božím Slovom. Tak potom som videl, keď sme boli v druhej väznici, čo ani nebola väznica, bola to iba policajná stanica, keď nás previezli do skutočnej väznice, tak tam bola väzenská kaplnka, tak až tam som porozumel, ako ma Boží Duch pripravoval pre tú môžem povedať misijnú činnosť, aj keď som kvôli nej do Sudánu nešiel. Ale v tej väzenskej kaplnke som dva krát týždenne kázal po dobu 6 mesiacov, tak som si potom spätne uvedomil, že si ma pripravoval, skrze búrku života, ktorú stvárňuje to väzenie si ma pripravoval a pritiahol k sebe. Potom mi dal možnosť prežiť hlboký modlitebný život a následne sa sýtiť Božím Slovom natoľko, že som jasne videl, že si ma pripravoval na to čo malo nasledovať v ďalších 6 mesiacoch. Bolo to niečo nádherné, keď som od rána do večera bol v tej kaplnke. Keď som nekázal, tak som si čítal Bibliu. Keď som nečítal Bibliu, alebo niekto za mnou prišiel, tak som mohol jednotlivcom hovoriť o Bohu, rozprávať sa s nimi a viesť ich k tomu, aby to neboli iba návštevníci kaplnky, ale aby sa z nich stali Božie deti. To bolo niečo úžasné. Nakoniec to bolo aj v tom poslednom väzení, kde som bol s tým pastorom v sekcii ktorá nemala svoju kaplnku. Tá bola v inej sekcii. Tam sme mohli chodiť iba jeden krát za týždeň v nedeľu. Ale zase to bola príležitosť tam kázať.


Za necelý mesiac čo som bol v poslednom väzení, tak som tam niekoľko krát kázal a čo bolo ešte také veľmi zvláštne, že pastor Hassan Abdelrahim Kodi, ktorý tam stále ešte vo väzení je, tak bol kedy v tom väzení na práci ako študent biblickej školy. Teraz je tam kazateľom z pozície väzňa. Z jeho pozície to je skutočne niečo mimoriadne. Obrovská duchovná skúsenosť, ako si ho Pán Boh používa, ako si ho Pán pripravoval ako študenta a zároveň kazateľa v tej kaplnke.

Ako teraz s odstupom času zmýšľate o svojich trýzniteľoch?

Môžem Vám úprimne povedať, som nikdy k nim necítil nejakú nenávisť. To sa dá vysvetliť jedine, že to pramení z Božieho Ducha, ktorý je v nás, keď odovzdáme svoj život Kristovi.

Môžem povedať, že som z Božieho Ducha dostal tú silu.

Možno preto, že som na žiadne rany neodpovedal, tak to ešte skôr akoby privádzalo tých mojich trýzniteľov k väčšej zúrivosti. To vyvrcholilo tým mojím odchodom z tej cely, keď Pán Boh zasiahol v pravý čas. Môžem Vám úprimne povedať, že som sa modlil za tých mojich spoluväzňov, ktorí to tak robili. Pretože oni sú určitým spôsobom horliví v tom zmysle, že berú ten Korán, osobitne tú jeho druhú časť doslova. Majú to presvedčenie, že tým slúžia Bohu. Nakoniec Pán Ježiš Kristus to tiež hovoril, že príde čas, keď ten kto Vás bude zabíjať si bude myslieť, že tým slúži Bohu. Myslím si, že to na nikoho nepasuje tak presne ako práve na týchto Islamských extrémistov, ktorí to berú doslovne. Ktokoľvek kto je podľa nich neverec, tak sa ho snažia nejakým spôsobom zabiť. Necítil som ani vtedy k nim nenávisť. Musím však povedať, že prebojovať sa k podobnému vzťahu, alebo pocitu, že som sa začal modliť za tých svojich vyšetrovateľov, prokurátorov, agentov tajnej služby, k tomu som dospel až po nejakej dobe. Spontánne som to od počiatku tak hneď neprežíval. Človek sa snaží pripraviť na všetky otázky, takže je v takom nejakom strehu. Až potom som si uvedomil, že oni tiež nevedia čo robia, čo činia. Začal som sa modliť, možno to bolo asi tak od júla 2015, aj za tých mojich vyšetrovateľov, dozorcov, prokurátorov. Modlil som sa vždy za to, aby sa im Pán Boh dal poznať ako Pán, Spasiteľ a Boh. Moslimovia ako proroka Ježiša poznajú, majú ho aj v Koráne, ale on pre nich nie je Boží syn a to je ten zásadný problém.

Aký je Váš vzťah k moslimom a ako sa pozeráte na Islam?

Musím povedať, že som zažil nielen príkorie zo strany extrémistov, ale ja som zažil aj veľké množstvo ľudí, veľmi priateľských moslimov. Dokonca najprv môžem povedať, že najprv som zažil takých moslimov, než tí Islamisti začali vystrkovať rožky a začali na mňa útočiť. Ale asi po týždni, keď som nemal žiadne teplé oblečenie. Mal som asi 2 nohavice, 3 tričká s krátkym rukávom mal som jedinú možnosť ležať na holej zemi, ktorá bola veľmi chladná, studená. Keď som chcel deku, tak mi povedali, že si z Českej republiky, tam ste zvyknutí na zimu, takže žiadnu deku nedostaneš. Tak asi po týždni mi potom jeden z tých moslimov, ktorý bol na cele a ktorý nebol členom, alebo priaznivcom Islamského štátu, tak on jednu deku už mal. Neviem, či to tak schválne zabezpečil, ale prišla ho navštíviť žena a priniesla mu novú deku. Keď tú deku dostal, tak mi ju so slzami v očiach dával a hovoril, aby som sa za neho modlil. Tak ja som sa ho spýtal, či sa môžem za neho modliť, aby našiel tú správnu cestu k Bohu a on povedal, že áno, modli sa za mňa, aby som našiel tú správnu cestu k Bohu. Za toho človeka sa denne modlím.

Jeho meno je Mohamed Al Bašar a to je človek, ktorý bol veľmi, veľmi priateľský.

On v určitých chvíľach, keď to ostatní extrémisti nespozorovali, tak sa vždy snažil nejakým spôsobom, aj keď on sám anglicky moc nehovoril, používal prekladateľa, tak sa ku mne vždy vľúdne choval. Ja som takých moslimov zažil veľa. Na druhú stranu, ako sa pozerám na Islam, pozerám sa na neho očami Nového zákona. V prvej kapitole Jána čítame, kto nemá syna, nemá ani otca. Oni odmietajú Božieho syna. To čo čítame v 1 Ján 2, 22 -23. Základným článkom Islamu je, že Boh nemá syna a to je vec, ktorá jasne hovorí „ Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ Keď som mohol s niektorými Islamistami respektíve celkovo s moslimami diskutovať, čo je predmetom Islamu, aký je rozdiel medzi kresťanstvom a Islamom, tak podľa ich oficiálneho pohľadu Ježiš na kríži ani neumrel, miesto neho zomrel niekto iný. On bol údajne rovno prenesený rovno do neba.

Je v tom taký antikristovský rys v takom zmysle, že je popierané to hlavné, prečo sa Kristus narodil v ľudskom tele a prečo zomrel, aby práve na ľudskom tele bol odsúdený hriech.

Tento základný článok je popieraný, preto oni musia denne opakovať 5 krát denne tie modlitby. Jeden cyklus tej modlitby sa volá rakká. Tých rakká majú za deň 17, potom majú ďalších 12 takzvane dobrovoľne povinných. Tým že toto robia, tak akoby vyvažujú na tých pomyslených váhach tie svoj hriechy. Je v tom vidieť jasnú ľudskú snahu si zaistiť to, že mojou činnosťou budú moje hriechy odpustené. Aj kresťania môžu do takéhoto spôsobu myslenia spadnúť, keď si myslia, že môžu opakovaním nejakých formuliek, alebo naučených modlitieb si niečo zaistiť. Ja sa na to dívam Novo zákonným zrakom, čo povedal apoštol Ján v tej dobe, keď Islam ešte neexistoval. Na druhej strane som vnímal od mnohých tých moslimov a možno aj od tých extrémistov, keď som ich pozoroval ako sa modlia, tak u mnohých z nich som videl, že sa okrem tých svojich modlitieb modlili aj nahlas, neviem, či opakovali tie modlitby, alebo to bola spontánna modlitba. Videl som v nich túžbu priblížiť sa k Bohu. Som ďaleko od toho, aby som ja niekoho súdil. Pán Boh sa skláňa k úprimnému človeku a keď človek verí vo svojom srdci úprimne a úprimne hľadá Boha a je napríklad moslim, tak Boh k tým, ktorí ho hľadajú úprimne sa dáva poznať a dáva sa nájsť.

Ako sa pozeráte na otázku migračnej krízy a kompatibility Islamu a európskej židovsko-kresťanskej kultúry? Ako by sme sa mali v otázke migračnej krízy zachovať?

Necítim sa byť odborníkom na migračnú krízu. Tieto otázky dostávam veľmi často. Na to Vám môžem odpovedať veľmi jednoducho, hlas mučeníkov aj v tom medzinárodnom kontexte, my máme jednu zásadu, že pomáhame prenasledovaným kresťanom v krajine ich bydliska. Pomáhame iba tým, ktorí sa rozhodli v tej zemi zostať navzdory tomu prenasledovaniu. Samozrejme, že keď sa niekto rozhodne odísť, tak my to rešpektujeme, ale my našu pomoc výhradne sústreďujeme práve na tie krajiny, kde k tomu prenasledovaniu dochádza a tým často riskujeme svoje životy, že ideme s pomocou do oblasti, kde k tomu prenasledovaniu najviac dochádza. Hlas mučeníkov prináša pomoc kresťanom aj v Sýrii, ktorí sa tam rozhodli zostať. Nedávno som čítal taký článok, že z tých krízových oblastí významné percento tých utečencov nebýva až tak z tých krízových oblastí, pretože veľmi často vidíme mladých, zdravých, silných mužov, ktorí nejakým spôsobom idú za svojím snom. Snom svojho života. Európa dosť výrazne opustila resp. zaprela svoje kresťanské korene a dosť sa od nich vzdialila a možno to k čomu dochádza, je to podnet k zamysleniu aké hodnoty Európa ešte vyznáva. Túto otázku by si mali podľa mňa položiť veriaci ľudia, ale aj politici v tom zmysle, že Európa bola založená na nejakých koreňoch a tie korene dnes opustila.

Keď som bol medzi Islamistami, tak oni sa až s takým posmeškom vyjadrovali ako sme v tej Európe hlúpi. Doslova do písmena to tak hovorili, že sa tým skoro až vychvaľovali koľko percent z tých nelegálnych migrantov tvoria bojovníci Islámskeho štátu.

Celkom otvorene o tom hovorili, že ako sme im my na to skočili. To možno stojí za zmienku, ako to oni sami vnímajú. Ja som to počul priamo z ich úst. Chválili sa tým, ako nelegálne pašujú zbrane do Európy. Na juhu Sudánu napríklad kúpia automatickú zbraň za 200 dolárov a keď príde táto zbraň do Británie, tak má hodnotu 5000 britských libier. Otvorene hovorili o svojich zámeroch. Ďalšia vec je, že keď sa usídlia u nás, tak tým, že oficiálne môžu mať jednu manželku, ale neoficiálne stále žijú so svojimi 4 manželkami, ktoré môžu mať. To nie je nič tajného, to povedal prvý alžírsky prezident Boumedien, ktorý povedal, že keď opustil krajinu posledný francúzsky vojak, tak povedal, že my raz dobyjeme Európu, ale my ju nedobyjeme zbraňami, ale my ju dobyjeme skrze loná našich žien. To je ich stratégia. Tým, že máme v skoro všetkých krajinách registrované partnerstvo rovnakých pohlaví. Ľudia spolu žijú na divoko a nechcú mať deti, resp. chcú si iba užívať a keď má rodina, tak možno jedno dieťa, tak to aj samo o sebe z toho demografického hľadiska dáva tušiť, že Európska kultúra, pokiaľ sa bude naďalej chovať, tak ako sa chová, tak speje ku svojmu zániku.

Napriek Vašej skúsenosti zo Sudánu sa chystáte opätovne pomáhať v ďalších afrických krajinách. Čo Vás po takých veľkých útrapách opätovne motivuje slúžiť ľuďom?

Do tejto doby som nepôsobil iba v Sudáne, aj keď v tom Sudáne hlavne v južnej časti, kde dochádzalo vlastne od 90 rokov k systematickej genocíde kresťanského obyvateľstva. Touto otázkou Sudánu som sa zaoberal už od začiatku 90 rokov, ale medzitým som mal na starosti iné krajiny ako Strednú Áziu, Blízky Východ a v poslednej dobe to bola práve tá Afrika. Hlas mučeníkov v tom medzinárodnom meradle má projekty napr. v roku 2015, keď som tam odchádzal mali sme projekty pre 27 krajín v Afrike. Okrem 7-8 krajín som navštívil skoro celý kontinent. Jednou z tých krajín, ktorú som najčastejšie navštevoval bola Nigéria.

Na severe Nigérie dochádza k jednému z najhorších prenasledovaní kresťanov, kde sú kresťania systematicky zabíjaní, ženy znásilňované a predovšetkým muži zabíjaní. Zabíjané sú aj ženy a deti.

Na túto oblasť sa najviac zameriavame. Vďaka nechcenej publicite, keď bola po prvý krát zverejnená po mojom zatknutí moja fotografia na stránkachInterpolu a keď sa ľudia dozvedeli, že ja keď som predtým kedykoľvek vystupoval, či to bolo v Českej republike na Slovensku, či v iných krajinách sveta, tak som nikdy nevystupoval pod svojím skutočným menom, ale vystupoval som pod pseudonymom. Lenže potom začalo byť moje meno publikované v médiách, v televízii, tak vďaka tomu sa ten charakter mojej činnosti bude musieť nejakým spôsobom zmeniť a budú krajiny do ktorých sa už nedostanem, pretože by som ani nedostal vízum. Keď po mojom návrate zo Sudánu robil so mnou redaktor Českej televízie rozhovor, tak on hovoril, že sa snažil o mne nájsť informácie na internete a že na Google o mne nezískal žiadnu informáciu, čo však bolo presne tak, ako sme to chceli. Teraz to už vôbec tak neplatí. Zistil som, že dnes mám už svoju stránku na Wikipédii, alebo keď si zadáte moje meno do Google, tak okamžite tam vyskočia fotografie týkajúce sa zatknutia a informácie o väznení a prepustení, takže z tohto pohľadu sa moja činnosť bude musieť veľmi zmeniť a ja budem možno teraz skôr hrať rolu takého ambasádora prenasledovaných kresťanov v slobodnom svete. Budem o tom veľa hovoriť a budem navštevovať časti sveta, kde kresťania nie sú prenasledovaní, ale napríklad, kde sa ľudia o túto prácu zaujímajú a podporujú nás a umožňujú nám tak, realizovať naše projekty. V prvom rade si chcem oddýchnuť. Chcem napísať knihu. Hlas mučeníkov ju chce čo najskôr vydať. Už jazdím po Čechách a po Slovensku, koncom apríla budem myslím aj v Bratislave. Mám pozvánky z mnohých zborov z celého bývalého Československa. Určite nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou. Možno sa budem s tými prenasledovanými kresťanmi stretávať na napríklad neutrálnejšej pôde. Ak by som sa chcel stretnúť so Sudánskymi kresťanmi, tak pokiaľ sa nezmení režim, tak neviem, či by som ešte niekedy dostal vízum do Sudánu. So Sudáncami sa však môžem stretnúť v Egypte, alebo v Etiópii v Keni, Ugande v niektorých v susedných krajinách. Nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou, ale určite to bude v inej forme, ale myslím si, že môžem tomu telu Kristovmu prospieť v svetovom merítku tým, že budem viacej zasvätene hovoriť o prenasledovanej cirkvi hovoriť, tam, kde to kresťania potrebujú počuť, aby sa napríklad stali súčasťou tohto celosvetového Kristovho tela a aby súcitili s touto prenasledovanou časťou cirkvi.

Ako by ste sformulovali Vaše životné posolstvo a pozvanie k Ježišovi Kristovi?

V dnešnom najmä západnom svete sa stretávame s takou falošnou pozvánkou ku Kristovi. Vysvetlím to. V západnom svete sa veľmi rozšírila teológia prosperity. Určite ste o tom počuli aj na Slovensku. Naše krajiny nie sú voči tomu imúnne. Moja pozvánka ku Kristovi znie trochu inak. Ja neponúkam ľuďom život v zdraví, bohatstve a spokojnosti, keď prídu ku Kristovi. Pretože keď sa pozrieme do evanjelií, tak Kristus sám upozorňoval svojich učeníkov, že keď prenasledovali mňa, budú aj Vás, napr. v Jánovi. Na mnohých miestach pripravuje svojich nasledovníkov, že budú zakúšať prenasledovanie. Apoštol Pavol v 2 Tim 3,12 hovorí „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní.“ Napriek tomu by som všetkých rád pozval ku Kristovi a môžem to doložiť aj na svojom živote, že keď som prežíval najhoršie chvíle a búrky života, tak Kristus sa nám dáva poznávať, ako svojim učeníkom, práve v tých búrkach. Zrovna som o tom na poslednej nedeli kázal v našom zbore. Keď sa pozrieme do Matúšovho evanjelia, tak tam máme informáciu o dvoch búrkach, ktoré učeníci zažili a ktoré Kristus utíšil. Je zaujímavé, že pri tej prvej búrke sa pýtajú čo to je za človeka, ktorého poslúchajú vietor aj more. Pri tej druhej búrke hovoria, iste si Boží syn a začínajú sa mu klaňať.

Povedal by som asi toľko, že to pozvanie, aby človek vydal svoj život Kristovi, aby prijal ním ponúkanú obeť zmierenia s Bohom. To je moje pozvanie ku Kristovi, pretože nikde inde človek nemôže nájsť ten pravý pokoj.

Pán hovorí: pokoj ktorý Vám ja dávam, nie je pokoj tohto sveta. Pokoj ktorý Vám ja dávam je úplne iný pokoj. A to je niečo, čo ľudia v dnešnej uponáhľanej dobe postrádajú. Žijú vo veľkom nepokoji, vo veľkých rozporoch. Na jednej strane sú hnaní po úspechu, bohatstve a na druhej strane si uvedomujú pominuteľnosť a zmar všetkého. Práve toto pozvanie ku pokoju, aby poznali skutočný pokoj, ktorý dáva jedine Kristus a ktorý môžeme získať úplne zdarma, keď uveríme v jeho zmiernu obeť za nás na kríži. To je pokoj, ktorý môžu dostať a ja im môžem povedať, že tento pokoj nestratia, ani keď príde nejaká tá búrka, alebo kríza. Môžem to doložiť aj na svojom živote, že Pán Boh je verný aj v tých najväčších búrkach života. On je jednak v tej lodi s nami a je aj kotvou nášho života.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov

 


Torna a colloqui | Condividi su Facebook | vybrali.sme.sk Invia a vybrali.sme.sk

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.