Youtube (odporúčané videá)


 

Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Rozhovor - Raniero Cantalamessa

small_small_Cantalamessa.jpg

Je pápežským kazateľom už tretieho pápeža a svoj post zastáva rekordne dlho. Po rokoch štúdia a vyučovania nepoužíva žiadne iné tituly
ako skratku kapucínskej rehole. Jeho jediným poslaním sa stalo ohlasovanie evanjelia. Práve to považuje za prioritu dnešnej Cirkvi.

Všetci vás poznáme predovšetkým ako pápežského kazateľa. Čo ste robili pred tým, ako ste sa ním stali?

Svoju rehoľnú formáciu a prípravu som absolvoval v Ráde menších bratov kapucínov, štúdium teológie som ukončil obhajobou doktorátu vo Švajčiarskom Freiburgu a v roku 1958 som bol vysvätený za kňaza. Následne som získal doktorát z klasickej literatúry, keďže som sa chcel pripraviť na štúdium cirkevných otcov. Desať rokov som učil na Katolíckej univerzite v Miláne. Potom som prežil niečo, čo ja nazývam malými Turícami, a dostal som od Pána druhé povolanie. Prvé povolanie to bolo povolanie ku kňazstvu a k rehoľnému životu. Keď ma Pán druhý raz povolal, žiadal odo mňa, aby som zanechal vyučovanie na univerzite a naplno sa venoval ohlasovaniu Božieho slova. S dovolením svojich predstavených som začal s prípravou na toto poslanie a onedlho–v roku 1980 – som bol vymenovaný za kazateľa Pápežského domu. Pre informáciu by som dodal, že tento úrad sa obvykle zveruje kapucínom. Úlohou pápežského kazateľa je predniesť meditáciu každý piatok počas Veľkého pôstu a Adventného obdobia – teda nie po celý rok – v prítomnosti pápeža, kuriálnych kardinálov, biskupov a ostatných ľudí, ktorí pracujú vo Vatikáne, celkovo je to asi 60 až 70 osôb. Do tohto úradu ma vymenoval pápež Ján Pavol II. a pápež Benedikt XVI. Ma potvrdil. Neviem, čo ma teraz čaká, ale nazdávam sa, že nastal čas na zmenu. Mal som však radosť, že som mohol mať homíliu na Veľký piatok počas slávenia Pánovho utrpenia, ktoré viedol pápež František. Obrady Veľkého piatka totiž slávi pápež, ale nezvykne mať homíliu.

Študovali ste cirkevných otcov. Prečo je podľa vás dôležité poznať a študovať spisy cirkevných otcov, z ktorých mnohé majú viac ako 1 500 rokov?

Dobre to vystihol Henri de Lubac, keď povedal, že každá veľká obnova Cirkvi vychádzala z učenia cirkevných otcov, teda každá veľká obnova bola návratom k ich učeniu. Výnimkou nebol ani Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa v mnohých oblastiach vrátil k náuke cirkevných otcov. Zoberme si napríklad mariológiu. Koncil dal mariológii v Cirkvi také miesto, aké mal vo svojej vízii sv. Augustín, sv. Ambróz a vo všeobecnosti ďalší cirkevní otcovia. Máriu predstavil ako model a zárodok Cirkvi, ktorý ju neochudobňuje, ale, naopak, dáva jej širší ekleziálny rozmer. Koncil sa vrátil k cirkevným otcom aj vo vnímaní Cirkvi z hľadiska charizmy a inštitúcie. Prečo sú cirkevní otcovia takí dôležití? Lebo sú ako by prvou vrstvou kresťanskej tradície. Žili v období, ktoré bolo časovo veľmi blízke obdobiu apoštolov, v ktorom vznikali spisy Nového zákona. Cirkevní otcovia mali silný zmysel pre duchovný význam Svätého písma. Čítali ho ako muži viery. Teda v každom fragmente, v každom texte Písma cítili tlkot Božieho Srdca a vnímali Božie úmysly. Vyznačovali sa intuíciou prvotných čias, ktorá potvrdzuje ich vierohodnosť. Je však ťažké priblížiť sa k cirkevným otcom, lebo popri všetkých pozitívnych črtách, ktoré sú stále platné, je ich život poznačený dobou, v ktorej žili, situáciou, ktorú prežívali, herézami, proti ktorým bojovali. Cesta k cirkevným otcom si vyžaduje vodcu, podobne ako výstup na vysokohorský štít si vyžaduje horského vodcu, ktorý pozná cestu, ktorý vie, čomu sa treba vyhnúť, čo hľadať a na čo sa sústrediť. Námaha sa však vyplatí. Cítil som to pri svojich kázňach, ako mi dôverné poznanie cirkevných otcov nesmierne pomáha prenikať do Božieho slova, do jeho rozličných aspektov, ktoré ľahko uniknú nám ľuďom modernej doby, ľuďom zvyknutým analyzovať, pozerajúcim sa na Sväté písmo konkrétnym, historickým, filologickým, nie však duchovným pohľadom. Čítame Sväté písmo, ale neberieme do úvahy Ducha Svätého, ktorý ho inšpiroval. Čítame ho ako knihu zaujímavú, ale prirodzenú, ľudskú. Našťastie, dnes sa už vraciame k duchovnému významu Svätého písma, a to je ovocím návratu k učeniu cirkevných otcov. Objavujeme hodnotu duchovného čítania Svätého písma, ktoré je dušou liturgie. Liturgia je vlastne duchovným čítaním Svätého písma.

Ktorý z kresťanských spisovateľov staroveku je vám najbližší a prečo?

Na túto otázku môžem celkom spontánne odpovedať, že je to svätý Augustín. Najmä v západnej Európe ho vnímame ako cirkevného učiteľa, ktorý položil základy mnohých veľkých inštitútov. Samozrejme, aj on mal svoje ohraničenia a limity, ktoré sa viažu na jeho kultúru, formáciu, a teda vieme, že ho nemôžeme nasledovať vo všetkých oblastiach. No ani tie nepatrné tienisté stránky nezastierajú výnimočnosť jeho myšlienok, ktoré sa dotkli takmer všetkých oblastí: Eucharistie, Cirkvi, sviatostí, dejín, zmyslu dejín, Najsvätejšej Trojice. Hovorievam, že svätý Augustín odňal neskorším generáciám možnosť stať sa originálnymi. Za to, ako chápeme duchovný život, mystiku či západnú liturgiu, za to z väčšej časti vďačíme Augustínovi. Jeho pohľad na Najsvätejšiu Trojicu ako na spoločenstvo lásky, jeho pohľad na lásku Otca, ktorý miluje Syna, na lásku Syna, ktorý miluje Otca, na Ducha Svätého, ktorý je osobnou láskou medzi Otcom a Synom, to je úžasná a nevyčerpateľná intuícia svätého Augustína.

Ako ste už spomenuli, počas svojej služby pápežského kazateľa ste doteraz zažili troch pápežov – Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka. Čo si na každom z nich mimoriadne vážite?

Nad touto otázkou som sa ešte nezamýšľal. Ján Pavol II. aj na mňa zapôsobil svojou schopnosťou sústrediť sa na veľké množstvo oblastí ľudského života, nielen na oblasť náboženskú, ale aj na sociálnu, politickú a umeleckú. Oslovil ma aj svojím prorockým konaním, svojimi prorockými gestami. Pri osobných kontaktoch s ním, Keď prichádzal na meditácie a keď sa so mnou rozprával, ma uchvátil svojím vnútorným životom. Zdalo sa, ako by bol v ustavičnom kontakte s niekým neviditeľným. A to bolo vidno aj vtedy, keď bol vo svetle reflektorov celého sveta. Bolo cítiť, že nie je hercom, ktorý vyhľadáva uznanie. Benedikt XVI. ma fascinoval svojou poníženosťou a láskavosťou. Na rozdiel od dojmu, ktorým pôsobil v minulosti, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, je to človek, ktorý má mimoriadne hlbokú úctu k ľuďom, je zdvorilý a možno aj trocha plachý. Zrejme týmito vlastnosťami sadá vysvetliť jeho vplyv na ľudí, ktorí v kontakte s ním menili svoje názory. Jeho cesty sprevádzali veľmi negatívne prognózy a niektorým sa zdalo, že mal ostať radšej doma. No napokon všetky vyvrcholili obrovským entuziazmom dokonca aj v krajinách, kde mali voči nemu veľké predsudky a boli veľmi zaujatí, ako napríklad vo Veľkej Británii či v islamských krajinách. Určite k tomu prispel jeho veľký zmysel pre úctu a dôstojnosť ľudskej osoby. Veľmi ma oslovil odvahou, keď sa rozhodol zriecť svojho úradu. Myslím si, že je to jedinečný prípad pápeža, ktorý sa dobrovoľne zriekol nie preto, že ho donútili vonkajšie okolnosti, ale preto, že bol o tom vnútorne presvedčený, čo vyjadril už vopred. Týmto svojím krokom dal vzácny príklad nielen Cirkvi, ale celému svetu, lebo ľudia si moc skôr uzurpujú, a nie sa jej zriekajú. Pápeža Františka som poznal už predtým z dvoch stretnutí v Buenos Aires, kde som kázal. Posledný raz to bolo v októbri minulého roka, keď som mal duchovné cvičenia pre kňazov, a on bol takisto prítomný. Okrem toho sme sa zúčastnili aj na niekoľkých ekumenických stretnutiach. František na mňa vždy pôsobil dojmom mimoriadne pokorného človeka, ktorý prejavuje svoju lásku v skrytosti. Preto keď som videl jeho prvé prejavy, povedal som si: Toto je on, človek – skutočný, nie vymyslený –, ktorý neimprovizuje preto, aby sa zapáčil médiám. Je to človek jednoduchý, o ktorom sa dozvedáme čoraz viac: že žil asketickým životom, životom svätosti, chudoby, blízkosti ľuďom, chudobným. Skutočne bolo potrebné, aby ho sám Duch Svätý vypudil z jeho skrytosti. Mal som to privilégium robiť meditáciu pre účastníkov konkláve ešte pred jeho začiatkom. Stalo sa mi to už druhý raz. Bez toho, aby som vedel, že sa pápežom stane on, mojou úlohou bolo načrtnúť identikit, osobnosť nového pápeža. Mal som ho priamo pred sebou, sedel tam úplne pokorne a zdalo sa, že vôbec nemyslí na to, že by mohol byť zvolený práve on. Keď mal potom prejav v televízii, bolo pre mňa veľkým zážitkom sledovať, ako svet prežíval najprv očakávanie a potom prekvapenie, pretože nikto nečakal, že pápežom sa stane práve on. Okamžite si získal sympatie svojimi gestami, svojou pokorou, modlitbou, ale aj tým, že sa svetu predstavil ako rímsky biskup. Dnes sme svedkami toho, ako jeho príklad priťahuje ľudí k viere, ako sa ľudia vracajú k Cirkvi, k sviatostiam, a to len preto, že v ňom vidia svedka Ježiša Krista.

Prečo si vás Ján Pavol II. vybral za pápežského kazateľa a ako vás objavil?

Veľmi jednoducho. Keď môj predchodca dosiahol vyšší vek, generálny minister kapucínov predložil pápežovi tri mená a pápež si vybral mňa. To, aké mal motívy, neviem. Stretol som sa s ním pred tým už viackrát, ale nemyslím si, že by ma bol dobre poznal. Nech to už bolo akokoľvek, s Jánom Pavlom II. som mal vzťah, ktorý sa vyznačoval veľkou úctou. Ani jeden pápežský kazateľ nebol v tomto úrade tak dlho ako ja, teda 34 rokov. Preto som povedal svojmu predstavenému, aby naznačil pápežovi, či by nebola vhodná zmena. Generálny minister mi povedal, že keď už bol na odchode, pápež ho zastavil a povedal: a neberte nám pátra Cantalamessu! Vidno, že pápeži majú enormnú trpezlivosť. Zo žartu hovorievam, že som vo funkcii pápežského kazateľa tak dlho iba preto, lebo pápeži sú si vedomí, že v tomto úrade páter Cantalamessa narobí Cirkvi najmenej škody. No teraz musím bez žartu povedať, že život pápežského kazateľa mi otvoril veľké množstvo dverí a mal som možnosť kázať napríklad biskupom či biskupským konferenciám. Pápež chcel, aby aj oni mali možnosť počuť veci, ktoré počuje on, samozrejme, okrem tých, o ktorých hovoríme osobne. Všetky prednášky vyšli aj v knižnej podobe a mnohé z nich sú preložené i do slovenčiny. Úrad pápežského kazateľa mi otvoril dvere nielen ku katolíkom, ale aj k bratom iných vierovyznaní. Môžem povedať, že tretinu svojho času venujem bratom protestantom, ktorí ma volajú na duchovné obnovy. V júli pôjdem už tretí raz do Švédska na pozvanie luteránskych pastorov, ale bol som aj v Londýne u anglikánov. Uvedomujú si, že okrem rozdielov, ktoré sú medzi nami, nás spája ten istý Duch Svätý a veríme v toho istého Pána Ježiša Krista. Dnešný svet a hlasovanie Ježiša Krista nás spájajú oveľa viac, ako nás rozdeľuje život v rozličných cirkvách alebo inštitúciách.

Ako vznikajú témy vašich adventných a pôstnych kázní? Vyberáte si ich sám alebo ich máte vopred určené?

Našťastie, výber témy závisí úplne odo mňa. Pápež počúva to, čo hovorím, a to je veľká vec. Svedčí o tom, že pápeži chcú počuť to, čo im hovorí Pán, a nie to, čo by chceli počuť. Iba jediný raz mi Ján Pavol II. určil tému – a to tému o pôste, keď po útokoch 11. septembra 2001 vyhlásil deň modlitieb a pôstu pre celú Cirkev. Bolo to teda jeden jediný raz. Pri výbere témy sa snažím prispôsobiť situácii, ktorú prežíva Cirkev, vystihnúť milosť chvíle, aktuálne potreby. Napríklad počas Roka kňazov som hovoril o kňazstve, počas Roka sv. Pavla som sa venoval sv. Pavlovi a teraz počas Roka viery hovorím o viere cirkevných otcov.

Nebolo vám zaťažko opustiť univerzitnú dráhu? Necítite nostalgiu?

Zanechal som síce univerzitnú dráhu, ale vzdávam Bohu vďaku za čas, ktorý som strávil, či už štúdiom na univerzite, vyučovaním, alebo prípravou na kňazstvo. Všetko, čo som sa naučil, či už ide o metódy alebo obsah, považujem za niečo vzácne, za poklad, z ktorého čerpám pri svojej kazateľskej činnosti. Dôležité je, aby kultúra – teologická, literárna i historická – bola v službe Božieho slova a aby to nebolo naopak. Nie Božie slovo má slúžiť kultúre, ale kultúra má byť v službách Božieho slova, ktoré má preniknúť do života ľudí. Preto hovorievam mladým: Nenasledujte môj príklad, nezanechávajte štúdiá, ak vás len Pán k tomu nepovolá. Neštudujte iba na skúšky, ktoré vás čakajú, ale pre oveľa dôležitejší cieľ, aby ste si pripravili poklad poznania, z ktorého jedného dňa budete čerpať pri ohlasovaní Božieho slova.

V súčasnosti badať v Cirkvi akoby dva extrémy. Na jednej strane sú tí, ktorí nekriticky vyzdvihujú prioritu chariziem – ktoré, ako vieme, dáva Duch komu chce –, ale bez naviazanosti na hierarchiu Cirkvi v duchu hesla: Duch nám dá vedieť, čo máme robiť. Na druhej strane je tu „absolutizovanie“ cirkevných štruktúr, ktoré akoby zabíjali ducha. Ako je možné nájsť pokojné spolužitie charizmy a hierarchie?

Minulý rok počas Adventného obdobia som hovoril presne o tejto téme. Boli to posledné príhovory, ktoré som mal pre Benedikta XVI. O Druhom vatikánskom koncile. Aj Benedikt XVI., aj Ján Pavol II. totiž vyjadrili myšlienku, že hnutia sú najjasnejším prejavom obnovy Cirkvi, ktorú si želal koncil, čiže aktívny, zodpovedný kresťanský život, otvorený evanjelizácii, ale zároveň život poslušnosti hierarchii. Vzťah k hierarchii sa formuje a prejavuje v závislosti od jednotlivých hnutí, lebo nie všetky sú rovnaké. Niektoré hnutia spôsobujú menšie problémy, lebo im chýba štruktúra, ďalšie hnutia majú veľmi pevné vnútorné štruktúry, a práve preto majú niekedy problém zaradiť sa do normálneho života farnosti. Pápeži počnúc Jánom Pavlom II. neprestáva jú zdôrazňovať, že je potrebné sa navzájom prijímať. Niektoré hnutia s tým nemajú žiadne problémy. Napríklad Obnova v Duchu Svätom, ktorá nemá silné štruktúry, sa vyznačuje veľkou úctou, hlbokým rešpektom voči hierarchii a nespôsobuje nijaké problémy. Keď mám príležitosť stretávať sa s inými hnutiami, vždy zdôrazňujem poslušnosť voči biskupovi. Aj samotní pápeži hovoria, že poslednou inštanciou má byť miestny biskup. Na druhej strane však pápeži odporúčajú biskupom, aby prijímali hnutia. Ján Pavol II. hovorieval, že hnutia sú prejavom jari, prejavom obnovy v Cirkvi. Benedikt XVI. to potvrdil minulý rok na Zelený štvrtok, keď povedal, že hnutia sú jasným prejavom koncilovej obnovy, skutočnej obnovy, ktorá sa netýka štruktúra moci, ale kvality kresťanského života. A v týchto hnutiach – keďže hnutia nie sú proti farnostiam – sú aj jednotlivé farnosti, ktoré patria do tejto kategórie; sú to farnosti obnovené, živé, kde farníci prežívajú svoje kresťanstvo aktívne, nie pasívne, a kde nehrozí opozícia medzi hnutiami a komunitami. Ján Pavol II. napokon vždy hovoril o obnovených hnutiach, obnovených komunitách a laických združeniach. Musím však konštatovať, že väčšiu ťažkosť vzhľadom na hnutia majú určití pastieri Cirkvi. Dá sa to pochopiť. Počas svojej formácie nás na to totiž nepripravovali. Kňaz bol jediný, ktorý za všetko zodpovedal, ktorý všetko robil, a teraz má problém bez určitej nevraživosti prijať skutočnosť, že za niektoré oblasti preberajú zodpovednosť laici. Treba im však dôverovať, lebo aj oni majú charizmy, a nie sú v Cirkvi iba na to, aby sa nimi manévrovalo či manipulovalo. Dnes vidíme, že určité formy evanjelizácie v hraničných oblastiach vykonávajú iba laici, laické hnutia. Vo Francúzsku, Veľkej Británii či v Spojených štátoch amerických sa evanjelizácii ľudí, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, venujú laické hnutia, a nie kňazi, ktorí v kostoloch čakajú, že niekto príde. Hnutia sú teda veľkým darom, ktorý nemôžeme ohroziť, ale treba sa usilovať s nimi spolupracovať. Niekedy toto úsilie môže chýbať na strane hnutí, inokedy na druhej strane, ale rozhodne nechýba na strane pápeža, a to od Jána Pavla II. až po súčasného. Najvyšší pastieri už ukázali, že hnutia prijali. Nastal čas, aby ich v Cirkvi postupne prijali aj biskupi a kňazi. Mnohí už tieto ťažkosti nemajú, ale sú aj takí, ktorí majú ťažkosť prijať hnutia možno preto, že ich zastupujú menej pripravené a vyrovnané osoby, ktoré možno nevedia viesť správny dialóg. Trvám však na tom – a to nám už hovorí pápež František –, že my kňazi máme byť služobníci, a nie vládnuť nad Božím ľudom. Ak to tak nie je, potom sa všetko stáva ťažším. Sme zvyknutí na to, že kňazi rozhodujú o všetkom. Raz som kázal v istej európskej krajine, ktorá bola známa tým, že v minulosti posielala misionárov do celého sveta, bola katolícka, živá sila v Cirkvi –a zrazu to všetko pominulo. Pýtal som sa jedného kňaza, čo je dôvodom tejto veľkej zmeny. A on mi dal odpoveď, ktorá ma donútila zamyslieť sa: „Pozrite sa, kňazi boli zvyknutí rozhodovať o všetkom: kto si má koho zobrať, koľko má mať rodina detí. Keď potom nastala nová klíma, ktorú charakterizuje sloboda, sloboda svedomia, ľudia odmietli autoritu kňazov. A tým, že odmietli kňazov, odmietli aj Cirkev. “Autorita kňazov nebude jediným možným vysvetlením, ale v niektorých krajinách určite platí, že postoj proti Cirkvi je vlastne reakciou proti kňazom, proti určitému spôsobu vykonávania kňazskej služby. Vidno to na krajinách s tradičným katolicizmom, ako je napríklad Írsko.

Ste vyhľadávaným exercitátorom a na vaše duchovné cvičenia prichádzajú mnohí kňazi. Čím dnešní kňazi podľa vašej skúsenosti najviac trpia, čo ich trápi, s čím bojujú, aké sú nebezpečenstvá, s ktorými sa stretávajú?

Myslím si, že najväčším nebezpečenstvom je znechutenie zo spoločnosti, ktorá sa zjavne vzdialila od Cirkvi. Čoraz menej ľudí pristupuje k sviatostiam–možno nie u vás, ale vo väčšine krajín sa ich počet znížil na minimum. A tak sa kňaz môže cítiť ako vojak, ktorý bojuje vo vopred prehranom boji. Myslím si, že to je základné nebezpečenstvo, ktoré je oveľa silnejšie v súčasnosti ako v minulosti. Treba naň však reagovať, a to vierou. Rok viery by mal pomôcť kňazom, aby vierou dokázali premôcť predstavu, že ich svet premohol. Ježiš povedal: Majte odvahu, ja som premohol svet! A tak sa aj ja vo svojich duchovných cvičeniach snažím vzbudiť v kňazoch istotu, že Ježiš je základom všetkého, že tieto prejavy spoločnosti nie sú rozhodujúce, že sa nemáme prečo znepokojovať, ale musíme pracovať s Pánom a s istotou, že vedieme boj, ktorý je už vyhraný. Vyhral ho Ježiš, keď vstal z mŕtvych. Ďalším problémom v niektorých krajinách je nedostatok kňazov, takže jeden kňaz sa musí postarať o niekoľko farností, z čoho je unavený, vyčerpaný, a neostáva mu čas na modlitbu. Ak takto žije dlhší čas, dostaví sa do jeho života vnútorná prázdnota. Ak je kňaz vnútorne prázdny, chýbajú mu motívy, ale aj schopnosť hlásať Božie slovo s presvedčením. No popri veľkých škandáloch, ktoré sa v Cirkvi stali, je v nej aj veľa pozitívnych javov. Myslím si, že aj ľudia zvonka vidia pozitívne ovocie pokory, kajúcnosti, že sa nevyvyšujeme, lebo aj nás čaká Boží súd podobne ako všetkých ostatných ľudí. Ide o ovocie, na ktorom tak veľmi záležalo Benediktovi XVI. – o očistenie Cirkvi a pokoru.

Ktorým prioritám sa má podľa vás dnes Cirkev venovať?

Predovšetkým ohlasovaniu Ježiša Krista. Dnes nie je problémom viera v niektorý článok viery, za ktorý sme bojovali v minulosti, napríklad v otázku ospravedlnenia, či stačí viera alebo či sú potrebné aj skutky. Dnešný svet sa zmenil, už sa nezamýšľa nad tým, ako ospravedlniť hriešnika, ale myslí si, že človek dosiahne ospravedlnenie sám. Ústredným bodom dneška je jediná osoba, osoba Ježiša Krista. Absolútnou prioritou Cirkvi dnes je pomôcť ľuďom nadviazať vzťah s Ježišom Kristom, aby v neho uverili, aby ho vnímali ako živého a uvedomili si, že náš život závisí od našej jednoty s Kristom. A preto treba ohlasovať Ježiša Krista. A toto platí pre duchovný život, lebo stredobodom duchovného života je vzťah s Kristom, ale aj pre oblasť ohlasovania Božieho slova a celú pastoráciu. Ďalšou prioritou sú laici, ktorých treba oceniť. Kňazov všade ubúda – možno ich je ešte dostatok v krajinách ako Poľsko alebo Slovensko –, ale treba si vážiť laikov a ich charizmy. A celkom osobitne mladých. Je to výzva, lebo vidíme, že do kostola –aspoň v niektorých častiach sveta – chodia väčšinou ľudia pokročilého veku. Musíme objaviť spôsoby, čas i miesta, kde a ako sa dostať k mladým. A cirkevné hnutia sú z tohto hľadiska Božou prozreteľnosťou. Pokiaľ ide o kňazov, povedal by som, že absolútnou prioritou v ich živote je modlitba. A nemyslím tým iba oficiálnu modlitbu Cirkvi, modlitbu breviára, ale predovšetkým osobný vzťah a dialóg s Bohom. Ak kňaz vedie dialóg s Bohom, jeho modlitba pokračuje a on cíti, že Ježiš je prítomný vo všetkom, čo robí, či sedí v aute, či cestuje. Od vnútorného života kňaza závisí účinnosť jeho pastoračnej služby. Nikto nedá to, čo nemá.

Tento rozhovor robíme v čase, keď na Spišskej Kapitule dávate duchovné cvičenia slovenským kňazom. Čo želáte kňazom a veriacim na Slovensku?

Želám vám to, čo vyplýva zo slov, ktoré som povedal. Aby sme čoraz lepšie poznali Ježiša z Nazareta a zamilovali sa do neho. Je živý, stojí pred dverami nášho srdca a klope. Želám vám, aby ste toto klopanie začuli, aby ste mu otvorili, bežali mu v ústrety a prijali ho s otvoreným náručím.

 

Tento exkluzívny rozhovor pre Katolícke noviny uverejňujeme s ich súhlasom.


Späť na rozhovory | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium