Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ciao amici, giovani, meno giovani, saggi, meno saggi, vagabondi, cercatori di tesori, cavalieri che combattete contro i draghi, amanti del caffè al bar, musicisti, basta! In breve: cari DISCEPOLI... È così che mi rivolgo ogni mese ai miei ragazzi del gruppo PAJTA quando convoco le nostre riunioni.

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

So bene cos'è il cancro. Mio padre è morto di questa malattia e anche mio nonno. So bene cosa significa quando qualcuno vi dice che avete un tumore maligno! E così mi dissi che era ora di morire.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Non vogliamo paragonarci a lui ma vogliamo seguirlo. Ho deciso dunque di testimoniare, di testimoniare la Verità. Pertanto devo parlare, non posso tacere. Voi avete in mano il potere, noi abbiamo la verità. Il potere che avete non ve lo invidiamo e non lo desideriamo; ci basta la verità. La verità è più forte del potere. Chi ha in mano il potere crede di poter sopprimere la verità, uccidere e crocifiggere. Ma la verità finora è sempre resuscitata e sempre resusciterà dai morti.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Ricordo che riuscii a guarire una bronchite a mia figlia, dopo aver fatto ricorso ad antibiotici ma senza successo. Feci anche esperienza diretta sulla mia persona; assunsi infatti degli omeopatici e il giorno dopo osservai la scomparsa di una verruca.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

Da bambino ho subito abusi sessuali, ho vissuto nella povertà, nell'occultismo, depressioni, partner sessuali dello stesso sesso e tentativi di suicidio. La luce è arrivata con la fede in Gesù Cristo.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

La gente mi chiede: Qual è lo scopo della vita? E io rispondo: Per farla breve, la vita è preparazione all'eternità. Siamo stati creati per durare in eterno; e Dio vuole averci con sé in Paradiso.

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

La fede e l'amore per Gesù e per la sua causa avevano riempito tutto il mio cuore ed ero disposto anche ad offrire la vita.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Malgrado la persecuzione ai tempi del comunismo, o forse proprio grazie ad essa, la ricerca di Dio per me è diventata una continua avventura. Più un pellegrinaggio che uno studio.
Alle scuole superiori Dio si avvicinava in maniera sempre più drammatica.

Photo - Dr. Hugh Ross

Dr. Hugh Ross

Come la maggior parte degli astronomi di allora ero anch’io un sostenitore della creazione mediante il “Big Bang”. Pensavo che Dio fosse di sicuro un essere spersonalizzato che comunque non può occuparsi di vite umane insignificanti, come le nostre.

Photo - Mária a Stanislav Kuželovci

Mária a Stanislav Kuželovci

Entrambi i nostri figli hanno avuto la paralisi cerebrale infantile.Il fondatore del movimento Fede e Luce, Jean Vanier, in uno dei tanti incontri disse a noi genitori di figli diversamente abili che Dio non affida queste creature a chiunque Grazie a queste parole io e mia moglie ci siamo resi conto che Veronika e Stanko sono figli di Dio, un grande dono per noi e per il mondo; e che Dio ce li dati in "affidamento temporaneo".

Photo - Richard Vašečka

Richard Vašečka

Mio nonno materno ebbe una grande influenza sulla mia vita. Mi voleva molto bene e mi dedicava un sacco di tempo. Era diventato il mio modello, la mia ispirazione nella fede ma anche nel mio vivere la condizione di maschio.

Photo - Branislav Škripek

Branislav Škripek

Sono cresciuto e sono stato educato come ateo puro. In 20 anni di vita vi assicuro che mai nessuno m'aveva parlato di Dio.

Photo - Ondrej Tarana OFM cap.

Ondrej Tarana OFM cap.

Fui del tutto inorridito quando mi accorsi che quel Dio che servivo, non Lo conoscevo affatto e non avevo alcuna idea del Suo amore.

Photo - Mon. Andrej Imrich

Mon. Andrej Imrich

Una volta un sacerdote chiese ad una madre se credeva in Dio. Questa rispose: mio figlio stava per morire. Le prognosi mediche erano senza speranza. Io ho pregato con fervore e il Signore Dio ha ridato la vita a mio figlio. Non immaginate lo stupore dei medici.

Photo - Jana Ray - Tutková

Jana Ray - Tutková

Il mio racconto è quello di una donna che Dio ha cercato e prescelto, mentre ella scappava.

Photo - Dana Zubčáková

Dana Zubčáková

L’autrice di questa confessione ha vissuto per 20 anni schiava dell’alcolismo. Ha perso tutto, famiglia, lavoro e posizione sociale; e infine anche la casa e la salute. La sua vita è diventata sofferenza per rimanere in vita. Stava morendo piano piano. Nei momenti di sobrietà era afflitta dai rimorsi per il male fatto ai figli, ai genitori e al marito. Voleva non-vivere, abbandonare il mondo, suicidarsi.

Photo - MUDr. Pavol Strauss

MUDr. Pavol Strauss

Nessuna reale conversione può essere spiegata mediante un mero sviluppo esterno, di pensiero, filosofico e dogmatico, ma è sempre e soprattutto opera dello Spirito Santo. La grazia non può essere conseguita - ma soltanto abbracciata.

Photo - Shaun Growney

Shaun Growney

Shaun Growney ci spiega come dopo circa 40 anni di lontananza dalla Chiesa ha ritrovato la fede grazie al sacramento della riconciliazione

Photo - Prof. Štefan Šmálik

Prof. Štefan Šmálik

Mi fecero girare ben sette carceri (Bratislava, Praga–Ruzyně, Bratislava, Mirov, Jachymov, Leopoldov, Valdice). Se volessi provare a descrivere le condizioni di prigionia mi esprimerei così: terribilmente malvagie, brutte, pessime, cattive, non buone, pericolose, insopportabili, inumane. Il regime era straordinariamente rigido.

Photo - Egidio Bullesi

Egidio Bullesi

Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.

Photo - Bronislava Kurdelová

Bronislava Kurdelová

Passò altro tempo fino a quando un giorno mi dissi che come fisico sperimentale avrei fatto un esperimento. Provo a pregare e vediamo cosa accade.

Photo - Slavo Pjatak

Slavo Pjatak

Mai prima e mai dopo provai gioia più grande – una gioia selvaggia, senza freni, infinita.

Photo - Michael Glatze

Michael Glatze

Michael Glatze, fondatore ed editore della rivista Young Gay America, stella nascente del movimento per i diritti dei gay, parla della propria esperienza e spiega che “segnali divini nella sua coscienza” lo hanno portato ad una trasformazione radicale che gli ha permesso di cambiare completamente il vecchio stile di vita.

Photo - Mons. Jozef Tóth

Mons. Jozef Tóth

L'evangelizzazione in chiesa non basta. Io e gli altri fratelli non siamo stati una "voce che grida nel deserto" ma una voce nel formicaio del male e del diavolo, dove attraverso tante aperture è giunta la luce del Vangelo di Cristo.

Photo - vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

vdp. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Insieme ai miei fratelli costruivamo anche bunker e combattevano con tutti i tipi di armi.Dalla fionda all'arco, fino ai tomahawk fatti in casa. Una volta avevamo tentato di costruire un rifugio sul tetto. Mio padre dovette sostituire diverse tegole.

Photo - Mary Matthews

Mary Matthews

“Cosa fai nella mia generazione, o Signore?” Sorprendentemente la risposta non tardò ad arrivare. “Battezzo i cattolici romani nello Spirito Santo.” Fu una notizia che ci colse molto alla sprovvista. Entrambi provenivamo da Shankill Road, un bastione protestante di Belfast. Non c’eravamo mai mischiati con i cattolici e fuori c’era una guerra civile.

Photo - Tomáš Pružinec

Tomáš Pružinec

Da allora, ogni volta che veniva pronunciata la parola "Signore" Gesù, iniziavo a vivere la forza del nome del Signore. Quando pronunciavo quel nome o semplicemente lo ascoltavo, percepivo dentro di me qualcosa di diverso rispetto a prima.

Photo - Reza Hadž Qolami Sičani.

Reza Hadž Qolami Sičani.

Sono nato nella Repubblica Islamica dell'Iran dove ciascun cittadino diventa automaticamente musulmano appena nasce. Vale a dire che anche per i miei genitori valevano le stesse regole che si applicano per gli altri musulmani.

Photo - Peter Lipták

Peter Lipták

Quando durante la preghiera di intercessione imposero le mani sopra di me, sentii che davanti a me c’era la persona di Cristo Gesù.

Photo - Leopold J. Jablonský OFM

Leopold J. Jablonský OFM

Verso la fine del 2008 una comunità ha pregato per me preghiere di intercessione. Dopo la preghiera hanno avuto per me parole di conoscenza, dove il Signore ha detto: "Farai l'esorcista."

Intervista - Jerry Armelli

small_armelli.jpg

Jerry A. Armelli, M.Ed., je riaditeľom poradne pre bývalých homosexuálov a AIDS s názvom Prodigal Ministries, ktorú sám založil v Cincinnati, Ohio, pred dvanástimi rokmi. Spolu s manželkou Miou pracuje takisto v tanečnom štúdiu pre deti. Jerry je členom NARTH-u a zúčastnil sa rôznych rozhlasových a televíznych relácií, aby prenášal správu, že homosexualitu možno prekonať.

Jerry A. Armelli, M.Ed., je riaditeľom poradne pre bývalých homosexuálov a AIDS s názvom Prodigal Ministries, ktorú sám založil v Cincinnati, Ohio, pred dvanástimi rokmi. Spolu s manželkou Miou pracuje takisto v tanečnom štúdiu pre deti. Jerry je členom NARTH-u a zúčastnil sa rôznych rozhlasových a televíznych relácií, aby prenášal správu, že homosexualitu možno prekonať. Nasleduje rozhovor s Dr. Josephom Nicolosim.

Joe: Jerry, veľmi pekne ďakujem za tvoju ochotu vyrozprávať tvoj príbeh

 

Ešte pred tým, ako začneme s príbehom, prezraď nám, prosím, čo si myslíš o reklamnej kampani s heslom "Gays Can Change". Zatiaľ spôsobila nemalý rozruch.

 

Jerry: Posolstvo skryté v tých reklamách malo pre mňa osobitný význam. Hovoria, že zmena je možná. Zmena v sexuálnych citoch a v sexuálnej identite. Zástancovia homosexuálov tvrdia, že ide o kampaň podporujúcu nenávisť. O to však vôbec nešlo. Bolo to posolstvo pre život.

 

Joe: Čo to konkrétne znamenalo pre teba?

 

Jerry: V mojom živote mi to dalo manželku a dieťa. Sú dôvody na radosť v mojom živote a priniesli uzmierenie s mojou rodinou ako aj mnohé ďalšie úžasné veci.

 

Joe: Bol si skutočne homosexuál?

 

Jerry: Áno, bol som naozaj homosexuál, kým mi niekto nepovedal, že sa môžem zmeniť. Bola to vari „nenávisť“ voči mne? Bol som deprimovaný a mal som samovražedné myšlienky; povedal som si: je toto všetko, čo mám? Tento homosexuálny život? Je to moja jediná šanca? To ma nasmerovalo k smrti. Preto správa ako „zmena je možná“ “ nie je pre mňa žiadne „podporovanie nenávisti.

 

Joe: Tak prezraď nám: prečo si myslíš, že si mal problémy s homosexualitou? Odkiaľ to všetko pochádzalo?

 

Jerry: Nuž, môžeme sa späť vracať k jednej z mojich najrannejších spomienok vyvíjajúcej sa pohlavnej identity. Mal som sedem alebo osem rokov a bol som v suteréne nášho domu. Bola tam zavesená obrovská nástenka s malými pamätnými doskami, mašľami, trofejami a fotografie tímov, kde boli moji traja starší bratia i môj otec. Všetci moji starší bratia boli veľmi športovo nadaní a môj otec bol futbalový tréner, ktorý sa mimochodom dosť venoval aj zápaseniu a tomu podobným veciam.

 

Pozeral som sa na tú nástenku a mal som frustrujúce myšlienky: „Ja to nedokážem. Ja neviem, ako. Ja to nechcem. Nemám o to záujem. Mám strach. Ja nie som ako oni.“ Posudzoval som sám seba v porovnaní s druhými a hovoril som si: „Ja jednoducho nemôžem.“."

 

Rok alebo dva po tejto udalosti, keď som mal deväť alebo desať rokov, sedel som na svojej posteli v detskej izbe. Sedel som „ako Indián“ a plakal som. Pamätám sa, že som sa modlil k Bohu takto: „Bože, premeň ma na dievča. Vyzerá to tak, že mám všetko, čo patrí dievčatám, a nič z toho, čo prislúcha chlapcom. Prosím ťa, premeň ma na dievča.“

 

Nuž, ráno som sa zobudil a bol som ešte stále chlapcom. Pochopil som, že Boh chcel, aby som ostal chlapcom. Avšak to neznamenalo, že som sa cítil ako chlapec.

 

Joe: Mal si tzv. triadický vzťah (kritizujúci a vzdialený otec; príliš angažovaná a príliš blízka matka?)

 

Jerry: Pravdupovediac, znie to divne... Môj otec bol láskyplnejší než moja matka.

 

Joe: Bál si sa tvojho otca? Bol si ním zastrašovaný?

 

Jerry: Skôr by som povedal, že problém bol s mojimi bratmi.

 

Joe: Znie to zaujímavo. Pokračuj.

 

Jerry: Práve moji bratia mali na mňa zastrašujúci efekt. Nešikanovali ma, ani sa mi nevysmievali, ale pozerali sa na mňa tak, ako keby som bol menejcenný. Niečo ako slová: „Ty hlupák.“"

 

Joe: Pohŕdavé pohľady?

 

Jerry: Áno. „Ty blázon, daj sa do poriadku!“ „Si blbec, spamätaj sa!“ Chápeš? Čo bolo horšie, nechal som sa týmto ovplyvniť. Bol som jednoducho sociálne otvorenejší než oni. Otvorenejší k priateľstvám a celkovo ku vzťahom. Taký mierotvorca. Bol som citlivý, menej konkurencieschopný, menej agresívny. Šport ma nelákal. To slovo mi nič nehovorilo. Raz som aj začal zápasenie, ale keď prišiel čas súťažiť, jednoducho som to vzdal. Šiel som späť. Mal som iba strach.

 

Joe: Nemal si vzťah k svetu športu.

 

Jerry: No nemal som. To nebola moja osobnosť, aj keď vtedy som o tom vôbec nevedel. Na um mi prichádzali myšlienky typu: „Toto majú robiť muži; takí majú byť. Ja však necítim vôbec nič, čo by na to nadväzovalo. To znamená, že u mňa nie je niečo v poriadku“

 

Joe: Veda nenašla žiadny „gén homosexuality“, avšak psychológovia si myslia, že niektorí chlapci môžu byť temperamentne naklonenejší k vývoju homosexuality, t.j. milí, introvertní, umeleckí, hanblivejší a otvorenejší k vzťahom, ako si ty povedal. Citlivejší voči emóciám druhých ľudí.

 

Jerry: Správne. Páči sa mi analógia Dr. Satinovera o basketbalistoch. Sú niektoré gény, podľa ktorých je pravdepodobnejšie, že daná osoba sa stane basketbalistom, napr. výška, rýchle reflexy. Ale žiaden gén neurobí z človek basketbalistu. Tiež musí prísť k určitým spustiacim podmienkam v danom prostredí. Myslím si, že toto vysvetľuje veľmi dobre homosexualitu. Ak som teda citlivý, neagresívny a mám záujem o sociálne vzťahy, to neznamená, že bude zo mňa istý homosexuál.

 

Joe: Presne tak. Ak sa chlapec narodil s takýmto temperamentom v rodine, kde existujú určité dynamiky (t.j. zastrašovanie, agresivita zo strany bratov), bude vystavenejší homosexualite. Pred mnohými rokmi Freud tvrdil, že ak má homosexuál staršieho brata, ide o obávaný a konfliktný vzťah. Mal pravdu. O výnimkách som ešte nepočul. Ale porozprávaj nám tiež o svojom vzťahu s matkou.

 

Jerry: Pamätám sa, že som ju stále hľadal a chodil za ňou . Tiež si pamätám jej slová: „Prestaň stále za mnou chodiť.“ Myslím si, že to bolo pre mňa jednoducho tou najpohodlnejšou voľbou. Popísali ste to ako „chlapec z kuchynského okna“, t.j. chlapec, ktorý je radšej doma s mamou a pozerá sa von oknom na ďalších chlapcov než sa snaží zamiešať sa do ich agresívnych hier. Ja by som pozeral von oknom a hovoril by som: „Keby som len toto vedel robiť... Keby som bol ako oni... Keby som tiež mal také telo... Keby ma takto udreli do zadku... Keby ma len pozvali, aby som sa k nim pridal v hre“ Zopárkrát som sa pokúsil integrovať sa, ale ich odpoveď bola: „Vráť sa domov. Si moc malý“

 

Joe: Bol som malý na svoj vek?

 

Jerry: Bol som menší než moji bratia, a to nie preto, že oni boli starší, alebo preto, že boli robustnejší. Ja som bol chudší a tenší .

 

Joe: Bol si chorý ako dieťa?

 

Jerry: Nie.

 

Joe: My niekedy vidíme homosexuálnych mužov, ktorí trpeli chronickými detskými chorobami ako astmou. Preto si chcel byť bližšie k matke a ďaleko od ďalších chlapcov, čo často zanechalo pocit mužskej menejcennosti.

Bol to však vzťah s tvojimi bratmi to, čo najdramatickejšie ovplyvnil tvoj pocit a chápanie mužskosti. Nemáš žiadne hlboké rozhorčenie ani zatrpknutosť voči otcovi?

 

Jerry: Nie, to som nikdy nemal. Je tu však iná dynamika. Nehnevám sa naňho, ale on nebol jednoducho „doladený“, pokiaľ išlo o psychické javy, ktoré sa u mňa diali. Nevedel sa s týmto spojiť. Podporoval ma vo všetkom, ale koniec koncov sa vyznal iba v športe. A cez túto cestu sa dostal k prvým trom chlapcom. Keď som vyvíjal záujem o divadlo, on ma nemohol sledovať, lebo rodičia nechodia k skúškam, ale iba na skutočné predstavenie - a to len raz. Nie je tam žiadna šanca, aby sa aj on zúčastnil. Chodil teda na predstavenia, objímal ma a hovoril mi, ako si ma váži... to je všetko. Nikdy ma neodrádzal, ale na druhej strane ma ani nemotivoval. Bolo to jednoducho „OK.“

 

Joe: Mnohí muži vo fáze rozvíjajúcej sa homosexuality majú záujem o divadelnú činnosť a recitovanie.

 

Jerry: Recitovať je možnosť vytvárania vzťahov. Je to bezpečné. Žiadna hrozba.

 

Joe: Uvedomujeme si, že v homosexuálnom svete je veľký záujem o recitovanie a o hranie nejakej roly. Myslím si, že je homosexuálna identita sama o sebe akousi rolou (nejaké miesto, kde sa človek schová pred pohlavne organizovaným svetom). Recitovanie poskytuje teda rolu, za ktorou sa skryť.

 

Jerry: V tom veku ani neviem, či som vôbec myslel na to, že som homosexuál.

 

Joe: Nie. Nemyslím, že ty si vtedy uvažoval o svojej homosexualite. Ale domnieval si sa, že „si iný.“ Toto je pointa. Zástancovia gejov by tvrdili, že si bol homosexuálom preto, že si sa takto narodil; a práve preto si bol homosexuálom, cítil si sa inak. Povedal by som, že najprv si sa cítil inak a následne ťa táto rozdielnosť viedla k presvedčeniu, že si homosexuálom. Homosexualita je konečným výsledkom cítenia sa inak a nestotožnenia sa s istou formou mužskosti.

 

Jerry: Správne. To je presne to, čo sa stalo mne. Myslím si, môj problém čiastočne spočíval v tom, že namiesto čelenia životným adolescentným výzvam, mal som tendenciu vyhýbať sa akýmkoľvek aktivitám alebo úlohám, ktoré vo mne spôsobili pocit neadekvátnosti, rozdielnosti a menejcennosti v porovnaní s inými mužmi. Všetkým týmto veciam som sa vyhýbal. To znamená všetko to, čo robili moji bratia. Vyhýbal som sa mojim bratom a ich mužskému kráľovstvu. V divadelnom kráľovstve som sa však cítil pohodlne.

 

Joe: To som viackrát počul a videl. To je bežná téma u klientov, s ktorými spolupracujem: „Vždy som sa cítil inak. Nikdy som sa necítil ako jeden z tých chlapov.“ Dominoval pocit inakosti.

 

Jerry: Áno. To nebolo kvôli tomu, že som sa narodil ako homosexuál či gej, ale išlo skôr o pohlavnú neadekvátnosť a menejcennosť. Pocit, že „nezodpovedám určitým kritériám.“

 

Joe: Dobre. Vošiel si potom do homosexuálneho sveta?

 

Jerry: Žiaľ keď som mal jedenásť rokov, starší chlapec ma molestoval.

 

Joe: Koľko mal rokov?

 

Jerry: Bol o štyri roky starší, už po puberte.

 

Joe: Takže mal 15 rokov.

 

Jerry: Áno. Bol vo veku, keď vedel, čo robil.

 

Joe: Mnohí ďalší chlapci ako ty mali tú istú skúsenosť. Existuje úzke spojenie medzi homosexualitou a skorým sexuálnym zážitkom so starším chlapom.

 

Jerry: On patril do tej skupiny chlapcov, ktorých som obdivoval a nenávidel. K tomu treba pridať ešte ďalšiu dynamiku. Tých chlapcov som nenávidel kvôli môjmu ochrannému odtrhnutiu sa od nich. Ak ich nenávidíš, tak tvoj pocit izolovania nebolí až toľko.

 

Joe: Nenávidel si ich, ale si ich obdivoval. Tento typ sexuálnej ambivalencie je presne to, čo vidíš v mnohých homosexuálnych vzťahoch. Volajú to láska, ale je tam takmer nemenný prvok závisti a hnevu.

 

Jerry: Obdivoval som toho staršieho chlapca, lebo mal krásne telo, trofeje, pozíciu a priateľov, ktorých ja som nemal. Naozaj som chcel mať s ním ten istý kamarátsky vzťah, ktorý ostatní mali medzi sebou navzájom. Ale nikdy sme nemali takýto pravý vzťah.

 

V mojom opovrhnutí a závisti bola aj nenávisť a zatrpknutosť, lebo moja detská zženštilosť bola na mňa už pevne nalepená. Na jednej strane toto je dôvod, z ktorého som sa začal modelovať podľa dievčenského vzoru. S dievčatami som sa cítil jednoducho lepšie. Pretvárka. Páčilo sa mi; podporovalo to vzťahy, bolo to spoločenské. Uvedomil som si, že tieto barbinovské kvality urážali danú skupinu mužov. Tak ja som začal okázalo dávať najavo práve tieto kvality, aby som pohŕdal mužskosťou iných chlapcov.

 

Joe: To je zaujímavé, lebo sa vzťah stáva teraz masochistickým. Ale vráťme sa k nim. Ty si pôsobil zženštilo. Ale pôsobiť zženštilo rovná sa ponižovaniu sa.

 

Jerry: To tiež vytvára hlbokú priepasť a oddiaľuje ma ešte väčšmi od tej skupiny chlapcov.

 

Joe: Vidíme to dnes v dúhových parádach; účastníci ostentatívne ukazujú svoju zženštilosť a neúctu na znak svojho hnevu voči konvenčnej spoločnosti. Ale takéto správanie ich ponižuje.

 

Jerry: Ponižovanie. Áno. Ide o to zosmiešňovanie mužskosti. Mám pocit, že to pramení práve z hnevu. Kričia: „Nechceme mužskosť. Vaša mužskosť nám vadí. Máme voči tomu odpor. Je to bláznovstvo.“ To sa práve u mňa stalo.

 

Joe: Ale zároveň ty si im tú mužskosť závidel a túžil si po nej.

 

Jerry: Más pravdu. Chcel som mať ich telo, chcel som mať ich blízke mužské vzťahy e robiť tie veci, ktoré chlapci spolu robia.

 

Joe: Aká ambivalencia teda existuje v homosexuálnom svete voči mužskosti. Na jednej strane je agresívne, karikaturálne a zženštilé správanie, ale na strane druhej najvyššie hodnotená jednotlivá hodnota je u nich predsa mužskosť. Zástancovia homosexuality tvrdia: „My sme sa vyvinuli mimo pohlavných rozdelení; nás nezaujíma pohlavie.“ Ale keď čítame osobné inzeráty v homosexuálnej tlači, rozumieme „Hľadá sa poriadny chlap.“

 

Jerry:  Áno, tu môže byť jadro problému. Keď to vidím, tak si poviem: „Úžasné! Keby som ešte stále takto žil, naozaj by som si vedel predstaviť, ako robím tie čudné veci.“ Ale to je minulosť.

 

Joe: Čo sa potom stalo?

 

Jerry: Vzťah s tým 15-ročným chlapcom trval takmer ďalších sedem rokov.

 

Joe: Myslíš to, čo si začal, keď si mal jedenásť rokov?

 

Jerry: Áno. Nebolo to násilné, ale zvodné. To jednoducho pokračovalo. Pomaly som si na to zvykol. Bolo to každý týždeň, niekedy raz za mesiac, ale často a pravidelne. Chcel som to; obidvaja sme to chceli. Napokon som sa toho zbavil, keď som mal 17 rokov.

 

Joe: Ako sa to všetko mohlo diať bez toho, aby rodičia na to neprišli?

 

Jerry: Stretávali sme sa na miestach, kde nikto nebol.

 

Joe: Jasné, chápem.

 

Jerry: Neskôr, keď som mal 23 rokov, pripravovali sme predstavenie. Jeden muž, ktorý s nami spolupracoval, sa mi až priveľa venoval a začal ma sexuálne priťahovať. Až do takej miery, že som bol ako keby rozdvojený do dvoch rôznych osobností. Nakoniec som si uvedomil a priznal, že táto moja osobnosť predsa existovala, bola skutočná.

 

Joe: Niečo ako vnútorne rozdelená osoba. „Pôjdem, urobím to a mám z toho osoh; ale keď kráčam späť domov som iným človekom.“

 

Jerry: Máš absolútne pravdu. Najprv som na to nemyslel a ešte menej o tom hovoril. Boli len dve osoby, ktoré vedeli o tom, čo sa dialo: ja a ten 15-ročný chlapec.

 

Joe: Áno. A verím, že on je dnes šťastne ženatý s desiatimi deťmi.

 

Jerry: Áno je šťastne ženatý a má deti. Ale tentokrát to bolo inak. Jeden z jeho kamarátov prišiel za mnou a sa ma priamo spýtal: „Joe je homosexuál a páčiš sa mu. Aj ty si homosexuál?“ Pamätám sa, že nasledovala dlhá prestávka a potom som odpovedal: „Neviem.“ Bolo to prvýkrát, keď som naozaj nechal, aby sa táto myšlienka vynorila z podvedomia. Vynáralo sa to, čo bolo predtým potláčané, ten vzťah s chlapcom a všetky pocity, ktoré ma dlho sprevádzali. Nakoniec som všetko konfliktné pustil von.

 

Ihneď po tej mojej odpovedi som si povedal dve veci (a to iba sebe). Povedal som si: „Je čas zistiť, čo sa u mňa deje ešte pred tým, ako urobím niečo, čo budem do konca života ľutovať.“ No a druhá vec – trochu duchovnejšia – bola: „Bože, ak Ty povieš, že je dobré žiť ako homosexuál, tak sa ním stanem. Ak nie, nebudem.“

 

Boli to tie dve veci, ktoré som mal sám zistiť, a to bez zbytočného odkladu.

 

Vrátil som sa do katolíckej strednej školy, kde som maturoval pred štyrmi alebo piatimi rokmi a navštívil som tamojšieho poradcu, ktorý bol tiež jedným z diakonov. Hovoril som mu: „Som homosexuál.“ Bol to človek, ktorý vedel veľmi dobre počúvať, úžasný kamarát. Dnes je stále jeden z mojich kamarátov. Ale vtedy vedel, ako pomôcť. Povedal som to mame a potom aj otcovi. Bolo to mimoriadne ťažké, ale som rád, že som za nimi šiel.

 

Joe: Áno.

 

Jerry: Pokiaľ ide o moju matku, pamätám si len jej prázdny pohľad. To je všetko. Pamätám sa, že som asi desaťkrát začal hovoriť a nedopovedal som; nadýchol som sa...; otvoril som ústa, ale nič. Skúsil som to ešte zopárkrát a nakoniec to vyšlo. Toľko mojich spomienok. Pred otcom som mal ešte väčší strach. Obával som sa, že bude na to zle reagovať.

 

Joe: Mal si vtedy 23 rokov?

 

Jerry: Áno. Nakoniec ho jednoducho požiadal o pomoc, pri vybavovaní vyšetrenia u psychológa vďaka zdravotnej poisťovni. Povedal som mu: „Len sa na mňa spoľahni. V správnom čase ti všetko poviem. Ale teraz nechaj tak a dovoľ, aby som na to šiel.“ Tak mi pomohli s tou poistkou. Chodil som k židovskej psychologičke. Mojím cieľom bolo zistiť, či som homosexuál. Zistil som to. Bol som.

 

Joe: To ona povedala?

 

Jerry: Nie. Nebola moc asertívna pri usmerňovaní. Ja som bol ukecaný. Kým som hovoril, objavoval som svoj vnútorný svet. „Mal som daný sexuálny vzťah s daným chlapom. Cítil som sa tak a tak.“ Bolo to jednoducho priznanie toho, že „som homosexuál“. Ona ma nemusela vždy takto definovať; to si ani nepamätám. Ale aspoň som to priznal. Potom som jej zavolal a povedal niečo ako: „Ja Vás už nepotrebujem, lebo som zistil to, čo som chcel, t.j. či som homosexuál alebo nie.“ Ona nikdy nepovedala: „Áno, si“ alebo „Nie, nie si“ alebo „Vráť sa.“ Odpovedala mi tak: „Chcela by som najprv s tebou hovoriť.“ A ja na to: „Nie. To bude v poriadku.“

 

Joe: Vidíš. Tu je problém. Chcel by som niečo ujasniť. Žijeme v kultúre, ktorá vytvorila umelú dichotómiu: „Si homosexuál alebo nie si homosexuál?“ Sexuálne neistý mladík si začne klásť práve túto otázku: „Som homosexuál alebo nie som?“ Sadne si a terapeut nehovorí ani slovo. Keď mladík hovorí, prezrádza, že jeho najsilnejšie city sa zameriavajú na chlapov, čo zdanlivo nevyhnutne znamená: „Musím byť asi homosexuál.“ Ale práve preto, že sú tieto city silné a hlboké a mladíka skutočne trápia, to neznamená, že tento mladík má nevyhnutne žiť homosexuálny život. Vášho klienta musíte naučiť význam týchto citov. Ide o nápravnú akciu – „Snažíte sa spojiť s mužskosťou.“ Jednoduchý izolovaný popis javu (bez žiadnej snahy hlbšieho porozumenia) vedie k vyhláseniu „ste homosexuál“... Ak pozorujeme však veci nad povrchom, ak skutočne hľadáme význam tých citov a tých činností, môžeme si všimnúť, že daný mladík mieni napraviť svoj deficit v mužskej identite. Snaží sa spojiť s mužskosťou, ale nepozná žiadne iné cesty, ako to dosiahnuť, než sexuálne cesty.

 

Dnes žijeme v kultúre, ktorá ustanovuje medze v danej záležitosti: „Buď ste homosexuálom alebo nie ste.“ Ide ale o falošné parametre. Lepšia otázka by znela : „Možno si myslíš, že si homosexuálom, lebo máš neuspokojenú potrebu mužskej pozornosti, presadenia a citu...?“ Takže ja si naozaj myslím, že je nutné terapeutov dobre školiť.

 

Jerry:  Správne; ja som išiel za psychológom, začal som hovoriť a z celého procesu vyplynul prakticky nevyhnutný záver: „Som homosexuál.“ Išiel som potom za kamarátom, ktorý bol homosexuál a tento ma zobral do môjho prvého baru pre homosexuálov a do mojej prvej „gej párty“.

 

Joe: Aký si mal z toho pocit?

 

Jerry: Trochu strachu, ale...

 

Joe: Vzrušujúce?

 

Jerry: Áno. Bol som v tom prostredí cca 3 až 6 mesiacov. Gej párty, gej komunity a organizácie homosexuálov.

 

Joe: Len pár mesiacov?

 

Jerry: To bolo dosť.

 

Joe: Asi si uvažoval: „Neviem, čo by ma ešte čakalo, ale teraz mám toho dosť.“

 

Jerry: Áno, to boli moje pocity. Videl som prakticky všade promiskuitu, ohováranie a klebety.

 

Joe: Aj veľa zlomyseľnosti.

 

Jerry: Strašne veľa. Videl som mužov správajúcich sa ako ženy a ženy správajúce sa ako muži. Áno, bol som aj ja zženštilý, ale to bolo mimo mojej kontroly... Myslel som si: „Niečo tu nesedí.“ Mal som chuť im položiť tú istú otázku, ktorú som si kedysi kládol aj ja. Pamätáš sa: „Môže toto všetko byť v poriadku v očiach Boha?“ Nezabudnime, že moje hľadanie ešte pretrvávalo.

 

Joe: Máš pravdu...Čakal si ešte na Božiu odpoveď.

 

Jerry: Áno, a ďalšia moja myšlienka bola, že musím zistiť, čo sa so mnou deje ešte pred tým, ako urobím niečo, čo budem do konca života ľutovať. Chcel som čeliť všetkým otázkam, ktoré som mal na mysli. Chcel som to urobiť čo najskôr.

 

Bol som dosť zmätený, lebo sa mi nechcelo prijať ten stereotyp, ktorý mi homosexuálna komunita ponúkla. Cítil som sa asi ako človek, ktorý dostáva pekný darček s krásnym obalom, kde sú pokyny už jasne napísané: „Je o teba postarané. Len takto hovor. Len toto rob. Len tam choď. Vyspíš sa s toľkými mužmi.“

 

Joe: Je to hotový balíček, zaškatuľkovaná vec. Bolo to ako keby si obliekol nový kabát.

 

Jerry: Áno. „Presne tak.“ Ale moje myšlienky boli: „Nie. Ak to, čo hovoríš, je pravdivé a hodnotné, tak prečo potom sa nemôžeme o tom poctivo a korektne baviť?“ Kládol som im otázky ako: „Vyzerá, že naše telá naozaj nefungujú dobre spolu...Čo ty na to?“ Žiadna odpoveď, resp. skôr sa nemienili o tom baviť.

 

Joe: Zástancovia homosexuálov odmietajú tento typ dialógu. Terapeut, ktorý potvrdzuje homosexuálne správanie, používa jednoducho dva základné princípy. Po prvé: „Si homosexuál preto, lebo si homosexuál.“ Bodka. Žiadna iná debata. Žiadne myslenie či hovorenie o vývinových faktoroch. Po druhé: „Všetky zlé a negatívne skúsenosti v tvojom živote sú výsledkom homofóbie.“ To sú dva bezkompromisné základy, ktoré máte sledovať, ak chcete byť terapeutom potvrdzujúcim homosexualitu.

 

Jerry: Som tak šťastný a vďačný za všetko, čo bolo vo mne a pomohlo mi nájsť pravdu... či to bola moja osobnosť, moja viera...

Žil som tak dlho v popieraní. Popieranie mojich túžob, popieranie mojich pocitov, popieranie toho, že ma muži priťahovali, popieranie toho, že ma niekto molestoval, a to dlhé roky. Bolo to pre mňa zvláštne zastrašujúce a traumatické. Ako keby tam bola druhá osoba, ktorá je homosexuál a bola roky molestovaná. A práve teraz spoznávam túto osobu. Bolo to škaredé... To som bol ja. Táto rozdvojenosť ma traumatizovala. Na jednej strane bola jedna obeť, niekto, ktorý mal šesť alebo sedemročný homosexuálny vzťah s mužom; no a na druhej strane som bol jednoducho ja, Jerry, Jerry z každého dňa, normálny, dobrý, spoločenský, dieťa. Bože môj... Môj vnútorný život bol vyznačený touto psychickou dvojakosťou.

 

Joe: Vráťme sa k tej dobe, keď si hovoril, že si bol v homosexuálnom svete a dostal si ten „balíček“ bez toho, aby si mal možnosť mať konštruktívnu debatu (pretože odpovede boli vždy plytké).

 

Jerry: Áno. Stalo sa, že som si kládol túto otázku: „V Biblii Boh hovorí o mužovi a žene a o ich vzťahu, ale nehovorí o mužovi a mužovi. Čo si o tom myslíte?“ Odpoveď žiadna. Nechceli o tom hovoriť. Bolo to trápne.

 

V sebe som mal ešte kúsok morálnosti, i keď som v minulosti mal ten chorý a tajný vzťah. Preto som sa rozhodol, že nebudem spať so žiadnym mužom, aspoň pokiaľ mi nepovie, že ma ľúbi a že si ma zoberie. Oni to nemohli pochopiť.

 

Joe: Je to pravda. Prichádzajú mi do úvahy rôzne myšlienky. Vždy keď pracujem s mladými mužmi. Som si istý, že si mal podobné skúsenosti pri tvojej práci. Keď hovoríš s mladým chalanom vo veku 17, 18, 19, 20, 21 rokov, každý z nich tvrdí: „Hľadám lásku.“ Keď hovoríš s 30-ročným, ktorý už strávil kus života v homosexuálnom svete, ten sa už vzdal. Na začiatku ozaj veria tomu, že nájdu lásku. Ale tie vzťahy, ktoré sa vytvárajú, nie sú monogamné, ako potvrdzuje literatúra o homosexuáloch. Dvaja muži môžu žiť spolu ako priatelia a v spoločnej domácnosti, ale nie sú si verní.

 

Jerry:  Ďalší krok bol k skupine Dignity. Dignity je katolíckou skupinou, ktorá „uznáva“ homosexualitu. Vtedy išlo skôr o „bar pre homosexuálov, ale bez alkoholu.“ Posolstvo Dignity nebolo o čistote, celibáte, viere ani o vzťahu k Bohu. A nešlo to ani o Katolicizmus. Znelo to skôr tak: „OK, zober transparenty atď. Pôjdeme pred Mestský úrad. Do akého baru skočíme po stretnutí? Ty si nový? Poď so mnou, ukážem ti.“ Cítil som sa nečistý, chorý, zle. Bolo to strašné.

 

Ako katolík som sa tam cítil horšie než keby som išiel do baru pre homosexuálov.

 

Joe: Čo sa potom stalo? Po sklamaní...

 

Jerry: Nezačal som žiadny vzťah, pretože som nechcel urobiť niečo, čo môžem do konca života ľutovať. Avšak otázka molestovania bola niečo, čím som sa mal zaoberať a porozumieť.

 

Joe: Čo sa teda stalo?

 

Jerry: Upadol som do depresie. Uvažoval som: „Ak homosexuálny život znamená toto všetko. Ak nejde o nič iného, tak potom to nechcem! Nie je to pre mňa. Utiahnem sa. Potlačím úplne všetko. Ale predsa to nedokážem....“ Tak sa mi v hlave vírili všelijaké iné myšlienky: „Je čas využiť život. Budeš nešťastný. Keď sa znovu utiahneš, budeš nešťastný. Život môže byť o inom. Konaj tu a teraz.“

 

S niekým som sa o to podelil, napr. s poradcom na strednej škole. Videl, že som bol deprimovaný a hovoril mi: „Chcel by si sa pridať k nejakej modlitebnej skupine?“ Odpovedal som mu: „Čokoľvek. Skúsim čokoľvek.“ Nevedel som, čo mám robiť... Dostával som protikladné odpovede. Niektorí mi hovorili, že nie je s tým žiaden problém, niektorí to však nepovažovali za prijateľné správanie. Pokiaľ ide o nábožných ľudí, detto – niektorí z nich nevideli prekážky, ale iným to prekážalo. A samozrejme samotní homosexuáli vraveli, že to je dobré. Ešte však som nevedel nájsť odpoveď od Boha. Bol som z toho tak smutný...

 

Išiel som teda do katolíckej modlitebnej skupinky, kde som mal mnohé duchovné stretnutia. Poviem ti iba o jednom z nich. Viem, že ťa viac zaujímajú psychologické aspekty než duchovné, ale to sa oplatí počúvať. Je to neskutočný a úžasný duchovný príbeh.

 

Prechádzal som sa nartexom kostola smerom k dverám k hlavnej svätyni. Otvoril som dvere a vkročil som jednou nohou dnu. A ihneď aj druhou nohou. Práve vtedy sa vo mne ozval slabý hlas: „Si doma. Vojna sa skončila a si konečne doma.“ Vyzeralo to tak, ako keby som dlhé roky mal pazúry na chrbte, ktoré ma nepustili. A ich som si ani nevšimol. Ale tieto pazúry zmizli, keď som vchádzal do svätyne. Vrátil som sa tam, kde bola skupinka modliacich sa ľudí. Obrovské bremeno bolo preč. A diali sa mnohé ďalšie veci.

 

V tejto skupine som sa stretol s Ježišom ako pravým živým, aktívnym a pôsobiacim človekom. A to práve vtedy, keď u mňa vládol zmätok a hriech. On bol tou Odpoveďou. Postupne sa stal Pánom môjho života a proces obrátenia sa začal. Uzdravenie prišlo cez tú malú skupinku, ktorá nevedela o mne nič. Jednoducho som sa rozhodol dodržať zásady a usmernenia kresťanského života, a to má takú uzdravujúcu silu...

 

Receiving forgiveness heals. In renewing your mind and going after your goals and dreams, and in building healthy relationships with men, and women, and family. All of those things that the faith said to do, I did, and oh my gosh...so much happened.

 

Joe: Fungovalo to.

 

Jerry: Zmenilo to moje cítenie a moju identitu.

 

Joe: Potrebujeme viac a viac takýchto mužov a žien, ktorí by prišli a rozprávali svoj príbeh. Iba takto môžeme vyhrať v našom boji. Tridsať rokov homosexuáli ohlasujú to, čo ja nazývam „všeobecný príbeh o následkoch.“ Ide údajne o príbeh prinášajúci slobodu so šťastným koncom, preto je tak lákavý. Mimo túžby po pochopení a súcitu ľudia akceptujú tento príbeh bez námietok, bez toho, aby skúmali ďalej. Ale príbeh je oveľa bohatší než jednoduché vyhlásenie: „Som homosexuál a som šťastný.“ Preto hovorím, že tvoj príbeh a ďalšie podobné svedectvá sú nesmierne dôležité.

 

Jerry: Som veľmi rád, že môžem o ňom hovoriť, lebo som počul výkrik tisícov mužov a žien súhlasiacich so životom, ktorý nechcú. Neveria tomu, že je možné mať niečo iné. Je dobré a nevyhnutné ponúknuť túto šancu. Šanca, ktorú som ja mal. Dajme im možnosť si vybrať a podporujme ich pri výbere!

 

Joe: Jednoznačne. Teraz si ženatý. Už koľko?

 

Jerry: Viac než štyri roky.

 

Joe: Ktoré boli kritické kroky, míľniky či zlomové body, ktoré ťa viedli tam, kde dnes stojíš? Mimo náboženskej skúsenosti, čo ti príde na myseľ?

 

Jerry: Ide o psychiku, ale aj o duchovno. Bolo to niečo také: „Ježišu, si prvým človekom, ktorému moc dôverujem a verím, že mi nik neublíži, preto dovolím, aby si ma miloval.“

 

Teraz ten vzťah môže znamenať: „Ak ma on miluje a ma prijíma, nebude žiadny dôvod, z ktorého by som mal báť iného muža, resp. byť ním zastrašovaný a zahanbený.“ Ježiš mi dal tento základ a ja som mohol začať riskovať a mať iný vzťah s inými mužmi. Napokon som tých mužov prijal. Predtým som ich neprijal. Nechal som ich mimo mňa, lebo boli škodliví. Vtedy som si povedal „Predsa mi nemôžu ublížiť, pretože vďaka môjmu vzťahu k Ježišovi oni nemajú už nijakú moc. Nedržia kľúč do života; nepotrebujem ich uznávanie; nepotrebujem ich, aby som sa cítil v poriadku.“

 

Pamätám sa, že som plakal na dlažbe v obývačke. Bol som tak šťastný, že ma prijali do môjho prvého profesionálneho baletného súboru. Splnil sa sen... Mal som šancu pôsobiť v Cincinnati-New Orleans City Ballet ako Luskáčik. Chápete?! Ja som hral práve Luskáčika. Moje myšlienky boli: „Super!!! Teraz moji bratia vidia, že som skvelý. Konečne som na ich úrovni...dokonca lepší.“

 

Otázka bola ale iná. Nepochopil som to. Zasa som plakal. Povedal som si: „Jerry, ty chceš uznanie od tvojich bratov. Ale nepotrebuješ to.“ Od toho dňa som začal všetko vnímať inak: „Kristus ma uznáva. Teraz môžem aj ja skutočne sám seba uznávať. Môžem ísť za chlapmi a ukázať, že som tak schopný a dobrý ako oni.“ Začal som objavovať: „Bože môj... Som skutočne ako oni, a oni sú skutočne ako ja.“

 

Joe: A toto poznanie ma zbavilo hrozby sexuálnej príťažlivosti.

 

Jerry: Áno, zažil si identifikáciu s mužmi.

 

Joe: Ak totiž vyvíjaš bratské city, nebude nijaký priestor na erotizmus.

 

Jerry: Správne, nie je. Je to tak uspokojujúce na tejto úrovni – sme tak rovnakí v tom, že sme muži. Takže nepotrebujem sex.

 

Joe: Dovoľ mi teraz jednu otázku. Mnohí ľudia opúšťajúci homosexuálny život hovoria, že sem-tam cítia jemný pôvab starého života, zatiaľ čo iní tvrdia, že sa hocijaká forma atrakcie definitívne skončila.“ Aká by bola dnes tvoja reakcia na prípadné homosexuálne city?

 

Jerry: Príťažlivého muža spoznávam, keď ho zbadám. Ako väčšina ľudí mám v sebe schopnosť vyvíjať rôzne druhy sexuálneho správania. Mohol by som mať sex so skupinou ľudí; mohol by som účinkovať v pornografickom filme; pokiaľ ide o „kapacitu“, môžem mať sex s kýmkoľvek. Ale si to jednoducho nedovoľujem. Dnes to už nie je pre mňa žiadny boj. Musel som prekonať množstvo prekážok psychického, duchovného a emotívneho rázu. Bojoval som tak, že som čelil každému maličkému pokušeniu. Dnes je môj život naplnený. Homosexualitu nechcem.

 

Joe: Veľmi si vážim jednu vec, čo hovoril Richard Cohen, poradca pre bývalých homosexuálov. Aspoň podľa môjho názoru. Spolupracovali sme na jednej televíznej šou a moderátor sa ho opýtal: „Richard, chceš mi teraz povedať, že si dnes ženatý a už nemáš žiadne homosexuálne city, príťažlivosť?“ A on odpovedal: „Keď ma niekto priťahuje v tom homosexuálnom zmysle, považujem to za signál, že sa o seba nestarám. Inými slovami neudržujem svoje spojenie s manželkou, resp. nie som spojený s mojimi mužskými priateľmi alebo som v strese pri práci.“

 

Jerry: Pokiaľ ide o mňa, poviem ti toto: „Viem, čo mám skutočne robiť, aby som reagoval.“ A ďalšiu vec musím zobrať do úvahy: šesť alebo sedem rokov boli moja myseľ a moje telo biochemicky ovplyvnené tak, aby som vedel sexuálne reagovať vo vzťahu s druhým mužom.

 

Joe: Absolútne. Je to v mozgu. Všetko je neurologicky zaznamenané. Nedá sa to nikdy vymazať. Môžeš ale vryť nové skúsenosti nad tými starými.

 

Jerry: Áno, môžem... Moja rodina a priatelia sú fantastický nový spôsob žitia!

 

Joe: Tvoja žena ťa sexuálne priťahuje?

 

Jerry: Jednoznačne áno.

 

Joe: Máte uspokojujúce citový a sexuálny vzťah?

 

Jerry: Citovo, sexuálne, určite; obaja milujeme sex.

 

Joe: Skvelé.

 

Jerry: Áno, je to tak. Sme požehnaní. Niekedy sa po milovaní rozplačeme. Je to skvelé.

 

Joe: Ona asi vie o celej tvojej minulosti.

 

Jerry: Lepšie než ktokoľvek iný.

 

Joe: Máš veľa toho, čo povedať; preniknutie do podstaty veci. Jerry, dovoľ mi, aby som sa ti zo srdca poďakoval za zdieľanie týchto vážnych a veľmi osobných myšlienok. Takisto ďakujem za nádej, ktorú dávaš iným ľuďom, ktorí práve bojujú. Ľudia potrebujú vzor jedného muža, ktorý „bol tam a urobil toto“, a potom vyšiel. Je to obzvlášť dôležité pre všetkých mladých, ktorí si myslia, že inej alternatívy niet.

 

Jerry: Som rád, že môžem s ostatnými zdieľať takéto dobré správy.


Torna a colloqui | Condividi su Facebook | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel

Buone notizie

  • Peter Hocken
    Il 10.06.2017 il Signore ha richiamato a sé nella notte padre Peter Hocken. All’età di 85 anni non compiuti se n’è andato un amico, un sacerdote, una persona sempre intenta a servire il Signore e il Suo corpo mistico. Dio gli ha donato un intelletto straordinario e una grande saggezza, insieme all’esperienza del battesimo nello Spirito Santo. È stato in grado di descrivere in maniera comprensibile e specifica le esperienze teologiche e spirituali della Chiesa di oggi, specie dopo il Concilio Vaticano II.
    2017-06-11
  • Liu Žen jing - (brat Yun)
    La Chiesa sotterranea cinese è sottoposta ad una crudele repressione e persecuzione anche in questi giorni. Yun sostiene che anche grazie alla persecuzione ormai più che trentennale, alla sofferenza e alle torture, oggigiorno i fedeli della Chiesa sotterranea cinese sono sempre più pronti a sacrificare la vita nei paesi musulmani, induisti o buddisti, per Gesù Cristo e per l'annuncio del Vangelo.
    2012-12-31
  • Egidio Bullesi
    Intanto a 13 anni prese a lavorare come carpentiere nell’arsenale di Pola, dove nonostante la giovane età, si fece notare per la coraggiosa pratica della sua fede cattolica, specie in quell’ambiente di affermato socialismo, meritandosi comunque l’ammirazione e la stima di tutti.
    2011-09-26

Video





Siamo tutti parte di una grande storia. La grande storia del mondo è composto di storie passate e presenti della vita delle singole persone. Il portale mojpribeh.sk si concentra sul momento più importante della storia del mondo e individuale, il momento della personale esperienza di persona con Dio.