Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Rozhovor - Štefan Patrik Kováč
Stál v Afrike na rovníku: misia u ľudí z kmeňa Bakonzo

small_small_CongoBorderChildren.jpg

ThLic. Vedúci Spoločenstva Živá voda, duchovný poradca, učiteľ, otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam a Dávidko).

Viera Dusíková: Prečo si šiel do Ugandy?

ŠPK: Mal som dlhodobú túžbu raz navštíviť Afriku, spoznať skutočnú Afriku, život v nej. Hovorím skutočnú, netúžil som po turistických lokalitách, či safari. Moja predstava bola Keňa ako typický predstaviteľ tohto kontinentu. A Boh to v pravý čas zariadil. Nebola to síce Keňa, ale stále východná Afrika; pozval ma do Ugandy, ktorá s Keňou susedí a je možno ešte „originálnejšie“ africká ako menovaná krajina, pretože do Kene prúdi oveľa väčší počet turistov.

VD: Čo bolo na začiatku, ako si sa tam dostal a čo si tam robil?

ŠPK: Pre mňa to bolo prekvapivé. Na sociálnej sieti sme sa zoznámili s kresťanmi v Ugande a keď sa dozvedeli, že sa venujem aj duchovnému vedeniu ludí, duchovnému poradenstvu a kresťanským vyučovaniam, tak ma tam pozvali medzi seba na kresťanskú misiu. Podelili sme si náklady: ja som platil letenky a oni sa postarali o pobyt a stravu. Nechcel som však prísť „s prázdnymi rukami“, tak sme medzi priateľmi urobili zbierku a vyzbierali sme pre nich 1.100 eur, čo je 3,5 milióna ugandských šilingov (1e je 3300 USh). Tieto prostriedky použijú aj na stavbu vidieckeho medical center (zdravotníckeho zariadenia), ktoré stavajú svojpomocne a bude určené napríklad na pomoc tehotným matkám (na jednu ugandskú ženu pripadá 6,6 živo narodených detí a pri iných vyšetreniach a zdravotníckej pomoci. A na stavbu vidieckej školy. Ďalej som sa dozvedel, že letecká spoločnosť mi umožní zobrať 46 kg batožiny, čo som bol prekvapený, tak sme s manželkou a ľuďmi zo Spoločenstva Živá voda naplnili dva veľké „lodné“ kufre všetkou možnou pomocou: zošitami (300ks), písacími potrebami a hračkami pre deti (bolo tam veľa sirôt; rodičia umierali na rôzne tropické choroby a na vírus HIV), zdravotníckym materiálom a pod.

VD: V akej oblasti, resp. meste, osade si pôsobil a komu si najviac pomáhal?

ŠPK: Moja misia bola pre ľudí z kmeňa Bakonzo. Tento kmeň sídli v kraji Kasese v pohraničnej oblasti s Kongom (DRC – Demokratic Republik of the Congo). Moja primárna služba v oblasti Kisebere (Bwera) bola najprv v donesení pomoci. Bolo pekné vidieť radosť v tvárach detí, keď prijali dary a školské pomôcky (nemali ani zošity: jeden stojí až 700 USh; chodili bosé, v noci niektoré prechladli; chytali mi topánky: oni také nikdy nemali na nohách). A potom najmä v službe Slova: mával som pre nich kresťanské vyučovania (napríklad God’s fatherhood / Božie otcovstvo a čo vyplýva z toho pre otcovstvo v rodinách, The Forgiveness / O odpustení, The old and new man / Starý a nový človek), veľmi ich oslovovali a potom si ma pozývali aj do okolitých dedín – napríklad baptistický pastor Joseph Kasero do svojho zboru. Mal som tam okolo 17 kázaní a príhovorov (dali mi slovo napríklad aj na jednom z ich pohrebov); program sme vždy začínali ich africkými pesničkami, potom modlitba, nasledovalo Slovo, na záver modlitba a zdieľanie: ako to aplikovať do života. Vždy to vyučovanie jeden miestny človek (najradšej som mal Stephena) prekladal do jazyku Lhukonzo.

VD: Ako vnímaš projekt adopcia na diaľku?

ŠPK: Veľmi pozitívne. V mnohých častiach Afriky je pre nás Európanov nepredstaviteľná chudoba, kde ľudia na vidieku nemajú elektriku (aj mobily si chodia dobíjať za poplatok do miest), často ani tečúcu vodu (hoci teraz v Ugande štát zavádza tzv. tap-water do týchto oblastí a majú jeden kohútik na 3-4 obydlia). Vzdať sa časti svojich dobier, aby sme pomohli konkrétnemu dieťaťu, je úžasný skutok milosrdenstva. Platí sa mu z toho vzdelanie, zdravotná starostlivosť a podobne. A slúži to aj na uvedomenie si, akí sme my stále bohatí – keď sa porovnáme s nimi. Dvaja z nášho Spoločenstva Živá voda, ktorého som vedúcim, majú takto adoptované deti, jeden z Rwandy. Odporúčam napríklad www.savio.sk.

VD: Uganda je zem plná protikladov – na jednej strane sú tam úplne chudobní ľudia, na druhej nadpriemerne bohatí, stretol si sa zrejme s obidvomi skupinami, aké pznatky z týchto stretnutí máš?

ŠPK: Nie, stretol som sa len s ľuďmi z tej prvej skupiny: s extrémne chudobnými, ktorých je tam veľká väčšina. A spoznal som, že prirodzene sa z tejto chudoby nemajú šancu dostať (nadprirodzene áno). Tí ľudia zarábajú 2000 USh na deň, čo je 70 centov, a z toho musia živiť celú rodinu aj o 10 členoch. Pre nás nepredstaviteľné. Liter benzínu tam pritom stojí tiež okolo 1 eura. Takže o žiadnych autách (ani ojazdených) sa im ani nesníva. Príbytky – chatrče majú z dreva a konárov, ktoré si vymažú hlinou. Keď sa trochu pozdvihnú, robia si sami tehly zo zeme zo záhrady, sami si ich vypaľujú a stavajú malé tehlové domy si plechovnými strechami, ktoré rýchlo na tom vzduchu s vysokou vlhkosťou hrdzavejú. Ale na mojich cestách na motorke boda-boda (veľmi častý spôsob dopravy, ktorým sa živia viacerí mladí muži) som videl aj na ich pomery luxusné domy. Často mi moji sprievodcovia potom hovorili, že to sú domy MP (Member of Parlamet, poslancov). Tí dostávajú od polo-diktátora, ktorý je teraz pri moci v Kampale a nehodlá ani po 30 rokoch v úrade odísť, 60 násobok bežného zárobku ľudí v hlavnom meste. Je tam neskutočná korupcia. Terajší „prezident“ vlastne vládne pomocou nej, lebo aj keď usporiada akože voľby, pomocou podplácania a peňazí dosiahne vždy tých 68-70%. Ľudia sa tam z neho smejú, že ho len mŕtveho odnesú z toho prezidentského kresla, ktoré si vyárendoval. Má úrady a armádu obsadenú svojimi ľuďmi a je v úrade „pevne zabetónovaný“. Ale pritom patrí ešte medzi tých lepších polo-diktátorov, lebo tí pred ním, odobitne Idi Amin, išli aj cez mŕtvoly: politický protivník, prípadne celá skupina zmizla cez noc... Použivali vraždy ako dovolený prostriedok politického boja.

VD: Najmenej tri európske štáty zastavili ekonomickú pomoc Ugande po tom, čo tamojší prezident Yoweri Museveni podpísal kontroverzný zákon proti homosexualite, ktorý ju "za priťažujúcich okolností" trestá až na doživotie. Aký je tvoj názor na túto záležitosť?

ŠPK: Toto je veľmi citlivá otázka a najmä široká a neviem, či by sme na jej úplné zodpovedanie našli dostatok času. Súvisí s tým, že ja ako kresťan v službe Mocnému sa neriadim v tejto otázke názormi, čo má človek (napríklad Brusel alebo Obama) a ľudia, nech by už boli aj z nejakej LGBTI lobby, ale čo hovorí Ten, čo človeka stvoril. Čo hovorí Slovo a Kniha kníh. Ono má Pravdu a jedine tá nás oslobodí. A tá homosexuálne praktiky zakazuje, lebo vie, že si tým človek sám sebe ubližuje a škodí. Takže aj keď s Musevenim na 80% nesúhlasím, tu mu čiastočne dávam za pravdu.

VD: Predpokladám, že si tam šiel robiť charitu, mysíš si, že to má význam, ak sa komplexne nezmení politický či ekonomický systém v krajine?

ŠPK: Išiel som tam na pozvanie kresťanov. Ale „robiť charitu“ je vždy úžasné a potrebné, lebo aj keď sa nedá zmeniť celý systém v krajine a  v iných afrických krajinách, nachvíľu môže človek spôsobiť radosť nejakému africkému dieťaťu, pomôcť človeku. Má to význam nielen pre toho núdzneho, ale najmä pre dávajúceho. Vyjsť zo svojho sebectva a konzumu, z užívania si pre seba – a uvidieť druhého, ktorý sa nachádza v nepredstaviteľnej núdzi. Iba to je záslužné pre Nebo. Riešenie pre tento svet nie je násilná revolúcia a zvrhnutie afrických diktátorov zdola a podobne, ale iné: Ak chcem zmeniť svet k lepšiemu, môžem zmeniť najprv seba. Zo sebca na dávajúceho, slúžiaceho. Vo mne sa svet zmení k lepšiemu. A úloha štátov EÚ a Ameriky? Nepodporovať takýchto diktátorov, neťažiť so spolupráci s nimi (ani cez firmy, ktoré vo svojich štátoch protežujú a ochraňujú, ale snatiž sa ich zvrchu politicky a nespoluprácou zvrhnúť a podporovať demokratické sily v týchto krajinách.

VD: Ako sa tam žije obyčajným ľuďom? Ako je na tom školstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť...

ŠPK: Neskutočne ťažko. A všetko treba platiť. Je tam akože free primary education (vzdelanie ZŠ zadarmo), ale čo som sa pýtal ľudí: všade sú rôzne príspevky a poplatky... nehovoriac o takzvaných súkromných školách, ktorých je tam kopu. Navštívil som napríklad Katojo Primary School, v triedach prvých troch ročníkov (od Primary 1 do Primary 7) majú 150-200 detí, ale potom to prudko klesá a triedy P7 dokončí len nejakých 30 žiakov. Teda naučia sa ako tak čítať a písať a – koniec. Čaká ich práca. Detská práca. Pomáhanie rodičom na tých ich políčkach. Na strednú pokračuje nejakých 22% a univerzitu 4%. Keď som im hovoril, že na Slovensku sú štátne univerzity „zadarmo“, boli prekvapení: máte taký veľký príjem a ešte aj školy zadarmo? Jeden semester v Ugande či už na štátnej alebo súkromnej stojí 700.000 USh, pre ľudí z vidieckych oblastí nepredstaviteľné.


Veľa zdravotníckych úkonov tiež musia platiť, ale podmienky v tzv. nemocniciach sú pre nás z Európy šokujúce. Napríklad stavby – jednotlivé oddelenia v nemocnici Kagando Hospital mi silno pripomínali akoby baraky v koncentračnom tábore Oswienčim, čo som pred nejakým časom navštívil. O bezpečnosť sa stará polícia a rôzne zložky (napríklad FFP, Field Force Police – stanovištia proti pytliakom a tým, ktorí okrádajú chudobných), ale veľmi ich medzi ľuďmi nevidno. Obyčajní ľudia niekedy zoberú spravodlivosť do svojich rúk, čo nie je správne. Videl som napríklad muža v krvi a blate na trhovisku; bol to zlodej a opakovane kradol (možno od hladu?) a nechceli ho vydať polícii. Prečo? Lebo tá je korupčná a mohla by ho prepustiť bez trestu; tak ho sami dokaličili – potrestali. Mne hovorili domáci, že ja so svojou farbou pleti nemôžem sám ísť do mesta alebo dediny (napr. sa poprechádzať), vždy som musel mať domáceho sprievodcu.

VD: Uganda bola kedysi krajinou nezávislých kráľovstiev. Až po príchode Arabov a Európanov sa tam objavil islam a kresťanstvo. Dve náboženstvá, ktoré sa príliš v láske nemajú. Ako to tam vyzerá teraz? Zrejme sa príliš netolerujú?

ŠPK: Tolerujú. Zaujímavé je, prečo je teraz v krajine len 8% moslimov a 80% kresťanov, hoci prví tu boli moslimovia. Pretože kresťania a misionári neprichádzali len s prázdnymi slovami, ale aj s pomocou a zakladali nemocnice, leprosáliá, zdravotnícke ošetrovne a školy všetkých typov (aj učňovky a pod.) A tak ugandská spoločnosť viac akceptuje kresťanstvo. Moslimovia si aj tu zachovávajú určitú násilnosť. Ak kresťanské kostoly a chrámy nemajú žiadne reproduktory, u moslimov na každom minarete je amplión a vôbec im neprekáža aj o 5:35 v noci vykrikovať do celého mesta či dediny „Allahu agbar“ a rušiť tak v odpočinku kresťanov, čo po celodennom namáhavom dni si chcú oddýchnuť – a to aj v nedeľu. Ja som mal práve takýto„budíček“ každý deň.

VD: S kým najzaujímavejším si sa tam stretol a čo ťa na tom človeku zaujalo?

SPK: Stretol som sa s mnohými vzácnymi ľuďmi, ktorých ani nepredstaviteľná chudoba nezlomila a žili svoj život, neumierali ho – ako mnohí z ich pohľadu bohatí v Európe. Jeden z nich bol domáci baptistický kazateľ Joseph Kasero, majúci svoj zbor v Nkunyu blízko Bwery. Žil skutočne medzi tými najchudobnejšími z chudobných, zdieľaľ ich život (z tej chudoby nemohol pre svojich zabezpečiť ani Biblie v domácom jazyku Lukonzo) a jeho slová sa zhodovali so skutkami. Dokonca mal plán na svojom pozemku za svojím príbytkom vybudovať školu pre chudobných, akúsi učňovku pre stolárov a na učenie jazykov; usilovne vyrábal a vypaloval tehly pre túto stavbu. Zaujalo ma na ňom, že aj v takej extrémnej chudobe môže žiť človek čestne, v integrite so sebou samým a s Bohom.

VD: Odkedy dokedy si tam bol a čo si ešte videl?

ŠPK: Bol som tam skoro jeden mesiac, strávil som ho najmä na misii v blízkosti hraníc s Kongom, ale spoznal som trochu aj život v menších ugandských mestách ako Fort Portal, Kasese a Bwera. Navševoval som vidiecke školy, baby homes (sirotince; keď umrie matka, muži sa vraj o deti nedokážu postarať), rodiny vidiečanov, rybárov. Skočili sme nachvíľu aj do neďalekého Queen Elisabeth National Park (Národný park kráľovnej Alžbety), založený ešte britskými kolonizátormi, kde som vidiel antilopy, gazely, divé svine, zvláštne druhy vtákov, stavajúce si zvláštne hniezda v korunách stromov, byvoly kúpajúce sa v „bahennom bazéne“, slonov. Stál som pri kanály Kazinga, ktorý spája Lake Edward a Lake Georg a má najväčšiu populáciu hrocha v Afrike, čo bolo trochu nebezpečné, lebo mi až neskôr povedali, že z vody znenazdajky môžu zaútočiť krokodýly.

VD: Aký je tvoj názor na prisťahovalcov v EÚ?

ŠPK: Áno, sú toho plné správy a táto téma veľmi hýbe aj našou spoločnosťou. Treba rozlišovať medzi utečencami a emigrantami. Utečenci nechcú utiecť, ale musia: aby si zachránili životy či rodiny. Príklad sýrski kresťania, ktorých podrezávajú radikálni moslimovia z Islamského štátu. Takýchto by bolo treba prijať a pomôcť im v ich neskutočnej núdzi. Aj Európska únia na to chce pre nás vyčleniť peniaze z fondov. Iné sú emigranti, idúci za lepším životom: tým by bolo treba pomôcť na mieste, kde žijú. Ale bolo by treba zaviesť aj nejaký mechanizmus alebo postup, ako medzi prisťahovalcami rozlišovať, lebo je tu určite aj reálna hrozba prieniku všelijakých ľudí a skupín s nekalým úmyslom do nášho európskeho demokratického systému a pôsobiť deštrukčne. Počul som výstižný výrok jedného fanatického moslima: My vás porazíme vašou demokraciou. Oni totiž kresťanom v ich krajinách nedovolia nič (ten, kto verejne vyzná Ježiša, končí vo väzení, my im v Európe v mene demokracie a neobmedzovania práv slobody vyznania dovolíme takmer všetko. To by sa malo zmeniť. Už z bezpečnostného hľadiska.

VD: Aký najsilnejší zážitok si odtiaľ odnášaš?

ŠPK: Paradoxne to bolo z ich vidieckeho pohrebu. To je vždy veľká spoločenská udalosť. Zíde sa tam široké príbuzenstvo (môj sprievodca pochádzal zo 17 detí, ľudia z okolitých dedín: takže 300-400 ľudí nie je zriedkavosťou. Vyzvali ma ako hosťa a jediného belocha (musungu), aby som oslovil ľud. Tak som hovoril o svojej skúsenosti, že Boh to tak zorganizoval, aby som sa s tým človekom dva dni predtým stretol. Bolo to po ceste na misiu. Zastavili sme sa v Kagando Hospital, čo bolo bývalé leprosálium založené ešte britskými misionármi. Mal ťažké vnútorné zranenia (pád z lešenia na stavbe). Požiadal ma vtedy o modlitbu. Boh mi počas nej povedal slovo pre neho: „Your stay here will be short.“ (Tvoj pobyt tu bude krátky.) Aby sa ľútosťou pripravil na odchod a stretnutie s Otcom. Povedal som mu, čo mu hovorí Boh. Mal 43 rokov. Zanechal tri deti a mladú ženu. O tom som im tam rozprával, že máme byť vždy pripravení na odchod a odporučil modliť sa túto modlitbu: „Bože, chcem umrieť, kedy ty chceš a spôsobom, akým ty chceš.“ Malo to u nich veľký ohlas a oslovilo ich to.

VD: Šokovalo ťa tam niečo?

ŠPK: Bola to séria „šokov“, napríklad aj ten zážitok v Kagando Hospital – a ako tá nemocnica vyzerala. Ale prvý som zažil v Kigali, v hlavnom meste Rwandy, kam lietadlo z Istambulu mierilo najprv (potom pokračovala linka ponad jazero Viktória do Entebbe pod Kampalou, kde má Uganda jediné medzinárodné letisko). Totiž v tej tme, pristáli sme o druhej v noci, po nejakom čase lietadlo naplnili vojaci s puškami... Pomyslel som si: Čo je tu vojenský prevrat? Našťastie nie: len hľadali pasažierov, ktorí zaspali a zabudli vystúpiť; mali ich na zozname. Šokujúca bola neskutočná chudoba ľudí, ktorých som pozoroval z auta, ako sme uháňali z Kampaly na západ krajiny počas päťhodinovej cesty. Ľudia chodiaci pešo, pešo, pešo... dlhé vzdialenosti popri cestách, alebo na bicykloch, ktoré dovážajú z Indie a Číny. More, more ľudí, chodiacich, motajúcich sa, sediacich, pracujúcich pri cestách. Často boriacich sa s ťažkým nákladom. Na hlavách, na bicykloch... motorkách boda-boda. Deti, hrajúce sa bosé na hline a v blate – ako sa sami vedeli hrať, bez dozoru dospelých. Držal som ich potom na misii často dlho za ruky, aby mali pocit prijatia; všade chceli chodiť so mnou.

Posledný šok ma čakal v Entebbe v deň odletu. Stáli sme so sprievodcom na kopčeku a vychutnávali si pohľad na jazero Viktória, keď tu zrazu zastalo pri nás auto s vojakom-majorom a že chce vidieť naše doklady. Vyzeral podráždene a nevrlo. Podali sme mu ich a on ich zobral, sadol do auta a išiel preč!!! Zrazu som si uvedomil: „Stojíš v strede Afriky – bez dokladov!!! Kde si vybavíš nové? Naša ambasáda je až v Keni! Do lietadla ťa nepustia, bude treba novú letenku!“ Toto často robia cudzincom úradníci, keď cítia peniaze; sú veľmi korupční. Tento chcel asi zapadnúť na svoju vojenskú základňu pri letisku a nechať nás čakať. Po 2, 5 či desiatich hodinách čakania chcú peniaze – 500, 1000 alebo neviem koľko dolárov alebo eur. Po dvoch –troch minútkach v šoku, kedy som nevedel, čo robiť, mi zrazu hovorí Duch Svätý: „Choď hneď za ním – musíš dostať hneď tie doklady späť, lebo ak zapadne na tú základňu, bude zle!“ Totiž videl som, že sa dole ešte zastavil pri službu konajúcom vojačikovi. Rozbehol som sa dolu kopcom, majorovo auto sa už pohýňalo, a kričím na vojačika: „Stop that car!“ Ten v šoku, že na neho kričí beloch, to urobil a ja som sa s energiou oboril na majora: „Why did you take my passport?! Give it back to me! I need my passport!“ (Prečo si mi zobral pas? Daj mi ho naspäť! Potrebujem môj pas!) Ten potom ešte čosi habkal, podráždený, že príde o zárobok, uletí mu vtáčik, a bolo vidno, že prinútený inou silou mi ho musel vrátiť! Bolo jasné, že nechce, ale musel. Bez úplatku! Zdrapil som pasy, jeden vrátil svojmu čiernemu sprievodcovi a utekali sme preč, pokiaľ si to ten major nerozmyslí a nezavolá si na nás posilu zo základne... Fú, dobre to dopadlo, lebo mi pomohol Boh, ktorý ma tam neskutočne chránil na každom kroku. Aj od tropických chorôb napríklad. Najväčším zázrakom pre mňa bolo, keď som sa ocitol zdravý opäť doma. Vďaka Bohu.

Viera Dusíková



Späť na rozhovory | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium