Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Rozhovor - Raniero Cantalamessa

small_Cantalamessa.jpg

Je pápežským kazateľom už tretieho pápeža a svoj post zastáva rekordne dlho. Po rokoch štúdia a vyučovania nepoužíva žiadne iné tituly
ako skratku kapucínskej rehole. Jeho jediným poslaním sa stalo ohlasovanie evanjelia. Práve to považuje za prioritu dnešnej Cirkvi.

Všetci vás poznáme predovšetkým ako pápežského kazateľa. Čo ste robili pred tým, ako ste sa ním stali?

Svoju rehoľnú formáciu a prípravu som absolvoval v Ráde menších bratov kapucínov, štúdium teológie som ukončil obhajobou doktorátu vo Švajčiarskom Freiburgu a v roku 1958 som bol vysvätený za kňaza. Následne som získal doktorát z klasickej literatúry, keďže som sa chcel pripraviť na štúdium cirkevných otcov. Desať rokov som učil na Katolíckej univerzite v Miláne. Potom som prežil niečo, čo ja nazývam malými Turícami, a dostal som od Pána druhé povolanie. Prvé povolanie to bolo povolanie ku kňazstvu a k rehoľnému životu. Keď ma Pán druhý raz povolal, žiadal odo mňa, aby som zanechal vyučovanie na univerzite a naplno sa venoval ohlasovaniu Božieho slova. S dovolením svojich predstavených som začal s prípravou na toto poslanie a onedlho–v roku 1980 – som bol vymenovaný za kazateľa Pápežského domu. Pre informáciu by som dodal, že tento úrad sa obvykle zveruje kapucínom. Úlohou pápežského kazateľa je predniesť meditáciu každý piatok počas Veľkého pôstu a Adventného obdobia – teda nie po celý rok – v prítomnosti pápeža, kuriálnych kardinálov, biskupov a ostatných ľudí, ktorí pracujú vo Vatikáne, celkovo je to asi 60 až 70 osôb. Do tohto úradu ma vymenoval pápež Ján Pavol II. a pápež Benedikt XVI. Ma potvrdil. Neviem, čo ma teraz čaká, ale nazdávam sa, že nastal čas na zmenu. Mal som však radosť, že som mohol mať homíliu na Veľký piatok počas slávenia Pánovho utrpenia, ktoré viedol pápež František. Obrady Veľkého piatka totiž slávi pápež, ale nezvykne mať homíliu.

Študovali ste cirkevných otcov. Prečo je podľa vás dôležité poznať a študovať spisy cirkevných otcov, z ktorých mnohé majú viac ako 1 500 rokov?

Dobre to vystihol Henri de Lubac, keď povedal, že každá veľká obnova Cirkvi vychádzala z učenia cirkevných otcov, teda každá veľká obnova bola návratom k ich učeniu. Výnimkou nebol ani Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa v mnohých oblastiach vrátil k náuke cirkevných otcov. Zoberme si napríklad mariológiu. Koncil dal mariológii v Cirkvi také miesto, aké mal vo svojej vízii sv. Augustín, sv. Ambróz a vo všeobecnosti ďalší cirkevní otcovia. Máriu predstavil ako model a zárodok Cirkvi, ktorý ju neochudobňuje, ale, naopak, dáva jej širší ekleziálny rozmer. Koncil sa vrátil k cirkevným otcom aj vo vnímaní Cirkvi z hľadiska charizmy a inštitúcie. Prečo sú cirkevní otcovia takí dôležití? Lebo sú ako by prvou vrstvou kresťanskej tradície. Žili v období, ktoré bolo časovo veľmi blízke obdobiu apoštolov, v ktorom vznikali spisy Nového zákona. Cirkevní otcovia mali silný zmysel pre duchovný význam Svätého písma. Čítali ho ako muži viery. Teda v každom fragmente, v každom texte Písma cítili tlkot Božieho Srdca a vnímali Božie úmysly. Vyznačovali sa intuíciou prvotných čias, ktorá potvrdzuje ich vierohodnosť. Je však ťažké priblížiť sa k cirkevným otcom, lebo popri všetkých pozitívnych črtách, ktoré sú stále platné, je ich život poznačený dobou, v ktorej žili, situáciou, ktorú prežívali, herézami, proti ktorým bojovali. Cesta k cirkevným otcom si vyžaduje vodcu, podobne ako výstup na vysokohorský štít si vyžaduje horského vodcu, ktorý pozná cestu, ktorý vie, čomu sa treba vyhnúť, čo hľadať a na čo sa sústrediť. Námaha sa však vyplatí. Cítil som to pri svojich kázňach, ako mi dôverné poznanie cirkevných otcov nesmierne pomáha prenikať do Božieho slova, do jeho rozličných aspektov, ktoré ľahko uniknú nám ľuďom modernej doby, ľuďom zvyknutým analyzovať, pozerajúcim sa na Sväté písmo konkrétnym, historickým, filologickým, nie však duchovným pohľadom. Čítame Sväté písmo, ale neberieme do úvahy Ducha Svätého, ktorý ho inšpiroval. Čítame ho ako knihu zaujímavú, ale prirodzenú, ľudskú. Našťastie, dnes sa už vraciame k duchovnému významu Svätého písma, a to je ovocím návratu k učeniu cirkevných otcov. Objavujeme hodnotu duchovného čítania Svätého písma, ktoré je dušou liturgie. Liturgia je vlastne duchovným čítaním Svätého písma.

Ktorý z kresťanských spisovateľov staroveku je vám najbližší a prečo?

Na túto otázku môžem celkom spontánne odpovedať, že je to svätý Augustín. Najmä v západnej Európe ho vnímame ako cirkevného učiteľa, ktorý položil základy mnohých veľkých inštitútov. Samozrejme, aj on mal svoje ohraničenia a limity, ktoré sa viažu na jeho kultúru, formáciu, a teda vieme, že ho nemôžeme nasledovať vo všetkých oblastiach. No ani tie nepatrné tienisté stránky nezastierajú výnimočnosť jeho myšlienok, ktoré sa dotkli takmer všetkých oblastí: Eucharistie, Cirkvi, sviatostí, dejín, zmyslu dejín, Najsvätejšej Trojice. Hovorievam, že svätý Augustín odňal neskorším generáciám možnosť stať sa originálnymi. Za to, ako chápeme duchovný život, mystiku či západnú liturgiu, za to z väčšej časti vďačíme Augustínovi. Jeho pohľad na Najsvätejšiu Trojicu ako na spoločenstvo lásky, jeho pohľad na lásku Otca, ktorý miluje Syna, na lásku Syna, ktorý miluje Otca, na Ducha Svätého, ktorý je osobnou láskou medzi Otcom a Synom, to je úžasná a nevyčerpateľná intuícia svätého Augustína.

Ako ste už spomenuli, počas svojej služby pápežského kazateľa ste doteraz zažili troch pápežov – Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka. Čo si na každom z nich mimoriadne vážite?

Nad touto otázkou som sa ešte nezamýšľal. Ján Pavol II. aj na mňa zapôsobil svojou schopnosťou sústrediť sa na veľké množstvo oblastí ľudského života, nielen na oblasť náboženskú, ale aj na sociálnu, politickú a umeleckú. Oslovil ma aj svojím prorockým konaním, svojimi prorockými gestami. Pri osobných kontaktoch s ním, Keď prichádzal na meditácie a keď sa so mnou rozprával, ma uchvátil svojím vnútorným životom. Zdalo sa, ako by bol v ustavičnom kontakte s niekým neviditeľným. A to bolo vidno aj vtedy, keď bol vo svetle reflektorov celého sveta. Bolo cítiť, že nie je hercom, ktorý vyhľadáva uznanie. Benedikt XVI. ma fascinoval svojou poníženosťou a láskavosťou. Na rozdiel od dojmu, ktorým pôsobil v minulosti, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, je to človek, ktorý má mimoriadne hlbokú úctu k ľuďom, je zdvorilý a možno aj trocha plachý. Zrejme týmito vlastnosťami sadá vysvetliť jeho vplyv na ľudí, ktorí v kontakte s ním menili svoje názory. Jeho cesty sprevádzali veľmi negatívne prognózy a niektorým sa zdalo, že mal ostať radšej doma. No napokon všetky vyvrcholili obrovským entuziazmom dokonca aj v krajinách, kde mali voči nemu veľké predsudky a boli veľmi zaujatí, ako napríklad vo Veľkej Británii či v islamských krajinách. Určite k tomu prispel jeho veľký zmysel pre úctu a dôstojnosť ľudskej osoby. Veľmi ma oslovil odvahou, keď sa rozhodol zriecť svojho úradu. Myslím si, že je to jedinečný prípad pápeža, ktorý sa dobrovoľne zriekol nie preto, že ho donútili vonkajšie okolnosti, ale preto, že bol o tom vnútorne presvedčený, čo vyjadril už vopred. Týmto svojím krokom dal vzácny príklad nielen Cirkvi, ale celému svetu, lebo ľudia si moc skôr uzurpujú, a nie sa jej zriekajú. Pápeža Františka som poznal už predtým z dvoch stretnutí v Buenos Aires, kde som kázal. Posledný raz to bolo v októbri minulého roka, keď som mal duchovné cvičenia pre kňazov, a on bol takisto prítomný. Okrem toho sme sa zúčastnili aj na niekoľkých ekumenických stretnutiach. František na mňa vždy pôsobil dojmom mimoriadne pokorného človeka, ktorý prejavuje svoju lásku v skrytosti. Preto keď som videl jeho prvé prejavy, povedal som si: Toto je on, človek – skutočný, nie vymyslený –, ktorý neimprovizuje preto, aby sa zapáčil médiám. Je to človek jednoduchý, o ktorom sa dozvedáme čoraz viac: že žil asketickým životom, životom svätosti, chudoby, blízkosti ľuďom, chudobným. Skutočne bolo potrebné, aby ho sám Duch Svätý vypudil z jeho skrytosti. Mal som to privilégium robiť meditáciu pre účastníkov konkláve ešte pred jeho začiatkom. Stalo sa mi to už druhý raz. Bez toho, aby som vedel, že sa pápežom stane on, mojou úlohou bolo načrtnúť identikit, osobnosť nového pápeža. Mal som ho priamo pred sebou, sedel tam úplne pokorne a zdalo sa, že vôbec nemyslí na to, že by mohol byť zvolený práve on. Keď mal potom prejav v televízii, bolo pre mňa veľkým zážitkom sledovať, ako svet prežíval najprv očakávanie a potom prekvapenie, pretože nikto nečakal, že pápežom sa stane práve on. Okamžite si získal sympatie svojimi gestami, svojou pokorou, modlitbou, ale aj tým, že sa svetu predstavil ako rímsky biskup. Dnes sme svedkami toho, ako jeho príklad priťahuje ľudí k viere, ako sa ľudia vracajú k Cirkvi, k sviatostiam, a to len preto, že v ňom vidia svedka Ježiša Krista.

Prečo si vás Ján Pavol II. vybral za pápežského kazateľa a ako vás objavil?

Veľmi jednoducho. Keď môj predchodca dosiahol vyšší vek, generálny minister kapucínov predložil pápežovi tri mená a pápež si vybral mňa. To, aké mal motívy, neviem. Stretol som sa s ním pred tým už viackrát, ale nemyslím si, že by ma bol dobre poznal. Nech to už bolo akokoľvek, s Jánom Pavlom II. som mal vzťah, ktorý sa vyznačoval veľkou úctou. Ani jeden pápežský kazateľ nebol v tomto úrade tak dlho ako ja, teda 34 rokov. Preto som povedal svojmu predstavenému, aby naznačil pápežovi, či by nebola vhodná zmena. Generálny minister mi povedal, že keď už bol na odchode, pápež ho zastavil a povedal: a neberte nám pátra Cantalamessu! Vidno, že pápeži majú enormnú trpezlivosť. Zo žartu hovorievam, že som vo funkcii pápežského kazateľa tak dlho iba preto, lebo pápeži sú si vedomí, že v tomto úrade páter Cantalamessa narobí Cirkvi najmenej škody. No teraz musím bez žartu povedať, že život pápežského kazateľa mi otvoril veľké množstvo dverí a mal som možnosť kázať napríklad biskupom či biskupským konferenciám. Pápež chcel, aby aj oni mali možnosť počuť veci, ktoré počuje on, samozrejme, okrem tých, o ktorých hovoríme osobne. Všetky prednášky vyšli aj v knižnej podobe a mnohé z nich sú preložené i do slovenčiny. Úrad pápežského kazateľa mi otvoril dvere nielen ku katolíkom, ale aj k bratom iných vierovyznaní. Môžem povedať, že tretinu svojho času venujem bratom protestantom, ktorí ma volajú na duchovné obnovy. V júli pôjdem už tretí raz do Švédska na pozvanie luteránskych pastorov, ale bol som aj v Londýne u anglikánov. Uvedomujú si, že okrem rozdielov, ktoré sú medzi nami, nás spája ten istý Duch Svätý a veríme v toho istého Pána Ježiša Krista. Dnešný svet a hlasovanie Ježiša Krista nás spájajú oveľa viac, ako nás rozdeľuje život v rozličných cirkvách alebo inštitúciách.

Ako vznikajú témy vašich adventných a pôstnych kázní? Vyberáte si ich sám alebo ich máte vopred určené?

Našťastie, výber témy závisí úplne odo mňa. Pápež počúva to, čo hovorím, a to je veľká vec. Svedčí o tom, že pápeži chcú počuť to, čo im hovorí Pán, a nie to, čo by chceli počuť. Iba jediný raz mi Ján Pavol II. určil tému – a to tému o pôste, keď po útokoch 11. septembra 2001 vyhlásil deň modlitieb a pôstu pre celú Cirkev. Bolo to teda jeden jediný raz. Pri výbere témy sa snažím prispôsobiť situácii, ktorú prežíva Cirkev, vystihnúť milosť chvíle, aktuálne potreby. Napríklad počas Roka kňazov som hovoril o kňazstve, počas Roka sv. Pavla som sa venoval sv. Pavlovi a teraz počas Roka viery hovorím o viere cirkevných otcov.

Nebolo vám zaťažko opustiť univerzitnú dráhu? Necítite nostalgiu?

Zanechal som síce univerzitnú dráhu, ale vzdávam Bohu vďaku za čas, ktorý som strávil, či už štúdiom na univerzite, vyučovaním, alebo prípravou na kňazstvo. Všetko, čo som sa naučil, či už ide o metódy alebo obsah, považujem za niečo vzácne, za poklad, z ktorého čerpám pri svojej kazateľskej činnosti. Dôležité je, aby kultúra – teologická, literárna i historická – bola v službe Božieho slova a aby to nebolo naopak. Nie Božie slovo má slúžiť kultúre, ale kultúra má byť v službách Božieho slova, ktoré má preniknúť do života ľudí. Preto hovorievam mladým: Nenasledujte môj príklad, nezanechávajte štúdiá, ak vás len Pán k tomu nepovolá. Neštudujte iba na skúšky, ktoré vás čakajú, ale pre oveľa dôležitejší cieľ, aby ste si pripravili poklad poznania, z ktorého jedného dňa budete čerpať pri ohlasovaní Božieho slova.

V súčasnosti badať v Cirkvi akoby dva extrémy. Na jednej strane sú tí, ktorí nekriticky vyzdvihujú prioritu chariziem – ktoré, ako vieme, dáva Duch komu chce –, ale bez naviazanosti na hierarchiu Cirkvi v duchu hesla: Duch nám dá vedieť, čo máme robiť. Na druhej strane je tu „absolutizovanie“ cirkevných štruktúr, ktoré akoby zabíjali ducha. Ako je možné nájsť pokojné spolužitie charizmy a hierarchie?

Minulý rok počas Adventného obdobia som hovoril presne o tejto téme. Boli to posledné príhovory, ktoré som mal pre Benedikta XVI. O Druhom vatikánskom koncile. Aj Benedikt XVI., aj Ján Pavol II. totiž vyjadrili myšlienku, že hnutia sú najjasnejším prejavom obnovy Cirkvi, ktorú si želal koncil, čiže aktívny, zodpovedný kresťanský život, otvorený evanjelizácii, ale zároveň život poslušnosti hierarchii. Vzťah k hierarchii sa formuje a prejavuje v závislosti od jednotlivých hnutí, lebo nie všetky sú rovnaké. Niektoré hnutia spôsobujú menšie problémy, lebo im chýba štruktúra, ďalšie hnutia majú veľmi pevné vnútorné štruktúry, a práve preto majú niekedy problém zaradiť sa do normálneho života farnosti. Pápeži počnúc Jánom Pavlom II. neprestáva jú zdôrazňovať, že je potrebné sa navzájom prijímať. Niektoré hnutia s tým nemajú žiadne problémy. Napríklad Obnova v Duchu Svätom, ktorá nemá silné štruktúry, sa vyznačuje veľkou úctou, hlbokým rešpektom voči hierarchii a nespôsobuje nijaké problémy. Keď mám príležitosť stretávať sa s inými hnutiami, vždy zdôrazňujem poslušnosť voči biskupovi. Aj samotní pápeži hovoria, že poslednou inštanciou má byť miestny biskup. Na druhej strane však pápeži odporúčajú biskupom, aby prijímali hnutia. Ján Pavol II. hovorieval, že hnutia sú prejavom jari, prejavom obnovy v Cirkvi. Benedikt XVI. to potvrdil minulý rok na Zelený štvrtok, keď povedal, že hnutia sú jasným prejavom koncilovej obnovy, skutočnej obnovy, ktorá sa netýka štruktúra moci, ale kvality kresťanského života. A v týchto hnutiach – keďže hnutia nie sú proti farnostiam – sú aj jednotlivé farnosti, ktoré patria do tejto kategórie; sú to farnosti obnovené, živé, kde farníci prežívajú svoje kresťanstvo aktívne, nie pasívne, a kde nehrozí opozícia medzi hnutiami a komunitami. Ján Pavol II. napokon vždy hovoril o obnovených hnutiach, obnovených komunitách a laických združeniach. Musím však konštatovať, že väčšiu ťažkosť vzhľadom na hnutia majú určití pastieri Cirkvi. Dá sa to pochopiť. Počas svojej formácie nás na to totiž nepripravovali. Kňaz bol jediný, ktorý za všetko zodpovedal, ktorý všetko robil, a teraz má problém bez určitej nevraživosti prijať skutočnosť, že za niektoré oblasti preberajú zodpovednosť laici. Treba im však dôverovať, lebo aj oni majú charizmy, a nie sú v Cirkvi iba na to, aby sa nimi manévrovalo či manipulovalo. Dnes vidíme, že určité formy evanjelizácie v hraničných oblastiach vykonávajú iba laici, laické hnutia. Vo Francúzsku, Veľkej Británii či v Spojených štátoch amerických sa evanjelizácii ľudí, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, venujú laické hnutia, a nie kňazi, ktorí v kostoloch čakajú, že niekto príde. Hnutia sú teda veľkým darom, ktorý nemôžeme ohroziť, ale treba sa usilovať s nimi spolupracovať. Niekedy toto úsilie môže chýbať na strane hnutí, inokedy na druhej strane, ale rozhodne nechýba na strane pápeža, a to od Jána Pavla II. až po súčasného. Najvyšší pastieri už ukázali, že hnutia prijali. Nastal čas, aby ich v Cirkvi postupne prijali aj biskupi a kňazi. Mnohí už tieto ťažkosti nemajú, ale sú aj takí, ktorí majú ťažkosť prijať hnutia možno preto, že ich zastupujú menej pripravené a vyrovnané osoby, ktoré možno nevedia viesť správny dialóg. Trvám však na tom – a to nám už hovorí pápež František –, že my kňazi máme byť služobníci, a nie vládnuť nad Božím ľudom. Ak to tak nie je, potom sa všetko stáva ťažším. Sme zvyknutí na to, že kňazi rozhodujú o všetkom. Raz som kázal v istej európskej krajine, ktorá bola známa tým, že v minulosti posielala misionárov do celého sveta, bola katolícka, živá sila v Cirkvi –a zrazu to všetko pominulo. Pýtal som sa jedného kňaza, čo je dôvodom tejto veľkej zmeny. A on mi dal odpoveď, ktorá ma donútila zamyslieť sa: „Pozrite sa, kňazi boli zvyknutí rozhodovať o všetkom: kto si má koho zobrať, koľko má mať rodina detí. Keď potom nastala nová klíma, ktorú charakterizuje sloboda, sloboda svedomia, ľudia odmietli autoritu kňazov. A tým, že odmietli kňazov, odmietli aj Cirkev. “Autorita kňazov nebude jediným možným vysvetlením, ale v niektorých krajinách určite platí, že postoj proti Cirkvi je vlastne reakciou proti kňazom, proti určitému spôsobu vykonávania kňazskej služby. Vidno to na krajinách s tradičným katolicizmom, ako je napríklad Írsko.

Ste vyhľadávaným exercitátorom a na vaše duchovné cvičenia prichádzajú mnohí kňazi. Čím dnešní kňazi podľa vašej skúsenosti najviac trpia, čo ich trápi, s čím bojujú, aké sú nebezpečenstvá, s ktorými sa stretávajú?

Myslím si, že najväčším nebezpečenstvom je znechutenie zo spoločnosti, ktorá sa zjavne vzdialila od Cirkvi. Čoraz menej ľudí pristupuje k sviatostiam–možno nie u vás, ale vo väčšine krajín sa ich počet znížil na minimum. A tak sa kňaz môže cítiť ako vojak, ktorý bojuje vo vopred prehranom boji. Myslím si, že to je základné nebezpečenstvo, ktoré je oveľa silnejšie v súčasnosti ako v minulosti. Treba naň však reagovať, a to vierou. Rok viery by mal pomôcť kňazom, aby vierou dokázali premôcť predstavu, že ich svet premohol. Ježiš povedal: Majte odvahu, ja som premohol svet! A tak sa aj ja vo svojich duchovných cvičeniach snažím vzbudiť v kňazoch istotu, že Ježiš je základom všetkého, že tieto prejavy spoločnosti nie sú rozhodujúce, že sa nemáme prečo znepokojovať, ale musíme pracovať s Pánom a s istotou, že vedieme boj, ktorý je už vyhraný. Vyhral ho Ježiš, keď vstal z mŕtvych. Ďalším problémom v niektorých krajinách je nedostatok kňazov, takže jeden kňaz sa musí postarať o niekoľko farností, z čoho je unavený, vyčerpaný, a neostáva mu čas na modlitbu. Ak takto žije dlhší čas, dostaví sa do jeho života vnútorná prázdnota. Ak je kňaz vnútorne prázdny, chýbajú mu motívy, ale aj schopnosť hlásať Božie slovo s presvedčením. No popri veľkých škandáloch, ktoré sa v Cirkvi stali, je v nej aj veľa pozitívnych javov. Myslím si, že aj ľudia zvonka vidia pozitívne ovocie pokory, kajúcnosti, že sa nevyvyšujeme, lebo aj nás čaká Boží súd podobne ako všetkých ostatných ľudí. Ide o ovocie, na ktorom tak veľmi záležalo Benediktovi XVI. – o očistenie Cirkvi a pokoru.

Ktorým prioritám sa má podľa vás dnes Cirkev venovať?

Predovšetkým ohlasovaniu Ježiša Krista. Dnes nie je problémom viera v niektorý článok viery, za ktorý sme bojovali v minulosti, napríklad v otázku ospravedlnenia, či stačí viera alebo či sú potrebné aj skutky. Dnešný svet sa zmenil, už sa nezamýšľa nad tým, ako ospravedlniť hriešnika, ale myslí si, že človek dosiahne ospravedlnenie sám. Ústredným bodom dneška je jediná osoba, osoba Ježiša Krista. Absolútnou prioritou Cirkvi dnes je pomôcť ľuďom nadviazať vzťah s Ježišom Kristom, aby v neho uverili, aby ho vnímali ako živého a uvedomili si, že náš život závisí od našej jednoty s Kristom. A preto treba ohlasovať Ježiša Krista. A toto platí pre duchovný život, lebo stredobodom duchovného života je vzťah s Kristom, ale aj pre oblasť ohlasovania Božieho slova a celú pastoráciu. Ďalšou prioritou sú laici, ktorých treba oceniť. Kňazov všade ubúda – možno ich je ešte dostatok v krajinách ako Poľsko alebo Slovensko –, ale treba si vážiť laikov a ich charizmy. A celkom osobitne mladých. Je to výzva, lebo vidíme, že do kostola –aspoň v niektorých častiach sveta – chodia väčšinou ľudia pokročilého veku. Musíme objaviť spôsoby, čas i miesta, kde a ako sa dostať k mladým. A cirkevné hnutia sú z tohto hľadiska Božou prozreteľnosťou. Pokiaľ ide o kňazov, povedal by som, že absolútnou prioritou v ich živote je modlitba. A nemyslím tým iba oficiálnu modlitbu Cirkvi, modlitbu breviára, ale predovšetkým osobný vzťah a dialóg s Bohom. Ak kňaz vedie dialóg s Bohom, jeho modlitba pokračuje a on cíti, že Ježiš je prítomný vo všetkom, čo robí, či sedí v aute, či cestuje. Od vnútorného života kňaza závisí účinnosť jeho pastoračnej služby. Nikto nedá to, čo nemá.

Tento rozhovor robíme v čase, keď na Spišskej Kapitule dávate duchovné cvičenia slovenským kňazom. Čo želáte kňazom a veriacim na Slovensku?

Želám vám to, čo vyplýva zo slov, ktoré som povedal. Aby sme čoraz lepšie poznali Ježiša z Nazareta a zamilovali sa do neho. Je živý, stojí pred dverami nášho srdca a klope. Želám vám, aby ste toto klopanie začuli, aby ste mu otvorili, bežali mu v ústrety a prijali ho s otvoreným náručím.

 

Tento exkluzívny rozhovor pre Katolícke noviny uverejňujeme s ich súhlasom.


Späť na rozhovory | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12
  • Marek Šefčík
    Ty si vedel, že raz prídem!? Pamätáš si? Už sme sa pár krát stretli… Pokýval som hlavou. Nemali sme toľko času a pokoja, ako teraz. Vtedy som ale nemala záujem ťa objímať. Len som sa ťa chcela dotknúť. Priala som si, aby si vedel, že som na blízku. Všimla som si, že si zo mňa nemal strach. Dokonca si sa na mňa tak nesmelo usmial.
    2017-05-02
  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26
  • Marek Nikolov
    Jeden večer som nevedel zaspať. Vyšiel som z izby a pred izbou sedela v klbku schúlená moja školo-povinná dcérka, ktorá mala už niekoľko hodín spať. Prekvapený sa jej pýtam, že čo sa stalo. Ona mi na to, že má veľký strach a že od strachu nemôže ani zaspať. To mi bolo čudné a divné, pretože odmalička bola veľmi odvážna a nebojácna.
    2017-04-11

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.