Môj príbeh

Životné príbehy ľudí, ktorí zažili osobnú skúsenosť s Bohom

 
Slovensky English Italiano
Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Rozhovor - Dominika Figurska
Radosti a starosti v mnohodetnej rodine

small_dominika figurska.jpg

Poľský novinár Martin Jakimowicz sa rozpráva s matkami 5 detí, Dominikou Figurskou a novinárkou Agatou Puścikowskou.
Dominika Figurska je populárnou filmovou herečkou v Poľsku. Vystupuje v poľskom národnom divadle vo Wroclawi.

„Viete, čoho sa dnes ľudia boja viac než teroristov, ktorí by na nás mohli zaútočiť ebolou? Tehotenstva. Cestou na naše stretnutie som si všimol bilboard jednej mobilnej spoločnosti, ktorý hlásal: ,Nijaké záväzky. Nejde predsa o tehotenstvo.‘ Je tehotenstvo až také hrozné?“

 

Dominika Figurska: „Nie je hrozné. Dá sa prežiť.“

Agata Puścikowska: „Niekedy je hrozné, ale dá sa prežiť...“

D.F.: „Každé tehotenstvo bolo pre mňa radosťou. Nikdy som ho neprežívala ako traumu. Každé dieťa bolo očakávané a vytúžené. Najťažšie bolo piate tehotenstvo. Bolo oveľa náročnejšie než tehotenstvo pred 10 rokmi. Keby si sa ma vtedy opýtal, ako sa mám, neodpovedala by som ti s takým milým úsmevom...“

A.P.: „Ja ten stav nemám rada. (smiech) Keď som tehotná, veľmi nervózne a zlostne reagujem na výraz ‚požehnaný stav‘, pretože pre mňa je to predovšetkým fyzicky náročný stav. Hoci, samozrejme, po deviatich mesiacoch je ovocie tehotenstva požehnaním. Nemám rada nevoľnosť, stálu únavu a bolesti chrbtice. A mám na to právo. Ak sa ma niekto snaží presvedčiť o tom, že sa mýlim a že by som sa mala tešiť z toho, že sa cítim... hrozne, prajem mu všetko najlepšie. Tehotenstvo je ako hojdačka: na jednej strane sa tešíš, očakávaš vytúžené dieťatko, a na druhej strane bojuješ so svojím telom a pocitmi. Takto to ide dookola niekoľko mesiacov.“

„Leszek Miller raz použil výraz ,patológia mnohodetnej rodiny‘. Kedy ste prvý raz pocítili, že naša katolícka spoločnosť vás považuje za patologickú rodinu?“

A.P.: „Už pri treťom dieťati. Tretie dieťa je hranica, ktorá vo vonkajších pozorovateľoch (príbuzných aj cudzích ľuďoch) vyvoláva hraničné emócie a správanie. Zhovárala som sa so stovkami žien, a preto viem, ako veľmi sa bojíme tretieho tehotenstva. Spoločnosť prijíma prvé a druhé tehotenstvo s potešením, zato tretie považuje za nebezpečné čudáctvo. Ľudia sa na teba začnú pozerať podozrievavo, ba až zlostne. Neraz som počula: ,To si sa nevedela poistiť? ‘Ty, taká šikovná a vzdelaná, a máš toľko detí?‘ Spomínam si, že keď som porodila naše tretie dieťa, Justína, bola som veľmi šťastná. Vtedy ku mne v pôrodnej sále podišiel lekár a povedal mi: ,Začnite niečo brať, aby neprišlo štvrté.‘ Takéto poznámky sú úplne bežné. Stretávajú sa s nimi takmer všetky mnohodetné matky. Dominika má šťastie, lebo ako populárnu herečku ju chráni herecká imunita...“

D.F.: „Chránila ma po piate dieťa. Potom už ani pre mňa neplatili nijaké ,úľavy‘. (smiech) Vypočula som si všeličo... Ale vráťme sa k tretiemu dieťaťu: až vtedy, teda po Jozefovom narodení, som začala materstvo prežívať naozaj vedome. Pri prvom dieťati ma sprevádzal strach a obavy z toho, ako to zvládnem, a neopustili ma ani pri druhom dieťati. Zato pri treťom som sa upokojila a strach ustúpil. Povedala som si totiž: ,Aj tak nemám tri ruky. Musím to zvládnuť. Voľajako to len bude.‘ A to ma upokojilo. Vydýchla som si. A skutočne, keď sme mali tri deti, zrazu všetko prebiehalo akosi pokojnejšie. Zvíťazila skúsenosť, zrelosť a radosť z ďalšieho človeka, a nie strach a stres.“

A.P.: „Súhlasím. Je to paradoxné, že keď sa rodina rozrastá, začína všetko ísť ľahšie, a to aj vo výchove aj v bežnom organizovaní života. Preto si netreba robiť ťažkú hlavu z neprajných slov a komentárov ľudí, ktorí nás vôbec nepoznajú. Teraz sa už viem brániť, prípadne si tieto zlomyseľnosti nevšímam. Kedysi ma to zarmucovalo a bolelo. Veď odkiaľ má cudzia žena právo kontrolovať mňa a moje deti a výsmešne poznamenávať: ,Ó, máte toho veľa. To sú všetko vaše deti?‘“ „Čo si odpovedala?“

A.P.: „,Nie, polovica je manželova.‘ (smiech) Moja známa, matka šiestich detí, ktorú pravidelne zastavovala istá žena, matka jedináčika, a zlomyseľne sa jej pýtala, prečo má toľko detí, raz vybuchla: ,Lebo môj manžel ešte môže...‘ (smiech) Je to azda neslušné? A je vari slušné strkať nos do cudzieho života a komentovať cudzie rozhodnutia? Áno, máme veľa detí, pretože sme sa tak rozhodli. Každé ďalšie dieťa považujeme za dar, ktorý sa v konečnom dôsledku ukáže požehnaním pre celú rodinu. Dominika má pravdu: s každým ďalším dieťaťom je to ľahšie, lebo emócie sa upokoja a vzťahy sa dajú do poriadku. Hoci, samozrejme, vyprať oblečenie pre päť detí je namáhavejšie než pre jedno.“

D.F.: „Pri prvom dieťati snívaš o tom, že raz bude recitovať Shakespeara, a to v origináli... Zato pri treťom ďakuješ Bohu za to, že ho máš, že je, že sa smeje, že džavoce, že rastie. Shakespeara sa môže naučiť v divadelnej škole (smiech), ak bude chcieť.“


„Ako je to s porekadlom, ktoré vraví, že dieťa sa rodí s pecňom chleba (teda, že Boh sa postará o prostriedky na jeho živobytie)? Nie je to iba metafora?“

D.F.: „Nie je. Je naozaj pravda, že ak Boh dáva deti, dáva aj na deti. Ako herečka som sa bála, že po prvom dieťati mi povedia: ,Lúčime sa s tebou. Dovidenia. Pre herečky s deťmi prácu nemáme.‘ V skutočnosti som však mohla ostať pri svojej práci a to celkom úspešne. Dostávala som také úlohy, ku ktorým mi asi sám Pán Boh napísal scenár. Boh ma nenechal bez práce a stále sa o mňa stará, a to aj napriek tomu (a možno vlastne práve preto), že som porodila päť detí.“

A.P.: „Je však jasné, že to nie je tak, že Boh hádže chlieb z neba a pritom dáva pozor, aby ťa náhodou netrafil. Ak máš ďalšie dieťa, musíš rozmýšľať, odkiaľ vezmeš peniaze na jeho živobytie. Začínaš byť tvorivá, kreatívna a to sa odrazí aj vo financiách. Ak máš veľa detí, začína v tebe pôsobiť sila a motivácia, ktorá pochádza z vnuknutia Ducha Svätého! Keď som mala dve deti, teda predtým, než som začala pracovať pre týždenník Gość, vykonávala som prácu z domu. Prečo? Lebo tak sa patrí na matku.‘ Nie som však typ ženy, ktorej k pocitu naplnenia stačí práca z domu. Novinárčina je moja vášeň a to, že som sa zriekla profesionálnej práce, sa ma hlboko dotýkalo. Nebolo to pre mňa. Keď som porodila tretie dieťa, naša rodinná situácia sa zmenila. Ako matka troch detí som začala pracovať pre týždenník. Práve vďaka tretiemu dieťaťu som sa začala realizovať aj v profesionálnom živote, akoby som zrazu ožila ako novinárka a aj ako žena. Zanedbávam azda profesionálnu prácu? Mám nejaké úľavy v práci? Nie. Zanedbávam vari svoje deti? Nie! Keď sa vraciam z práce domov, dvojnásobne sa snažím byť dobrou mamou. Jednoducho, mám rada svoje deti a čas trávený s nimi. Je možné spojiť materskú a pracovnú úlohu.“

D.F.: „Samozrejme, ale s tou podmienku, že si nevyberieš prácu vo firme, kde musíš byť od rána do večera. V takom prípade určite utrpí buď materstvo, alebo profesionálna práca. Dnes sa na Západe končí doba firiem, ktoré zamestnávali slobodných a bezdetných ľudí, ktorí sa venovaliiba firme a nemali usporiadaný osobný život. Teraz sa ťa na pracovnom pohovore opýtajú: ,Máte ženu a deti? Koľké v poradí je toto manželstvo?‘ Vieš, prečo sa to pýtajú? Lebo ak sa dokážeš postarať o prvú manželku a deti, ak dokážeš vytvoriť dlhodobo dobré vzťahy, znamená to, že si kreatívny, dôveryhodný a podnikavý človek.“

A.P.: „Na Západe existuje veľa možností, ako vykonávať prácu z domu. Zamestnaných rodičov podporuje štát aj súkromné firmy a oni sa im na oplátku odvďačia svojou spoľahlivou a efektívnou prácou. Hodnotia ich za kvalitu práce a výsledky, a nie za množstvo odsedených hodín.“ „V čase, keď som emocionálne nezvládal dve deti a kričal som: ,Nikdy viac!‘, sa nám narodil syn Nikodém, ktorý zmietol všetky moje obavy, uzdravil chorú atmosféru v rodine a vniesol pokoj. Zistil som, že všetko, čoho som sa bál, bol výmysel...“

D.F.: „Bojíme sa ďalšieho dieťaťa alebo detí vo všeobecnosti, pretože si uvedomujeme, že po ich narodení už nič nebude také ako predtým, tak ako to hlása spomenutá reklama: ,Len nijaké záväzky.‘ Bude to nezvratná zmena. Ak dovolíme, aby zvíťazil strach a obavy, prehráme na celej čiare. Vo filme Mary’s Land modelka, ktorá išla na interrupciu, hovorí: ,Nemala som okolo seba nikoho, kto by povedal, že dieťa je dar, darček. Všetci hovorili, že je to len problém, koniec kariéry.‘“„Staroveké kultúry si uctievali bohyňu plodnosti. Dnes uctievame bohyňu neplodnosti a žiaci sa učia, čo majú robiť, aby sa dieťaťu vyhli.“

A.P.: „Dieťa je nepriateľ, votrelec. Počuješ to na každom kroku. Snažia sa ti nahovoriť, že dieťa ťa obmedzuje, a nie každý má odvahu presvedčiť sa v praxi, že je to presne naopak. Dieťa je nový malý svet, ktorý nás otvára na veľký svet.“ „Naše staré mamy vyrastali v mnohodetných rodinách, ktoré neboli bohaté, ba ich generácia zažila vojnu. Zato dnes každú chvíľu počujeme: ,Nemôžeme si dovoliť dieťa.‘“

A.P.: „Nedávno som počula: ,My máme jedno dieťa, lebo nám záleží na kvalite, a nie na kvantite.‘ Musela som sa hlboko nadýchnuť.“ „Nie sú vám smiešne integračné podujatia, ktoré firmy organizujú pre svojich zamestnancov a na ktorých sa dospelí za nemalé peniaze učia nadväzovať vzťahy a tráviť spolu čas – spôsobilosti, ktoré naše deti učí každodenný život?“

D.F.: „Deti každý deň narážajú na seba, učia sa vychádzať si v ústrety, ustupovať jedno druhému, odpúšťať si, ale zároveň aj zabojovať o svoje záujmy. Deti sa prirodzene venujú jedno druhému, hrajú sa spolu a prostredníctvom hry sa učia, čo je múdry dospelý život. Žijú s druhými ľuďmi, a nie na púšti! Spomínam si, že keď som porodila Petríka (naše štvrté dieťa), vošli zrazu do izby ostatné deti a začali ho bozkávať, dotýkať sa ho a objímať. Nestihla som ani len zakričať: ,Umyte si ruky!‘ a dcéra ho už držala v náručí ako skúsená mamička. (smiech) Viac detí vytvára pocit bezpečia, lebo deti cítia, že nikdy nebudú osamelé. Kde inde ako v mnohodetnej rodine nájdeš lepšiu školu asertivity, múdrej súťaživosti, ale aj spolupráce a kompromisu? A to všetko zadarmo, bez toho, aby si musel chodiť na integračné pobyty.“ „Po návrate z dovolenky sa ma známi opýtali: ,Oddýchol si si?‘ Bolo mi trápne povedať im, že nie. A vy ste si na dovolenke oddýchli?“


A.P.: „Poprosím o inú otázku. Trochu som si oddýchla, keď som išla s Dominikou na niekoľko dní k moru, aby sme tam dokončili posledné kapitoly našej knihy. Každá vzala so sebou iba dve deti. (smiech) Ale teraz vážne: je jasné, že dovolenka s malými deťmi (neraz som o tom písala) nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale v tomto prípade je jedno, či ideš s jedným dieťaťom alebo s piatimi. Ba čo viac, tá druhá situácia je ľahšia...“

D.F.: „... lebo sa spolu hrajú, takže nemusíš vymýšľať hry a dodatočnú zábavu. Deti sa postarajú jedno o druhé a spolu sa dobre zabavia. Začnem asi propagovať heslo: ,Chceš mať čas na kávu? Maj veľa detí.‘“ (smiech)

A.P.: „Vieš, čo je ,plážový syndróm‘? Spočíva v tom, že na deku mnohodetnej rodiny sa z celej pláže zbiehajú jedináčikovia, ktorých už znudili ich rodičia a chcú sa zahrať s rovesníkmi. Takto priťahuje mnohodetná rodina.“

 „,Niekedy,‘ teraz citujem moju drahú manželku, ‚mám pocit, že som najhoršia matka na svete.‘ Tiež mávate tento pocit?“

D.F.: „Samozrejme. V živote matky sú aj takéto stavy a bude to tak asi do konca života. Ustavične sa prichytávam pri tom, že robím chyby a že mi povoľujú nervy...“

A.P.: „Z prirodzenosti som, žiaľ, perfekcionistka a to môže človeka s piatimi deťmi pripraviť o život alebo doviesť k zrúteniu. Preto som sa v istej chvíli života musela zmeniť. Pochopila som, že nemusím byť ,najlepšia‘, ale tiež, že nie som ,najhoršia‘. Som to jednoducho ja...“

D.F.: „Treba si zapamätať, že model ,ideálnej matky‘ neexistuje.“ „Prečo sú potom kníhkupectvá plné takýchto príručiek?“

A.P.: „Spočiatku som aj ja čítala veľa farebných časopisov pre mladé matky a bola som zúfalá, že na moje dieťa príručkové metódy nezaberajú. Postupne, ako prichádzali na svet ďalšie deti, som začala chápať, že pravda o materstve nie je v pedagogických teóriách. My moderné matky čítame viac či menej kvalitné príručky, ale neraz strácame zdravú intuíciu a sebadôveru. Veď naše staré matky aj bez minifilmov z youtube vedeli, čo majú robiť, keď dieťa bolí bruško, keď plače alebo keď je choré... Vedeli, že pôrod bolí a že aj po pôrode má žena bolesti. Bolo to prirodzené. Mladé ženy sa učili byť matkami od starších žien. Zato dnes sú mladé ženy aj napriek široko propagovanému ,vedomému rodičovstvu‘ často osamelé, stratené a vydesené zo svojej novej ,učebnicovej‘ úlohy.“

D.F.: „A nadôvažok v časopise vidia mladú, usmiatu celebritu, ktorá porodila sotva pred dvoma týždňami, a už je dokonale štíhla. Photoshop dokáže zázraky... Ja som sa z učebnicovej predstavy o ideálnej dcérke vyliečila už pri prvom dieťati. Snívala som o tom, že moja dcérka bude prekrásna modelka a tak ďalej. Plánovala som jej skvelú budúcnosť a milión krúžkov, ktoré z nej mali vyrobiť ideálne dieťa. Stačilo vedro studenej vody a hneď sa mi vrátil zdravý rozum. Keď dcéra utrpela vážnu nehodu, neprosilasom Boha o to, aby Nasťa ,dobre vyzerala na modelingovom móle‘, ale úpenlivo som ho prosila, aby mohla chodiť... Nikomu neprajem takúto životnú lekciu.“

A.P.: „Matky by si mali uvedomiť, že ich dieťa je úžasný človek, a neporovnávať ho s inými deťmi...“ D.F.: „Už v jasliach nás vítajú nápisy: ,Dvojročné dieťa má vedieť 270 slov.‘ Hrôza! Koľko vystresovaných matiek sa potom doma trápi: ,Čo robíme zle? Sme zlí rodičia! Prečo môj Ferko vie povedať iba 10 slov, zatiaľ čo susedkina Katka hovorí už celé vety?‘ Totálna rodičovská kríza. Samozrejme, že sa treba dieťaťu venovať a zabezpečiť mu všestrannú starostlivosť a možnosť rozvíjať sa, ale nesmieme pritom stratiť zdravý úsudok!“ „Dokážu deti vycítiť, či sa ich rodičia modlia úprimne, alebo len tupo odriekajú modlitby?“

D.F.: „Deti vycítia všetko. Dospelého oklameš, ale dieťa nie. Nepodarí sa ti to. My dospelí si dávame rôzne masky, rôzne tváre pred rôznymi ľuďmi. Dieťa ich strhne všetky jedným slovom alebo gestom. Raz, keď od nás odišli hostia, dcéra mi povedala: ,Mama, prečo si pred nimi hrala, že si taká dobrá?‘“ (smiech) „Naozaj sa hrá ťažšie pred detským publikom?“

D.F.: „Samozrejme! Deti nemožno len tak ľahko oklamať. Stojíš na pódiu a tváriš sa, že niekoho alebo niečo nevidíš. A vtom sa z hľadiska ozve detský hlások: ,Tam je. Za tebou!‘ Dieťa ti povie pravdu.“ (smiech) „Viete, prečo deti behajú po kostole?“ Máme svoje teórie... „Páter Joachim Badeni odpovedal: ,Lebo ony vedia, že Pán Boh je všade.‘ Prečo aj o nás platí, že ak nebudeme ako deti, nevojdeme do nebeského kráľovstva?“

A.P.: „My sme ako deti! Vieš, ako dobre sme sa zabávali pri mori?“

D.F.: „Samozrejme cez deň, keď sme boli s deťmi na pláži. Pretože keď spali, pracovali sme.“ (smiech)

 „Keď sa na internete objaví správa o rodinnej tragédii, hneď sa objavia komentáre: ,A kde boli v tom čase rodičia?‘


Moja známa, ktorá dávala veľký pozor na svojho synčeka, si raz so zdesením všimla, že chlapec stojí na okennej parapete. Bývali na treťom poschodí.“

D.F.: „Niekedy stačí, že na sekundu odvrátiš zrak. Veľa ráz som s deťmi zažila nebezpečné situácie,´ktoré som nemohla predvídať. Neskôr som si uvedomila, že okrem nás sa o deti stará ešte Niekto iný. Bez tejto podpory nie je možné vychovávať deti – ani jedno, ani viacero.“

A.P.: „Raz som písala článok o stratených deťoch. Mala som v hlave milión nápadov a schém, ako tomu predísť a ako v takej situácii reagovať. O dva týždne nato sme sa vybrali k moru. S manželom sme deti strážili ako oko v hlave, keď vtom... v priebehu piatich minút naše dieťa číslo tri, teda Justín, zmizlo. Hľadali sme ho dve hodiny...“

 „Pozerala si sa na všetkých naokolo ako na potencionálnych pedofilov a obchodníkov s obličkami?“

 A.P.: „Bála som sa čo len pohliadnuť na vlny. Bola som taká zdesená, že som sa nedokázala ani len modliť. Nakoniec sme zistili, že istý ustráchaný starší pán, ktorý Justína ,našiel‘ 20 metrov od našej deky, namiesto toho, aby zakričal: ,Mám cudzie dieťa!‘, odviedol ho k záchranárom, ktorí boli od nás vzdialení dva kilometre, a nechal ho tam. Všetko sa dobre skončilo, ale od tohto ,dobrodružstva‘ nerada čítam mudrlantské komentáre typu: ,A kde boli patologickí rodičia?‘, lebo sa vždy rozčúlim...“

„Keď môj známy oznámil príbuzným, že čakajú tretie dieťa, reagovali hystericky. Páter Augustyn Pelanowski mu vtedy povedal: ,Budeš mať šťastnú starobu.‘ Kamarát sa mi neskôr zdôveril: ,Vieš, nikdy som nerozmýšľal v týchto kategóriách...‘“

D.F.: „Ak máš päť detí, je väčšia pravdepodobnosť, že v starobe ti jedno z nich podá pohár vody. (smiech) A že ťa navštívi...“„... v starobinci.“

A.P.: „... aspoň budem mať na koho čakať.“

D.F.: „A na koho sa tešiť.“

 

Preklad rozhovoru sr. Eva Hanušová OSsR, článok prevzatý so súhlasom redakcie časopisu Slovo medzi nami


Späť na rozhovory | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Dr. Martin Luther King Jr.
    Mám sen, že jedného dňa na červených vrchoch Georgie, synovia bývalých otrokov a synovia bývalých vlastníkov otrokov budú schopní si spolu zasadnúť za stôl bratstva. Snívam o tom, že moje 4 deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby ich pleti, ale podľa vlastností ich charakteru.
    2017-03-08
  • Heinz Horst Deichmann
    156 miliónov párov topánok. Toľko párov predal len v jednom roku Heinz Horst Deichmann. Patril medzi 100 najbohatších ľudí v Nemecku a mal predajňu skoro v každom stredne veľkom meste. Napriek tomu hovoril: "Boh sa ma nakoniec nebude pýtať, koľko topánok som predal. Bude chcieť vedieť, či som žil ako opravdivý kresťan."
    2017-03-03
  • Marek Nikolov
    Ján 5,29 „a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“
    2017-02-16
  • Marek Nikolov
    Od roku 2003 viac ako milión kresťanov, ktorí sa odmietli vzdať Ježiša, žije v utečeneckých táboroch a každý deň dôverujú Bohu, že im zabezpečí chlieb a strechu nad hlavou. Ťažko sa vyrovnávajú s tým, že nemajú prácu, peniaze ani iné miesto, kam by sa mohli uchýliť. Žijú s vedomím, že existuje len malá pravdepodobnosť, že ich životné podmienky sa tu na zemi niekedy zlepšia.
    2017-01-23
  • Janka Pajgerová
    Pre mňa sú svedectvom o tom, ako Boh vložil svoju úžasnú silu a stvoriteľskú moc aj do toho, čo považujeme za všedné. A pripomínajú mi, že stačí si to všímať. Zastavme sa teda na chvíľu a pozrime sa, po čom bežne „šľapeme“.
    2016-11-04

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.