Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Vlasta Krafčíková
Nádej zmŕtvychvstania

small_vlasticka.jpg

V rukách, rovnako ako mama Mária, držala mama Vlasta svojho zomierajúceho syna a v jej náručí aj zomrel. Neďaleko bojovala o život jej dcéra Lucia.

Váš príbeh sa začal tým, že ste hľadali svoje povolanie. To, kde vás volá Boh. Ako ste spoznali svojho manžela?

Mala som 21 rokov a žiadny vzťah, partner neprichádzal. Kamarátky už kočíkovali svoje ratolesti a ja som po tom tiež veľmi túžila. Pýtala som sa Boha, či je moja cesta rehoľa. Odpoveďou mi bola moja babička z mamkinej strany, ktorá mi povedala, že sa modlí za môjho dobrého manžela. Vedela, že potrebujem dobrého manžela, kvôli svojmu hendikepu od narodenia. To ma usvedčilo, že Boh na mňa nezabudol, ako som si dovtedy mylne myslela. Dokonca, že ma aj počuje a odpovedá.

Čo sa udialo?

Krátko nato začal Boh konať. Preložili ma z predajne do inej predajne Potravín na sídlisku a môj budúci manžel nastúpil o desať dní na to k Policajnému zboru ako "dopravák". Keďže policajná slobodáreň bola vedľa predajne, hneď prvý deň zavítal do predajne nový zákazník. Prichádzal ku nám skoro denne na nákupy. Keďže sme boli každý z iného okresu, od prvej chvíle sme cítili, že to nie je obyčajná náhoda, ale Boží zámer. Padli sme si do oka a bola to láska na prvý pohľad.

A ... ako v dobrej rozprávke, bola raz jedna svadba... o desať mesiacov. Až neskôr sme si zdieľali svojej pocity a obaja sme boli od prvej chvíle utvrdení v tom, že ten druhý je práve tá dlho hľadaná polovička. Cítili sme sa jeden pre druhého darom.

Už vtedy sme vnímali, že náš spoločný život nebude len prechádzka ružovou záhradou. A keď ma požiadal o ruku, tak som mu povedala, že neviem čo nás čaká. Ale určite viem, že nech nás postretne čokoľvek, chcem to prežiť spolu s ním. Náš spoločný život bol a aj je, napriek bolesti, stále krásny a plný lásky. Neviem, prečo mi raz naša dospelá dcéra povedala: "Mamka, ja nemám o vás s ockom strach. Viem, že aj keby ste raz ostali sami, máte toľko lásky, že všetko vydržíte." Dodnes ten výrok nechápem, odkiaľ ho vzala, prečo nad tým uvažovala. Viedol ju Boh? Neviem...

PLNÝMI DÚŠKAMI SME SI UŽÍVALI RODIČOVSTVO

Povedali vám, že nebudete môcť mať deti. Ako ste to prijali?

Mala som vtedy 16 rokov a za sebou ťažkú operáciu hrubého čreva. Rodičia boli veľmi šťastní, že som to prežila a operácia dopadla dobre. Tiež som bola šťastná a neriešila som to. A ani neskôr nie. Mala som krásne detstvo a úžasných rodičov, pri ktorých mi nič nechýbalo. Riešiť som to začala až vtedy, keď som prišla do manželovej početnej rodiny. Boli traja bratia a ja som takú veľkú rodinu nikdy nezažila. Mala som doma len mladšieho brata.

Ostatní v jeho rodine už mali svoje rodinky a deti. Veľmi som sa im tešila, no zároveň prišli prvé obavy: Čo ak? Manžel mal už vtedy 12 synovcov a neterí. Keď som videla pri spoločných stretnutiach, ako sa majú radi a ako to s deťmi vie, začala som mať vážne obavy. Čo bude, ak my deti mať nebudeme? No môj nastávajúci ma z týchto obáv rýchlo vyviedol, že si je istý, že ich mať budeme a tak sa aj stalo. Naša láska bola mocnejšia ako moje obavy a Boh vypočul naše prosby. Nenechal nás dlho čakať a dozvedeli sme sa, že sa staneme rodičmi.

Ako si na to spomínate?

To bolo radosti, že sa to nedá ani opísať. Keď prišiel na svet Drahomír (29. apríla 1980), dostal české meno, ktoré mu vybral ocino, ktorý bol v tom čase na policajnej škole v Brne. Práve bol v Poľsku vyhlásený výnimočný stav a všetky Ozbrojené zložky vo vtedajšom Československu boli v pohotovosti. Tak sme túto radosť prežívali každý sám a na diaľku.

Na prvú návštevu prišiel manžel domov až po mesiaci. Boli sme šťastní, aj sme si boli vzácni. Manžel sa nad tým malým batôžkom v postieľke rozplakal.

Kedy prišla medzi vás Lucia?

Krátko nato sme zistili, že budeme dvojnásobnými rodičmi. Naše šťastie a radosť nemali konca kraja. Lekári z toho nadšení neboli, lebo trvali na jednom dieťatku a mali obavy nielen o moje zdravie, ale aj o život bábätka. Preto aj ten malý časový rozdiel medzi nimi.

Tak prišla ku nám do rodinky (20. júla 1982) vysnívaná dcérka Lucia. Už pred narodením syna mala vybraté meno. Napriek môjmu zdravotnému stavu prišla zdravá a v poriadku. Obidva pôrody boli cisárskym rezom. Vysnívaná bola najmä z manželovej strany, lebo ich rodinu tiež postihol tragický odchod trojročnej sestričky Marienky.

Manžel mal už po škole a tak sme si užívali spoločne plnými dúškami rodičovstvo. Boli to najkrajšie a najvzácnejšie chvíle nášho života. Konečne si nás mohol užívať, sám odviezť z pôrodnice domov a doma privítať. Na to sa nedá zabudnúť, akí sme boli šťastní. Prežívali sme nanovo zmeškané medové týždne. Od prvej chvíle sme cítili, že to všetko je výnimočné, že je to zvláštny dar zhora. Netušili sme, že to bude trval len tak krátko - 21 rokov.

Potom sme začali túžiť po ďalšom dieťatku, ale už to nešlo. Po dlhom čakaní prišla tvrdá realita - tzv. konečná. Paradoxne, v deň prvého pôrodu, po 15 rokoch, som absolvovala ťažkú ženskú operáciu, po ktorej sme obaja vedeli, že už žiadne možno nikdy nebude. Manžel to prijal s veľkou pokorou a vďakou Bohu za naše dve deti a ja tak trochu s reptaním a bolesťou v duši. Určitý čas sme sa pohrávali aj s myšlienkou adopcie. Hovorili sme o tom aj s našimi deťmi, súhlasili a tešili sa tomu. No nakoniec tomu neprial môj zdravotný stav. Takže po ich odchode sme nemali ani len nádej na ďalšie dieťatko, ako majú iní rodičia. Vedeli sme, že sme Bohu odovzdali všetko - všetko, čo nám bolo najdrahšie, najmilšie a najvzácnejšie. Odovzdali sme mu dva drahokamy.

TAKÉTO PUTO SA NEMÁ PRETRHÁVAŤ

Medzi vašimi deťmi bol veľmi silný súrodenecký vzťah, keďže sa narodili s rozdielom 15 mesiacov. Ako sa prejavoval? Aký bol Drahoš?

Od prvej chvíle prejavoval veľkú náklonnosť a starostlivosť o Lucku. Všade ju strážil, ochraňoval. Drahoš nastúpil do škôlky a Lucinka do jasieľ. No na každej prechádzke a pobyte v záhrade im Drahoš ušiel za sestričkou. Ich súrodenecké puto bolo tak dojímavé, že nám po roku navrhla samotná pani riaditeľka, že nám umožnia, aby boli spolu v jednej triede, že sa takéto puto nemá pretrhávať.

Potom išli spolu po roku aj na základnú školu. A keď odišiel syn na strednú školu, aby ešte jeden rok mohli spolu ráno odchádzať, Lucia poprosila manžela o prestup na inú "základku" susediacu s Drahošovou strednou školou. Nik to vtedy v bývalej škole nechápal.

Nevedeli sa od seba odtrhnúť. Akúkoľvek vec, šaty, hračky alebo sladkosti - všetko, čo sa nedalo rozdeliť na polovicu - som musela kupovať dvojmo. Inak by to jeden z nich neprijal. So všetkým ostatným sa delili. V dospelosti aj s oblečením. Keď chodili už ako dospelí spoločne s Luckou na prechádzku so psíkom, tak si o nich mysleli, že sú priatelia, nie súrodenci. Až po pohrebe sme sa dozvedeli, ako sa Drahoš veľmi pekne vyjadroval v práci o nás rodičoch a svojej sestre. Aký bol kamarát so spolupracovníkmi a inými chalanmi. Dôkazom bolo aj vyše 80 motoriek z celého Slovenska, ktoré stáli priamo pri ich hrobe. Tých príkladov by bolo ešte viac, ale je to na dlho (úsmev). Aby som však nezabudla na podstatné, že sa ako normálni súrodenci vedeli aj poškriepiť a pohádať. Tak normálne...

Aká bola Lucia?

Od malička bola také naše krásne slniečko a šidielko. Obaja boli slniečka, vždy sa zobudili vysmiati. Najprv si v postieľkach ešte riadne "pokecali" a potom zavolali: "Mami, už sme vyspinkaní!" Lucia bola od malička veľmi zručná a samostatná. Vedela šiť, háčkovať, pliesť, vyšívať.

Syn zasa veľmi pekne kreslil, písal básne a prózu. Na strednej ho preto volali Eliot. Jednu prózu napísal dokonca Drahoš sám o sebe a smrti na motorke. Len s tým rozdielom, že tá druhá mŕtva osoba bola frajerka. Netušil, že to bude sestra, ktorá s ním odíde na večnosť.

Lucia bola pre Drahoša vodcom: v dobrom a niekedy aj v menej dobrom. Keď boli podľa ich predstáv vymaľované tapety, tak sme vedeli kto exceloval. Stihla zorganizovať v našej farnosti dve stretnutia mládeže s otcom Jánom Bucom. Podľa výpovede mladých, bola vraj lekárom ubolených duší a chodiacou charitou. Bola veľmi empatická a vnímavá na potreby iných. Každého vedela vypočuť.

Spoločnou záľubou oboch detí boli kone. U Lucii živé (u otca Maroša Kuffu v Žakovciach) a u Drahoša tie pod kapotou. Lucia cítila volanie do rehole a Drahoš do seminára už asi od 12-tich rokov. Obaja boli plní života.

V šestnástich rokoch prišla za vami dcéra Lucia s tým, že sa stretla so živým Kristom. Chápali ste ju?

Toto stretnutie s Kristom zažila presne v deň svojich 16-tich narodenín. Bola na tábore v lese na Šuňave. Bol to tábor na spôsob Oázy s deťmi so slabších sociálnych rodín zo Žakoviec a okolia s vtedajším žakovskym kaplánom otcom Jankom Bucom. V to ráno v kaplnke na príhovor kňaza sa jej dotkol živý Kristus.

Veľmi mi to vysvetľovala, ale ja som, žiaľ, vtedy nič nechápala. Jednoducho som len detinsky uverila svojej milovanej dcérke. Potom som sa párkrát zverila do jej rúk na príhovornú modlitbu a zažila som búranie starého kamenného múra a stavbu nového chrámu. Tento obraz som pochopila až po jej odchode. Povedala mi vtedy, že mi za každú cenu vyprosí stretnutie so živým Kristom... a stalo sa. Dnes viem, že nám s manželom pripravila a vyprosila úžasnú cestu na stretnutie s Bohom. Na jeho dotyk a život v Kristovi. Mne dokonca v tej modlitbe pomohla stavať v sebe nový chrám - Chrám Ducha Svätého.

Lucia strávila niekoľko mesiacov po boku farára Maroša Kuffu a chcela vstúpiť do rehole. Ako si spomínate na tieto chvíle?

Uf... po boku otca Maroša Kuffu dozrievala a aj veľmi rýchlo dozrela pre Nebo. Zanechala nám odkaz, že on bol jej milovaný učiteľ vo viere a láske k ľuďom a dedko, ktorý je už vo večnosti bol jej milovaným učiteľom v láske ku koňom. Videli sme od prvej chvíle, ako sa jej život a všetky hodnoty menili v dôsledku pobytu v Žakovciach. Napĺňala ju služba iným. Chcela po celý život pomáhať slabým a núdznym.

Stále si s manželom hovoríme, že to bola tá najsprávnejšia voľba vziať naše deti vo veku puberty do Žakoviec. Myslíme si, žeby tam mali robiť povinné exkurzie pre pubertiakov a problémové deti, aby videli, čo je to život.

No, keď sa naša milovaná po čase zmienila o reholi, mala som pocit, že ju na tejto zemi navždy stratím. Hanbím sa zato, že ešte aj otca Maroša som uprosila, aby ju od rehole odhováral. Hovoril jej, že tam v Žakovciach bude prospešnejšia, ako v habite zatvorená v kláštore, že môže zložiť sľuby aj v Inštitúte Krista veľkňaza, ak chce. No dnes už vieme, že Boh mal aj tak s ňou iný plán. Mal pre ňu nachystanú Božiu rehoľu...

PRED TEBOU POŠLEM SVOJHO ANJELA

Prišiel 21. jún 2002, keď ste sa všetci vybrali na jednu chatu. Čo sa vtedy stalo?

Mal to byť len jeden pekný víkend s rodinnými priateľmi. Lucka mala ešte jedno piatkové stretnutie s mladými a tak poprosila, či by nemohli prísť za nami s Drahošom na motorke. Súhlasili sme s tým. Tesne pred našim odchodom dobehla domov a tak nás odprevadili s ich psíkom do auta a oni sa chystali na motorku. Obaja boli takí šťastní, že som nemala srdce im jazdu na motorke zrušiť.

Vedela som, že poznajú cestu veľmi dobre a ešte k tomu idú spolu s nami. Dobehli nás v obci Vernar, kde nás v dedine rozdelil autobus, ktorý vyrazil zo zástavky. Predbehli nás a ostali stáť na vernarskom kopci, kde stojí veľký kríž. Keď sme dorazili na miesto s autom, dcéra čupela pod krížom a ja mám pocit, že sa tam vtedy určite modlila. Syn nám naznačil, že je všetko v poriadku, že na nás iba čakali. Pokračovali sme v jazde a ja som videla, ako si zipsovali kombinézy, naťahovali rukavice a kládli na hlavy prilby. Celú cestu išli za nami a ich psík Arik za zadným sklom sa veľmi tešil, že ich vidí.

Až na mieste, ktorí sa nazýva Besník, pred obcou Telgárt, nás predbehli a asi pár minút bola dcérka otočená smerom ku nám do auta. Nechápala som, že moje slabé oči (mám dioptrie 24) vidia to, čo by inokedy nevideli. Jej nádherný pohľad... Prečo tak dobre vidím tie jej krásne modré oči, ktoré sa s nami vtedy už lúčili...?

Potom nasledovala obec Telgárt a za dedinou v poslednej veľkej zákrute došlo k stretu s kamiónom. Bola to čelná zrážka, kvôli vstupu rómskych občanov predávajúcich lesné plody do jazdnej dráhy. Vyskočili sme z auta a rozbehli sa k našim deťom. Ja som ostala hneď pri synovi, ktorý ležal bližšie a manžel utekal k dcérke. Okamžite sme ich začali oživovať a dávať umelé dýchanie za pomoci ďalších šoférov z kolóny. Po pár minútach mi náš syn vydýchol v náručí. Čakali sme na lekársku pomoc a manžel sa snažil ďalej oživovať našu dcérku.

Nakoniec sme sa dočkali Leteckej zdravotníckej pomoci. Vrtuľníkom previezli našu dcéru do Banskej Bystrice, kde na následky zranení nezlučiteľné so životom skonala. Tam bol tiež prevezený aj Drahoš na súdnu pitvu. Zvláštny bol pre nás aj pitevný nález, obaja mali zranenia nezlučiteľné so životom a jedno spoločné - odtrhnuté srdiečka. Obetované Bohu...!?

Povedali ste, že Boh vám doprial milosť zažiť ten odchod. Ako to myslíte?

S odstupom času viem, že to bola veľká milosť. Ja nehodná a hriešna som zdieľala tú istú bolesť z odchodu syna, ako Božia Matka Mária. Aj ja som držala svojho syna a on v mojom náručí naposledy vydýchol. Vtedy som volala Božie milosrdenstvo na pomoc a svojmu synovi som sľúbila, že tu budem pokorne čakať, kým ma nebeský Otec nepovolá za nimi a tam si ich raz určite nájdem.

V jednom zo svedectiev ste povedali: V jednej sekunde sa nám zmenil život. Nasledovalo to "odkazom" od Vašej dcéry a slovami vášho manžela, že chcete kráčať za Ježišom.

Dorazili sme večer domov, nastala hrozná búrka. Mali sme pocit, že s nami plače celé nebo. Nám sa liali slzy a po okne stekali prúdy vody. Odišla som do detskej izby, kde som na stene zbadala nalepený plagátik. Visel nad Luckinou posteľou spolu s fotkou Márie s malým Ježišom v náručí. Bol na ňom vytlačený citát z Knihy Exodus (20, 24): "Hľa, pred tebou pošlem svojho anjela, aby ťa ochraňoval a doviedol na miesto, ktoré som ti ja pripravil." Vedeli sme, že to nie je náhoda, že to je cielený odkaz našej Lucie, kam odišli a kam máme kráčať my dvaja, aby sme sa mohli raz stretnúť v nebi. A začali sme byť hladní po Ježišovi.

Ako sa to prejavovalo?

Odovzdali sme mu hneď s dôverou svoje životy, svoje manželstvo a všetko ostatné pod Jeho vládu a moc. Pozvali sme ho za Kráľa a Vladára nášho bytia. Podal nám ruku a my sme sa jej chytili.

Ďalším odkazom bolo to, že ste si všimli knihu na poličke, ktorú kúpil Lucii Drahoš...

Bol to vianočný darček, Biblia, ktorú som zbadala. Lucia veľmi túžila po Svätom Písme a on jej ho s láskou kúpil a daroval pod stromček. Lucia si na ňu vlastnoručne ušila obal a na ňom mala vyšitého krásneho Baránka - symbol Krista. Začala som tú knihu brávať do rúk, hladkať a neskôr aj čítať. Veľmi často som videla našu Lucku sedávať nad tou knihou. Vždy som si náhodne otvorila citát, ktorý mi odpovedal na moje otázky. A tak som sa začala Krista pýtať, ako máme žiť, aby sme sa dostali za našimi deťmi. Odpoveď znela: Neboj sa! Ži podľa evanjelia a v tejto knihe máš môj návod.

BUDEM S TEBOU AŽ DO KONCA TVOJHO ŽIVOTA

Hádali ste sa aj s Bohom a vyčítali mu , čo sa stalo?

Samozrejme, že som sa hádala a kričala na Boha. Prečo mi dal taký vzácny dar, tak nakrátko a potom mi ho vzal späť? Dary sa predsa nepýtajú späť. Veľmi som sa na neho hnevala. A všetko som mu to hovorila. Radím to všetkým rodičom, čo prežili podobne stratu dieťaťa, ale aj všetkým ostatným. Naučila ma to naša dcérka. Raz mi povedala: "Mami, je pekné spievať Bohu žalmy a prednášať mu chvály, ale ak On vidí v tvojom srdci niečo iné, tak potom je to faloš. Zahoď masku a povedz mu rovno o všetkom. Čaká na to, chce to počuť od teba. Miluje to, keď mu jeho dieťa dôveruje. Až potom môže postupne prichádzať odpustenie a uzdravenie.

Desať mesiacov ste sa snažili niesť túto bolesť a potom ste prežili vlastnú chatrč. Čo sa stalo?

Bola práve Turičná nedeľa, blížilo sa prvé výročie ich smrti a ja som bola už totálne na dne. Môj prvý zámer bola prechádzka po miestach spoločných vychádzok s deťmi a psíkom. Túlala som sa hore dole. Celé tie mesiace som sa snažila byť silná, lebo som veriaca, lebo by to tak chceli naše deti, lebo sa to patrí. Lebo, lebo, lebo...

Dochádzala som ku koľajniciam, ktoré oddeľujú sídlisko a záhradkársku osadu, v ktorej máme chatku. Bola som úplne na dnes a niekto mi tíško šepkal, že Boh je láska, v ktorú ty tak bezhranične veríš. "On vie, ako sa cítiš. On to chápe, že si na dne, že nevládzeš. On vie, že chceš ísť za deťmi... že ich hľadáš."

Takto ma chcel Zlý oklamať a poviem vám, že som tomu verila dosť dlho. Preto mi je ľúto, ak počujem nelichotivé poznámky na účet ľudí a kňazov, ktorí si siahli na život. Otec lži dokáže veľmi ľahko oklamať tých, ktorí sú v ťažkej životnej situácii a sú rozhodnutí verne kráčať za Kristom.

Dnes už viem, že ma zachránil Boh cez obraz a volanie mojich detí. Mal so mnou svoj plán. Najprv som počula synov hlas: "Mami, nerob to!" Začala som sa obzerať, ale nikoho som nevidela. Bolo chladno, sychravo, nikde nebolo ani živej duše. Potom som videla, ako sa ku mne naťahujú dve ruky, ktoré som ihneď spoznala, komu patria a keď sa mali naše ruky stretnúť, bola tam neviditeľná bariéra a nemohla som sa ich nijako dotknúť. Nešlo to ani s veľkou námahou a vtedy som počula milovanú dcérku: "Mami, tu budeš trpieť len pár rokov, ale ak to urobíš, budeš trpieť celú večnosť. Už sa nikdy nebudeme môcť stretnúť. Budeš na nás pozerať, ale nikdy už nebudeme môcť byť spolu..."

Čo nasledovalo?

Zdvihla som sa z koľajiska a odišla som na chatku. Hodila som sa na zem a kričala na plné ústa na deti, na Boha: "Kde sú, kde odišli, prečo ma opustili? Prečo, prečo, prečo?"

Keď som sa zdvihla a nevládala ani plakať, padol mi pohľad na malý krížik, ktorý tam zavesila naša dcéra. Začala som kričať na Krista: "Si živý? Ty si ten Boh, ktorého moja dcéra milovala? Prečo si mi nepomohol? Veď som ti verila, že môžeš povedať jediné slovo a budú žiť... Keď vydýchol v mojich rukách náš syn, prosila som ťa, nechaj mi dcéru, tú potrebujem! V Písme sa píše, že si zaplakal nad mŕtvym 21-ročným a môjho 21-ročného ti ľúto nebolo? Videl si vieru tej ženy a moju si nevidel? Kde si bol? Povedz, kde si vtedy bol?"

Potom som si spomenula na pieseň, ktorú sme si často spievali s mamkou v tých najkrajších chvíľkach: Mária, ochrana... Keď som ju dospievala, prišiel mi do srdca zvláštny nepoznaný pokoj. Dnes mi je jasné, že som si privolala na pomoc tú najpovolanejšiu.

Sedela som ticho na zemi, chrbtom opretá o gauč a vtedy som počula v srdci hlas: "Bol som tam s tebou! Poznáš ten pocit, ktorý máš teraz v srdci? Bol som tam s tebou a držal som ťa v náručí, inak by si to nebola vydržala." Ostala som v tichu a nechápala som, čo sa deje. "Ježiš?" spýtala som sa ho na uistenie.

"Prečo si mi vtedy nepomohol, ako za čias, keď si chodil po zemi?" "Nemohol som zasiahnuť, lebo sa musela naplniť Otcova vôla! Ale neboj sa, odteraz budem stále s tebou, až do konca tvojho života. Budem ťa chrániť, vyučovať, budem ťa viesť životom."Prečo to muselo byť Ježiš?" "Rád by som ti to ukázal, ale teraz by si to nepochopila a neuniesla, budem ti to vysvetľovať postupne..." Znova nastalo ticho, chcela som tak zostať navždy v jeho náručí. Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som postrehla, že sa zotmelo.

Vtedy som povedala: "Ježiš, ak si to ty a je to všetko pravda a nie môj výmysel, chcem o Tebe a tvojej láske hovoriť ľuďom. Dovoľ mi k tebe priviesť aspoň jednu dušu, ktorá bude v najväčšom ohrození." Vtedy som vôbec nechápala, čo od neho žiadam. Po chvíľke ticha v tejto tme a Ježišovom objatí ma našiel manžel, ktorý ma už zúfalo hľadal. Nič sa ma nepýtal, len ma tuho objal a ja som sa mohla vyplakať v jeho náručí. A tak sa započala Božia misia nášho života. Dnes viem, že to boli tie najkrajšie našimi deťmi vyprosené osobné Turíce, kde som dostala nanovo dary Ducha Svätého a bola som pomazaná do služby pre Boha.

Mnohí rodičia sa stretávajú s podobnými situáciami, keď zomrú ich deti. Čo je vtedy najdôležitejšie?

Neviem, je to asi individuálne... Mne veľmi pomáhal manžel, bol mojim Šimonom z Cyrény. Pri prvom a jedinom stretnutí s psychiatrom jeho verdikt znel: "Vy nepotrebujete žiadne lieky, vás uzdraví vaša viera...." Pomohli mi rozhovory s kňazmi, ktorí nám boli blízki najmä vďaka životu našej dcéry. Na hore Zvir v Litmanovej som v auguste na výročie zjavení povedala: "Pane, buď mojim psychiatrom, veď jedine Ty ma poznáš a len Ty ma môžeš vyliečiť. Kto iný by pochopil moju bolesť!"

Potom denno-denný sviatostný život, sväté omše, Eucharistia, to bolo jediné, bez čoho by sme nevedeli žiť. Potom ticho v modlitbe, práca na záhradke a rozhovory s Bohom. Nechať si čas aj na smútok, slzy a robiť to, čo človek cíti. A ako to prijať? Že je to nezvratné. A jedine Boh je pánom života. Len on má právo dať i vziať!

Ako môžu pomôcť druhí týmto rodičom?

Myslím, že je to tiež individuálne. Vnímam to aj so stretnutí s týmito ľuďmi. Jedným robí dobre rozhovor o ich deťoch a potrebujú to dostať zo seba von. Väčšinou to porovnávajú so mnou a s inými, ako danú situáciu prežívali oni. Sú aj takí, ktorí sa v tom uzatvoria a nedokážu sa o tom zdieľať. Buďme najmä my kresťania citliví, nezraňujme ich rôznymi citátmi zo Svätého písma a chytrými radami. Nezabúdajme, že zo všetkého najviac potrebujú naše objatie, našu prítomnosť a to, že im rozumieme srdcom. Najlepšiu radu nám dáva Sväté písmo: Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi...

IŠLA SOM PO STOPÁCH SVOJEJ DCÉRY

Všetko, čo ste prežili je veľmi bolestivé, no vnímate v tom už trochu Božiu logiku? Hovoríte, že po roku a pár mesiacoch ku vám začali chodiť ľudia a mladí s podobnými problémami...

Deti majú ísť po stopách svojich rodičov, no u nás je to naopak. Ja som išla po stopách našej dcéry. Najprv som išla do diecéznej školy (DAŠky) pre spišskú diecézu, ktorú ukončila a jeden rok v nej pôsobila naša Lucia. Tam som spoznávala mladých ľudí zapálených pre Krista. Potom som vstúpila alebo zastúpila jej prázdne miesto medzi ďalšími mladými v spoločenstve Božieho milosrdenstva. Lucia na poslednom stretku v stredu, ktoré mali v konkatedrále, povedala: Keby sa medzi nami objavil telesne Ježiš, tak by som ho mocne objala a povedala by som mu: Ježiš, konečne som ťa našla a už ťa nikdy nenechám odísť. Chcem ísť s Tebou."

Neskôr sme sa tiež dozvedeli, že na jedných duchovných cvičeniach pred Eucharistiou ponúkla Bohu svoj život za obrátenie a evanjelizáciu mladých ľudí. Pochopili sme, že toto bolo jej osobné rozhodnutie. Boh to prijal a my sme to museli akceptovať. Veď vždy sme ich s manželom viedli a vychovávali, povedali svoj názor, ale ak to bolo možné, tak sme im ponechali slobodu.

Po určitom čase prišlo vo vašom manželstve ťažké obdobie, skloňoval sa rozvod...

Boli sme veľmi ubolení, nevládali sme už medzi sebou ani komunikovať. Najmä ja. Manžel mal svoju prácu a ja som bola sama doma. Ľudia sa časom od nás povytrácali, čo bolo prirodzené - každý mal svoj vlastný život a starosti v ňom. Tá samota a bolesť ma strašne ubíjala. Manžel sa vrátil do práce a aj keď sa mi snažil všemocne pomáhať, moja komunikácia bola: neviem, nechcem, nemôžem, urob si čo chceš. A tak po prvý raz zaznelo slovo rozchod, rozvod.

Potrebovala som to asi počuť, aby som sa spamätala. Viem, že to nebolo pre manžela ľahké, vysloviť tieto slová, ale už bol asi v koncoch. Samozrejme, že najprv som robila zo seba hrdinku a mala široké ramená. Keď som vyriekla slovo, že súhlasím, v tom momente mi v srdci zneli slová manželskej prísahy: "V zdraví i v chorobe, v dobrom i v zlom... a najmä to posledné... v šťastí i nešťastí, kým nás smrť nerozdelí." Pochopila som, že prvú polovicu máme za sebou, ostáva prežiť tú druhú, do ktorej nás Boh povolal.

Manžel sa nikdy nevzdáva a má svoje porekadlo: "Z boja utekajú iba zbabelci." Tak bojujeme ďalej! Náš odkaz pre manželov je: Nezabúdajte na prísahu, ktorú ste zložili na kríž pred oltárom.

Postupne po smrti svojich detí ste sa dozvedeli o tom, čo ju sprevádzalo. Napríklad Lucia bola predtým na spovedi u otca Maroša Kuffu...

A nie len ona. Dôvodom návštevy otca Kuffu v ten deň bolo aj to, že Lucia priviedla v prvom rade svojho kolegu na spoveď po 10 rokoch. No a potom sa rozhodla k spovedi aj ona. Bolo to dva dni pred smrťou a od otca Maroša sme sa dozvedeli, že Lucia je už určite v nebi, že to bola jej generálka na cestu do večnosti. Teda celoživotná spoveď. S plačom nám hovoril, že nikdy nevidel niekoho mladého mať také čisté srdce. Že túži a bude sa za to modliť, aby raz zomieral v takom stave ako naša dcérka. Ja som to v tej bolesti vtedy ani nechápala, prečo chce zomierať ako ona? Pochopila som to až časom...

Ako dôležitý bod vo vašom živote spomínate Medjugorie. Čo sa tam udialo?

Do Medjugoria sme mali ísť v septembri 2002 spolu s deťmi. No keďže nás predbehli do večnosti, vybrali sme sa tam na ich počesť v septembri s jedným kňazom. Bolo to len dva a pol mesiaca po pohrebe a ja som tam prišla s veľkou bolesťou v srdci. Pri zjavení na Podbrde som prosila o silu a hlavne o pokoj do srdca. Vtedy som pochopila, že som na správnom mieste: Kto iný mi môže viac rozumieť, ako mamka Mária? Vtedy som jej podala ruku a prosila, aby nás viedla do večnosti. Prišiel pokoj, sila a radosť do srdca, aj vďaka nebeskej Mamke. Vieme, že nás vedie a ochraňuje.

IBA S VIEROU SA TO DÁ PREŽIŤ

Neskôr ste začali vydávať svedectvo a hovoriť o Božej láske a sile, ktorú vám Boh dáva. Dajú sa s Bohom zvládnuť tieto situácie?

Iba s vierou sa dá všetko prežiť. Bude to znieť tvrdo, ale bez viery je to na psychiatriu a na doživotné užívanie liekov. Stále dostávam otázky, či som sa s tým zmierila a či som to prijala. Nedá sa to prijať, nikdy sa s tým nedá zmieriť. Je to denno-denná a celoživotná ťažká rana a bolesť. No viera vo vzkriesenie, vo večný život a stretnutie s nimi prevyšuje akúkoľvek bolesť tohto sveta. Viera je daná ako Boží dar tým, čo o tento dar stoja.

Vydávať svedectvo o tom, čo sme zažili, nie je vôbec jednoduché. Mnohokrát sme utŕžili aj zranenia a nepochopenie. Lebo vydať svedectvo o sebe je ísť s vlastnou kožou na trh, odhaliť svoje súkromie a tým sa stať viac zraniteľným. No Boh to všetko v našom živote usmerňuje, riadi a uzdravuje. Žiť s Kristom a pre Krista sa vždy oplatí, je to najväčšia výhra patriť Jemu.

Povedali ste, že "manželstvo je jedna veľká služba, veľké odriekanie, dennodenné odpúšťanie, prijímanie sa takých, akými sme. Preto sa nebojte, nebojte sa Boha, je živý, nič vám nechce vziať, chce vám len dať skutočnú lásku, aby sme sa raz všetci stretli v nebi." Aká je vaša skúsenosť v manželstve?

Niekedy bolo plné sĺz z mojej choroby a choroby detí. Samozrejme, plné odriekania z oboch strán, prebdených nocí pri ich posteliach. Moja hospitalizácia, operácia očí a strach, či svoje maličké deti ešte uvidím. Celý život visí nado mnou slepota. Potom prišla ďalšia ťažká operácia ženských vecí vo veľmi mladom veku. Ako 30-ročná som ostala ťažkým invalidom. Aj to si Boh použil, aby som si doma užila poriadne také krátke materstvo. Aby som sa naplno venovala rodine a domácnosti.

Hoci si v 30 rokoch majú ľudia budovať pracovnú kariéru, ja som si budovala inú kariéru - kariéru materstva. Naše deti nemuseli vyrastať s kľúčikom na krku a nevychovalo ich sídlisko. Odmenou mi boli synove slová v dospelosti: "Mami, dala si nám skutočný domov, kde sa radi vraciame."

Nebyť tých chorôb a problémov, nikdy by som si naplno neužila dať materstva. Všetko, čo v manželstve príde, treba prijať a konať vždy s láskou a vo vzájomnej úcte a ostatné zariadi a požehná Boh. On aj bolesť, chorobu a každú skúšku dokáže premeniť na dobro. Dobro v jeho ponímaní a nám prospešné na večnosť.

Svoj príbeh porovnávate k Abrahámovi, ktorému pribudlo po 25 rokoch potomstvo. Vám pribudlo po siedmich rokoch a máte desiatky detí...

Po príchode do Luckinho spoločenstva sme sa začali modliť o víziu, o Božiu vôľu a plán s nami. Týždenne sme sa stretávali na modlitbách a chválach, no modlili sme sa najmä o našu službu. Po čase nám Boh ukázal našu službu v evanjelizácii birmovancov. Chodili sme po celom Slovensku a robili víkendovky. Duchovné cvičenia podľa vzoru sv. Dominika. Trvalo to nepretržite 5 rokov. Medzi tým prichádzali rôzne akcie, kde sme boli pozvaní s našim svedectvom: Krakow - púť s rádiom Lumen, Púť zaľúbených v Šaštíne, On je živý v Nitre, Stretnutie so Svätým Otcom na Velehrade, Púť radosti vo Vysokej nad Uhom, Krakovany a mnoho iných.

Naše tajomstvo mladých a hladných po Bohu narastalo a narastalo. Dúfam, že bude ešte narastať, lebo Bohu nie je nič nemožné. Sú stovky ľudí, ktorých sa dotkol Boh. Má svoj plán a my ho chceme spolu s ním do bodky napĺňať. Chceme ohlasovať väzňom slobodu a prinášať ľuďom v tmách Kristove svetlo.

ROBME VŠETKO S LÁSKOU

Aktuálne žijeme Rok Sedembolestnej a známym vyobrazením je Božia Matka, ako drží v náručí svojho Syna. Chápete teraz viac Sedembolestnú Pannu Máriu?

Utiekate sa k nej ako tej, ktorá mala podobný životný príbeh? K úcte k Božej Matke ma od malička viedla moja mamina, ktorá si ju veľmi ctila a vážila. Už viem, čo to je držať v náručí mŕtveho syna. Viem, čo prežívala Božia Matka a postupne som začala hlbšie chápať jej sedem bolestí. Mnoho mojich životných situácii sa podobalo na jej bolesti. Vnieslo ma to do jej mnohých situácii, Boh mi dal prežiť a precítiť to, čo prežívala ona.

Áno, touto tragickou udalosťou som úplne prilipla k nebeskej Matke, lebo som pochopila, že ona jediná vie, vidí a cíti, čo prežívam. Bola ľudskou bytosťou ako my, preto nám je najbližšia. Ona ma môže viesť cestou k svojmu Synovi. Veď kto pozná lepšie syna, ako jeho vlastná matka? Vždy ma dojíma jej pokora, s akou všetko počúvala, rozjímala o tom a vo viere a tichosti si uchovávala vo svojom srdci a vo všetkom verila Boha. O toto prosím už 12 rokov, aby ma učila žiť podľa svojho vzoru.

Čo sa môžeme učiť dnes od Sedembolestnej?

Tichosti, pokore a dôvere v Boha. Istotne tak ako aj my dnes, aj ona mnohým veciam hneď neporozumela. Nechápala, aké veľké veci od nej Boh žiada a predsa kráčala vo viere a dôvere životom.

Vaša Lucia raz povedala: "Mami, máme prázdne ruky a s takými budeme odchádzať raz aj na večnosť." Ako sa najlepšie môžeme pripraviť na túto cestu do večnosti?

Robiť všetko s láskou...niet iného prikázania na tomto svete. Keď som bola v štádiu rozoberania svojho života, pýtala som sa miliónkrát: Prečo? Keď mi pred očami prebiehal môj život ako film, dospela som k poznaniu: Čo poviem pred Božou tvárou? Viem, že mu chcem povedať: "Nie vždy som konala tak, ako som mala. Nie vždy som robila, tak ako si to odo mňa očakával. Nie vždy tak, ako bolo v danej situácii potrebné. Ale jedno už viem: že som to robila vždy s láskou. Vždy, čo sa týkalo mojich milovaných detí a mojej rodiny." S láskou sa nič nepokazí a nič nebude stratené. Otec Maroš hovorí, že raz budeme hore skladať maturitu z lásky. Tak žime lásku, milujem Boha a blížneho, aby sme sa raz tam hore dostali.

Tešíte sa na stretnutie s Drahošom a Luciou? Čo sa ich chcete prvé opýtať?

Prvé roky som si myslela, že sa ich budem pýtať, prečo ma tak rýchlo opustili. Prečo, keď mi stále sľubovali, že ma v mojej slepote nikdy neopustia a budú mi vždy oporou? Dnes sa tomu už len smejem, lebo viem, že sa ich nič nepotrebujem pýtať. Viem do detailov precítiť, aké bude naše stretnutie. Plné vrúcneho objatia, bozkov a mojich sĺz šťastia. Ako si ma náš milovaný syn zodvihne do výšky v náručí, ako to robil neraz aj predtým. Už sa veľmi teším, ako sa mi povedú a poukazujú mi celé Nebo a o všetkom mi porozprávajú. Tak ako to robili počas života, lebo sme mali s deťmi veľmi priateľský vzťah. So všetkým chodili za nami s manželom, vždy chceli počuť naše názory a rady. Ale ešte sa teším na jednu veľmi podstatnú vec - na stretnutie s Bohom.

Je Vaša nádej Zmŕtvychvstalý, ktorý porazil smrť?

Samozrejme, nebyť nádeje vo viere, potom by už náš život nemal zmysel. Minul by sa cieľu, veď zmyslom a celým našim bytím boli naše jediné milované deti. Jediným zmyslom nášho života je teraz Boh a neskutočná túžba po stretnutí s našimi deťmi pred Jeho tvárou vo večnosti. Smrť bola Kristom navždy porazená, už nemám nikdy nad nami moc. A aj keď umrieme, žiť bude ten, kto žije a verí v Neho. Kto je jeho telo a pije jeho krv, bude žiť, aj keď umrie.

Autor: Martin Ližičiar

Príbeh bol prevzatý so súhlasom portálu Cesta+


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26
  • Marek Nikolov
    Jeden večer som nevedel zaspať. Vyšiel som z izby a pred izbou sedela v klbku schúlená moja školo-povinná dcérka, ktorá mala už niekoľko hodín spať. Prekvapený sa jej pýtam, že čo sa stalo. Ona mi na to, že má veľký strach a že od strachu nemôže ani zaspať. To mi bolo čudné a divné, pretože odmalička bola veľmi odvážna a nebojácna.
    2017-04-11
  • Anselm Grün
    Sila, ktorá uzdravuje. Po niekoľkých rokoch znovu prichádza P. Anselm Grün, OSB na Slovensko s programom prednášok a stretnutí dňa 16.6.2017 v Kláštore pod Znievom.
    2017-03-27
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    Mám sen, že jedného dňa na červených vrchoch Georgie, synovia bývalých otrokov a synovia bývalých vlastníkov otrokov budú schopní si spolu zasadnúť za stôl bratstva. Snívam o tom, že moje 4 deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby ich pleti, ale podľa vlastností ich charakteru.
    2017-03-08
  • Heinz Horst Deichmann
    156 miliónov párov topánok. Toľko párov predal len v jednom roku Heinz Horst Deichmann. Patril medzi 100 najbohatších ľudí v Nemecku a mal predajňu skoro v každom stredne veľkom meste. Napriek tomu hovoril: "Boh sa ma nakoniec nebude pýtať, koľko topánok som predal. Bude chcieť vedieť, či som žil ako opravdivý kresťan."
    2017-03-03

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.