Môj príbeh

Katolícky kňaz, duchovný vodca, historik a disident.
Viac informácií na stránke: smalik.szm.com

Pri oslavách  80. Roku života ďakoval Pánu Bohu a prosil, aby sa splnila túžba žalmistu:
„ Ti, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; a tak zvestujú, že Pán je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.“ (Ž 92, 14 – 16)

Vôkol nás sa pohybujú aj ľudia nenápadní, málovravní, skromní. Za nich hovorí ich práca, skutky a činy. Jedným z takýchto ľudí bol aj kňaz Štefan Šmálik. V rannom živote prežil hrôzy prvej svetovej vojny, nasledovali jej dôsledky. Opäť druhá svetová vojna, ktorá ešte hlbšie zasiahla jeho vnímavú a hlbokú ľudskú dušu. Kňaz, vzdelaný a ovplyvnený francúzskou kultúrou na vlastnej koži prežíva prechod frontu. Okrem kňazských povinnosti, lásky k práci s mládežou, ho láka história Slovenska a ruský jazyk. S nástupom komunistickej moci sa dostal za svoju činnosť do nemilosti mocipánov.

Z jeho spomienok  vyberám:
V školskom roku 1950/51 som v Bratislave pokračoval vo vyučovaní náboženstva. Univerzitná mládež hľadala kňazov, ktorí by im prednášali. Študenti  (patrili medzi nich Staríček, Jukl, Porubský a ďalší...) sa začali schádzať v mojom byte, kde si vysvetľovali  teologické problémy a preberali  sústavne Starý zákon. Študenti mali styky s pražskými  a brnenskými  kolegami a kňazmi. Tieto nevinné náboženské schôdze považovali  za protištátne  a ŠTB začal a po nich pátrať. Akýkoľvek styk s Vatikánom považovali za velezradu. V Bratislave 28.septembra 1951 prišli členovia ŠTB, urobili mi prehliadku bytu a zatkli ma.

Väznili ma na siedmych miestach (Bratislava, Praha – Ruzyň, Bratislava, Mirov, Jachymov,  Leopoldov, Valdice). Väzenia by som charakterizoval takto: Strašne zlé, veľmi zlé, zlé, nedobré, nebezpečné, neznesiteľné, neľudské.  Režim  bol mimoriadne  prísny. V cele musel  väzeň chodiť , alebo ak sedel musel niečo robiť, aby bolo vidno, že nespí. „Očkom“ sa dozorca  díval na väzňa každé dve minúty. Na toho strážnika dohliadal zasa iný strážnik, či sa díva, ako je predpísané. Bol tam veľký hlad. Na ráno nízka dávka  chleba s nejakou  teplou tekutinou, ktorá mala byť kávou. Na obed polievka, v ktorej nebolo ničoho a na viečku trochu nejakého jedla. Občas kúsok mäsa. V noci medzi dvadsiatou druhou až piatou hodinou počas spánku musel mať väzeň ruky na dekách, aby mu ich bolo vidno. Keď som si dal ruky za  tylo, strážnik ma zobudil. Musel som deku poskladať a tak istý čas spať bez deky. Vyšetrovanie bolo prísne, niekedy nočné. Písali zápisnice. Referent ich skladal a potom žiadal podpisovať. Keď väzeň odopieral, vyhrážal sa a bil väzňa. Pri vyšetrovaní nebol najhoršie ani  hlad, ani bitka, ale obava, či neprezradíš priateľa a či sa nejako nepreriekneš. Lebo v takom prípade dotyčného hneď zatvorili a trápili. Toto bolo najhoršie utrpenie.

26. apríla 1954  po procese s doktorom  Husákom  a Novomestským, mali sme proces aj my tzv. Záškodnícka skupina  vatikánskej katolíckej akcie. Sem boli zahrnutí aj tí, čo pomáhali ukrývať doktor Štefana  Nahálku a doktora Boteka. Bolo nás 24. Skupina sa volala  Staríček a spol. V skupine bolo päť kňazov, asistenti na fakultách, študenti, učitelia, úradníci a aj z iných zamestnaní.

Ja som bol odsúdený z vyzvedačstva a velezrada. Velezrada pozostávala vo vedení náboženských krúžkov, ktoré sa považovali za štátu nebezpečné. Vyzvedačstvo pozostávalo v pokuse poslať informáciu o stave cirkvi  do Vatikánu. K tomu prišlo aj hanobenie Sovietskeho Zväzu, ktorého som sa vraj  dopustil  tým, že som z „Boľšoj sovetskoj encyklopédie“  preložil článok Antireligióznaja  propaganda. Súd sa úporne pridržiaval tej mienky, že Katolícka akcia je záškodnícka. Bol som odsúdený na 13 rokov väzenia.  Pri rozsudku boli aj moji rodičia. Keď otec počul, že som odsúdený na 13 rokov, nahlas povedal, že sa toho nedožije, aby ma videl na slobode.

V Mirove som našiel mnoho kňazov, tak som prejavil veľkú radosť. Dozorcovi sa nepozdávala moja veselosť. Dal ma na na tri dni do korekcie. Korekcia znamenala, že dva dni sa smelo jesť len veľmi málo a byť v chladnej miestnosti. Dozorcovia najviac zúrili, keď boli nejaké sviatky. Prenášali sme napr. ťažké brvna z jedného miesta na druhé. Mali z toho sadistickú radosť.

Do Jáchymova sa zvážala uránová ruda z okolitých baní. Ruda sa drvila vo veži, nazývanej  Veža smrti, pre silné žiarenie  na tých, čo obsluhovali tento mlyn. Ruda rozdrvená na prášok sa sypala do plechových nádob, ktoré sa zafalcovali a nakladali na vertušku – vláčik, ktorý ju odvážal do Sovietskeho zväzu. Aj som tu pracoval. Práca bola nebezpečná pre žiarenie uránu. Bol tu veľký  pracovný tábor LK „elko“ a pri ňom väzenský tábor v ktorom bolo asi 150 kňazov (skoro polovica).

Leopoldov bolo väzenie, v ktorom zlo bolo najviac zmiernené. Po maďarských  udalostiach nás premiestnili do budovy bývalých strážnických bytov, ktoré sa potom volali Vatikánom. Bolo tam 6 izieb a  v každej 22 kňazov. V roku 1960 bola veľká amnestia aj  pre kňazov.  Vtedy ich viac ako polovica  odišla domov. Nás potom odviezli do Valdíc pri Jičíne.

Vo Valdiciach som stretol pána biskupa Vojtaššáka. Prišiel tam z Ilavy aj s desať dňovou  korekciou, pretože do knihy, ktorá písala o ňom, dopísal poznámky, ako sa veci skutočne mali. Jesť mu mali dávať iba každý tretí deň. On z protestu  držal hladovku. Na tretí deň, keď stravu odmietal, prišiel dozorca s lekárom. Priniesol akúsi umelú výživu a chceli mu ju násilne do žalúdka napumpovať. Potom sa však ponúkol, že to sám zje. Ale dostal z toho diareu, takže aj tak nič nejedol. Osemdesiatročného starca trápili aj inými spôsobmi. Stretol som  tu mnoho  významných ľudí. Okrem iných aj tajne vysvätený  biskup  Ján Korec.
9. mája 1962  bola veľká amnestia. Dotýkala sa aj kňazov, lebo Ján XXIII. podpísal  nášmu štátu ručenie pri nákupe Kanadskej pšenice. Vyhradil si podmienku, že kňazov prepustia z väzenia. A tak po  desiatich rokoch, siedmych mesiacoch  a dvoch týždňoch  som sa konečne dostal na slobodu. Na ceste okolo Hradca Králove sa ukázala dúha, ktorú som si vysvetľoval tak, že už nebudem nikdy väzňom.

  Napísali o Štefanovi  Šmálikovi

Ján Chrizostom kardinál Korec :
    Na aké divé zvieratá sa premenili niektorí slovenskí  ľudia, keď sa stali za komunizmu vyšetrovateľmi,  policajtmi alebo dozorcami... Hrôza... Šmálika  niekoľkokrát za noc budili a predvádzali ku referentovi. Len čo  vrátil a zaspal, uprostred noci  ho zobudili znova a vliekli pred referenta. Jedla bolo málo, slabosť sa stupňovala... Dali ho do podzemných  kobiek do úplnej tmy, bez stoličky, bez matraca, bez vody... Posmešne s ho pýtali, ako sa mu darí...  Po niekoľkých  dňoch ho vliekli znovu  pred referenta. Keď nehovoril, čo čakali, zavliekli ho znova pod zem to temnice: „Však vy zmäknete!“
Prof. Šmálik mi o tom rozprával“ „Chvíľami  som si myslel,  že som už blázon, najmä v tej temnici...  Bol som vo vyšetrovaní takmer tri roky... Naraz som len zistil, že si sám nahlas rozprávam...Ale vďaka  Bohu, som vydržal...“
    Prof. Štefan Šmálik zostáva pre mňa veľkou postavou Slovenska. A vždy kňaz.

František Tondra, spišský biskup:
    Bol to veľmi skromný človek a nikdy sa v ničom neponosoval. Nikdy nehovoril o svojom utrpení vo väzení. Svoje utrpenie položil na oltár slobody Cirkvi na Slovensku. Každý  mesiac   držal celodenný pôst.
    Stredná a staršia generácia kňazov , podobne aj farníci tých farnosti , kde pôsobil, ho  poznala ako vynikajúceho  kňaza, starostlivého dušpastiera a múdreho duchovného radcu.  Celé Slovensko ho poznalo  ako cirkevného historika, ktorý sa  zvlášť venoval lokálnej histórii a venoval sa aj najstarším dejinám Slovenska.  Stretnúť sa s ním bolo vždy zaujímavé , pretože neviedol prázdne reči, ale vždy našiel  nejakú zaujímavú tému, zväčša historickú.

Andrej Imrich, spišský biskup:
    Prvýkrát som ho stretol ako bohoslovec na návšteve  Tvrdošína, kde bol farárom.  Urastený, vysokej postavy, okuliaroch,  máličko prihrbený ani nie tak rokmi, ale skôr utrpením, ktoré sa nakopilo v pohnutých časoch na jeho pleciach. Tento navonok takmer bojazlivo vyzerajúci človek sa nedal zlomiť ani vyšetrovaním, ani vykonštruovanými procesmi, ani tvrdým väzením. Do väzenia sa dostal len preto, že bol kňazom a chcel zostať verný Cirkvi. Nikdy nenariekal, že mu ktosi premárnil najkrajšiu časť jeho života. On svojim  utrpením chcel osláviť Boha.

Štefan Koma, bývalý farár v Liesku:
V decembri 1970 som sa stal kaplánom  Bobrovci. Susednú farnosť Liptovský Trnovec spravoval pán  farár Štefan Šmálik. Budova fary bola kamenná, tmavá a vlhká, ale on sa neponosoval...
    Prekvapoval ma tým, že spolupracoval s bratom evanjelickým farárom Torokom, ktorý bol tiež zapálený myšlienkou ekumenizmu, ktorú nastolil  Koncil.
    Neskoršie  mňa preložili do Liesku a jeho do Tvrdošína. S pánom profesorom sme sa vzájomne spovedali a obnovili sme Zasvätenie kňazov  Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. „...Sľubujem vernosť evanjeliu. Budeme jeho vernými  a smelými  hlásateľmi až po svedectvo krvi, ak by to bolo potrebné...“
    Ani po jeho preložení do  Or. Bieleho Potoka sme zostali v kontakte. Raz pred tesne pred Vianocami sme mu boli gratulovať. On nás hostil, ale on zostal absolútne  hladný  a smädný. Prečo? Napokon sa zdôveril: „Istý bachar ho viackrát sadisticky týral: „Zobliecť, rozkročiť!“ a potom bil všade. Keď som od bolesti  omdlel, vylial naň vedro vody a pokračoval. Nejeden väzeň pri takomto  týraní si prial radšej zomrieť, no ja som urobil sľub, že ak budem preložený do iného bloku, pod iného bachara, ak sa to stane nebudem  jeden deň v mesiaci  nič jesť a piť. Nasledujúci deň ma preložili.“ Svoj sľub dodržal do smrti.

RNDr. Vladimír Jukl, kňaz:
    Otec Šmálik bol vzor duchovného človeka, žil duchom v nebi, ale nohami stal pevne na Zemi. Pamätal na dobro svojich návštevníkov. Kto chcel mohol u neho prenocovať, ale aj oddychovať...  Spomínam si, že pred jeho zatknutím v Bratislave , v rámci laického apoštolátu – vtedy už ilegálnej  Katolíckej akcie – som zorganizoval dva krúžky mladých katolíkov, ktorých dp. Šmálik duchovne aj teologicky usmerňoval.

MUDr. Silvester Krčméry
    Šmálik patril do „Rodiny“ nášho veľkého učiteľa a duchovného charizmatického vodcu profesora Kolakoviča, kde mal  aj svoje akoby rehoľné  „rodinné“ meno Laco. Jeho veľká vášeň nebola samoúčelovým koníčkom. Jeho celoživotné dielo „Boží ľud na cestách“, ktoré vyšlo v samizdáte  pod titulom „Cirkev v 49. pokoleniach“ ešte za totalitného systému, kladie dôraz na duchovné prúdy, vývoj reholí, misií, profily svätcov a mučeníkov. Toto dielo je aktuálne aj dnes.

    Čerpané z knihy: Glosy zo života Štefana Šmálika

Spracoval: RNDr. Jozef Kušnier