Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Stanislava Kotúčková
Ako som hľadala pravdu

small_small_stanka kotuckova.JPG

Za manžela má Ivana, ktorého príbeh si môžete prečítať tu.
Je mamou 2 detí.
Venuje sa službe starým ľuďom a opatrovaniu detí. Manžel Ivan sa venuje službe poradenstva a zároveň spolu organizujú rôzne misijné projekty.

Narodila som sa 2. Mája 1973 v rodine ateistov. Moji stari rodičia boli katolíci, ale ja som ich vieru nepoznala. Moji rodičia boli formovaní komunizmom, ateizmom. Naši nás so sestrou vychovávali prísne, v ovzduší príkazov, zákazov, pravidiel a často výčitiek a obvinení. Nechcem svojich rodičov z ničoho obviňovať, mama mala veľmi ťažké detstvo, viem, že nám dávala iba to, čo sama v živote dostala a že sa to snažila robiť najlepšie, ako vedela.

Odmalička som mala problémy so zrakom a tak som často niečo rozbila alebo zhodila.

Mojich rodičov nenapadlo ísť so mnou k lekárovi a preto sa vo mne utvrdzovalo, že som nešikovná a nepozorná. Zbieral sa vo mne komplex menejcennosti spojený s presvedčením, že nie som na nič dobrá a preto ma nikto nemôže mať rád.

Ako dieťa som mala otázky ohľadne života a smrti. Bolo mi povedané, že život po smrti neexistuje, že potom už nie je nič. Pamätám sa, že som na to veľa myslela a premýšľala o tom a predstavovala si to nič. Bolo to strašidelné, keď som sa do toho ponorila. Potom neskôr som už radšej nemala otázky a duchovný svet sa pre mňa zatvoril až do obdobia dospievania.

V mladosti sme ako partia skúšali rôzne zakázané veci a žili sme dosť divoký život. Myslím si dnes, že to bolo aj kvôli tomu, že som sa snažila nájsť niekoho, kto by ma mal rád a tiež som sa za seba veľmi hanbila kvôli svojmu „nie som dosť dobrá na nič“ a preto som túto obrovskú dieru a ranu utápala často v alkohole a v drogách.

Prostredníctvom drog som začala chápať, že duchovný svet naozaj existuje a že môže byť aj veľmi reálny, možno aj reálnejší ako ten náš. Ale v drogách sa otvorí všetko. Akoby aj nebo, ale aj peklo.

Vtedy som pracovala ako čašníčka. Častým hosťom nášho pubu bol aj môj manžel. Zoznámili sme sa tam. Ivan už mal po období búrlivej slobodnej mladosti. Bol už zodpovednejší a ja si dnes myslím, že mi ho Pán Boh poslal, aby ma zachránil. Kto vie, ako by som skončila, keby som ho nestretla.

Po nejakých dvoch rokoch chodenia som otehotnela a vzali sme sa. Narodila sa nám Ninka. Začalo obdobie starostlivosti o rodinu a zariaďovania sa. Pamätám sa, že sme sa snažili veľmi pekne zariadiť náš nový byt v bratislavskom Ružinove. Keď sme sa doň už chceli nasťahovať, stála som prvýkrát vo dverách a pozerala som sa na ten nový, novo zariadený byt a zrazu mi prebleslo mysľou: „Ale toto nie je to, čo hľadám, ja hľadám predsa lásku.“ Toto bol možno spúšťač pre mňa na opätovné hľadanie pravdy. V čom je pravda? Existuje? Ako vyzerá pravá láska? Dá sa tak žiť? Prečo ľudia umierajú mladí, chorí, je v tom nejaký zákon? Na základe čoho všetko funguje tak, ako funguje? Prečo sa niektorí ľudia rodia do pohody? Iní zomierajú v chudobe?

Ktosi ma oslovil. Multilevel marketingový predaj zdravých zelených potravín. Bola som na školení kde tvrdili, že zdravie a dlhý život závisí od spôsobu stravovania. Že zelené potraviny, sušený jačmeň a morské riasy, sú predpokladom dlhého života bez chorôb. Jeden deň bol u nás na návšteve priateľ a on sa na tom celom koncepte smial. Povedal jedinú vetu:

“Stana, veď to je celé blbosť. Sú aj takí starčekovia, čo si každý večer dajú pohár vína a cigaretu a žijú sto rokov. A sú tu mladí športovci, čo umierajú v dvadsiatke.“

Jasné, že toto som aj ja vedela, ale vtedy, v tej chvíli mi to docvaklo, že je to tak. Zelené potraviny nie sú východisko.

Prišla na svet aj naša druhá dcéra Natálka. Bolo to už obdobie, kedy som vnútorne konečne akceptovala, že som mamou a bola som v tej roli už usadená. Problémy s mojimi očami sa vyhrocovali. Objavil sa šedý zákal. Vždy som mala problémy s očami a tak som sa rozhodla, že operácia šedého zákalu pomôže aspoň čiastočne. Trochu to pomohlo. Ale stále som mala iné zrakové vady. Ľudia o tom vedeli a tak mi jeden kamarát navrhol, aby som išla k pani, ktorá lieči ľudí duchovne a potom odstraňuje aj samotnú chorobu. A tak sme sa k nej objednali. Tá pani ozaj liečila na duchovnej úrovni.

Už po prvom sedení som cítila, že duchovno, ktoré sa zatvorilo v mladosti, je znovu otvorené. A s tým prichádzali rôzne stavy mysle. Znovu som mala pocit, že brány neba aj pekla sú otvorené zároveň.

V tom období som nedokázala zniesť akékoľvek negatívne informácie. Už iba pri sledovaní správ v televízii a pri vypočutí jedinej negatívnej správy som sa cítila veľmi slabá, akoby to zo mňa vycuclo všetku energiu. Pri návšteve kina sme odchádzali po piatich minútach, bola som úplne vyčerpaná. Nezniesla som akýkoľvek film, lebo všade sa nachádza niečo z násilia, všade sú zbrane, boje....Vtedy som ale aj pochopila, že my často púšťame ďeťom filmy a aj sú v blízkosti informácií, ktoré sami možno nevedia spracovať a môže im to veľmi ubližovať. Úplne najhoršie je, že oni sami potom už nie sú schopné rozoznávať dobro od zla, lebo sú prekŕmené negatívnymi informáciami, ktoré im deformujú podvedomie. Neskôr som pochopila, keď už sme boli kresťania, že to bolo niečo, ako biela mágia.

V tom období nás ako rodinu pozvali naši priatelia na dovolenku. Nebolo to prvýkrát. Už viackrát sme boli s nimi a ich deťmi na kratšej dovolenke na Slovensku. Tentokrát nás zavolali na tábor. Vraj kresťanský. Nič nám to nehovorilo, ale tešili sme sa na čas s nimi. A tak začal týždeň v Lomnistej. Hotel a chatky, bývalý pionierky tábor. Rýchlo sme zistili, že ten tábor je ozaj kresťanský. Dopoludnia boli deti v detských skupinkách, kde sa hrali a našim deťom sa to veľmi páčilo. Dospelí mali zatiaľ prednášky. Tým prednáškam sme nerozumeli a predtým boli ešte aj chvály. To sme si mysleli, že sme sa asi ocitli v nejakej sekte. Po troch dňoch sme začali uvažovať nad tým, že sa zbalíme a ideme domov. Ale našim deťom sa tam páčilo, a my sme predsa boli s našimi priateľmi... A tak sme sa rozhodli ostať. Každé ráno bývali krátke divadielka. Pán Boh často hovorí ku mne cez jednoduché veci. To robil aj vtedy. Divadielko o troch prasiatkach, stavbe domu a o Pánovi Ježišovi, všetko podané pre deti aj pre dospelých, veľmi hlboké, vtipné a kreatívne. Na konci toho týždňa sme boli veľmi radi, že sme neodišli. Keď sme prijali to, že mnohým veciam nerozumieme a prestali sme byť podozrievaví, objavili sme, že tu ide o hlboké duchovno. A vzťahy, ktoré tam ľudia prežívali, boli úplne iné ako tie, čo som dovtedy poznala. Veď dovtedy vo vzťahoch vždy išlo o to, kto má viac vecí, kto je lepší v niečom, kto vie koho ako okritizovať. Tu boli ale vzťahy naklonené pozitívne k ľuďom, k sebe navzájom. Nikto nekritizoval, hovorili o druhých iba to dobré.

Keď sme sa vrátili z tábora, tak sme si kúpili Bibliu. Prečítala som si evanjeliá. Veľmi sa ma to dotklo. Nejako mi celé vnútro hovorilo, že tu je tá pravda, ktorú hľadám. Odvtedy ma Pán Ježiš začal vyučovať, čo znamenajú Jeho podobenstvá v mojom živote. To robí doteraz. Neustále mi odokrýva, čo je v mojom vnútri a zároveň mi ukazuje, aké nekonečné je Jeho milosrdenstvo. Že MU môžem vždy všetko odovzdať bez ohľadu na to, ako veľký si myslím, že môj hriech je.

Ostali sme v kontakte s ľudmi, ktorí organizujú rodinné tábory a neskôr sme sa aj začali zapájať do ich organizácie. Dnes sme členmi tímu. Ako deti sme boli pokrstení obaja, manžel aj ja. A tak sme ostali v katolíckej cirkvi, doplnili sme si sviatosti. Po piatich rokoch od tábora sme sa vydali na misijnú školu do Austrálie. Škola bola vedená tou organizáciou, ktorá aj usporadúva tábory – Mládežou s misiou. Je zameraná na prípravu misionárov na misie a tiež na osobné učeníctvo. Boli sme tam rok, absolvovali sme misijný výjazd do Singapuru, Indie a vnútornej Austrálie. Po návrate na Slovensko sme sa modlili a neskôr rozhodli opustiť všetko, čo sme doteraz poznali ako náš život – konkrétne, že Ivan predá svoj podiel vo firme, ktorá bola mimochodom veľmi úspešná, že predáme náš byt v Ružinove a že sa staneme naplno misionármi v Mládeži s misiou. Presťahovali sme sa do Brusna. Dnes sme tu už 4 roky. Ja sa venujem službe starým ľuďom, opatrovaniu detí, Ivan sa venuje službe poradenstva a zároveň organizujeme rôzne misijné projekty.

Pán nás neustále vedie. Stále robím veľa chýb a stále Mu mám čo odovzdávať. Cesta pravdy, po ktorej ma Boh vedie, nie je hladká, ani bez zákrut a odbočiek z vlastných chybných rozhodnutí. Začínam chápať, že moja cesta nikdy nebude dokonale hladká a rovná, ale že láska Pána Ježiša a Jeho pravda mi budú neustále dávať nový život a smer.

Ak ste sa prečítali až sem, zrejme vás náš príbeh zaujal. A ak chcete vedieť viac o našej misii, radi odpovieme na vaše otázky aj ma mojom maily: stanakotuckova@gmail.com


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium