Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Stanislava Gúgľavová
Nájdenie slobody a zmyslu života

small_stanka.jpg

Príbeh krásnej ženy, ktorá hrá a spieva v skupine Gyvipen.

Nevyrastala som nejako v kresťansky založenej rodine a aj napriek tomu, že môj otec pochádza z evanjelického prostredia a mamina z katolíckeho, nikdy nás duchovne neviedli. Pamätám sa, keď som chodievala na prázdniny ku rodine a moji bratranci a sesternice chodievali pravidelne do kostola.

Ja som mala vždy túžbu ísť s nimi, ale myslela som si, že keď nie som pokrstená a nikdy som v kostole nebola, tak tam nemôžem ísť a ani som tam nikdy nešla.

Aj napriek tomu, že som mala túžbu tam ísť. Nemôžem o sebe povedať, že by som bola ateistka, pretože som nikdy nepoprela to, že Boh jestvuje a neústále som premýšľala nad otázkami typu: Ako mohla táto planéta vzniknúť? Ako mohol človek vzniknúť? Na čo som vlastne tu? A či Boh naozaj existuje? Takže to nebola úplná neviera, pretože som verila, že niečo určite je, len som to nevedela pomenovať. Môzem povedať, že mne ako dievčatu sa vyrastalo dosť ťažko. Nie preto, že by mi snáď rodičia nedali to, čo som potrebovala, práve naopak - dali to čo mohli. Na svoje detstvo spomínam rada. Ale taktiež spomínam na čas, keď som rástla a čo som počas toho prežívala.

Nie všetko sa dá napísať a preto spomeniem, len niektoré veci. Ja ako dieťa som nosievala krátke vlasy, bola som športový typ, liezla som po stromoch, hrala hokej a namiesto bábiky v ruke som mala autíčka .Možno to bolo aj preto, že som vyrastala spoločne s bratom. To, že som mávala krátke vlasy, často spôsobovalo, že si ma ľudia zamienali s chlapcom, obzvlášť ešte keď som si dala na hlavu šiltovku.

Pamätám sa, keď som raz jedného dňa išla do obchodu a keď sa pani predavačka ku mne obrátila a opýtala sa ma, čo si praješ chlapče.

Čo ja na to? Prepáčte, ale ja som dievča. Bolo to veľmi trápne a vo mne to vyvolalo zvláštne pocity, ktoré som ešte ako dieťa nevedela definovať. To, že som vyzerala ako chlapec navonok vyvolávalo vo mne mnoho otázok a zvláštnych pocitov.

Už ako dieťa sa pamätám na to, že som o sebe neustále premýšľala. Cítila som sa inak ako ostatní ľudia. Mala som pocit, že som z inej planéty a nik mi nerozumie. Plakávala som po nociach, keď som premýšľala nad tým ako vyzerám, aká som škaredá, ako ma budú chlapci chcieť, keď ja sama vyzerám ako chlapec a či si niekedy založím rodinu. Postupne sa vo mne začala budovať nenávisť voči samej sebe. Takto to išlo niekoľko rokov. Keď som mala asi jedenásť rokov tak sa moji rodičia rozhodli, že sa presťahujeme zo Žiliny kde som sa narodila, na miesto odkiaľ pochádza môj ocino. Presťahovali sme sa asi pred 15 rokmi do malej Dedinky Cinobaňa v okrese Poltár.

Bolo to pre mna tažké obdobie, už len kôli tomu, že som musela opustiť všetkých kamarátov a všetci mi veľmi chýbali. V škole to nebolo o nič lepšie. Bolo to ako z nejakého filmu, kde príde nejaký nováčik a tam vás nejakým spôsobom šikanujú. Pre mňa šikana v tom čase bolo to, že sa mi niektorí posmievali. Či už za moje krátke vlasy, alebo niečo iné. Nechápala som prečo sa ku mne tak správajú a myslela som si že nie som pre nich asi dostatočne dobrá či vyhovujúca.

Mňa to všetko zasahovalo a to spôsobovalo že moja nenávisť k samej sebe rástla ešte viac. Určite aj pre to, že ja som uverila tomu čo o mne iní hovorili.

Je to, ako keď rodič povie svojmu dieťaťu: ty si neschopný a v živote nič nedokážeš, a on tomu uverí. To dá človeka dole a vyformuje ho to k tomu, čo celé detstvo počúval.

No čas nejako plynul a ja som si našla nejakých kamarátov či už v škole, či v dedine. Bolo obdobie, kedy som začala počúvať tvrdú hudbu, chodila som po rôznych punkových koncertoch, kde nebolo nič iné ako alkohol a kopa opitých ľudí. Niežeby som ja nejako pila, k tomu som sa nechcela uchyľovať. Ale keďže som stále niečo hľadala a túžila som niekam zapadnúť, aj toto bol spôsob, akým som sa mohla aspoň na chvíľu cítiť niekde prijatá. Taktiež som začala chodiť na karate čo ma vždy lákalo.

Izbu som mala polepenú rôznymi majstrami bojových umení. Ale Karate bola opäť len nejaká náplasť na to, ako by som mohla byť niečím zaujímavá. V mojom vnútri bolo neustále prázdno a moja nenávisť a neláska k samej sebe ma ničila viac a viac. Hľadala som viac a vždy ma veľmi priťahovalo všetko čo bolo z východu. Začala som sa zaujímať o budhizmus, ale aj hinduizmus a čítala som knihy aby som sa dozvedela čo najviac. Praktizovala som rôzne meditácie a dokonca raz, keď som počúvala jednu meditačnú pásku, ktorá ma nejakým spôsobom viedla k uvoľneniu, som sa naozaj dostala do takého stavu uvoľnenia, že moje telo bolo úplne ľahké a nič som necítila. To sa mi páčilo, pretože cítiť som nechcela, nebola to totiž len fyzická ľahkosť či necitlivosť, ale aj moja myseľ bola pokojná a konečne nemusela myslieť. Počas tohoto všetkého bolo obdobie strednej školy. Tam sa to samozrejme opakovalo opäť. Bola som akási čudáčka v očiach mojich spolužiačok. Aj preto, že ich jedinou témou boli chlapci a sex. Im sa zdalo veľmi čudné, že ja som s nikým nechodila, alebo že som ešte s nikým nespala. Nerozumeli tomu. Ja som nikdy nebola ten barbienovský typ dievčaťa čo sa musí už s niekým prespať v 15,16,17,18. Ja som v tom nevidela nič čudné, pretože ja som len chránila samu seba a mojím mottom bolo vždy ”prvý a posledný”. A aj keď som sa možno nesprávala ako oni a nefintila som sa, a povahovo som možno pôsobila ako nejaká tvrďaska, vždy som bola zasnívané dievčatko. V sebe som si chodenie a vzťah ako taký predstavovala trochu inak než oni. A pravdu povediac, pre mňa bolo čudné zasa ich myslenie, akoby si sami seba ani nevážili. Ich otázky vo mne vzbudzovali opäť nepríjemné pocity, trápne chvíle, ktoré pozná asi každý a všetko sa to dostávalo do môjho vnútra. Mojím problémom si myslím odjakživa bolo, že som veľmi citlivá a vnímavá. Aj keď teraz si uvedomujem, že na tom nikdy nebolo nič čudné a zlé, no v tých chvíľach som to tak nevnímala.

Ja som vždy o všetkom priveľa premýšľala a všetko som v sebe preberala. Prečo to a prečo tamto. Prečo ja som taká, prečo oni také. Prečo mne nik nerozumie, čo hovorím inou rečou? A vznikali z toho len dalšie depresívne pocity. Každý večer sa opakovali jedny a tie isté otázky. Nikdy som sa necítila pekná, atraktívna a tým pádom ani príťažlivá. Môj image bol štýl šedej myšky - ničím výnimočná.

Cítila som sa nemilovaná, aj keď som vedela, že rodičia ma milujú. Cítila som sa neprijatá. Moje sebavedomie - jedna veľká nula.

A to ani nehovorím o mojom vlastnom sebaprijatí sa. Vždy som sa chcela na niekoho podobať. Niekoho, kto bol niečím príťažlivý, niečím výnimočný. Mnohokrát som si povedala: ”tak prečo som sa radšej nenarodila ako chalan, keď ja som takýto športový typ a nesprávam sa ako dievca? Veď kto mňa kedy bude chcieť? ” V mojom srdci jedna veľká diera a prišlo aj k tomu, že v myšlienkach som si pomyslela, aké by to bolo keby som nebola vôbec...

Čokoľvek som hľadala a skúšala nedokázalo naplniť tú prázdnotu a túžbu byť milovaná, byť výnimočná či prijímaná. Bolo to, ako keď sa vám stratí posledný kúsok z puzzle a viete, že bez neho obraz nebude kompletný.

Jedného dňa bol v dedine jeden benefičný koncert pre jedenásť ročného chlapčeka, ktorý mal rakovinu. Ja som ho poznala osobne a jedna moja kamarátka s ktorou som sa stretávala v autobuse na ceste domov ma tam pozvala. Ona mi neustále rozprávala počas cesty, ako ma Boh miluje a tak. Mne to nič nehovorilo a cítila som sa trápne, keď mi o tom hovorila, pretože to počuli aj iní ľudia okolo nás a ja som sa hanbila. Myslela som si o tom svoje. Ale povedala som si, že keď ho poznám pôjdem sa tam pozrieť. Nemala som tušenie čo tam bude.

Bola tam skupina mladých ľudí, ktorí spievali mnoho piesni o Bohu. Zaznela tam aj pieseň, ktorá mne sa veľmi páčila a prenikala do môjho vnútra. Tá melódia sa mi tak vryla do pamäte, že som si musela zohnať tú pieseň. Keď som konečne mala kazetu v ruke poznala som aj názov tej piesne. Bola to pieseň od Tretieho dňa : Aj keby nekvitol fík. Stále som si ju spievala dookola deň čo deň. Boli tam aj iné piesne, ktoré hovorili o Bohu a tak. Ale ničomu som vtedy nerozumela. Potom sa stalo to, že ten chlapec zomrel a ja spoločne s tou kamarátkou, ktorá ma pozvala, sme išli na jeho pohreb.

Tam som ja v sebe premýšľala, kde ten chlapec asi skončil takto reálne - či je v nebi, či je v pekle. Je nebo? Je peklo? Kde je jeho duša? A kde bude moja? Zanechalo to veľkú stopu v mojom živote a naozaj ma to naviedlo na neustále premýšľanie o tom. Raz, keď som išla navštíviť jednu moju kamarátku s ktorou som chodila na karate, išiel so mnou jeden chalan, ktorý mi celú cestu mútil hlavu rečami o Bohu a o tom, ako ma miluje. Že poslal syna a že on za mňa zomrel. Dával mi pre mňa v tom čase stupidné otázky. Ja som si o tom všetkom myslela svoje ako vždy a povedala som si, že však nech sa chlapec vyrozpráva. On si však nedal pokoj a stretávali sme sa častejšie. Vymenili sme si rôzne knihy a jedného dňa mi daroval malú knižku. Bol to Nový zákon. Začal ma pozývať na akési stretnutia, kam on chodieval. Samozrejme, že som nešla. Prečo?

Hanbila som sa tam ísť a čo tam ja budem robiť a ničomu tam nebudem rozumieť. Ale on ma pozval opäť druhykrát. Nešla som.

A tak ma pozval aj tretíkrát, a to už sme sa poznali trochu dlhšie, tak som si povedala, že tam s ním predsa len pôjdem.

Bol deň D stretko. Prišli sme do útulného domčeka. Tam ma privítali s veľkou vrelosťou. Sadla som si na stoličku v kuchyni s tou mojou hanblivosťou a počúvala som všetko o čom sa hovorilo. Ako som tam tak sedela, v sebe som si myslela nie je to také hrozné a navyše cítim sa tu dobre. Videla som, že tí ľudia mali niečo, čo ja nemám. Bola to radosť, boli to ich úsmevy, ktoré mi už od začiatku darovali a bol to ich nenásilný záujem o moju osobu, keď sa ma pýtali jednoduché otázky. Od toho momentu som nebola len raz, ale išla som aj druhý a tretíkrát a tak to pokračovalo. A pokračuje až do dnes. Chodieval tam aj, teraz môžem povedať že môj brat Jozef. Išli sme zo stretka a hovorí mi s úsmevom na tvári:” Ak by sa ti niekdy chcelo, tak ma môžeš prísť pozrieť aj ku mne domov.” Jozef býval v rómskej bytovke čo pre mňa nepredstavovalo nijaký problém, lebo s takýmito vecami som si nikdy nelámala hlavu. Samozrejme, že som išla.

Preberali sme nejaké slovo, zhovárali sme sa a počas toho sa ma zrazu Jozef opýtal:” A ty si prijala Pána?”

Ja na to, že čo to je. Tak mi to vysvetlil. Povedal mi, že BOH poslal svojho syna na zem aby zomrel na kríži a tak vzal vinu sveta na seba. Pretože ľudstvo zhrešilo a že aj ja som hriešna. Povedal mi aj to, že Boh ma veľmi miluje a túži mať so mnou vzťah. To už bolo po niekoľký krát čo som počula, že Boh ma miluje. Čo sa ma aj nakoniec dotklo pretože moje ja nekonečne túžilo po tom, aby ma niekto miloval. Taktiež mi povedal, že ak vyznám Pánovi svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby mi ich odpustil /1 List Jánov 1:9 /.Tak som povedala , že áno chcem sa modliť! Nič extrémne sa neudialo. Neodpadla som, ani som nejako od radosti neskákala, ale predsa sa udialo.. A práve touto modlitbou sa začal meniť môj život.

Opustila som staré vzťahy a získala nové. Moje postoje a konania sa začali meniť. Zo dňa na deň som prestala nadávať, pretože u mňa bolo každé druhé, tretie slovo nadávka. Všetky plagáty a knihy o budhizme či hinduizme som spálila. Ako som tak duchovne rástla, poznávala Pánovu lásku, dobrotu a milosrdenstvo vedela som, že jemu môžem povedať všetko, že už nemusím komunikovať sama so sebou a všetko tak preberať v sebe a trápiť sa. Vedela som že môžem prísť k nemu a odovzdať to do jeho rúk. On mi rozumie viac než ktokoľvek iný a to bolo pre mňa veľmi podstatné - mať niekoho kto mi rozumie a komu môžem dôverovať.

Zrazu moje večerné depresie už neboli také ťažké, lebo keď to na mňa prišlo mohla som mu všetko vyrozprávať. Všetky pocity, všetky obavy, všetku bolesť, keď mi niekto ublížil a všetok strach. Možno sa bude zdať niekomu čudné, keď si dovolím povedať, že mnohokrát som cítila jeho dotyk a objatie. No napriek všetkému mi trvalo ešte hodnú chvíľu, kým som prešla takým osobným vnútorným uzdravením a kým som bola schopná prijať samu seba takú aká som a prijať fakt, že Pán Boh ma aj miluje presne takú a bezpodmienečne. Ja som sa totiž cítila veľmi nehodná jeho lásky a myslela som si, že si ju musím nejakým spôsobom zaslúžiť. Taktiež som prežívala v sebe obrovský pocit hanby. Modlievala som sa za to, aby Pán Boh uzdravoval moje vnútro, aby ja som bola schopná prejsť tým sebaprijatím, aby zobral odo mňa tu nelásku voči samej sebe, pretože ak nemilujeme seba nie sme schopní milovať ani iných ľudí okolo seba. Lebo ako môžeme dávať ľudom niečo, čo my sami nemáme? A to je Láska. Neustále som sa pýtala Pána na mnoho vecí a On mi ukazoval, dával sa mi poznávať viac a ja som mu postupne odovzdávala každú časť môjho života, každú komnatu môjho srdca.

Pán ma začal uzdravovať, premieňať, budovať a formovať na jeho obraz. A aj keď ešte stále nemôžem povedať že som na 100 percent prešla úplným uzdravením, môžem však povedať, že som na veľmi dobrej ceste a prežívam aj chvíle, kedy si sama poviem: “si kočka”, alebo kedy sa sama sebe páčim a to by som si pred tým nikdy nebola schopná povedať.

Bolo to všetko spôsobené tým, čo som prežívala. Nízke sebavedomie, zakomplexovanosť, neatraktívnosť a všetky tie ostatné veci, ktoré som neustále riešila.

Ale mnoho sa od vtedy zmenilo. Pán Boh ma aj naďalej emocionálne uzdravuje, môj vzhľad sa zmenil k veľmi peknému na rozdiel od toho ako som vyzerala pred tým a môžem si dovoliť to o sebe povedať a vravia to aj ľudia okolo mňa, čo ma veľmi povzbudzuje. Ja mám chuť sa obliekať, keďže ten môj image nebol nič moc, ale musela som sa to naučiť, čo sa možno zdá niekomu čudné, ale je to tak. Pán Ma zmenil a on sám ma učí a dáva mi chuť do života. Dokonca, a to bolo pre mňa úplne naj, že som si bola schopná kúpiť nejaké šaty, ktoré sa mi páčili a mala som ich na sebe na svadbe mojich drahých priateľov a dôležité bolo to, že som sa páčila sama sebe!! Totiž ja som nikdy šaty nenosila a ani som nechcela pretože som sa v nich necítila prirodzene. Taktiež som sa naučila hrať na gitare, spievam a skladám piesne. A Pán len vo mne rozvinul to, čo som už mala. Chválim a oslavujem jeho meno všade tam, kde sa dá. Zistila som, že Pán Boh do mňa vložil množstvo potenciálu, manuálnej zručnosti, ktorú som ja nikdy nevnímala a že v skutku nie som tak neužitočná a nepotrebná, ako som si to ja vždy myslela.

Som vďačná za to že PÁN BOH je v mojom živote. A svoj život si už ani neviem predstaviť bez neho, bez jeho lásky, jeho záujmu.

To že viem, že som výnimočná v jeho očiach, veľmi vzácna, že mám niekoho komu môžem povedať úplne všetko, pretože pred Pánom sa nič neskryje tam sme ako otvorené knihy. Prijala som jeho bezpodmienečnú lásku.

Poviem len jedno, keby nebol Boh v mojom živote, možno by som tu už ani nebola. Jemu vďačím za nový život a zmysel môjho bytia.

Chcem, aby si vedel, vedela, že pred Pánom nie si o nič menej v jeho očiach. Práve naopak si pre neho to najvzácnejšie na svete. On ťa miloval ešte skorej ako si sa narodil - narodila. Jeho slovo hovorí, že Ťa miluje večnou láskou a ustavične ti činí milosť. {Jeremiáš 31:3.}

Kristus zomrel aj za teba, za tvoje hriechy - za minulé aj za budúce. Keď zomrel, pretrhla sa chrámová opona, čo znamenalo že k BOHU OTCOVI MÁ KAŽDÝ SLOBODNÝ PRÍSTUP. Pred tým to tak nebolo, pretože medzi človekom a Bohom v dôsledku hriechu sa vybudoval akýsi múr, ktorý bránil v prístupe k nemu {1 Mojžíšová 3 kapitola}. A práve preto Boh poslal svojho Syna, aby KAŽDÝ KTO V NEHO VERÍ NEZAHYNUL, ALE VEČNÝ ŽIVOT MAL a tým aj zbúral múr ktorý bol medzi človekom a Bohom.{ Ev. Jána 3:16; List Efezským 2:14- 16}. V ňom je sloboda, pravda i zmysel.

Ak prijmeš v srdci tento fakt a vyznáš svoje hriechy, vedz, že On je verný a spravodlivý, aby ti ich odpustil. Nedaj sa klamať tým, čo iní o tebe hovoria a uver tomu kým si a ešte môžeš byť v Kristovi. Ja som nikdy neoľutovala a ani neoľutujem moment, kedy som odovzdala svoj život Pánovi Ježišovi a verím, že ak sa rozhodneš urobiť tento krok - neoľutuješ ho ani ty.

 

S láskou Stanka


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26
  • Marek Nikolov
    Jeden večer som nevedel zaspať. Vyšiel som z izby a pred izbou sedela v klbku schúlená moja školo-povinná dcérka, ktorá mala už niekoľko hodín spať. Prekvapený sa jej pýtam, že čo sa stalo. Ona mi na to, že má veľký strach a že od strachu nemôže ani zaspať. To mi bolo čudné a divné, pretože odmalička bola veľmi odvážna a nebojácna.
    2017-04-11
  • Anselm Grün
    Sila, ktorá uzdravuje. Po niekoľkých rokoch znovu prichádza P. Anselm Grün, OSB na Slovensko s programom prednášok a stretnutí dňa 16.6.2017 v Kláštore pod Znievom.
    2017-03-27
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    Mám sen, že jedného dňa na červených vrchoch Georgie, synovia bývalých otrokov a synovia bývalých vlastníkov otrokov budú schopní si spolu zasadnúť za stôl bratstva. Snívam o tom, že moje 4 deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby ich pleti, ale podľa vlastností ich charakteru.
    2017-03-08
  • Heinz Horst Deichmann
    156 miliónov párov topánok. Toľko párov predal len v jednom roku Heinz Horst Deichmann. Patril medzi 100 najbohatších ľudí v Nemecku a mal predajňu skoro v každom stredne veľkom meste. Napriek tomu hovoril: "Boh sa ma nakoniec nebude pýtať, koľko topánok som predal. Bude chcieť vedieť, či som žil ako opravdivý kresťan."
    2017-03-03

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.