Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Samuel Degu Kebede
Príbeh milosrdenstva

small_A Man Of Ethiopia Front Cover Final.jpg

Etiópsky apoštol, prostredníctvom, ktorého Pán vzbudil apoštolov, prorokov, evanjelizátorov, pastorov a učiteľov nielen v Afrike.

Narodil som sa v Etiópii. Satan sa snažil získať môj život ešte pred tým, ako som bol počatý. Môj otec bol ortodoxný kresťan, veterán z druhej svetovej vojny a patriot. Neospevovaný hrdina z taliansko-etiópskej vojny proti fašizmu počas rokov 1935-1941. Guľka od talianskeho vojaka v jeho chrbte ho paralizovala. Doktori mu nedávali žiadnu nádej na rekonvalescenciu. Rodina sa pripravovala na jeho smrť ortodoxným spôsobom - dodržiavaním špeciálnych ceremónií, aby zachránili dušu od očistca; modlitby počas dvanástich dní, štyridsiatich dní, šesťich mesiacov a celého roka.

Môj otec chcel žiť a mať syna. Napriek všetkému sa mu po roku začali vracať sily. V Etiópii je zvykom, že keď sa niekomu stane niečo veľmi radostné, vystrelia zo zbrane. Bol prestretý stôl a vystrelili z otcovej hrdzavej pušky. Ozvena tejto udalosti mi stále pripomína, že Bohu nie je nič nemožné.

Neskôr bolo počuť iné výstrely zo zbrane, ale zriedkakedy pre radosť. Počas druhej svetovej vojny, Haile Selassie utiekol do Anglicka a militanti, ako môj otec, sa postavili proti jeho návratu. „Je zbabelec“, hovorili. „Nechceme, aby nám tento muž vládol“. Napriek tomu sa vládca vrátil a môj otec musel s rebelmi opäť bojovať, kým bola moja mama tehotná a čakala moju druhú sestru.

Chlapci sú veľmi uznávaní v Etiópii. V mojom rodnom meste – Akaki nás navštívila skupinka Adventistov siedmeho dňa a svedčili nám o Bohu. Ponúkli môjmu otcovi Jánovo Evanjelium. Môj otec nevedel čítať, avšak Písmo si zobral. Povedal: „Neviem číťať, ale dám vám sľub, že keď mi Boh dá syna, pošlem ho do školy. A iba on mi bude čítať Písmo. Inak ho nikdy nikto nebude čítať“.

Vložil Písmo do malej drevenej krabičky a ako aj jeho predchodcovia, trpezlivo čakal na Boha. O pár rokov neskôr, výstrel zo zbrane ohlásil moje narodenie. Oheň zostúpil! Mama a ja sme boli za závesom v malej tmavej miestnosti. Keď môj otec počul môj plač, ponáhľal sa dnu so sviečkou v ruke, aby sa na mňa mohol pozrieť.

Boh mi požehnal dobré pľúca. Otec ma nazval „Gurara“, čo znamená hlučný hlas. Povedal, že som mal hlas skôr ako veľký muž, než ako malé dieťa. Často krát sa chválil: „Jedného dňa, mi bude tento hutný hlas čítať Písmo“. A jedného dňa, keď som mal osem rokov, som konečne stál pred otcom, a naplnil jeho modlitbu. Čítal som z Jánovho Evanjelia.

Často nás navštevovali mnísi z blízkeho kláštora. Umývali sme im nohy, hostili sme ich a nechali ich odpočívať v našich posteliach. Dvaja takí mnísi prišli práve vtedy, keď som čítal Písmo. Sadli si k môjmu otcovi a počúvali.

Jeden z nich povedal: „Tento chlapec má výborný hlas. Mal by ísť k nám do kláštora, aby nám kázal z Písma. Otec sa rozhneval. Povedal: „Prečo chcete, aby môj syn bol kazateľom? Ľudia, čo kážu, veľa trpia. Nemajú príjem a vždy sú prenasledovaní. Neprajte toto môjmu synovi. On musí byť doktor alebo právnik. Kázanie nie je dobrá práca pre neho“.

Môžno môj otec týmto prorokoval, pretože keď vidíte kazateľa tretieho sveta, nie je pravdepodobné, že ho budú nasledovať jeho deti, pretože to, čo vidia, sú útrapy a prenasledovanie. Ale aj mnísi hovorili prorocké slovo, lebo v istom čase si ma Boh povolal, aby využil môj hrubý hlas na hlásanie Božieho slova. Božie plány a jeho zámer nebol, aby som mal šťastný a pohodlný život. Jeho plány boli rovnaké, ako vždy. Aby som bol ako jeho syn Ježiš a pracoval na šírení jeho kráľovstva na zemi. Všetci sme k tomu povolaní.

Krátko po tom, ako nás navštívili títo mnísi, vypukla epidémia cholery. Skoro som zomrel. Moja rodina už začala nariekať. Ľudia sa začali zhromažďovať, aby oplakávali moju smrť. Jedného dňa som sa prebudil a videl som obraz, v ktorom do nášho domu vstúpil biely muž odetý vo vojenskej uniforme na bielom koni. Zostúpil z koňa a sadol si na moju posteľ. Položil na mňa svoju ruku a povedal: „Kebede, neboj sa. Táto choroba nevedie k smrti“. Keď toto povedal, veľmi som sa potešil. Posadil som sa a zakričal všetkým nariekajúcim: „Nevidíte tohto bielho muža a jeho bieleho koňa? Hovorí, že budem žiť a že nezomriem“. Oni si mysleli, že mám halucinácie. Keď som vyzdravel, ľudia neverili, že to bol Ježiš. Niektorí hovorili, že to bol svätý Juraj. Po čase na to zabudli, ale ja som nikdy nezabudol.

Naše dni sú u Boha spočítané. On vie, koľko by sme mali tu na zemi žiť. Neverím všetkému, čo mi lekári povedia. Žiadna kliatba, démon alebo choroba ma nemôže povolať skôr, ako uplynie môj čas. Určite neverím na eutanáziu. Boh pozná dlžku mojich dní. On vie, ako dlho potrebujeme, aby sme mohli dokončiť svoj beh.

Neboli sme chudobní. Mali sme kravy. Otec ma vždy povzbudzoval, aby som bol kreatívny, aj v časoch chudoby a biedy. Raz, počas školských prázdnin, krátko po tom, čo som videl Ježiša, mi otec dal 25 centov na jeden cukrík. Pomyslel som si, že si nechcem kúpiť sladkosti a tak rýchlo minúť moje peniaze. Namiesto toho som si kúpil malý rybársky háčik a od mamy som si vypýtal kúsok špagáta, ktorým som ho pripevnil k starej bambusovej paličke. Nasledujúce ráno som sa vybral k jazeru a na obed som mal nachytaný plný košík rýb. Zopár z nich som dal mame. Zvyšok som predal bohatým cudzincom. Zo zarobených peňazí som si mohol kúpiť veľa cukríkov. Ale namiesto toho, aby som ich zjedol, išiel som na najbližšiu železničnú stanicu a predal pár z nich čakajúcim cestujúcim.

Nasledovala moja denná rutina, ktorou sa stalo chytanie rýb, ich predávanie a predaj cukríkov. Keď sme mali nastúpiť do školy, cítil som sa ako milionár. Mal som dosť peňazí na oblečenie pre otca, pre seba a na novú knihu s ceruzkou. Otec bol taký hrdý! Povedal: „Kebede, si dobrý chlapec. Znásobil si 25 centov mnoho krát“. Požehnal mi. Povedal: „Nikdy nezomreš mladý. Dokážeš prežiť. Verím ti. Môžem sa na teba spoľahnúť. Budeš dlho žiť a budeš úspešný“.

AKO VYUŽÍVAŤ SVOJE TALENTY A ČAS

Etiópčania neboli povzbudzovaní, aby boli otvorení novým myšlienkam. Kňazi sa báli, že vzdelanie oslabí ich moc nad nimi. Ja som sa vždy snažil zlepšiť svoju situáciu. Vždy som sa zaujímal o lepší spôsob myslenia. Tvrdo som pracoval a čítal knihy. To bol môj život. V Etiópii panuje mentalita žobrákov. Ľudí učili, že byť je svätá vec. Niektorí žobrú namiesto pracovania.

Dokonca aj v dnešnej dobe mnoho etiópskych neziskových organizácií nie je ničím viac, ako profesionálnymi žobrákmi. Systematicky žobrú z miesta na miesto, od národa k národu. Toto by nemalo byť.

Ako kresťania by sme mali dbať o naše potreby. Potom ľudia, ktorí veria, môžu na to primerane odpovedať. Pre niektorých sa potom potreby etiópskej cirkvi môžu stať výzvou. Veriaci tretieho sveta veľmi trpia nedostatkom financií a zdrajov; avšak nikdy sa z nich nesmú stať žobráci.

V žalme 37 sa píše:

Bol som mladík, teraz som starec,

a nevidel som spravodlivého, že by

bol opustený,

ani jeho deti žobrať o chlieb.

Pretože sa ustavične zľutúva a požičiava,

na jeho potomstve požehnanie spočinie.

 

Biblia hovorí, že máme ísť odvážne pred trón milostí a máme hovoriť o našich potrebách. Ale nikdy nemáme žobrať. Sme Božie deti. V Etiópii veríme v udržateľný rozvoj. Možno potrebujeme pomoc na to, aby sme sa mohli rozbehnúť, ale mali by sme mať potom za cieľ fungovať samostatne. Staré porekadlo hovorí: „Daj mužovi rybu a nasýtiš ho na dnes, nauč ho loviť ryby a nasýtiš ho na celý život“.

Ak sme už raz hore a bežíme, musíme byť schopní byť samostatní. Inak sa ľuďom zunuje podporovať nás z roka na rok. Ak by som použil mojich 25 centov od otca na nákup cukríka, musel by som čakať na ďalší milodar. Namiesto toho som využil dar na zlepšenie mojej situácie a situácie druhých. Boh od nás očakáva, že využijeme naše dary a zdroje na šírenie jeho kráľovstva. Očakáva od nás, že si kúpime rybárske háčiky a začneme loviť ľudí pre jeho kráľovstvo. Nie, že sa staneme iba konzumenti skúseností druhých ľudí.

Neustále sa čudujem nad množstvom peňazí, ktoré kresťania zo západu míňajú na seba. Mnohí bývajú v panelových domoch, zatiaľ čo bilióny ľudí vo zvyšnom svete zomiera, lebo nemajú telesnú ani duchovnú potravu. Jedného dňa budeme stáť pred Ježišom a budeme sa zodpovedať za to, ako sme využili svoje talenty a čas.

Približuje sa deň, kedy budem stáť pred Bohom, ako som stál pred svojím pozemským otcom pred mnohými rokmi. Chcem počuť, ako som počul svojho otca: „Dobrý chlapec, znásobil si to, čo som ti dal. Nespotreboval si to iba pre seba. Som na teba hrdý“.

Modlím sa, aby som ja aj ty bol schopný zodpovedať sa Ježišovi, ako sme využili náš čas a talenty na rozširovaní jeho kráľovstva. Robenie učeníkov z národov je cenné. Všetci sme povolaní, aby sme išli alebo aby sme umožnili šíreniu Evanjelia. Počas veľkého poslania Ježiš tiež hľadel poza Júdeu a rozkázal, aby bolo Evanjelium ponúknuté všetkým národom. My máme robiť učeníkov. Na to sme sa narodili. Pre toto nás Boh požehnal. Nemiňme všetky naše zdroje na sladkosti. S radosťou prijímajme všetko, čo Boh pre nás má a prinášajme trvalé ovocie pre Božie kráľovstvo.

RANÉ OBDOBIE KÁZANIA V ETIÓPII

Sudca povedal, že keď ma v priebehu dvoch rokov chytia, ako kážem, dajú ma do väzenia. Tak hovorí zákon.

Po našom oslobodení sme pokračovali v kázaní. Kassaye Degefu a ja sme boli pozvaní, aby sme sa zúčastnili na študentskej konferencii v Ambo. Bolo tam mnoho mladých zapálených kresťanov. Keby sme odmietli, považovali by nás za zbabelcov. Preto sme to konzultovali s našimi starejšími. Oni nám odporučili, aby sme nešli. Diskutoval som to ešte s mojou manželkou Hamalemale. Povedala mi: „Čo ti hovorí Pán?“

Odpovedal som jej, že Pán v Písme hovorí, že ani vlas sa vám na hlave neskrivý, ak je to Jeho vôľa. Boh mi hovoril, že sa nemám báť ľudského zákona, ale nasledovať Božie vedenie. Hamalemale mi povedala, aby som poslúchol Pána. Modlil som sa k Pánovi, že chcem konať jeho vôľu, nech to stojí čokoľvek. Ubytovali sme sa v lacnom hoteli. Povedal som Kassayeovi, že pôjdem na prvú časť konferencie a on nech zostane a modlí sa.

Na konferencii bolo cez tisíc študentov. Keď som prišiel, boli zapálení. Moje srdce sa začalo strachovať. Modlil som sa: „Pane, ak strach prichádza oknom dnu, viera ide dverami von. Pomôž mi byť odvážny. Všimol som si malú miestnosť. Povedal som vedúcemu chvál, že idem do tej miestnosti modliť sa. Povedal som mu, aby po mňa prišli, keď budem mať ísť kázať. Vošiel som dnu a modlil som sa. Po čase som sa pozrel na hodiny a všimol si, že prešla pol hodina. Spev utíchol. Otvoril som dvere a nebol tam nikto okrem jedného starého muža. Povedal: „Kebede, čo tu robíš?“ Bola tu polícia a všetkých vzali do väzenia. Choď zadnými dverami, lebo pred hlavným vchodom sú stále policajti.

Keď som sa vrátil do hotela, Kassaye sa ma pýtal: „Aké bolo stretnutie?“ „Úžasné“, povedal som. „

Ako úžasné?“

Povedal som mu celý príbeh a jasali sme, ako Boh dodržal svoje slovo voči mne. Ani vlások na hlave sa mi neskrivil. Keď sa Hamalemale dopočula, čo sa stalo na konferencií, myslela si, že ma dva roky neuvidí, lebo vedela, čo mi hrozí. Ale chvála Pánovi, Ježiš ma oslobodil z ruky diabla.

Mnoho krát som unikol, no sedem ráz som bol uväznený. Štyri krát som bol vo väzení za vlády Haile Selassie a tri krát počas komunizmu. Preplnené väzenia boli rozdelené na mužské a ženské. Stovky ľudí sa tlačili v jednej cele. Vši, kožné vyrážky a choroby sa šírili ako oheň v lese. Z tohto dôvodu nám vyholili hlavy. Mnohé etiópske ženy majú nádherné dlhé vlasy. Razom mali všetky zatknuté ženy, členky nášho speváckeho zboru, oholené hlavy. Vyzerali ako iní ľudia.

Prenasledovanie a väzba za Haile Selassie mi pomohlo prežiť prenasledovanie a väznenie za komunizmu. Keď komunisti konfiškovali naše kostoly, vedel som, že prežijeme. Vždy som vedel, že kostol je viac, ako budova a vedel som, že Ježiš nám sľuboval požehnanie napriek prenasledovaniu. Prenasledovanie isto príde k nám všetkým, skôr či neskôr. Toľko verných etiópskych kresťanov zomrelo počas vlády Haile Selassie a za komunizmu! Toľko mučeníkov, ktorých príbehy budú plne vyrozprávané až v Pánovej sláve! Mnohí zomreli vo väzení. Väčšina jednoducho zmizla, ich rodiny sa nikdy nedozvedeli, kde boli pochovaní. Prenasledovanie a mučeníctvo prináša kresťanom jednotu. Dáva to zmysel jednoty a posilňuje ich.

Mnohí etiópčania trpeli viac ako ja. Mnohí položili svoje životy za Evanjelium. Mnohí sú nezvestní a mnohí zomreli vo väzení. Boh, z vlastného dôvodu, ma nechal pri živote až doteraz, možno preto, aby veci z tmy boli rozkričané zo striech domov. Nikdy som neočakával, že môj život kresťana bude jednoduchý. Nikdy nás nevyučovali, že evanjelium prináša blahobyt. Počuli sme, že budeme musieť trpieť a mnohí z nás budú musieť zomrieť, aby mohlo prísť Božie kráľovstvo na zem.

OBDOBIE BIBLICKEJ ŠKOLY V KENI

Na konci roka 1972 ma Boh povolal ísť do biblickej školy. V tom čase som sedem rokov šíril Evanjelium s miestnou skupinkou Mulu Wongel. Nemal som plat, ani oficiálnu funkciu. Musel som žiť z viery v najchudobnejšej krajine sveta. Bol to dobrý základ pre tréning.

Keď dostanem slovo od Boha a mám vieru, nič ma od toho neodtiahne. Veril som, že skrze Písmo mi Boh hovoril, že otvoril dvere pre mňa, a že mi dá potrebné financie. Povedal som strarejším, že Pán ku mne prehovoril. „Takže nezávisle na tom, či ma podporíte alebo nie, Boh mi umožní ísť do biblickej školy“. Tak som začal otvorene vyznávať, že Boh mi dá skrytý poklad, aby som mohol ísť do Nairobi. Ľudia začali počúvať o mojom rozhodnutí. Čakali, čo sa stane. Naozaj si cením svoju ženu Hamalemale. Nikdy nebola prekážkou môjmu povolaniu a službe. Vždy mi hovorila: „Chop sa toho!“ A v tom čase sme mali dve deti. Hamalemale nemala peniaze, ani prácu, ale povedala: „Neboj sa, Kebede. Len choď!“ Budem predávať banány na ulici, keď budem musieť. Vychovám naše dve deti. Ty len konaj Pánovu vôľu a všetko sa vydarí.

V tomto čase ma Boh otvoril pre ďalšie časti Kristovho tela. Väčšinu času roku 1973 som pracoval v rehabilitačnom centre lepry. Toto ma naučilo trpezlivosti. Naučil som sa byť trpezlivý a milý na ľudí, ktorí sa nachádzajú v zlej situácií. V októbri som išiel do Nairobi. Biblická škola predstavovala veľkú zmenu oproti žitiu viery evanjelistu. Všetci študenti museli denne stráviť jeden a pol hodiny čistením toaliet, kopaním v záhrade, umývaním okien atď.

Môj obľúbený učiteľ bol Jeffrey Huxley. Naozaj si veľmi vážim toho muža. Bol jemný a pokorný. Mal veľký vplyv na môj život. Ešte stále si pamätám na jeho maximá. Hovoril: „Cesta hore vedie cestou dole“. Často krát, keď sme my študenti vykonávali manuálnu prácu, prišiel a pracoval s nami. Napriek tomu, že bol staršia osoba, nebol pyšný ako mnohí na fakulte. Nikto nikdy neovplyvnil môj život viac ako Jeffrey Huxley. On pre mňa zariadil kúpu lístka, aby som mohol navštíviť moju rodinu v Etiópii. Veril mi. Povedal, že vie, že budem dobrým vodcom a že budem slúžiť Pánovi po zvyšok svojho života.

Jedného dňa ma Jeffrey Huxley potľapkal po pleci. Povedal: „Kebede, si príliš etnocentrický. Kresťanstvo sa netýka iba jedného národa. Je medzinárodné. Kristus je pre všetky národy. Od tej chvíle som vyšiel zo svojej ulity denominačného a nacionalistického ducha. Stal som sa otvorený pre Kristovo telo vo svete.

SLUŽBA V ETIÓPII POČAS KOMUNISTICKEJ MOCI

Keď komunisti prevzali moc v roku 1974, všetci cudzí misionári boli vyhnaní. Toto bolo zmiešané požehnanie. Na jednej strane to podporuje rast domácich vodcov. Na druhej strane nás to zanechalo bez peňazí. Keď museli misionári z baptistickej cirkvi odísť, Addis Abeba zostalo bez vodcov. Požiadali ma, aby som pracoval ako pastor na plný úväzok spolu s pastorom na čiastočný úväzok. Pravidelne tam chodilo sto členov a možno tristo nepravidelných účastníkov.

Niekoľko ľudí, ktorí sa plne venovali šíreniu Evanjelia a ktorí ma poznali, sa tiež pridali. Začali sme sa modliť za obnovu. Zakrátko sa cirkev zmenila. Ľudia začali byť krstení v Duchu, hovorili jazykmi, prorokovali, čítali Písmo a rástla ich viera a modlitebný život. V priebehu niekoľkých rokov vzrástol počet z nominálnych tristo na pohyblivých tri tisíc. Aj študenti z blízkej univerzity sa k nám pridali. Teraz sú tam aj doktori, inžinieri a iné profesie.

V cirkvi sa udialo mnoho uzdravení. Božia sila bola taká silná, že posadnutí diablom nemohli vstúpiť bez toho, že by neboli oslobodení. Niekedy len keď išli okolo kostola, padali na zem a boli oslobodení bez toho, že by sa niekto za nich modlil. Jedno nedeľné ráno vtrhli na naše stretnutie vládni vojaci a zamkli všetky dvere. Povedali, že hľadajú kriminálnikov.

Jeden vojak zakričal: „Neodíde odtiaľto nikto, kým nenájdeme, čo hľadáme“. Po jednom nás zobrali do pivnice a kontrolovali naše preukazy. Bol som vo svojej kancelárii, zatiaľ čo komunisti kontrolovali preukazy účastníkov. V jednej chvíli som si myslel, že kontrola už skončila. Podišiel som k policajtovi, ktorý strážil hlavný vchod. Povedal som mu, že je koniec a aby pustili ľudí domov. On ma ihneď poslúchol. Otvoril dvere a všetci sme odišli. Jeden muž, ktorého zatkli, nám neskôr povedal, že kapitán sa hneval na vojaka, ktorý otvoril dvere.

„Kde sú tí ľudia?“, kričal. „Pastor mi povedal, aby som ľudí pustil“. „Kto ti tu dáva príkazy? Nájdi toho pastora a zabijeme ho.“

ÚTEK Z ETIÓPSKEHO TERORU. SLOBODA V KANADE

Prišiel deň, keď som neodolal tlaku. Žiť pod každodennou hrozou uväznenia a smrti si vyžiadalo svoju daň. Myslím, že je jednoduchšie byť úplne uväznený, ako trpieť kvôli neustálej neistote, že ma môžu chytiť a zabiť. Mimo cirkvi ma komunisti nepretržite sledovali. V rámci cirkvi ma neustále sledovali baptistickí misionári.

Robili problémy, aj keď budova kostola bola oficiálne zatvorená. Hádali sa o dogmách. Nedovolili nám byť jednoducho kresťanmi. Škatuľkovali nás. „Ja som baptista. Ty si letničiar. My neveríme tomuto. Vy neveríte tamtomu.“ Zapríčiňovali nezhody. Nakoniec urobili bieli misionári to, čo červení komunisti nemohli urobiť. Zničili kostol.

Cítil som sa ako v mlynskom kole medzi komunistami a misionármi. To bola každodenná zlá správa. Kamaráti a niekdajší kolegovia sa vytratili. Niektorí zomreli. Väčšinu z nich nikdy nenašli. Pravidelne som sa modlieval s luteránskym kňazom, Gudina Tumsa, až kým ho neodsúdili. Zabili dokonca ortodoxného pápeža. Mnohí moji kamaráti, ako aj Abuna Tewophilos zomreli vo väzení.

Naše deti tiež vyrástli. Zachvíľu zaklopú komunisti na naše dvere a povolajú ich do vojenskej služby. Počuli sme o strašných správach, že mnohých poslali do mínových polí v Eritrea. Bolo to lacnejšie, ako stratiť tank. Počas komunizmu som riskoval svoj život a život mojej rodiny, zatiaľčo cirkevní vodcovia, ktorí nás mali podporovať, sa medzi sebou hádali. Nezhody a zmätok.

Plánoval som utiecť. Keby som bol pastorom v Mulu Wongel, išiel by som na školenie pre pokročilých kresťanských vodcov na Haggai-inštitút v Singapúre. A tak som sa prihlásil na iný kurz haggaiského inštitútu a prijali ma. Jeden kamarát, emigrant, mi pomohol s vízami. Všetko ohľadom môjho úteku bolo zariadené. Plán bol, že začnem navštevovať inštitút v Singapúre a už sa odtiaľ nevrátim.

Ale ukázalo sa, že tento plán nebola Božia vôľa. Po nebezpečnej skúsenosti v Singapúre a Malajzii som skončil v Nigérii ako utečenec a bol som pod ochranou Spojených národov. Po troch rokoch v Nigérií mi Kanada poskytla azyl. Pane požehnaj tých, čo pracujú pre utečencov. Hamalemale, Barekt a ja sme boli ubytovaní v moteli v Surrey vo Vancouveri. Naše ďalšie deti, Sarah a Nardos, boli ešte stále v Etiopii, kde vládol komunizmus. Vo chvíli, ako sme vstúpili na kanadskú pôdu, nás Pán požehnal. Zdalo sa, že sme konečne prišli do zasľúbenej zeme.

NOVÝ ŽIVOT V KANADE

Uzavrel som zmluvu s Letničným zhromaždením v Kanade a začal spolupracovať s pastorom Alanom Hornbym. Na srdci mi ležali utečenci. Alan ma povzbudil, aby som začal budovať cirkev v Surrey. Keďže sám som bol utečencom, vedel som sa vcítiť do ich situácie. Úzko som spolupracoval s cirkvou a Kanadskou radou pre utečencov a pomáhať im odísť z Etiópie, Sudánu a Kene. Cirkev im pomohla nájsť si nových kamarátov, pomohla im emigrovať a nájsť si prácu. Tí, ktorí si našli prácu, jej naspäť vrátili investície v podobe desiatkov a almužny. Ľudia z cirkvi boli veľmi štedrí. Pre utečenca prichýleného v hosťovskom dome je to veľká vec. Vďaka tejto práci sú dnes mnohí Etiópčania dobre usadení kanadskí občania. Svoje dve najmladšie deti som nevidel štyri roky. Keď sa dostali do Kanady, boli sme veľmi šťastní, až k slzám. Plakali sme a smiali sme sa veľmi dlhú dobu. Mali sme za sebou toľko rokov trápenia. Teraz sa otvorili brány radosti. Bol to nádherný čas. Dni neba na zemi. Bolo to úžasné po duchovnej aj praktickej stránke. Konečne sme dosiahli pokoj. Hamalemale, Bareket a ja sme pracovali a Sarah a Nardos chodili na strednú školu.

O štyri roky neskôr bola naša radosť úplna, lebo nám bolo udelené kanadské občianstvo. Po mnohých rokoch krutého odlúčenia a prenasledovania sa črtala ružová budúcnosť v krajine oplývajúcej mliekom a medom. Potom bola ale skúšaná moja viera. O pár rokov neskôr zomrel pastor Alan a moja žena Hamalemale na rakovinu.

Ľudia z cirkvi sa ma pokúšali utešiť. Etiópski pastori z celej Severnej Ameriky kládli na mňa ruky počas konferencie, ktorú mávame každý rok. Napriek tomu som mal depresie. Všetko vyzeralo byť čierne a beznádejné. Nemohol som sa modliť. Nedokázal som si čítať z Biblie. Nedokázal som počúvať, čo ľudia hovorili. Mal som rozporuplné myšlienky. Niekedy som sa hneval, myslel som, že stratím vieru.

Potom Pán prehovoril. Povedal: „Kebede, prečo sa neustále držíš svojej ženy? Povolal som si ju. Je v mojich rukách. Nemám právo vziať si, čo som stvoril? Prečo sa na mňa hneváš?“

Povedal som: „Pane, a čo ja? Čo moja rodina? Čo moja služba? Čo sa so mnou stane?“

Pán mi povedal: „Si môj. Tvoja žena je moja. Tvoja rodina je moja. Tvoja služba je moja. Nie je nič na svete, čo by som ti nedal“.

Zrazu sa mi veci vyjasnili. Povedal som: „Vďaka, Pane. Ty si Boh“. Akonáhle som toto povedal, zdvihla sa ťarcha z mojej hlavy a pliec. Bol som schopný prijať túto situáciu. Bol som oslobodený a vrátil sa pokoj. Začal som hovoriť: „Vďaka, Pane! Vďaka, Pane!“

Spomenul som si na biblický verš: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Boh pripravené pre tích, ktorí ho milujú“. Tento verš sa mi zapísal do srdca a otvoril moje srdce. Vedel som, že najlepšie ešte príde.

STRETNUTIE S RUTH

Neskôr som bol pozvaný na jedno modlitebné stretnutie. Rozhodol som sa postiť sa a modliť sa. Počas obedňajšej prestávky som vkĺzol do kaplnky a prihováral som sa k Pánovi so zavretými očami, keď som zrazu začul ženský hlas modliť sa v jazykoch. Otvoril som oči, ale nikoho som nevidel. Možnože bola za rohom. Zostal som ticho. Na druhý deň som počas obeda opäť vošiel do kaplnky. Znova som počul ženský hlas modliť sa v jazykoch. Povedal som si: „Pane, kto je táto žena, medzi samými mužmi? Prečo sa tu modlí? Čo je to za ženu?“

Pán odpovedal: „Toto je tá, o ktorej som ti hovoril. Pamätáš si? Povedal som, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil pre tých, ktorý ho milujú. Táto žena sa stane tvojou manželkou.“

Jej meno bolo Ruth. Ruth bola na dovolenke. Pracovala v Ugande pre Africký detský chór. Za mesiac mala ísť naspäť do Ugandy. Tri týždne z tohto mesiaca som pracoval na PAOC programe vo svojej kancelárií v Toronte, ktorý sa zaoberal etiópskymi cirkvami, ktoré sa pridružili k Letničnému zhromaždeniu v Kanade. Stretli sme sa iba niekoľko krát. Prišla za mnou do môjho zboru. Ja som navštívil jej zbor.

Potom sa Ruth vrátila do Ugandy. Naše dvorenie si sa uskutočňovalo cez telefón a listy. Po pol roku sa vrátila do Kanady a povedala svojim rodičom, že si ma vezme. Prekypovali radosťou.

Pred tým, ako sa stala kresťankou, bola Ruth zosobášená a rozvedená bez detí. Ruth bola na misijnom poli mnoho rokov pred tým, ako ma stretla. Jej otec sa spojil s cirkvou na Broadway. „Kto je ten Kebede? Je to dobrý muž alebo zlý muž? Je čestný alebo klamár? Napriek tomu, že broadwayský zbor bol z teologických dôvodov proti manželstvu s rozvedenou ženou, vyjadrovali sa kladne. Povedali, že som dobrý a spravodlivý muž.

PAOC sa vyjadrila jasne. Keď sa ožením s Ruth, stratím svojich veriacich a svoju funkciu v cirkvi. Musel by som sa vzdať služby. Toto by bola daň za to, že by som nasledoval Božiu vôľu a vzal si Ruth. Niektorí pastori hovorili: „Kebede, rob, čo ti Pán hovorí. Toto sú iba ľudské zákony“. My sme diskutovali o týchto pravidlách ohľadom rozvodu mnoho krát na našich stretnutiach. Pre prípady, ako je tvoj a Ruthin, že bola rozvedená ešte pred tým, ako sa stala kresťankou, by malo byť vysvetlenie“. Ak by bol Alan Hornby nažive, možno by sme dostali požehnanie.

Rozhodol som sa oženiť sa s Ruth a nasledovať Božiu vôľu, napriek tomu, že ma to stálo moje živobytie a službu. Bol som ponížený a exkomunikovaný. Nikto sa mi nepokúšal pomôcť mi. Alan bol mŕtvy. Hamalemale bola mŕtva. Moja služba sa skončila. Moja rodina trpela. Ale stále tam bol Boží prísľub.

To, čo zmarilo temné mraky, boli jeho slová: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“. Rozhodol som sa veriť.

NÁVRAT DO ETIÓPIE AKO MISIONÁRI

Jedného dňa som mal víziu, že som v Glad Tidings Mission Church vo Vancouveri. V tejto vízií som sa videl, ako si balím kufre na dlhú cestu. Etiópska vlajka pokrývala môj kufor. Pánov hlas mi povedal, že ma posiela naspäť do Etiópie. Ruth bola plná radosti, keď som je povedal o tejto vízií. Nasledujúcu nedeľu sme išli do zboru Church of Zion, rozpovedal im svoj príbeh a oznámil, že sa vraciame do Etiópie ako misionári. Okamžite nám dali podporu pre misionárov na jeden rok. Zakrátko urobil iný zbor zbierku a dostali sme jednoročný otvorený lístok na cesty. Veci sa rýchlo pohli.

Ruth a ja sme boli nadšení, že môžeme byť opäť v Etiópií. Rozhodli sme sa otvoriť jeden kostol vedľu univerzity, aby sme mali dosah na vzdelaných študentov. Ale Božie cesty nie sú našimi cestami. Namiesto toho sme sa nakoniec zamerali na chudobné a osamelé deti ulice, ktorým sme sa začali venovať.

Zakaždým, keď sme zastavili v Addis Abeba na červenej, obklúčili nás žobrajúce deti. Ruth bola šokovaná, v akých podmienkách žijú. Potom sme našli spôsob, ako im poskytnúť jedlo nakúpením poukážok od kresťanskej charitatívnej spoločnosti. Začali sme im dávať stravné lístky. Onedlho poznali Ruth všetky deti z ulice.

Raz sme dovolili americkým misionárom z dobre známej denominácie, aby prišli a vyučovali v našom zbore a dávali hodiny náuky o Biblií. Mali sme okolo troch stoviek ľudí, ktorí navštevovali náš zbor a približne tridsať ľudí, ktorí chodili na vyučovanie o Biblií. Títo misionári nám povedali, že chcú požehnať náš etiópsky zbor a my sme im ponúkli pomôcť im, ako sme len vedeli.

Myslím, že kresťanstvo by malo hlásať, že čo je moje, je aj tvoje. Podelíme sa. Musíme pestovať kresťanskú kultúru, kultúru delenia sa. Spoločného žitia. Dávania si. Hostenia sa. Spoločného zomierania. Kresťanstvo neznamená kupovanie a predávanie. Je to dávanie a dostávanie. Zadarmo sme dostali. Zdarmo dávajme.

Spomínate si na príbeh z Lk, 16?

Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola.

Etiópia je druhou najchudobnejšou krajinou sveta. Dvadsať percent našich ľudí má neustálu chronickú potrebu humanitárnej pomoci, čo sa týka stravy. Sme ako Lazár – stále dúfame, že dostaneme aspoň omrvinku. V priebehu niekoľkých rokov, obzvlášť vďaka úsiliu Ruth, nás prišlo pozrieť niekoľko ľudí zo západu. Som vďačný Bohu za každú osobu, ktorá nám pomohla. Nebolo ich mnoho, ale boli verní v dávaní a dávali obetavo. Praví priatelia. Bez nich by sme to nezvládli. Nech Boh pamätá na ich láskavosť, a nech im to odplatí. Vždy sa za nich modlím z Hebrejom: 6, 10:

Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým.

Ježiš nám povedal, aby sme zažiarili pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky a chválili nášho Otca na nebesiach. A tak konáme túto sociálnu prácu vedľa duchovnej činnosti, ale nemiešame ich dokopy. Naše projekty sú úplne humanitárne. Nediskriminujeme na základe pohlavia, farby pleti, rasy, kmeňa alebo vierovyznania. Každý je si rovný. Hodnotíme na základe potreby o pomoc.

Pracujeme s obeťami ochorenia AIDS, s prostitútkami, deťmi na ulici, postihnutými ľuďmi a ľuďmi postihnutými hladom. Angažujeme sa v zdravotníctve, výcvikoch, vzdelávaní a v projektoch ohľadom výživy i vody. Vždy odpovedáme na viaceré potreby.

Stránka sociálneho rozvoja našej služby sa volá Zion Trust Community Based Integrated Sustainable Development alebo skrátene: ZTCBISD (Siónske trustové spoločenstvo založené na integrovanom dlhodobo udržateľnom rozvoji). V Afrike máme radi dlhé názvy. Jakub tiež hovorí, že náboženstvo, ktoré náš Boh Otec uznáva ako čisté a bezchybné je: starať sa o siroty a vdovy a zdržiavať sa pošpinenia sa týmto svetom.

Vdovy a siroty sú vždy veľmi zraniteľné, obzvlášť v treťom svete. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že sa nemôžme zamerať iba na deti. Deti majú rodičov. Možno majú v rodine aj postihnutého člena. Vojny a hlad zanechal v Etiópií obrovské množstvo mrzákov, postihnutých a slepých ľudí.

AIDS je narastajúci problém ovplyvňujúci prinajmenšom 5% populácie. Máme projekt zameraný na poskytovanie doplnkovej stravy, medicínskej pomoci a podpory pre tých, čo trpia ochorením AIDS. Poskytujeme aj vzdelávanie ohľadom tohto ochorenia. Ako možno robiť prevenciu a ako pomáhať nakazeným. Taktiež sme poskytli kvalifikáciu sociálnym pracovníkom, ktorý chodia z domu do domu, a pomáhajú ľuďom umierať v ľudských podmienkach a pochovávať ich s úctou a rešpektom.

V Etiópií sú postihnutí ľudia považovaní za prekliatych. Snažíme sa naprávať toto nesprávne zmýšľanie poukázaním na Písmo, ktoré hovorí o tom, ako je každý ľudský život cenný.

Pracujeme so stovkami postihnutých osôb každého veku. Učíme ich rôznym užitočným zručnostiam: práci s počítačom, strojopis, šiť, obsluhovať v kaviarni, manuálnej práci atď.

V priebehu rokov mnohí získali zamestnanie a novú nádej pre ich život. Niektorí z nich sú dnes už sebestační. Vedieme taktiež kliniku pre zdravotnícke vzdelávanie vo viacerých oblastiach. Základné vzdelanie osobnej hygieny je veľkým prínosom pre ľudí a pomáha chrániť pred mnohými chorobami. Osvojili sme si komplexný prístup vo všetkom, čo robíme. Vždy sa snažíme obsiahnúť celú osobu - telo, dušu i ducha.

Vždy je zdravé napätie medzi sociálnou prácou a duchovnou úrovňou. Avšak musíme mať na pamäti, že naším zámerom je učiť a starať sa o celú osobu vo viere, že ich privedieme k poznaniu o ich vykúpení skrze Ježiša. Funguje to len vtedy, ak im poskytneme oboje – sociálnu i duchovnú pomoc. Potom napĺňame našu misiu. Často krát prichádza cirkev mimo tejto služby sociálnej práce. My začíname napĺňaním ľudských potrieb a potom prinášame vieru. Zmysel môjho života je primäť ľudí k poznaniu a k vzťahu s Ježišom Kristom. Keď vykonávame iba sociálnu prácu, mohli by sme tvoriť šikovných diablov a posielať ich do pekla s plným bruchom.

V každom našom rozhodovaní by sme sa mali pozerať na Ježiša, tvorcu a završiteľa našej viery, ktorý napriek slasti, ktorá mu bola ponúkaná, bol verný krížu, a teraz sedí po pravici Božieho trónu. Rozkoš, ktorá mu bola ponúkaná, sú ľudia, rodiny a národy, ktoré uverili a prijali večný život skrze jeho obetu.

ČI ĽUTUJEM? NIEČO...

Keď som začal s evanjelizáciou, urobil som chybu, že som venoval viac času službe, ako svojej rodine. Dal som práci pre Pána väčšiu prioritu, než svojej rodine. Toto bola veľká chyba. Osoba, ktorá ti hovorí, že robíš chybu, nie je tvoj nepriateľ. Títo ľudia sú často krát tvoji najlepší priatelia. Hamalemale mi hovorievala, aby som zostal doma a venoval viac času jej a deťom. Ľutujem, že som ju nepočúval.

Keď som bol v biblickej škole, prišiel na návštevu jeden vedúci chvál, ktorý sa volal Costa Deir. Costa nám povedal, ako bol istým spôsobom pozvaný osloviť svetových lídrov v Spojených národoch. Keď sa pozrel do kalendára, či má voľno, zistil, že je to deň jeho manželkiných narodenín. A tak povedal ľuďom zo Spojených národov, že nemôže prijať ich pozvanie, pretože jeho žena má narodeniny, a že jej sľúbil, že podniknú niečo výnimočné.

Costa nám povedal: „Moja žena je pre mňa dôležitejšia ako príležitosť venovať sa svetovým lídrom“. Skôr by som mal slúžiť mojej vlastnej rodine, ako národom sveta. Tak Costa požehnal svoju ženu v deň jej narodenín. Potom sa ľudia zo Spojených národov ozvali znova. Povedali: „Keďže Vaša žena už oslávila narodeniny, mohli by ste prosím prísť a prehovoriť k nám v inom termíne?“ Pretože Costa dal svoju ženu na prvé miesto, Pán otvoril pre neho iné dvere príležitosti.

Costa povedal: „Mali by sme vždy byť verní Božím princípom, keď si stanovujeme priority; Boh je na prvom mieste, rodina na druhom a služba na treťom. Boh si to vždy bude vážiť, pretože služba začína doma. Manželstvo a rodina vždy boli súčasťou Božieho dobrého plánu. Niekedy mám pocit, že som nebol dobrým vzorom svojim deťom. Oni si myslia, že kresťanstvo vždy prináša problémy. Videli ma vo väzení, potom z neho vonku, a videli všetky tie útrapy spojené s cirkvou. Porovnávajú kresťanstvo s nekonečnými útrapami a námahou.

Keď sa narodil môj prvý syn Bareket, modlil som sa: „Pane, toto je prvé ovocie z mojich bedier. Pane, venujem ti tohto nádherného syna pre prácu v službe. Nech je mocný v kraji, nech vlastní národy a zdedí brány svojich nepriateľov.

Za roky mojej služby som vyprodukoval apoštolov, prorokov, evanjelizátorov, pastorov a učiteľov, a pod. mnohí ľudia za mnou chodia a hovoria: „Pastor Kebede, naučil som sa toľko, kým som sedel pri Vašich nohách“. Niektorí hovoria: „Obrátil som sa, keď ste kázali“. Mnohí ľudia, teraz, keď sú v službe, hovoria: „Pastor Kebede, pamätáte sa na ten deň, to miesto, ten rok? Kým ste kázali, Pán uzdravil moje srdce a uvoľnil ma do služby. Pastor Kebede, bol som študentom, keď ste boli v baptistickom kostole“. Zväčša si dokonca pamätajú, o čom som kázal. Niekedy nám Pán dá preč z očí závoj a dovolí nám vidieť niekoľko dobrých plodov nášho života. Toto sú časy pokory a povzbudenia.

Ale keď sa pozriem na svoju rodinu, vždy si pomyslím: „Urobil som dosť pre moje deti? Nezanedbal som ich a ich duchovný život počas tých mnohých rokov? Skutočne som im slúžil? Robil som veci zle? Prečo neslúžia Pánovi na plný úväzok ako ja? Možno videli a zakúsili príliš veľa bolesti v našich spoločných životoch, prenasledovanie, väznenie, trápenie, odlúčenie, exil a skorú smrť svojej milej mamy.

Modlím sa, aby slúžili Bohu aj v budúcnosti. Dúfam, že Boh si ich povolal do služby. Prial by som si to, ale nezamýšľal som nútiť ich do toho proti ich vôli. Moje srdce plače po tom, aby moje deti, a deti mojich detí slúžili Pánovi. Moje srdce plače po tom, aby Boh požehnal aj tisícu generáciu po mne.

Božie slovo hovorí, že ak nemiluješ osobu, ktorú možeš vidieť, ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš? Môj učiteľ Huxley zvykol hovoriť: „Kríž je vertikálny, aj horizontálny. Vertikálna časť nás spája s Bohom a horizontálna s ľuďmi. Keď je kríž správne vyvážený, prináša nám pokoj“. Nemôžeme vrátiť čas. Hebrejom 11 hovorí: „Iní umierali pod mečom, túlali sa v ovčích a kozích kožiach, núdzni, utláčaní a sužovaní. Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách“. Aj my sme zakúsili súženie, aj my sme putovali z miesta na miesto. Nechcel som mať dom. Nechcel som mať auto.

Ale časom mi Boh ukázal, že potrebujem všetky tieto veci na to, aby som mohol slúžiť. Neveril som ani, že mám dať dobré vzdelanie svojim deťom. Bol som veľmi tvrdohlavý. Bolo ťažké so mnou pracovať. Bol som jediným chlapcom v mojej rodine. Môj otec ma vychoval, aby som bol bojovníkom a patriotom. Povedal mi, že musím byť silný. Naučil ma jazdiť na koni, plávať a ako loviť a zastreliť leva. Naučil ma bojovať a nikoho sa nebáť. Rozprával mi o tom, ako bol vojakom v Druhej svetovej vojne, keď Haile Selassie utiekol do Anglicka. Rozpovedal mi o tom, ako bol väznený, pretože bojoval proti návratu Haile Selassieho do Etiópie.

Slová môjho otca vo mne zakorenili nedôveru v ustanovizne. Celý život som bol bojovníkom, kým som neprijal Ježiša ako svojho spasiteľa. Aj potom som bol ešte bojovníkom, nezávislým a tvrdohlavým. Myslel som si, že bojom môžem všetko získať. Trvalo mi dlho, kým som si uvedomil, že nemôžeme dostať všetko hádkou.

Moje štúdium bolo ohrozené, pretože som bol bojovník. Ako mladý evanjelizátor, som tiež mal tohto bojovného ducha. Keď sa ma starší a pastori snažili napomenúť, nepočúval som ich. Mal som silného slobodného ducha. Dnes to je už lepšie. Vďaka Božej milosti mám dnes trpezlivosť ako päť slonov.

Raz som počul jeden príbeh. Pastor bol na smrteľnej posteli. Jeho žena sa ho pýtala: „Čo mám napísať na tvoj náhrobný kameň?“ On odvetil: „Ak tomu naozaj veríš a úprimne môžeš povedať, chcel by som, aby si tam nechala vyryť: Pravý Boží muž.

Pre služobníka je naozaj tažké, dostať takého svedectvo od svojej ženy a detí. Naša rodina pozná našu pravú spiritualitu. Ak si naše ženy myslia, že sme duchovní muži, môžeme získať svet. Ľudia potom povedia, on je pravý Boží muž. Naša rodina pozná naše slabé miesta. Poznajú, kedy sa máme dobre, a kedy nie. Oni skutočne vedia, kým sme. Iní ľudia vidia iba povrch.

Pastorova žena sa veľa modlila za túto požiadavku. Pamätala si na všetky zlé a bláznivé veci, ktoré povedal a robil za tie roky, čo sú spolu. Ale na konci dňa si spomenula na všetky dobré veci, ktoré vykonal. Spomenula si na všetky útrapy a obety kvôli nasledovaniu Krista. A tak, keď zomrel, nechala vyryť na jeho náhrobný kameň:

Pravý Boží muž.

To, že som bol bojovníkom, mi prinieslo mnoho problémov na mojej ceste kresťana. Bol som ako syn hromu; vždy som sa snažil priniesť na zem oheň z neba, ktorý by spálil mojich nepriateľov. Prvý list Korinťanom 13 hovorí o kresťanskej službe nasledovné:

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cymbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.

Láska je najdôležitejšia. Boh je láska. Keď som rástol, uvedomil som si, že úspech nie je meraný pozemskou mierou, veľkým domom, autom, peniazmi, alebo úspešným veľkým kostolom a cirkvou. Musíme mať upreté oči na večnosť. Pravý úspech sa bude merať, keď sa postavíme pred Kristov trón na súde.

ZÁVER

Nikto nemal súcit s Izraelom, ktorý bol ako dieťa ako sirota bol odvrhnutý. Ale Boh sa o neho postaral. On sa zmiloval. On si ho všímal. Často krát si myslím, že tak to bolo aj so mnou. Keby ma Boh nebol zachránil, ako to urobil, premárnil by som svoj život. Zomrel by som mladý, alebo by som možno niekoho zabil a skončil by som vo väzení zomierajúc osamotený.

Ale jednu nedeľu, takmer pred päťdesiatimi rokmi, som išiel pozerať futbalový zápas. Bol som na rázcestí a rozmýšľal som, ktorou cestou sa mám vydať, keď som počul mladú ženu spievať na ulici. Išiel som bližšie. Jeden okoloidúci sa opýtal jednej z dievčat: „Je to Biblia, čo držíš v ruke?“ Ona odpovedala: „Áno, je“. On odvetil: „Si misionárka, alebo čo?“ „Sme kresťania.“ „Budeš ma učiť?“ Ona odpovedala: „Boh ťa bude učiť.“

Táto poznámka sa dotkla môjho srdca. Boh ťa bude učiť. Nasledoval som ich naspäť do malého kostola. Kazateľ hovoril o bohatom mladíkovi, ktorý sa pýtal Ježiša, učiteľa, čo má robiť, aby získal večný život?

Ježiš povedal: „Poznáš prikázania. Necudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti svojho otca i matku!“ Boháč odvetil: „Toto všetko som zachovával od mladosti“. Ježiš sa na neho pozrel s láskou. Potom Ježiš povedal: „Ešte jedno ti chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“. Ale Ježišova láska nestačila a zarmútila tohto mladého bohatého muža, pretože mal veľký majetok. Ježiš sa na neho láskavo pozrel, obrátil sa k učeníkom a povedal: „Aké je ťažké boháčovi vstúpiť do Božieho kráľovstva!“

Kazateľ potom prečítal z Genezis 12, kde Boh povedal Abrahámovi, aby opustil krajinu, svoj ľud a otcovu domácnosť, a aby išiel do zeme, ktorú mu Boh ukáže. Na rozdiel od mladého boháča, Abrahám ihneď poslúchol, všetko zanechal, aby nasledoval Boha, a pritom nevedel, kam má ísť. Keď som počúval kazateľa, zacítil som teplo pri srdci. Odovzdal som Bohu celý môj život. Keď sme spievali, rozhodol som sa nasledovať Ježiša. Aj po rokoch mi zunia slová piesne v ušiach:

Rozhodol som sa nasledovať Ježiša

Nedá sa vrátiť späť, nedá sa vrátiť späť

Kríž predo mnou

Svet za mnou

V tom čase som pracoval pre políciu ako novinár. Nikdy som sa nevrátil k tomuto zamestnaniu. Ani pre peniaze. Zobral som Ježiša za slovo a išiel som ho nasledovať. Ako hovorí sv. Pavol, môžem tiež úprimne povedať, že som sa stal divadlom pre svet, anjelov i ľudí. 1 Kor 4, 9

Bol som bláznom pre Krista, slabý a znevážený! Bol som hladný a smädný, odetý v handrách, zle so mnou zaobchádzali, bol som bezdomovcom, vo vyhnanstve, prekliaty, prenasledovaný, pošpinený a uväznený. Bol som pod veľkým tlakom, väčším, ako bola moja schopnosť uniesť. Často krát som už počul rozsudok smrti. Pracoval som vlastnými rukami na tom, aby som podporil seba aj iných. Často krát som si zúfal.

Ale taktiež som videl prichádzáť kráľovstvo. Videl som chorých, ako boli uzdravení. Videl som vyháňanie duchov. Videl som ľudí, ako Ouonake, ktorí boli pozdvihnutí zo satanovho hnojiska smrti do nádherného života v Kristovi. A napriek tomu, že som stratil veľa, dokonca aj moju prvú ženu Hamalemale, nikdy som neoľutoval rozhodnutie, ktoré som urobil v deň, keď som prehral futbalový zápas. Boh mal pre mňa oveľa väčší cieľ.

On má veľký plán aj pre tvoj život a pre generácie po tebe. Ak si tak ešte neurobil, prečo nebyť ako Abrahám a nezanechať všetko pre to, aby si nasledoval Božie cesty. Bude to najväčšie dobrodružstvo tvojho života a nikdy to nebudeš ľutovať. Ver mi, Ježiš sa na teba pozerá láskavými očami práve teraz a čaká na tvoju odpoveď. Zanecháš všetko, aby si nasledoval Ježiša?

Prosím, povedz: „Áno“!

Milosť Pána ma držala pri živote viac ako štyridsať rokov a stále mám silu ísť ďalej. Stále som plný života a pripravený do boja, ako pred štyridsiatimi rokmi. Ako Kaleb, môžem povedať, Pane, daj mi horu, čo si mi sľúbil, a ja si ju vezmem celú. Boh je stále so mnou. Ó, chvála Pánovi. Mám jeho úžasného Ducha svätého.

Neviem, čo ma ešte čaká, ale viem, že príde obdobie veľkej žatvy. Badám pre Etiópiu veľkú úrodu duší. Vidím ako sa napĺňajú veľké veci, ktoré mi boli prorokované. Nemám vlastný príbeh. Som nič. Som nikto.

Môj príbeh je príbehom milosrdenstva všemohúceho Boha, ktorý koná v živote úbohého človeka. Ó, Pane, vďaka ti za to, že si ma udržal pri živote a uschopnil ma prežiť a prejsť všetkými tými ťažkosťami života. Vzdávam Pánovi všetku chválu!


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium

Dobré správy

  • Raniero Cantalamessa
    Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.
    2017-08-24
  • Elias Vella
    Ľudia sa často pýtajú, prečo diabol niekoho napadá. Diabol predovšetkým napadá všetkých. Napadol tiež Ježiša a ja tvrdím, že čím viac sme prešli v našej duchovnej púti, tým viac na nás zlý duch útočí. Nemá záujem napadať niekoho, kto sa nachádza už na jeho strane. Keď už tam je, prečo by ho napadal. Pokiaľ človek ešte nezaujal stanovisko, ešte niekam kráča, býva častejšie napádaný.
    2017-07-31
  • International Catholic Charismatic Renewal Services
    V niektorých prípadoch Ježiš uzdravuje z vlastnej iniciatívy. Avšak najčastejšie sa uzdravenia udejú ako odpoveď na prosbu samotného chorého alebo jeho priateľa alebo príbuzného. Niekedy Ježiš uzdravuje iba slovom, inokedy symbolickým gestom alebo použitím vtedy známych terapeutických prostriedkov ako je slina alebo hlina. Pán bez výnimky stretáva s hlbokým súcitom chorých a trpiacich, ktorí k nemu prichádzajú, kamkoľvek ide (Mt 14, 14).
    2017-07-26
  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.