Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - s. Akácia Hašanová DKL

small_Uršulínky v kláštore v Modre.jpg

Prenasledovaná a deportovaná pre vieru v Boha

Do psychiatrickej liečebne v Pezinku som prišla ako mladá sestra zo seminára koncom mája 1949. Zostala som tam iba tri mesiace, nakoľko som dostala učiteľské umiestnenie na Základnej škole v Dolných Semerovciach. Učila som 4. a 5. ročník.

Koncom mája 1950 som dostala zo školského inšpektorátu v Šahách výpoveď, že ako rehoľná sestra neplním „vychovávateľské úlohy podľa Zákona o základnej úprave jednotného školstva z 21. 4. 1948 podľa §2; ktorý ukladá učiteľom vychovávať národne a politicky uvedomelých občanov ľudovodemokratického štátu, preto prepustenie z učiteľskej služby je v záujme socialistickej výchovy školskej mládeže nevyhnutné. V dôsledku doručenia výmeru Vás dňom 17. mája prepúšťame z pracovného pomeru štátnej učiteľky.“

Keďže som zostala bez pracovného pomeru, provinciálni predstavení ma preložili znovu do Pezinka, kde si ma sestry žiadali. Odučila som do konca júna a k 1. júlu som nastúpila do pezinskej liečebne ako pomocná sila do laboratória, kde ma sr. Anatólia, schopná laborantka, zaučila do všetkých vyšetrení, ktoré sa tam robili – krv, moč, spútum – ba s dr. Koštialom aj BWR. Asi po 2 rokoch ma požiadal pán profesor Matulay (prof. Karol Matulay bol riaditeľom liečebne), aby som zariadila na otvorenom oddelení pracovnú terapiu pre mužov a ženy – ako doplnok a podporu liečby inzulínom, elektroškomi alebo medikamentami, aby nadobudli stratený záujem o prácu a tak sa pripravovali na prechod do domáceho prostredia.

Postupom času sa do vedenia ústavu dostali ľudia, ktorým ateistické zmýšľanie vyhovovalo a títo si získavali ďalších členov medzi zamestnancami a tak pripravovali tichý odboj voči prof. Matulayovi i nám. V tom čase to vrelo proti sv. Cirkvi a tým, čo ju prezentovali – na celom Slovensku. Postupne začalo prepúšťanie všetkých cirkevných a nábožensky cítiacich veriacich zo škôl a z nemocníc. Nik nevedel, kedy príde rad aj na nás. Všetkých sestier nás tu bolo 21. Dve sestry pracovali v kuchyni, jedna v sklade, jedna v rtg. aj v laboratóriu na ženskom, či otvorenom oddelení. V posledných rokoch 5 sestier bolo preložených buď pre dôchodkový vek, ale aj na iné pracoviská. Ostalo nás 16 čakať na milosť a nemilosť osudu.

Konečne dozrel čas a prišiel rad aj na nás. Bol to noc z 5. na 6. júla 1960, keď sme sa dozvedeli, že v túto noc nás plánujú vyviezť. Po príchode zo služby, keď sa vydala večera a rozdali lieky, zišli sme sa aj my spolu a začali sme baliť najskôr osobné veci a potom spoločné, ktoré nepatrili do ústavného inventáru. Do pol noci sme mali čas, pretože sme mali skúsenosť z ostatných domov, že vysťahovanie prevádzajú tak o pol noci. Aby sme neostali v nový deň bez sv. omše, pozvali sme nášho duchovného dôst. pána Morvaya, ktorý v poslednom čase sa musel odsťahovať z ústavu a bývať na priváte. Prišiel, aby nám odslúžil sv. omšu okolo pol jednej . Po nej sme sa rozlúčili – o jeho osude po našom odchode sme nič nevedeli za viac rokov -  až po rokoch sme sa dozvedeli, že našiel útulok v Hronskom sv. Beňadiku a potom tu v kňazskom domove v Pezinku.

Okolo pol druhej po polnoci vošiel na nádvorie ústavu veľký sťahovák a za ním autobus, v ktorom už sedeli sestričky iných rehôľ z Bratislavy. A tak sme sa dali do vynášania vecí do sťahováka. Pri tomto sme videli malé svetielka a kde-tu aj mužský hovor v okolí lesa, ktorý obkľučoval ústav.

Hneď sme vedeli, že aj my sme obkolesení anjelmi strážcami v podobe ŠTB. A bolo ich neúrekom, dosť – dozvedeli sme sa, že 300 – čo vyzeralo tak trošku ironické voči nám 16 – stim slabým ženám.

Čakali snáď nejaký odboj? Okrem pár civilných zamestnancov, ktorí mali službu už aj namiesto nás, nebol tam okrem vrátnika nikto, kto by nás bol chcel brániť. A tak v tichu sme povynášali menšie veci samé a k ťažším nám poslali zopár tých anjelov, aby nám pomohli. Kľúče od bytu sme odovzdali službu konajúcej sestre na ženskom zatvorenom oddelení a okolo pol štvrtej autobus so sťahovákom opustili liečebňu. Ja som nešla s nimi, pretože vtedajšia sestra predstavená sr. Róza Malchová pár dní predtým dostala na nočnej službe veľké bolesti a ráno sme ju odviezli do vojenskej nemocnice v Bratislave, kde museli byť hneď operovaná na dr. Miserere – žaškrtenie čriev. V čase odvážania sme dostali výzvu, aby sme aj ju vzali so sebou a tak ja som odišla sanitkou do Blavy pre ňu. My sme prišli do Kláštora pod Znievom asi okolo 13-tej hodiny – a sestričky tu boli už okolo 10-tej hodiny dopoludnia – v plnom prúde vybaľovania si najpotrebnejších vecí. V Kláštore už bolo niekoľko sestier, ktoré tam zviezli z Banskej Bystrice pred rokom – mali svojho dozorcu-správcu Baláža, ktorý prísne sledoval každé slovo, každý pohyb a správanie sestier. Ako výborný tajný chodil aj večerami po chodbách a načúval pri dverách, kde sa hovorilo, aby podchytil – o čom sa hovorilo. Mal pomocníkov, ktorí nás špehovali, ak sme dostali dovolenie ísť do dediny-prípadne do Martina na vyšetrenie, aby vedel, s kým sa stretáme, aké spoje máme atď. Mali sme zakázané samé vychádzať a hovoriť s ľuďmi. Návštevy príbuzných i všetky návštevy sa museli zapisovať s číslom legitimácie do zvláštnej knihy, ktorú časti bral a možno opisoval, kto má s kým kontakty. Mal svoju skriňu, kde ukladal tajné správy. Pri príchode do Kláštora sme mali smutný pohľad: celý dom bol v steve opráv, pretože mnohé okná boli rozbité, zahnité a museli sa vymieňať. Pri našom príchode boli ešte mnohé izby bez okien. Našťastie bolo leto – hoci tam je oveľa chladnejšie aj v lete – a tak sme si zastierali na noc, čím sme len mohli a čo sme mali po ruke. Nemali sme na poschodí ešte zavedenú vodu – ani sociálne zariadenie, to bolo až ďaleko v záhrade, kam bolo obťažné chodiť v daždi a v mraze. Múry v izbách boli hrubé a vlhké. Postupne sme dostali do nich kachle a drevo a uhlie sme museli vynášať ručne celý čas, ako sme tam boli. Mesačne sme museli platiť za pobyt 360 Kčs a preto sme museli hľadať nejaké zamestnanie pomocou správcu. Najskôr sme chodili do Vrícka hrabať seno, potom nás zamestnali štátne majetky v Diviakoch – a tak sme chodili do okolitých majerov a dedín v zime preberať zemiaky a v lete všetky poľné práce vykonávať. Náš zárobok bol až smiešne malý, že nám nestačil ani na zakúpenie najpotrebnejších vecí – ako jedlo na desiatu – vlastne na obed – desiata nebývala. Aj na raňajky sme mali ku chlebíku len to, čo nám poslali príbuzní a z toho sme si brali aj na celý deň. Vyvážali nás nákladným autom na celý deň prevažne na majer Mazan neďaleko Martina, kde sme vykonávali všetky poľnohospodárske práce od včasnej jari až do Vianoc – ba aj cez zimné mesiace sme pracovali pri mlátení ľanu a zbere domotaného ľanu na poliach, čo bola veľmi ťažká práca – pretože bol tak spletený, že sa nedal utrhnúť z radu a zaniesť na kopu. Cez zimu nám bolo najťažšie – lebo sme nemali teplé oblečenie a nakoľko sme nebrali platy v nemocnici, nemali sme si začo kúpiť potrebné oblečenie a obuv do práce. Horšie však bolo, že sme nemali kúpeľne vybavené a nemali sme sa kde umývať, iba v lavóre pri posteli – v lete aj v riečke Vrice, ktorá tiekla z Vrícka vedľa záhrady – tu sme aj pracovali v lese pri príprave kompostu, pri výsadbe semena a priesad do lesnej pôdy. Tam trochu viac zarobili – ale chodili ďaleko do lesa a práca bola tiež ťažká.  

  Boli to ťažké roky, ale vedeli sme, prečo trpíme a robíme práce, ktoré boli vzdialené nášmu poslaniu – ale láska k Pánu Bohu a k nesmrteľným dušiam, za ktoré sme obetovali tieto ťažké podmienky nám dodávala silu a odvahu denne znášať zimu, dážď či páľavu slnka na poliach, kde nebolo ani cez obed trochu chládku.

Nazbierali sme si dosť chorôb od zimy a prievanov – ktoré nám dávajú spomínať na roky prežité v dobe komunizmu. Po niekoľkých rokoch začali prichádzať výzvy do práce v Čechách, kde boli neobsadené továrne na ľan a rôzne iné – a správcovia nás vyzvali prijať ich, aby sme nezvyšovali pre charitu dlh, ktorý bol už beztak vysoký, pretože z toho, čo sme zarobili na majetkoch – sme nemohli nijako platiť za pobyt v charite – a tak sme všetky, ktoré len koľko-toľko vládali pracovať a nedostali úväzok v charite – museli odísť do Čiech, kde boli podmienky oveľa ťažšie a horšie, lebo zachádzali so sestrami ako s politickými väzňami a nútili sestry pracovať aj v nedele a sviatky v továrňach, kde mali aj nočné služby – alebo dlho do noci museli pracovať, pred polnocou mali autobus do ubytovní, ktoré boli v horách alebo na iných neobývaných miestach v Čechách a nočnou hodinou museli pešovať aj hodinu cez les to v každom nečase a nepohode počasia. Niektorým sa podarilo časom zamestnať sa v domovoch dôchodcov ako uklízečky  - ale už aj to bolo vítané, že pracovali v teplom a predsa čistejšom prostredí ako v tkalcovniach či na poli.

  Dnes je to už len spomienka, hoci tmavá a trpká, ale predsa jasná v tom, že s Božou pomocou sme prekonali každý útlak, prenasledovanie a rôzne šikanovanie – bez akejkoľvek viny, pretože láska Kristova nás vždy oduševňovala a posilňovala – takže nikomu sme nekrivdili, iba láskou za nelásku sa odplácali.

A keďže nič na tomto svete netrvá na veky, aj naše utláčanie skončilo – a keď aj teraz nadobúda nové rúcho a novú podobu – nebojíme sa, aj keď nás je málo – Boh je s nami, máme šancu zvíťaziť, ak ostaneme verné aj naďalej v službách lásky k Pánu Bohu a k blížnym! A so svätým Pavlom apoštolom môžeme odvážne hovoriť: Viem, komu som uveril – a som si istý! V tejto viere chceme žiť až do poslednej chvíle života.

 

s. Akácia Hašanová DKL

 

Poznámka: Spomienky na 50. výročie ukončenia Akcie Rehoľníčky
Ako posledná komunita rehoľných sestier bola násilne vyvezená komunita sestier vincentiek zo psychiatrickej liečebne v Pezinku v júli 1960, čím bola zavŕšená 10 rokov trvajúca Akcia Rehoľníčky a rehoľné sestry boli už odstránené zo všetkých kláštorov, škôl a nemocníc.

 

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave

Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium

Dobré správy

  • Elias Vella
    Ľudia sa často pýtajú, prečo diabol niekoho napadá. Diabol predovšetkým napadá všetkých. Napadol tiež Ježiša a ja tvrdím, že čím viac sme prešli v našej duchovnej púti, tým viac na nás zlý duch útočí. Nemá záujem napadať niekoho, kto sa nachádza už na jeho strane. Keď už tam je, prečo by ho napadal. Pokiaľ človek ešte nezaujal stanovisko, ešte niekam kráča, býva častejšie napádaný.
    2017-07-31
  • International Catholic Charismatic Renewal Services
    V niektorých prípadoch Ježiš uzdravuje z vlastnej iniciatívy. Avšak najčastejšie sa uzdravenia udejú ako odpoveď na prosbu samotného chorého alebo jeho priateľa alebo príbuzného. Niekedy Ježiš uzdravuje iba slovom, inokedy symbolickým gestom alebo použitím vtedy známych terapeutických prostriedkov ako je slina alebo hlina. Pán bez výnimky stretáva s hlbokým súcitom chorých a trpiacich, ktorí k nemu prichádzajú, kamkoľvek ide (Mt 14, 14).
    2017-07-26
  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.