Dobré správy

  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - s. Akácia Hašanová DKL

small_Uršulínky v kláštore v Modre.jpg

Prenasledovaná a deportovaná pre vieru v Boha

Do psychiatrickej liečebne v Pezinku som prišla ako mladá sestra zo seminára koncom mája 1949. Zostala som tam iba tri mesiace, nakoľko som dostala učiteľské umiestnenie na Základnej škole v Dolných Semerovciach. Učila som 4. a 5. ročník.

Koncom mája 1950 som dostala zo školského inšpektorátu v Šahách výpoveď, že ako rehoľná sestra neplním „vychovávateľské úlohy podľa Zákona o základnej úprave jednotného školstva z 21. 4. 1948 podľa §2; ktorý ukladá učiteľom vychovávať národne a politicky uvedomelých občanov ľudovodemokratického štátu, preto prepustenie z učiteľskej služby je v záujme socialistickej výchovy školskej mládeže nevyhnutné. V dôsledku doručenia výmeru Vás dňom 17. mája prepúšťame z pracovného pomeru štátnej učiteľky.“

Keďže som zostala bez pracovného pomeru, provinciálni predstavení ma preložili znovu do Pezinka, kde si ma sestry žiadali. Odučila som do konca júna a k 1. júlu som nastúpila do pezinskej liečebne ako pomocná sila do laboratória, kde ma sr. Anatólia, schopná laborantka, zaučila do všetkých vyšetrení, ktoré sa tam robili – krv, moč, spútum – ba s dr. Koštialom aj BWR. Asi po 2 rokoch ma požiadal pán profesor Matulay (prof. Karol Matulay bol riaditeľom liečebne), aby som zariadila na otvorenom oddelení pracovnú terapiu pre mužov a ženy – ako doplnok a podporu liečby inzulínom, elektroškomi alebo medikamentami, aby nadobudli stratený záujem o prácu a tak sa pripravovali na prechod do domáceho prostredia.

Postupom času sa do vedenia ústavu dostali ľudia, ktorým ateistické zmýšľanie vyhovovalo a títo si získavali ďalších členov medzi zamestnancami a tak pripravovali tichý odboj voči prof. Matulayovi i nám. V tom čase to vrelo proti sv. Cirkvi a tým, čo ju prezentovali – na celom Slovensku. Postupne začalo prepúšťanie všetkých cirkevných a nábožensky cítiacich veriacich zo škôl a z nemocníc. Nik nevedel, kedy príde rad aj na nás. Všetkých sestier nás tu bolo 21. Dve sestry pracovali v kuchyni, jedna v sklade, jedna v rtg. aj v laboratóriu na ženskom, či otvorenom oddelení. V posledných rokoch 5 sestier bolo preložených buď pre dôchodkový vek, ale aj na iné pracoviská. Ostalo nás 16 čakať na milosť a nemilosť osudu.

Konečne dozrel čas a prišiel rad aj na nás. Bol to noc z 5. na 6. júla 1960, keď sme sa dozvedeli, že v túto noc nás plánujú vyviezť. Po príchode zo služby, keď sa vydala večera a rozdali lieky, zišli sme sa aj my spolu a začali sme baliť najskôr osobné veci a potom spoločné, ktoré nepatrili do ústavného inventáru. Do pol noci sme mali čas, pretože sme mali skúsenosť z ostatných domov, že vysťahovanie prevádzajú tak o pol noci. Aby sme neostali v nový deň bez sv. omše, pozvali sme nášho duchovného dôst. pána Morvaya, ktorý v poslednom čase sa musel odsťahovať z ústavu a bývať na priváte. Prišiel, aby nám odslúžil sv. omšu okolo pol jednej . Po nej sme sa rozlúčili – o jeho osude po našom odchode sme nič nevedeli za viac rokov -  až po rokoch sme sa dozvedeli, že našiel útulok v Hronskom sv. Beňadiku a potom tu v kňazskom domove v Pezinku.

Okolo pol druhej po polnoci vošiel na nádvorie ústavu veľký sťahovák a za ním autobus, v ktorom už sedeli sestričky iných rehôľ z Bratislavy. A tak sme sa dali do vynášania vecí do sťahováka. Pri tomto sme videli malé svetielka a kde-tu aj mužský hovor v okolí lesa, ktorý obkľučoval ústav.

Hneď sme vedeli, že aj my sme obkolesení anjelmi strážcami v podobe ŠTB. A bolo ich neúrekom, dosť – dozvedeli sme sa, že 300 – čo vyzeralo tak trošku ironické voči nám 16 – stim slabým ženám.

Čakali snáď nejaký odboj? Okrem pár civilných zamestnancov, ktorí mali službu už aj namiesto nás, nebol tam okrem vrátnika nikto, kto by nás bol chcel brániť. A tak v tichu sme povynášali menšie veci samé a k ťažším nám poslali zopár tých anjelov, aby nám pomohli. Kľúče od bytu sme odovzdali službu konajúcej sestre na ženskom zatvorenom oddelení a okolo pol štvrtej autobus so sťahovákom opustili liečebňu. Ja som nešla s nimi, pretože vtedajšia sestra predstavená sr. Róza Malchová pár dní predtým dostala na nočnej službe veľké bolesti a ráno sme ju odviezli do vojenskej nemocnice v Bratislave, kde museli byť hneď operovaná na dr. Miserere – žaškrtenie čriev. V čase odvážania sme dostali výzvu, aby sme aj ju vzali so sebou a tak ja som odišla sanitkou do Blavy pre ňu. My sme prišli do Kláštora pod Znievom asi okolo 13-tej hodiny – a sestričky tu boli už okolo 10-tej hodiny dopoludnia – v plnom prúde vybaľovania si najpotrebnejších vecí. V Kláštore už bolo niekoľko sestier, ktoré tam zviezli z Banskej Bystrice pred rokom – mali svojho dozorcu-správcu Baláža, ktorý prísne sledoval každé slovo, každý pohyb a správanie sestier. Ako výborný tajný chodil aj večerami po chodbách a načúval pri dverách, kde sa hovorilo, aby podchytil – o čom sa hovorilo. Mal pomocníkov, ktorí nás špehovali, ak sme dostali dovolenie ísť do dediny-prípadne do Martina na vyšetrenie, aby vedel, s kým sa stretáme, aké spoje máme atď. Mali sme zakázané samé vychádzať a hovoriť s ľuďmi. Návštevy príbuzných i všetky návštevy sa museli zapisovať s číslom legitimácie do zvláštnej knihy, ktorú časti bral a možno opisoval, kto má s kým kontakty. Mal svoju skriňu, kde ukladal tajné správy. Pri príchode do Kláštora sme mali smutný pohľad: celý dom bol v steve opráv, pretože mnohé okná boli rozbité, zahnité a museli sa vymieňať. Pri našom príchode boli ešte mnohé izby bez okien. Našťastie bolo leto – hoci tam je oveľa chladnejšie aj v lete – a tak sme si zastierali na noc, čím sme len mohli a čo sme mali po ruke. Nemali sme na poschodí ešte zavedenú vodu – ani sociálne zariadenie, to bolo až ďaleko v záhrade, kam bolo obťažné chodiť v daždi a v mraze. Múry v izbách boli hrubé a vlhké. Postupne sme dostali do nich kachle a drevo a uhlie sme museli vynášať ručne celý čas, ako sme tam boli. Mesačne sme museli platiť za pobyt 360 Kčs a preto sme museli hľadať nejaké zamestnanie pomocou správcu. Najskôr sme chodili do Vrícka hrabať seno, potom nás zamestnali štátne majetky v Diviakoch – a tak sme chodili do okolitých majerov a dedín v zime preberať zemiaky a v lete všetky poľné práce vykonávať. Náš zárobok bol až smiešne malý, že nám nestačil ani na zakúpenie najpotrebnejších vecí – ako jedlo na desiatu – vlastne na obed – desiata nebývala. Aj na raňajky sme mali ku chlebíku len to, čo nám poslali príbuzní a z toho sme si brali aj na celý deň. Vyvážali nás nákladným autom na celý deň prevažne na majer Mazan neďaleko Martina, kde sme vykonávali všetky poľnohospodárske práce od včasnej jari až do Vianoc – ba aj cez zimné mesiace sme pracovali pri mlátení ľanu a zbere domotaného ľanu na poliach, čo bola veľmi ťažká práca – pretože bol tak spletený, že sa nedal utrhnúť z radu a zaniesť na kopu. Cez zimu nám bolo najťažšie – lebo sme nemali teplé oblečenie a nakoľko sme nebrali platy v nemocnici, nemali sme si začo kúpiť potrebné oblečenie a obuv do práce. Horšie však bolo, že sme nemali kúpeľne vybavené a nemali sme sa kde umývať, iba v lavóre pri posteli – v lete aj v riečke Vrice, ktorá tiekla z Vrícka vedľa záhrady – tu sme aj pracovali v lese pri príprave kompostu, pri výsadbe semena a priesad do lesnej pôdy. Tam trochu viac zarobili – ale chodili ďaleko do lesa a práca bola tiež ťažká.  

  Boli to ťažké roky, ale vedeli sme, prečo trpíme a robíme práce, ktoré boli vzdialené nášmu poslaniu – ale láska k Pánu Bohu a k nesmrteľným dušiam, za ktoré sme obetovali tieto ťažké podmienky nám dodávala silu a odvahu denne znášať zimu, dážď či páľavu slnka na poliach, kde nebolo ani cez obed trochu chládku.

Nazbierali sme si dosť chorôb od zimy a prievanov – ktoré nám dávajú spomínať na roky prežité v dobe komunizmu. Po niekoľkých rokoch začali prichádzať výzvy do práce v Čechách, kde boli neobsadené továrne na ľan a rôzne iné – a správcovia nás vyzvali prijať ich, aby sme nezvyšovali pre charitu dlh, ktorý bol už beztak vysoký, pretože z toho, čo sme zarobili na majetkoch – sme nemohli nijako platiť za pobyt v charite – a tak sme všetky, ktoré len koľko-toľko vládali pracovať a nedostali úväzok v charite – museli odísť do Čiech, kde boli podmienky oveľa ťažšie a horšie, lebo zachádzali so sestrami ako s politickými väzňami a nútili sestry pracovať aj v nedele a sviatky v továrňach, kde mali aj nočné služby – alebo dlho do noci museli pracovať, pred polnocou mali autobus do ubytovní, ktoré boli v horách alebo na iných neobývaných miestach v Čechách a nočnou hodinou museli pešovať aj hodinu cez les to v každom nečase a nepohode počasia. Niektorým sa podarilo časom zamestnať sa v domovoch dôchodcov ako uklízečky  - ale už aj to bolo vítané, že pracovali v teplom a predsa čistejšom prostredí ako v tkalcovniach či na poli.

  Dnes je to už len spomienka, hoci tmavá a trpká, ale predsa jasná v tom, že s Božou pomocou sme prekonali každý útlak, prenasledovanie a rôzne šikanovanie – bez akejkoľvek viny, pretože láska Kristova nás vždy oduševňovala a posilňovala – takže nikomu sme nekrivdili, iba láskou za nelásku sa odplácali.

A keďže nič na tomto svete netrvá na veky, aj naše utláčanie skončilo – a keď aj teraz nadobúda nové rúcho a novú podobu – nebojíme sa, aj keď nás je málo – Boh je s nami, máme šancu zvíťaziť, ak ostaneme verné aj naďalej v službách lásky k Pánu Bohu a k blížnym! A so svätým Pavlom apoštolom môžeme odvážne hovoriť: Viem, komu som uveril – a som si istý! V tejto viere chceme žiť až do poslednej chvíle života.

 

s. Akácia Hašanová DKL

 

Poznámka: Spomienky na 50. výročie ukončenia Akcie Rehoľníčky
Ako posledná komunita rehoľných sestier bola násilne vyvezená komunita sestier vincentiek zo psychiatrickej liečebne v Pezinku v júli 1960, čím bola zavŕšená 10 rokov trvajúca Akcia Rehoľníčky a rehoľné sestry boli už odstránené zo všetkých kláštorov, škôl a nemocníc.

 

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave

Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium