Môj príbeh

Pôsobí ako slovenský pedagóg, politik a kazateľ. Ako učiteľ katolíckeho náboženstva pôsobil na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Žiline. Je vedúcim spoločenstva Nový Jeruzalem. www.nj.sk

Narodil som sa v Bratislave, kde som žil až do maturity. Mám štyri mladšie sestry. Pochádzam z tradičného katolíckeho prostredia – to znamená, že sme všetci mali kresťanské sviatosti (krst, birmovka...), zúčastňovali sme sa na svätých omšiach, slávili sme kresťanské sviatky, modlili sa spolu v rodine a ja som aj miništroval. Viera bola pre mňa niečo, čo som pokladal za správne a o čom som nepochyboval, pretože som dôveroval rodičom. V cirkvi som sa zvyčajne aktívne zapájal, nakoľko sa to len dalo. Už ako žiak základnej školy som chodil na tajné stretnutia náboženských skupiniek, aj keď za to hrozil postih (kvôli štúdiu na strednej či na vysokej škole). Napriek všetkým týmto veciam som až do nejakých 16 rokov svoj praktický život žil bez osobného vzťahu s Bohom. Snažil som sa však žiť podľa kresťanskej morálky a plniť Božie a cirkevné prikázania. Veľký vplyv na môj život mal starý otec z maminej strany. Okrem toho, že ma veľmi miloval a venoval mi veľa času, stal sa pre mňa vzorom a inšpiráciou vo viere, ale aj v mužskosti.

Zmena prišla na gymnáziu, kde som sa cez prvé prázdniny po páde komunistického režimu zúčastnil na mládežníckej duchovnej akcii v Podolínci. Tam sa ma veľmi dotklo jasné svedectvo mojich rovesníkov o Božej láske. Cítil som, že ich slová o tom, že Boh ma miluje a osobne sa o mňa zaujíma, sú úprimné a pravdivé. Vtedy som prvýkrát uveril a spoznal, že Boh ma osobne miluje.

Pre mňa bolo obzvlášť dôležité vedieť, že Boha zaujímam naozaj ja – moje pocity, túžby problémy, a nielen moje náboženské výkony, či chodím do kostola, či plním prikázania.

O pár mesiacov som sa zúčastnil na ďalšej kresťanskej akcii v Bratislave, kde kazateľ hovoril o chlapíkovi z Biblie menom Bartimej a o tom, ako Ježiš zmenil jeho život. Nakoniec adresoval prítomným výzvu, že tento istý Ježiš chce aj dnes vstúpiť do našich životov. Vnímal som, že tá výzva je určená mne, a tak som na ňu odpovedal: Vyšiel som dopredu, modlil som sa spolu s niekoľkými ďalšími k Ježišovi a pozval ho, nech vstúpi do môjho života. Viem, že vtedy prijal moje pozvanie a ja som začal žiť novým životom. Urobil som prvý krok viery, rozhodnutie postaviť svoj život na Ježišovi aj so všetkými dôsledkami. Spätne môžem povedať, že toto bol moment môjho znovuzrodenia a mesiac po mesiaci som mohol vidieť aj určité zmeny.

Prvá zmena sa týkala poznania Boha. Naozaj som začal poznávať to, aký Boh je; jeho vedenie, jeho postoj ku mne – a to nielen teoreticky, z knižiek a kázni, ale z jeho pôsobenia v mojom živote. Dialo sa to pri modlitbe, pri čítaní Biblie, uprostred spoločenstva iných veriacich kresťanov. Najviac ma oslovovalo poznanie Boha ako môjho všemohúceho Otca: skúsenosť, že ma prijíma a miluje takého, aký som, že mi odpúšťa, že mi je radcom a oporou, že ma vedie a dáva mi múdrosť potrebnú k životu a tiež istota, že sa na neho môžem naozaj spoľahnúť a nemusím sa báť budúcnosti, ani svojich chýb a hriechov. Jeho vedenie sa prejavilo i pri mojom výbere vysokej školy. To, že som z Bratislavy odišiel študovať do Prešova, dodnes hodnotím ako jedno z najlepších rozhodnutí svojho života.

Druhá zmena sa týkala pôsobenia Ducha Svätého v mojom živote. V priebehu dvoch rokov som bol konfrontovaný so skutočnosťou, že moje kresťanstvo je síce správne, ale akoby mu chýbal tretí rozmer, farba, či chuť. Teraz viem, že mi chýbala moc Ducha Svätého. Po prvýkrát som zažil naplnenie Duchom Svätým po modlitbe bratov a sestier v 19 rokoch. Keďže túto skúsenosť sme mali v tom čase viacerí, veľmi rýchlo a bez nejakej veľkej ľudskej zaangažovanosti vzniklo z nás kresťanské spoločenstvo. A to bola tretia veľká zmena. Všetky tri trvajú kontinuálne dodnes.

Duch Svätý priniesol do môjho kresťanstva naozaj úplne nový rozmer. Biblia pre mňa zrazu ožila! Začal som jej rozumieť, zrazu sa tie slová týkali môjho života. Duch Svätý vo mne tiež spôsoboval túžbu hovoriť o Ježišovi ďalším a sprostredkovať im skúsenosť, ktorú som získal. Konkrétne sa tieto veci prejavovali každodennou modlitbou, čítaním Písma a organizovaním kresťanských stretnutí pre spolužiakov.

Po skončení školy som sa oženil s jednou z mojich spolužiačok a sestier z kresťanského spoločenstva. Naše manželstvo s Martuškou tiež vnímam ako ovocie Božieho vedenia. Ešte pred štátnicami a svadbou sme sa modlili a prosili Pána, aby nám ukázal, kde mu máme slúžiť a Boh nám odpovedal - dostali sme ponuku ísť do Žiliny. Hoci sme mali aj iné, reálnejšie vyzerajúce ponuky, pri modlitbe za túto vec sme vnímali pokoj a uistenie, že Žilina je to miesto, kde nás chce mať Boh. Z ľudského hľadiska to vyzeralo veľmi zvláštne: Nemali sme bývanie, ja som mal len ústny prísľub práce a Martuška nemala žiadnu robotu. Do Žiliny sme prišli s jedným ruksakom. Boh (verím, že to bol on) sa v priebehu pár dní postaral o naše bývanie (veľmi pekné a zároveň lacné, obaja sme v krátkom čase získali prácu. A to všetko bez veľkého vybavovania. Raz, keď som ešte prehľadával inzeráty na bývanie, vstúpil do môjho srdca náhly pokoj a myšlienka:

„Nerob si starosti... O takéto veci sa stará každý - nikto sa však nestará o Božie kráľovstvo. Ty sa však staraj o Božie kráľovstvo a ja sa postarám o všetko, čo potrebujete k životu.“

Môžem dosvedčiť, že to bolo naozaj Božie Slovo pre nás a Boh ho aj splnil a plní. Dnes máme štyri deti, veľký dom v nádhernom prostredí, dve slušné autá, chodievame na dovolenky. Žijeme si dobre - nie v luxuse, skôr skromne, ale nič nám nechýba a sme naozaj po všetkých stránkach spokojní.

Keď sa ma niekto pýta: „Ako si to dokázal?“, odpovedám mu: „Tak, že som to nedokázal ja! To urobil Boh.“

Neznamená to, že by som nepracoval, nesnažil sa, nenamáhal a len čakal s natrčenou rukou. Ale keby mi niekto tesne po skončení výšky a po svadbe povedal, že mám za úlohu do 12 rokov dosiahnuť takéto výsledky, určite by som to odmietol a pokladal za úplne nereálne a neprimerané mojim schopnostiam. Boh mi však dal sľub, že ma bude viesť, a tak sa aj stalo. Nikdy sme sa nehnali za peniazmi a majetkom, ale vždy sme sa s Martuškou modlili za to, čo chce Pán. Pamätám si, že aj v chvíľach krízy, keď som nevidel svetlo a bol som znechutený a vyčerpaný, nakoniec som sa modlil:

„Bože, urobím, čo povieš!“

A myslel som to nielen v duchovných veciach, ale aj v pozemských. Aj spolu s deťmi sa modlievame za zdravie, prácu, školu, dovolenku, auto a prosíme Pána, aby nám ukázal, čo nám pripravil on a aby nás v týchto a ďalších veciach viedol.

Ako v živote každého človeka, aj v našom živote sú takisto krízy, neúspechy a trápenia. Vďaka viere vo všemohúceho Ocka sme však nikdy nepodľahli beznádeji. Pri pohľade na veci okolo mňa a do budúcnosti ma neovláda strach. Niežeby som si neuvedomoval, koľko zlých vecí sa vo svete deje, ale verím, že Boh, ktorý previedol svojho Syna cez smrť na kríži, prevedie životom aj mňa. Nedovolí, aby mňa a mojich blízkych niečo alebo niekto zničil.

Keď som sa obrátil, Boh a jeho dielo mi natoľko učarovali, že som mu chcel naplno slúžiť. Začalo sa to už na gympli. Automaticky som predpokladal, že sa stanem kňazom, neskôr som k tomu pridal aj predstavu o rehoľnom živote. Ani mi na um neprišlo modliť sa za takú „samozrejmú“ vec - Boh predsa „určite chce“, aby sa podľa možnosti každý veriaci chlapec, ktorý to s ním myslí vážne, stal kňazom alebo rehoľníkom. Túto predstavu mi ale narušilo niekoľko „zmätkov“ v mojom živote, ktoré ma priviedli k tomu, aby som sa konečne Boha spýtal aj na túto vec. A Boh na môj veľký údiv, ba priam až šok, jasne prehovoril k môjmu srdcu:

„Riško, tvoj plán je pekný, ale ja mám pre teba niečo lepšie.“

Túžba slúžiť Bohu naplno ostala v mojom srdci dodnes a aj ju žijem. Som učiteľ náboženstva na cirkevnom gymnáziu (tam som sa ale tiež nedostal svojim pričinením), vedúci kresťanského spoločenstva, spolupracujem s ostatnými z miestnej cirkvi. Kedykoľvek sa pozriem vo svojom živote naspäť, jasne vidím, že to bola Božia vôľa a Boží plán pre mňa. A som veľmi rád, že sa nenaplnila moja predstava a môj plán, ale ten jeho. On predsa najlepšie pozná moje srdce.

Povzbudzujem aj teba, aby si hľadal Boha, nebál sa po ňom túžiť a mal srdce stále pre neho otvorené. Ježiš hovorí:

„Kto hľadá, nájde“.
A na inom mieste hovorí Biblia:
„Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť“.

Nie je to tak, že ty musíš nájsť Boha. On si ťa nájde! Ak máš srdce, ktoré túži po Bohu, uznáva, že ho potrebuje a nemôže bez neho dosiahnuť naplnenie, volaj na neho. On dáva každému svoje prisľúbenie:

„Volaj ku mne a vyslyším ťa a oznámim ti veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš“.
A tiež:
„Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne“ (Ž 145,18).