Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Richard Čanaky
Gitara, bojové umenia a... Boh.

small_small_19. Richard Čanaky.gif

Hudobník, umelec a kulturista. Spolu s Máriou Podhradskou rozbehli mimoriadne úspešnú službu deťom www.spievankovo.sk
V predajnosti sa CD "Spievankovo" radia na Slovensku k najpredávanejším vôbec.
www.koncertypredeti.sk
www.richardcanaky.sk

Volám sa Richard a pochádzam z malého mestečka na Považí. Rodičmi som nebol vychovávaný vo viere, ale cez širšiu rodinu som mal možnosť predsa len sa niečo o Bohu dozvedieť. Moje poznanie mi však trocha naháňalo strach z Boha trestajúceho hriešnikov, takže som ním nebol veľmi nadšený. Bolo mi ale jasné, že existuje. Nešlo mi ani tak o vzťah s Bohom, skôr som sa prispôsoboval tradíciám, ktorými žila rodina, u ktorej som každoročne trávil prázdniny. Ich viera bola úprimná - nemám im čo vyčítať - ale na mňa veľký vplyv nemala. Môj čas zrejme ešte len mal prísť.

Keď to tak zhrniem, myslím si, že som mal šťastné detstvo. No mojím veľkým strašiakom bola škola, ktorá pre mňa predstavovala nekonečný zápas. Základná škola bola ako zlý sen. Dopracoval som to až na trojku zo správania, čo v tej dobe bolo niečo ako trestný čin.

Keď som bol približne v šiestom ročníku, presťahovali sme sa do Bratislavy. Hneď od nášho príchodu sa razom zrútili všetky moje očakávania od úžasného veľkomesta. Mám skvelých a milujúcich rodičov, ale vtedy mali dosť starostí so sebou - s prácou, bývaním - takže nemali veľmi šancu registrovať môj štart. Navštevoval som jednu petržalskú základnú školu, a navyše som sa ocitol v športovej hádzanárskej triede. Na prvý pohľad vyzeralo všetko OK, ale v tej dobe bol pre mňa šport niečo ako pre korytnačku lietanie. Bol som úplný antitalent. Aj moja postava podľa toho vyzerala, na čo som neraz doplatil výsmechom od spolužiakov. V mojom vnútri vtedy nastalo temno a celé to obdobie som vnímal ako prekliate.

Jediné, čo mi napadlo ako riešenie, bol útek. Nielen vnútorné uzavretie sa, ale aj skutočný útek z domu.

Nakoniec boli tie úteky tri - vždy k mojej tete do hôr, kde som trávil detstvo. Dodnes sa tam cítim ako v raji. Neboli to úteky od rodičov, ani hľadanie pochopenia. Bolo to ako bezhlavý únik zvieraťa z horiaceho lesa, kedy mu je jedno, kam beží - chce byť jednoducho preč od zdroja bolesti. Lenže ja som si tú svoju bolesť niesol so sebou. Nebolo úniku.

Začal som teda hľadať akési náplaste na svoj bôľ. Tou prvou bola gitara. Chopil som sa jej a dúfal som, že bude mojou záchranou. Nestalo sa tak, ale hudba mi začala pomáhať vyjadrovať moje vnútorné stavy. Začal som viac chápať sám seba. Bolo to síce len holé konštatovanie stavu, ale istý čas to zaberalo.

Pri pohľade do zrkadla som vedel, že musím niečo urobiť aj so svojou postavou. Začal som teda tancovať folklórne tance. Mojím veľkým vzorom v pevnej vôli bol, a ešte stále je, môj brat. Veľmi tvrdo vedel na sebe pracovať a to ma motivovalo k mojim fyzickým výkonom.

Keď som mal okolo šestnásť rokov, spravil som 3620 klikov na pästiach, čo bol v tom období neoficiálny svetový rekord. To ma na pár dní podržalo...

Neskôr som sa dal na kulturistiku, dokonca súťažne, a moja postava razom začala naberať iné tvary. Všimli si to aj rovesníci a vzbudzovalo to v nich rešpekt. Takisto u dievčat, čo som si zasa veľmi dobre všimol ja...

Medzitým som si asi dva roky intenzívne hľadal svoje miesto aj medzi kresťanmi. Neviem, či vtedy ešte nenastal môj čas, ale po dvoch skutočne intenzívnych rokoch som to zabalil. Zdalo sa mi, že ten život ma ničím neláka, nemá mi čo poskytnúť. Unavovalo ma byť každý deň na omši. Bol som aj na duchovných cvičeniach, aktívne som pôsobil v jednom kostole, ale bola to len akoby mechanická snaha. Žiaden osobný Boh - Ježiš. Akcie, kresťanské skupinky - to áno, ale nič viac...

Postupne som to zabalil a skončil v akomsi konzumnom štýle, kde bol normálny neviazaný sex, alkohol, cigarety, bary, diskotéky, jednoducho „taký normálny život“.

Zrazu som popri športe začal bezhlavo skákať do vzťahov s dievčatami. Cítil som tam akoby skrytú pomoc, lenže opak bol pravdou. Mal som naozaj veľa vzťahov, ale množstvo z nich sa skončilo zraneniami - najskôr na ich a potom aj na mojej strane. Ubližovali mi, a tak som aj ja ubližoval. V každom prípade to pre mňa bola zmena a dobrodružstvo.

Popritom som cvičil aj bojové umenia. Učaroval mi najmä štýl Jet-Kune-Do. Intenzívne som sa mu venoval a popritom aj meditáciám a najmä Silvovej metóde na ovládanie mysle. Vytvoril som si svoj vlastný domáci bojový oltár a mal som čierne kimono, v ktorom som dokonca strávil jedny Vianoce (ako jediný som vtedy pri štedrovečernom stole jedol paličkami ryžu). Skrátka som sa tomu vydal telom aj dušou. Na oltári som mal fotky Bruce-Leeho spolu s obrázkami Ježiša a Panny Márie. Bolo mi jedno, čo všetko miešam dokopy - chcel som mať všetky zdroje, ktoré by mi mohli niečo duchovne priniesť.

Počas vojenčiny som sa ako športový inštruktor dostal na jeden kresťanský tábor. Bolo to asi v roku 1993. Tam som sa zoznámil so svojou dnes už manželkou Silviou. Po tomto tábore som v bratislavskej farnosti Lamač začal viesť „kresťanské spoločenstvo so zameraním na bojové umenia“. Chodilo tam asi desať mladých nadšencov, s ktorými sme to brali naozaj vážne: Mali sme riadne tréningy, kde sme dokonca čítali aj Bibliu. Na začiatku sme sa pomodlili a potom sa začal tréning.

Rovnako ako moje úteky z domu, gitara, či dievčatá, ani bojové umenia neriešili môj skutočný problém. Svoje schopnosti som musel čoraz viac krotiť a dostávať pod kontrolu meditáciami. Bolo to niečo ako mať doma bojového psa: Keď je šteňa, je to hračka, ale keď vyrastie, potrebuje výcvik, inak ohrozí aj svojho majiteľa.

Rovnako aj bojové umenia môžete robiť ako šport, ale jedného dňa sa to stane vašim životným štýlom a vy potrebujete k tomu mentálny výcvik, filozofiu, ktorou sa budete riadiť a mať všetko pod kontrolou.

Mne sa práve tento bod daril najmenej. Ocitol som sa v akejsi „jaskyni“ a druhých som vnímal akosi mimo seba. Problémy akéhokoľvek druhu som riešil vo svojej „ulite“, pri svojom oltári. Priateľka Silvia tým dosť trpela: Naša komunikácia stagnovala, a ja som problémy riešil sám v sebe. Čosi ma zároveň začalo vťahovať kamsi hlboko. Nevedel som, čo to je, ale začalo ma to znepokojovať.

Keďže moja škola zakotvila v bode mrazu, vzdelanie som ukončil na učňovke bez maturity, a nakoniec som pracoval ako inštalatér - údržbár. Bol som ale na tú prácu hrdý. Moja budúca manželka ma však motivovala ísť na večerné štúdium, a tak som popri zamestnaní trikrát do týždňa trávil večer opäť v školskej lavici. Myslel som si, že to bude nuda, ale práve tu sa začala písať ďalšia kapitola môjho života.

Spolužiakom som občas predvádzal údery nohou do steny či do stoličiek, a to si všimol jeden chalan. Dali sme sa do reči a po chvíli sa ma začal pýtať na kresťanstvo. Samozrejme, že som sa tejto téme nebránil, veď som pôsobil vo farnosti, čo mi dávalo aj záruku, že bojové umenia s kresťanstvom môžu ísť dokopy. Môj nový priateľ však tvrdil čosi iné.

Chvíľu skúšal argumenty, ale zrazu zmenil štýl a začal hovoriť o Ježišovi. Najprv mi porozprával, ako sa s ním stretol, čo prežíva teraz a čo má Ježiš pre každého človeka, ktorý ho prijme do srdca. Najprv som tomu úspešne odporoval, no čosi ma vo vnútri začalo nahlodávať. Moje večerné meditácie pri oltári začali byť chaotické. Obehal som zopár kňazov a uistil sa, že to, čo robím, je správne. Vyzbrojený povzbudením som čelil novým rozhovorom. No potom to prišlo: Pozval som ho na naše stretnutia na fare, kde sme trénovali, a vraj nech si prinesie aj tenisky a tepláky. K stretnutiu malo prísť asi o dva týždne - a aj došlo. No počas týchto dvoch týždňov nastala vo mne obrovská búrka. Nechápal som, čo sa so mnou deje, ale vedel som, že prichádza čosi, čo nepoznám. Slová o Ježišovi mi boli známe aj predtým, ale tieto, čo som počul od spolužiaka, boli akési „živé“ - pálili ma a rozťahovali sa ako ortuť.

Na jednom tréningu som všetkým povedal, že s bojovými umeniami končím, že neviem, čo sa to presne deje, ale viem, že to, čo robím a žijem, je zlé. Nemal som žiadne slová na vysvetlenie, len istotu, že končím. Zároveň ma niečo hnalo za ľuďmi, ktorí viedli modlitebné spoločenstvá na fare. Povedal som im všetko, čo sa mi stalo a ich reakciou bolo, aby sme založili nové modlitebné spoločenstvo a ja aby som ho viedol. Bol to pre mňa riadny šok – nečakal som to a ani som nevedel, čo to všetko obnáša.

Na prvom modlitebnom stretnutí sme kľačali a modlili sa. Nechceli sme sa modliť „klasické“ modlitby, ale nevedeli sme, čo presne robiť. Cítili sme zvláštnu atmosféru, prítomnosť kohosi neviditeľného, no silne prítomného. Rozplakali sme sa a dnes viem, že sa nás vtedy dotýkal Duch svätý.

Na naše najbližšie stretnutie prišiel aj môj priateľ a modlil sa s nami. Predtým sa nás spýtal, či by sme chceli osobne spoznať Ježiša Krista a či sme ochotní prijať ho ako svojho Pána a Záchrancu. Moja odpoveď bola jasná a pri tejto modlitbe som už vedel, že môj život sa práve začína. Bolo to krásne v tom, čo prichádzalo, ale zároveň hrozné v tom, čo som opúšťal. Pri modlitbe som klesol na zem a hrozne som zápasil.

V jednom momente sa akoby zastavil čas a ja som sa musel rozhodnúť medzi tmou a svetlom. Moje rozhodnutie sa pre Ježiša nebolo jednoduché - akoby ma tma ťahala naspäť. Bolo mi dokonca ťažké vysloviť meno Ježiš: Snažil som sa, ale nešlo to.

Moji priatelia sa stále modlili a postupne som to zo seba dostal von. V tej chvíli moje vnútro naplnil neopísateľný pokoj. Moje rozhodnutie bolo jasné: Ježiš sa stal mojím jediným Pánom a Spasiteľom, Záchrancom. Od tej chvíle mi akoby spadol balvan zo srdca a rozbila sa moja „ulita“, v ktorej som bol uväznený. Začal som žiť vo svetle.

Postupne sa rozbehlo naše kresťanské spoločenstvo. Úspešne som zmaturoval a začali sme slúžiť iným, aby aj oni hlbšie spoznali Boha. Hudba už pre mňa nebola únikom, skrýšou, ale akoby terasou či strechou, z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Strach zo školy pominul a ja som po maturite šiel aj na vysokú školu. Po piatich rokoch denného štúdia som držal v ruke diplom. Vtedy som si uvedomil, že Bohu nič nie je nemožné. Modlitba, pôsty, rodina a spoločenstvo sa stali mojimi novými hodnotami a ja som začal žiť život, ktorý mi Boh už dávno pripravil.

Dnes som ženatý, mám skvelú manželku a dve úžasné deti, dcérku a chlapčeka. Moja manželka bola prvým človekom, ktorý hľadel do môjho vnútra. Veď keď sme sa zoznámili, mal som len učňovku a ona študovala na vysokej škole. Ale verila mi. Videla vo mne hodnoty, ktorým som sám neveril, lebo boli v mojom živote často zaznávané. Dala mi svoju dôveru a lásku a s jej a s Božou pomocou som prekonal svoj veľký strach zo školy. Dnes vieme žiť v hojnosti aj v nedostatku. Zažívame Božiu starostlivosť v každej oblasti. Spoločenstvo sa nám stalo druhou rodinou. Sú našim veľkým zázemím a naša spoločná služba tak môže stále rásť a dozrievať. Uvedomujem si, že mojim veľkým darom boli a sú aj moji rodičia, ktorým som ja sám často nevedome ubližoval. Ich láska mi často „kryla chrbát“, no niektoré veci som musel prežiť na vlastnej koži.

Viem, že kresťanstvo nie je ružový príbeh z rozprávky, ale reálna skutočnosť, v ktorej sa oplatí žiť. Možno si povieš, že je mnoho ciest k Bohu. Áno, ale iba jedna vedie k tomu najvyššiemu – nebeskému Otcovi, jedinému Bohu. Tou cestou je Ježiš Kristus. Biblia hovorí o našich životoch aj o mnohých zasľúbeniach v tomto aj budúcom veku. Je návodom, ako žiť svoj život tu na zemi a budovať svoj vzťah s Bohom. Tešíme sa na nebo, ale náš čas je práve tu a dnes.

Boh má východisko pre každé blúdenie a neistotu. Nerozhoduje vek ani množstvo hriechov. Stačí len tvoje rozhodnutie a aj tvoj život sa môže zmeniť. Možno si hovoríš, že nepotrebuješ zmenu, že si spokojný, ale potom nepoznáš dobrodružstvo, ktoré ťa čaká s Ježišom. Dobrodružstvo s trvalým následkom – večným životom. Rozhodnúť sa môžeš aj dnes - zajtrajšok je príliš neistý.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium