Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Richard Čanaky
Gitara, bojové umenia a... Boh.

small_19. Richard Čanaky.gif

Hudobník, umelec a kulturista. Spolu s Máriou Podhradskou rozbehli mimoriadne úspešnú službu deťom www.spievankovo.sk
V predajnosti sa CD "Spievankovo" radia na Slovensku k najpredávanejším vôbec.
www.koncertypredeti.sk
www.richardcanaky.sk

Volám sa Richard a pochádzam z malého mestečka na Považí. Rodičmi som nebol vychovávaný vo viere, ale cez širšiu rodinu som mal možnosť predsa len sa niečo o Bohu dozvedieť. Moje poznanie mi však trocha naháňalo strach z Boha trestajúceho hriešnikov, takže som ním nebol veľmi nadšený. Bolo mi ale jasné, že existuje. Nešlo mi ani tak o vzťah s Bohom, skôr som sa prispôsoboval tradíciám, ktorými žila rodina, u ktorej som každoročne trávil prázdniny. Ich viera bola úprimná - nemám im čo vyčítať - ale na mňa veľký vplyv nemala. Môj čas zrejme ešte len mal prísť.

Keď to tak zhrniem, myslím si, že som mal šťastné detstvo. No mojím veľkým strašiakom bola škola, ktorá pre mňa predstavovala nekonečný zápas. Základná škola bola ako zlý sen. Dopracoval som to až na trojku zo správania, čo v tej dobe bolo niečo ako trestný čin.

Keď som bol približne v šiestom ročníku, presťahovali sme sa do Bratislavy. Hneď od nášho príchodu sa razom zrútili všetky moje očakávania od úžasného veľkomesta. Mám skvelých a milujúcich rodičov, ale vtedy mali dosť starostí so sebou - s prácou, bývaním - takže nemali veľmi šancu registrovať môj štart. Navštevoval som jednu petržalskú základnú školu, a navyše som sa ocitol v športovej hádzanárskej triede. Na prvý pohľad vyzeralo všetko OK, ale v tej dobe bol pre mňa šport niečo ako pre korytnačku lietanie. Bol som úplný antitalent. Aj moja postava podľa toho vyzerala, na čo som neraz doplatil výsmechom od spolužiakov. V mojom vnútri vtedy nastalo temno a celé to obdobie som vnímal ako prekliate.

Jediné, čo mi napadlo ako riešenie, bol útek. Nielen vnútorné uzavretie sa, ale aj skutočný útek z domu.

Nakoniec boli tie úteky tri - vždy k mojej tete do hôr, kde som trávil detstvo. Dodnes sa tam cítim ako v raji. Neboli to úteky od rodičov, ani hľadanie pochopenia. Bolo to ako bezhlavý únik zvieraťa z horiaceho lesa, kedy mu je jedno, kam beží - chce byť jednoducho preč od zdroja bolesti. Lenže ja som si tú svoju bolesť niesol so sebou. Nebolo úniku.

Začal som teda hľadať akési náplaste na svoj bôľ. Tou prvou bola gitara. Chopil som sa jej a dúfal som, že bude mojou záchranou. Nestalo sa tak, ale hudba mi začala pomáhať vyjadrovať moje vnútorné stavy. Začal som viac chápať sám seba. Bolo to síce len holé konštatovanie stavu, ale istý čas to zaberalo.

Pri pohľade do zrkadla som vedel, že musím niečo urobiť aj so svojou postavou. Začal som teda tancovať folklórne tance. Mojím veľkým vzorom v pevnej vôli bol, a ešte stále je, môj brat. Veľmi tvrdo vedel na sebe pracovať a to ma motivovalo k mojim fyzickým výkonom.

Keď som mal okolo šestnásť rokov, spravil som 3620 klikov na pästiach, čo bol v tom období neoficiálny svetový rekord. To ma na pár dní podržalo...

Neskôr som sa dal na kulturistiku, dokonca súťažne, a moja postava razom začala naberať iné tvary. Všimli si to aj rovesníci a vzbudzovalo to v nich rešpekt. Takisto u dievčat, čo som si zasa veľmi dobre všimol ja...

Medzitým som si asi dva roky intenzívne hľadal svoje miesto aj medzi kresťanmi. Neviem, či vtedy ešte nenastal môj čas, ale po dvoch skutočne intenzívnych rokoch som to zabalil. Zdalo sa mi, že ten život ma ničím neláka, nemá mi čo poskytnúť. Unavovalo ma byť každý deň na omši. Bol som aj na duchovných cvičeniach, aktívne som pôsobil v jednom kostole, ale bola to len akoby mechanická snaha. Žiaden osobný Boh - Ježiš. Akcie, kresťanské skupinky - to áno, ale nič viac...

Postupne som to zabalil a skončil v akomsi konzumnom štýle, kde bol normálny neviazaný sex, alkohol, cigarety, bary, diskotéky, jednoducho „taký normálny život“.

Zrazu som popri športe začal bezhlavo skákať do vzťahov s dievčatami. Cítil som tam akoby skrytú pomoc, lenže opak bol pravdou. Mal som naozaj veľa vzťahov, ale množstvo z nich sa skončilo zraneniami - najskôr na ich a potom aj na mojej strane. Ubližovali mi, a tak som aj ja ubližoval. V každom prípade to pre mňa bola zmena a dobrodružstvo.

Popritom som cvičil aj bojové umenia. Učaroval mi najmä štýl Jet-Kune-Do. Intenzívne som sa mu venoval a popritom aj meditáciám a najmä Silvovej metóde na ovládanie mysle. Vytvoril som si svoj vlastný domáci bojový oltár a mal som čierne kimono, v ktorom som dokonca strávil jedny Vianoce (ako jediný som vtedy pri štedrovečernom stole jedol paličkami ryžu). Skrátka som sa tomu vydal telom aj dušou. Na oltári som mal fotky Bruce-Leeho spolu s obrázkami Ježiša a Panny Márie. Bolo mi jedno, čo všetko miešam dokopy - chcel som mať všetky zdroje, ktoré by mi mohli niečo duchovne priniesť.

Počas vojenčiny som sa ako športový inštruktor dostal na jeden kresťanský tábor. Bolo to asi v roku 1993. Tam som sa zoznámil so svojou dnes už manželkou Silviou. Po tomto tábore som v bratislavskej farnosti Lamač začal viesť „kresťanské spoločenstvo so zameraním na bojové umenia“. Chodilo tam asi desať mladých nadšencov, s ktorými sme to brali naozaj vážne: Mali sme riadne tréningy, kde sme dokonca čítali aj Bibliu. Na začiatku sme sa pomodlili a potom sa začal tréning.

Rovnako ako moje úteky z domu, gitara, či dievčatá, ani bojové umenia neriešili môj skutočný problém. Svoje schopnosti som musel čoraz viac krotiť a dostávať pod kontrolu meditáciami. Bolo to niečo ako mať doma bojového psa: Keď je šteňa, je to hračka, ale keď vyrastie, potrebuje výcvik, inak ohrozí aj svojho majiteľa.

Rovnako aj bojové umenia môžete robiť ako šport, ale jedného dňa sa to stane vašim životným štýlom a vy potrebujete k tomu mentálny výcvik, filozofiu, ktorou sa budete riadiť a mať všetko pod kontrolou.

Mne sa práve tento bod daril najmenej. Ocitol som sa v akejsi „jaskyni“ a druhých som vnímal akosi mimo seba. Problémy akéhokoľvek druhu som riešil vo svojej „ulite“, pri svojom oltári. Priateľka Silvia tým dosť trpela: Naša komunikácia stagnovala, a ja som problémy riešil sám v sebe. Čosi ma zároveň začalo vťahovať kamsi hlboko. Nevedel som, čo to je, ale začalo ma to znepokojovať.

Keďže moja škola zakotvila v bode mrazu, vzdelanie som ukončil na učňovke bez maturity, a nakoniec som pracoval ako inštalatér - údržbár. Bol som ale na tú prácu hrdý. Moja budúca manželka ma však motivovala ísť na večerné štúdium, a tak som popri zamestnaní trikrát do týždňa trávil večer opäť v školskej lavici. Myslel som si, že to bude nuda, ale práve tu sa začala písať ďalšia kapitola môjho života.

Spolužiakom som občas predvádzal údery nohou do steny či do stoličiek, a to si všimol jeden chalan. Dali sme sa do reči a po chvíli sa ma začal pýtať na kresťanstvo. Samozrejme, že som sa tejto téme nebránil, veď som pôsobil vo farnosti, čo mi dávalo aj záruku, že bojové umenia s kresťanstvom môžu ísť dokopy. Môj nový priateľ však tvrdil čosi iné.

Chvíľu skúšal argumenty, ale zrazu zmenil štýl a začal hovoriť o Ježišovi. Najprv mi porozprával, ako sa s ním stretol, čo prežíva teraz a čo má Ježiš pre každého človeka, ktorý ho prijme do srdca. Najprv som tomu úspešne odporoval, no čosi ma vo vnútri začalo nahlodávať. Moje večerné meditácie pri oltári začali byť chaotické. Obehal som zopár kňazov a uistil sa, že to, čo robím, je správne. Vyzbrojený povzbudením som čelil novým rozhovorom. No potom to prišlo: Pozval som ho na naše stretnutia na fare, kde sme trénovali, a vraj nech si prinesie aj tenisky a tepláky. K stretnutiu malo prísť asi o dva týždne - a aj došlo. No počas týchto dvoch týždňov nastala vo mne obrovská búrka. Nechápal som, čo sa so mnou deje, ale vedel som, že prichádza čosi, čo nepoznám. Slová o Ježišovi mi boli známe aj predtým, ale tieto, čo som počul od spolužiaka, boli akési „živé“ - pálili ma a rozťahovali sa ako ortuť.

Na jednom tréningu som všetkým povedal, že s bojovými umeniami končím, že neviem, čo sa to presne deje, ale viem, že to, čo robím a žijem, je zlé. Nemal som žiadne slová na vysvetlenie, len istotu, že končím. Zároveň ma niečo hnalo za ľuďmi, ktorí viedli modlitebné spoločenstvá na fare. Povedal som im všetko, čo sa mi stalo a ich reakciou bolo, aby sme založili nové modlitebné spoločenstvo a ja aby som ho viedol. Bol to pre mňa riadny šok – nečakal som to a ani som nevedel, čo to všetko obnáša.

Na prvom modlitebnom stretnutí sme kľačali a modlili sa. Nechceli sme sa modliť „klasické“ modlitby, ale nevedeli sme, čo presne robiť. Cítili sme zvláštnu atmosféru, prítomnosť kohosi neviditeľného, no silne prítomného. Rozplakali sme sa a dnes viem, že sa nás vtedy dotýkal Duch svätý.

Na naše najbližšie stretnutie prišiel aj môj priateľ a modlil sa s nami. Predtým sa nás spýtal, či by sme chceli osobne spoznať Ježiša Krista a či sme ochotní prijať ho ako svojho Pána a Záchrancu. Moja odpoveď bola jasná a pri tejto modlitbe som už vedel, že môj život sa práve začína. Bolo to krásne v tom, čo prichádzalo, ale zároveň hrozné v tom, čo som opúšťal. Pri modlitbe som klesol na zem a hrozne som zápasil.

V jednom momente sa akoby zastavil čas a ja som sa musel rozhodnúť medzi tmou a svetlom. Moje rozhodnutie sa pre Ježiša nebolo jednoduché - akoby ma tma ťahala naspäť. Bolo mi dokonca ťažké vysloviť meno Ježiš: Snažil som sa, ale nešlo to.

Moji priatelia sa stále modlili a postupne som to zo seba dostal von. V tej chvíli moje vnútro naplnil neopísateľný pokoj. Moje rozhodnutie bolo jasné: Ježiš sa stal mojím jediným Pánom a Spasiteľom, Záchrancom. Od tej chvíle mi akoby spadol balvan zo srdca a rozbila sa moja „ulita“, v ktorej som bol uväznený. Začal som žiť vo svetle.

Postupne sa rozbehlo naše kresťanské spoločenstvo. Úspešne som zmaturoval a začali sme slúžiť iným, aby aj oni hlbšie spoznali Boha. Hudba už pre mňa nebola únikom, skrýšou, ale akoby terasou či strechou, z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Strach zo školy pominul a ja som po maturite šiel aj na vysokú školu. Po piatich rokoch denného štúdia som držal v ruke diplom. Vtedy som si uvedomil, že Bohu nič nie je nemožné. Modlitba, pôsty, rodina a spoločenstvo sa stali mojimi novými hodnotami a ja som začal žiť život, ktorý mi Boh už dávno pripravil.

Dnes som ženatý, mám skvelú manželku a dve úžasné deti, dcérku a chlapčeka. Moja manželka bola prvým človekom, ktorý hľadel do môjho vnútra. Veď keď sme sa zoznámili, mal som len učňovku a ona študovala na vysokej škole. Ale verila mi. Videla vo mne hodnoty, ktorým som sám neveril, lebo boli v mojom živote často zaznávané. Dala mi svoju dôveru a lásku a s jej a s Božou pomocou som prekonal svoj veľký strach zo školy. Dnes vieme žiť v hojnosti aj v nedostatku. Zažívame Božiu starostlivosť v každej oblasti. Spoločenstvo sa nám stalo druhou rodinou. Sú našim veľkým zázemím a naša spoločná služba tak môže stále rásť a dozrievať. Uvedomujem si, že mojim veľkým darom boli a sú aj moji rodičia, ktorým som ja sám často nevedome ubližoval. Ich láska mi často „kryla chrbát“, no niektoré veci som musel prežiť na vlastnej koži.

Viem, že kresťanstvo nie je ružový príbeh z rozprávky, ale reálna skutočnosť, v ktorej sa oplatí žiť. Možno si povieš, že je mnoho ciest k Bohu. Áno, ale iba jedna vedie k tomu najvyššiemu – nebeskému Otcovi, jedinému Bohu. Tou cestou je Ježiš Kristus. Biblia hovorí o našich životoch aj o mnohých zasľúbeniach v tomto aj budúcom veku. Je návodom, ako žiť svoj život tu na zemi a budovať svoj vzťah s Bohom. Tešíme sa na nebo, ale náš čas je práve tu a dnes.

Boh má východisko pre každé blúdenie a neistotu. Nerozhoduje vek ani množstvo hriechov. Stačí len tvoje rozhodnutie a aj tvoj život sa môže zmeniť. Možno si hovoríš, že nepotrebuješ zmenu, že si spokojný, ale potom nepoznáš dobrodružstvo, ktoré ťa čaká s Ježišom. Dobrodružstvo s trvalým následkom – večným životom. Rozhodnúť sa môžeš aj dnes - zajtrajšok je príliš neistý.


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12
  • Marek Šefčík
    Ty si vedel, že raz prídem!? Pamätáš si? Už sme sa pár krát stretli… Pokýval som hlavou. Nemali sme toľko času a pokoja, ako teraz. Vtedy som ale nemala záujem ťa objímať. Len som sa ťa chcela dotknúť. Priala som si, aby si vedel, že som na blízku. Všimla som si, že si zo mňa nemal strach. Dokonca si sa na mňa tak nesmelo usmial.
    2017-05-02
  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26
  • Marek Nikolov
    Jeden večer som nevedel zaspať. Vyšiel som z izby a pred izbou sedela v klbku schúlená moja školo-povinná dcérka, ktorá mala už niekoľko hodín spať. Prekvapený sa jej pýtam, že čo sa stalo. Ona mi na to, že má veľký strach a že od strachu nemôže ani zaspať. To mi bolo čudné a divné, pretože odmalička bola veľmi odvážna a nebojácna.
    2017-04-11

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.