Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Petr Jašek
Pokoj a Božia blízkosť v utrpení

small_Petr Jasek.jpg

Je dobrovoľníkom v organizácii Hilfsaktion Märtyrerkirche - Pomoc prenasledovanej cirkvi. Pracuje aj pre ním spoluzaloženú českú organizáciu Hlas mučeníkov. V Sudáne bol odsúdený na 20 rokov väzenia. 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 pracuje na plný úväzok pre sesterskú americkú organizáciu Hlas mučeníkov. Rozhovor s Petrom Jaškom si môžete vypočuť aj na DVTV.

Petr Jašek v rozhovore hovorí o svojej práci pre prenasledovaných kresťanov vo svete, o uväznení a mučení v Sudáne, o dobrých moslimoch, o jeho mučení extrémistami z ISIS (Islamského štátu), o 4 mesiacoch strávených vo väzení na "samotke", o jeho veľmi zaujímavom pohľade na Islam, o duchovnom smerovaní Európy, o pohľade moslimov na migrantskú krízu a Európu a o jeho odkaze a pozvaní ľuďom.

Minulý rok ste boli v Sudáne nespravodlivo obvinený, odsúdený a uväznený, dokonca Vám hrozil až trest smrti. Vaša viera bola vo väzení vyskúšaná ohňom. Na úvod by ma zaujímalo, aká bola Vaša cesta viery v Ježiša Krista, ktorá predchádzala tejto skúsenosti?

Ja som mal na jednej strane to privilégium, že som mohol vyrastať vo veriacej rodine. Môj otec bol evanjelický farár. Moje predchádzajúce pokolenia zo strany maminky a otca boli veriaci niekoľko generácii spätne.

Ako vieme, že viera sa nededí. Človek musí získať svoj osobný vzťah k Pánovi Ježišovi Kristovi skrze znovuzrodenie a to je vec, ktorá sa nedá dediť. Musí sa do neho narodiť. V mojom živote to bolo tak podobne.

Nikdy som v živote nebol v rebélii voči Bohu. Poslúchal som svojich rodičov, chodil som na kresťanského zhromaždenia. Asi vo veku 15 rokov, prvého ročníka na gymnáziu som sa zúčastnil kresťanského letného tábora vo Východnom Nemecku a práve tam ku mne prehovorilo slovo k Božiemu súdu a o tom, aby človek bol pripravený a svoj život odovzdal Kristovi. A tam som vykonal rozhodnutie. Bolo to v tichosti, bez ostentatívnosti, bolo to rozhodnutie sám za seba pred Bohom, po zrelej úvahe, čisto spontánne, nikto ma nemanipuloval. Bolo to moje slobodné rozhodnutie. Od tej chvíle sa môj život natoľko zmenil, že som získal veľkú odvahu, aby som o Pánovi Ježišovi Kristovi hovoril so svojimi spolužiakmi a profesormi na strednej škole. Od tej chvíle žijem s Pánom Ježišom neustále až do dnešného dňa. Bolo to rozhodnutie v relatívne ešte v mladom veku, ale ktoré bolo rozhodujúce pre môj život a trvalé.

Aké okolnosti vo Vašom živote prehlbovali lásku ku Kristovi?

V dobe keď som vyrastal a keď som učinil toto rozhodnutie, krátko na to moji obaja rodičia okrem ich oficiálnej služby v evanjelickej cirkvi organizovali stretnutia mládeže zo všetkých denominácii z celého bývalého Československa. Vďaka tomu, že sa na našej fare konali takéto stretnutia, tak sme sa dostali do hľadáčika štátnej tajnej polície. Vyústilo to do permanentného sledovania nášho domu a našich aktivít. Jedného dňa som sa vrátil z gymnázia domov a zistil som, že obaja moji rodičia boli zatknutí a vypočúvaní štátnou tajnou bezpečnosťou. Keď sa otec vrátil, tak mi dal jednu knižku písanú v nemčine. V tom čase som nemecky už plynule hovoril. Knižka sa volala v Božom podzemí a napísal ju Richard Wurmbrad, ktorý bol rumunským evanjelickým farárom, ktorý strávil 14 rokov v komunistických väzeniach. Z toho viac ako 3 roky na samotke. Môj otec mi tú knižku dával so slovami, aby som si ju prečítal s tým, že to povzbudí moju vieru. Ja som tú knižku prečítal a môžem povedať, že dodnes po Biblii je to druhá najdôležitejšia knižka v mojom živote, ktorá posilnila moju vieru mladého, čerstvo rozhodnutého pre Krista kresťana. V tej knižke popisuje mučenia, ktoré zažíval v komunistických väzeniach v 50 – 60 rokoch. Moju vieru to nesmierne posilnilo a získal som také odhodlanie nasledovať Krista, nech to stojí čokoľvek.

Náhle v ten moment sa to prenasledovanie, ktoré sme zakúšali ako rodina zdalo ako úplne malicherné, oproti tomu mučeniu a bitiu, ktoré zažíval Richard Wurmbrad v komunistických väzeniach v Rumunsku.

Myslím, že v roku 1965 ho vyhostili a zároveň ho predali jednej nórskej misijnej organizácii, ktorá za neho zaplatila asi 10 000 dolárov. Za neho, za jeho manželku a ich syna. Takto ich vyhostili z Rumunska, ale predtým, ako ich vyhostili ich varovali slovami, že pokiaľ bude hovoriť pravdu, že čo zažil a čo zažívajú kresťania v Rumunsku, tak že si ho nájdu a že ho zabijú. Nebolo to len nejaké plané vyhrážanie. Po páde Ceaušeskovho režimu sa ich synovi podarilo dohľadať záznamy štátnej „securitate“. Skutočne tam našiel meno človeka, ktorý bol vyslaný do Kalifornie, kde oni žili s cieľom, aby ich otca zabil. K tomu nedošlo. Pán Boh ho ochraňoval a Richard Wumbrand založil v roku 1967 Medzinárodnú kresťanskú asociáciu, čo je takým združením Hlasu mučeníkov, ktorí informujú o prenasledovaných kresťanoch vo svete a zároveň im pomáhajú. To bola taká obrovská skúsenosť z mojej mladosti. Ja som potom o niekoľko rokov neskôr sám viedol jedného zo svojich spolužiakov na Vysokej škole, tak som mu o tejto knihe povedal a on, ako čerstvo obrátený človek bol touto knižkou veľmi zasiahnutý, alebo tým čo som mu k tomu hovoril. Bol to práve on, kto sa stal predsedom našej organizácie Pomoc prenasledovanej cirkvi, brat Stanislav Forejt, ktorý potom inicioval pozvanie predstaviteľov z Nemecka organizácie HMK – Hilfsaktion Märtyrerkirche voľne preložené Pomoc prenasledovanej cirkvi. Oni nám v roku 1992 pomohli založiť českú pobočku, ktorá existuje už 25 rokov a do ktorej patrím ako spolu zakladajúci člen. Dnes fungujeme ako spolok. Pracujem tam ako dobrovoľník. Prekladám články, alebo píšem články zo svojich ciest. Organizujem niektoré projekty pomoci, alebo pôsobím, ako styčný dôstojník pre kontakty s našimi sesterskými organizáciami Hlasu mučeníkov, ktorých po svete existuje asi 20 v rôznych krajinách sveta. Tak som sa dostal k práci pre prenasledovanú cirkev. Osobne to vnímam, ako veľkú poctu, alebo určité privilégium, že môžem dnes ja, ktorý som bol s rodinou príjemca pomoci a povzbudenia zo strany kresťanov zo západných krajín v čase, keď sme my boli prenasledovaní a od ktorých sme dostávali kresťanskú literatúru a Biblie. Takže dnes som hrdý, že môžem byť súčasťou organizácie, ktorá to isté činí kresťanom, ktorí sú prenasledovaní dnes.

Kedy a ako sa vo Vás zrodila túžba ísť slúžiť ľuďom do chudobných a dokonca moslimských krajín, kde sú kresťania a misionári v ohrození života?

Na úvod by som rád upresnil jednu záležitosť, že táto Medzinárodná kresťanská asociácia (International Christian association) je to také združenie, ktoré pomáha prenasledovaným kresťanom. Pomáha im niekoľkými spôsobmi. Jednak, že informuje západný svet o prenasledovaní, ale potom im pomáha aj praktickými projektmi. My sami ako celosvetová organizácia nevysielame misionárov. V médiách som bol často mylne označený za misionára. Misionárom sa ani necítim, ani ním nie som. Cieľom našej organizácie nie je misijne pôsobiť, pretože my veríme, že najlepší misionári sú v tých daných krajinách práve obyvatelia tých krajín. To znamená, oni to najlepšie vedia. My im chceme stáť po boku a chceme im dávať do rúk také nástroje, ktoré oni potrebujú pre to, aby tá ich evanjelizačná služba bola omnoho efektívnejšia. Tým je napríklad technika, aby mohli premietať kresťanské filmy, hlásať evanjelium cez PR systémy, keď chcú hovoriť k väčšiemu davu, alebo dopravné prostriedky, aby sa mohli dostať do oblastí, ktoré sú veľmi vzdialené. Najčastejšie ide o motorky, alebo bicykle, niekedy automobily. Sú to aj počítače, alebo vybavenie, aby mohli kopírovať kresťanské materiály. V neposlednom rade je to rozširovanie Božieho slova v elektronickej forme, audio podobe, na MP3 prehrávačoch sa prenáša Božie Slovo osobitne v krajinách, kde je riskantné distribuovať tlačené Biblie, alebo aj na miestach, kde sú ľudia negramotní a pre nich je oveľa pohodlnejšie, keď tú Bibliu môžu počúvať. My priamo teda nevysielame misionárov. V roku 2002 som opustil svoju kariéru riaditeľa nemocnice. Dovtedy som 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 som začal pracovať na plný úväzok pre našu sesterskú americkú organizáciu a tie moje cesty za trpiacimi kresťanmi, tak to sú skôr také krátkodobé cesty, kedy my už máme nadviazané určité kontakty, alebo ideme práve nadviazať nové kontakty s miestnymi predstaviteľmi cirkví. Robíme s nimi rozhovory. Chceme zistiť aké majú oni problémy. Čo najviac potrebujú preto, aby ich služba bola čo najefektívnejšia. Pre mňa sú to krátke cesty do veľmi rizikových oblastí, kde sú kresťania zabíjaní, mučení a väznení. To je súčasťou mojej každodennej práce. Nie že by som tam trávil celé mesiace, ale tie moje cesty boli skôr také cielené a krátke, napr. 2 týždňové – 1 týždňové, ako bolo treba. S rozvojom techniky a internetu sa veľa ciest dalo nahradiť online komunikáciou. Pre mňa to nie je cesta, kde by som trávil mesiace, pokiaľ teda nebudeme hovoriť o tej mojej poslednej ceste a skúsenosti zo Sudánu, kde som strávil 14 a pol mesiaca. Inak to sú cesty veľmi krátke. Do Sudánu som išiel v decembri 2015 len na 4 dni, pretože som mal dopredu dohodnuté stretnutia a ani som nemal v pláne opustiť hlavné mesto.

Čo Vás priviedlo na službu do Sudánu?

Mojim cieľom bolo sa stretnúť s tými stĺpmi cirkvi. V októbri 2015 som sa zúčastnil konferencie v Etiópske Addis Abebe, ktorá sa konala o Sudáne, kde som sa stretol s asi 15 účastníkmi reprezentujúcich Sudán a približne rovnakým počtom ľudí zo západných krajín. Boli tam Sudánci, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu a pôsobili ďalej tak, že boli v kontakte s prenasledovanou cirkvou Sudánu a stali sa spojkou pre zahraničie. Bola to komorná konferencia asi 30 ľudí, kde som sa zoznámil s tými predstaviteľmi, ktorých som plánoval potom aj navštíviť a ktorí ma informovali o situácii aké prenasledovanie tam kresťania zakúšajú. Dohodol som sa s nimi, že akonáhle to bude možné, tak ich navštívim a mal som špeciálny záujem urobiť rozhovor s tým popáleným študentom, ktorého prípad bol na tej konferencii diskutovaný. Tak to tak vyšlo, že začiatkom decembra 2015, od 06 do 10.12. 2015 som mal možnosť tam ísť. Získať vízum bolo veľmi jednoduché. Stačila mi rezervácia hotelu a spiatočná letenka. Potom som dostal turistické vízum. To ma priviedlo a hlavným cieľom bolo zdokumentovať prípady prenasledovania, či už jednotlivcov, alebo celých cirkví a zborov. V tom čase došlo práve k tomu, že boli celé kostoly demolované na základe priamo vydaných demoličných pokynov miestnych úradov.

Z akého dôvodu Vás v Sudáne obvinili a uväznili?

Už na tom letisku, keď ma zatkli sa ma pýtali na cieľ mojej cesty takou lámanou angličtinou. Moc sme si nerozumeli, pretože anglicky veľmi zle hovorili. Skúšal som na nich aj iné jazyky, francúzsky, nemecky, rusky. Je známe, že ich bezpečnostné služby majú úzke kontakty s Ruskom a ich tajnou službou. Bolo mi jasné, že keď som im hovoril, že som turista, tak oni mi už na letisku ukazovali fotografie, kde mali zdokumentované každý môj krok. Všetky stretnutia. Niektoré z tých fotografií, ktoré mi ukazovali boli také klasické šedozelené fotky z kamery z nočného videnia. Takže nič neponechávali náhode a stretnutia, ktoré sme mali vo večerných hodinách, tak oni ich mali všetky zdokumentované. Bolo jasné, že ma sledovali od samotného začiatku. Dokonca mi potom moji kolegovia vo väzení hovorili, že o mne pravdepodobne vedeli ešte pred mojím príchodom, pretože aj keď to bola uzavretá konferencia v Addis Abebe, tak z výsluchov, ktoré som potom zažíval, bolo jasné, že oni vedeli všetko. Viac menej sa ma pýtali na veci, ktoré vedeli a ja som ich nevedel, takže to vyzeralo, že im ich nechcem povedať, ale ja som ich naozaj nevedel. Zoznámil som sa s niektorými účastníkmi konferencie, kde som vedel iba prvé krstné mená, ostatných som nepoznal. Je teda možné, že to bolo tak, ako mi kolegovia hovorili, že o mne vedeli ešte predtým, ako som do Sudánu išiel. Poslednou pomyslenou kvapkou do pohára bolo...legálne držím 3 pasy Českej republiky. Všetky sú na moje meno s rovnakým rodným číslom. Mám ich z toho dôvodu, že veľa cestujem a musím tie pasy posielať do rôznych krajín súčasne. Nikdy necestujem s jedným pasom. Vždy cestujem s dvomi pasmi. Tou poslednou kvapkou bolo, keď u mňa našli druhý pas. To už bolo pre nich jasné, že som špión, pretože normálny človek s dvomi pasmi necestuje.

Chceli po mne môj počítač, laptop, telefón, kameru, jednoducho všetko. Vždy počítam, že môže dôjsť k nejakej kontrole.

Pri odchode z krajiny v strednej Ázii som často krát zažil ako ma kontrolujú a preverujú čo človek má. Fotky toho popáleného študenta som nemal, resp. som ich zmazal. Úprimne povedané som nečakal takú hĺbkovú kontrolu a keby som to bol čakal, tak by som zmazané súbory prepísal programom, ktorý som mal v počítači. Mohol som ich prepísať. Takisto potvrdenky a dôležité nafotené dokumenty som mal uložené v zabezpečenej časti disku, ale problém bol to, že na pamäťovej karte zostali tie zmazané súbory. Tak to už môj syn na základnej škole vedel obnoviť zmazané súbory, ktoré nie sú prepísané. Takže oni veľmi rýchle hneď v prvých momentoch toho výsluchu si obnovili tie fotografie z pamäťovej karty. V prvom rade ma vinili z toho, že som zneužil to turistické vízum a že som tam robil činnosť pre ktorú som nemal povolenie. To bol prvý a hlavný dôvod toho zatknutia. Oni mi ten dôvod neoznámili. To mi len vyplynulo z tých výsluchov a z priebehu toho vyšetrovania.

Ako ste prežívali čas vo väzení a čo sa tam s Vami odohrávalo? Ako to prežívala Vaša rodina? Boli ste nejako v kontakte?

Po zatknutí som 10 dní nemal absolútne žiadnu možnosť kontaktovať rodinu. Po 10 dňoch mi dovolili asi na 30 sekúnd zavolať manželke a to iba v angličtine. Nedovolili mi česky hovoriť. Mal som presne stanovenú frázu, ktorú mi povedali, že ju môžem povedať a síce, že som v poriadku, že som zdravý, že došlo k určitému nedorozumeniu a že sa im čo najskôr opäť ozvem. Potom som sa nemohol ozvať celých dlhých 8 mesiacov, keď sa poprvé dalo v jednom väzení zaplatiť si a bolo mi umožnené zavolať rodine. Na 11. deň po zatknutí prišiel za mnou konzul z českého veľvyslanectva v Káhire, pretože v Sudáne Česká republika nemá veľvyslanectvo. To bola pre mňa veľká vzpruha, pretože mi priniesol správy z rodiny. To najhoršie je, keď ste vo väzení a viete, že Vás doma čakali, tak boli zvyknutí, že im pošlem SMS-ku, alebo som zavolal cez Skype v tých medzipristátiach som mal ísť cez Nairobi cez Amsterdam do Prahy a teraz som sa neozval, len som s manželkou hovoril hodinu pred odchodom z hotelu a tam som opäť povedal, že sa opäť ozvem, keď budem mať pripojenie k internetu, alebo jej pošlem SMS-ku.


To že som sa neozval, manželka tušila, že sa niečo deje. Pre mňa osobne to bolo vedomie, že oni nevedia, čo sa so mnou deje. Oni volali do hotelu, tam zistili, že som sa odhlásil, volali vodičovi mikrobusu, ktorý ma viezol na letisko, ten povedal, že ma tam doviezol. Potom volali na leteckú spoločnosť, tam im povedali, že som si letenky vyzdvihol, ale že som do lietadla nenastúpil. Tá tajná služba zámerne mylne informovala aj českú ambasádu v Káhire. Oni rozširovali také informácie, že som bol zadržaný preto, že som pašoval tigrie kože, taký nejaký nezmysel si vymysleli. Potom tiež povedali, že mám dva pasy, takže česká strana nevedela, či som občan dvoch krajín, až si to potom overila, že mám legálne držané 2 pasy. To najhoršie vedomie a prežívanie je, že si človek uvedomuje, že rodina čaká a nevie čo sa deje. 

Tá nevedomosť a vedomosť, že oni nevedia, čo sa so mnou deje, toho človeka veľmi mučí a trýzní.

To bolo možno ich cieľom oddeliť nás. Po tej možnosti opäť dlho nenasledoval žiaden kontakt s rodinu asi až do 15. februára, čo bolo asi 2 mesiace bez akéhokoľvek kontaktu. Ja som po tom, čo mi neumožňovali ďalší kontakt, tak som zahájil protestnú hladovku, že som po dobu 8 dní iba pil vodu a prijímal som lieky, ktoré som mal so sebou a oni ma po 4 dňoch zaviezli do nemocnice, pretože mali strach, aby som im tam neskolaboval. Tam mi násilím dali infúziu glukózy a pri tej príležitosti som tiež zistil, že som trpel dosť výraznou chudokrvnosťou – anémiou. Potom som sa sám rozhodol tú hladovku ukončiť. To čo človek prežíva, je pomerne dosť zložité, by som povedal, skľučujúce to vedomie tej starosti o rodinu, ako sa trápia tí moji blízki, možno viac než ako o to, čo človek sám prežíval. Všetky tieto skúsenosti viedli mňa osobne k tomu, že som prežíval Božiu blízkosť v utrpení a to v rôznych situáciách aj keby sme to tak po ľudsky povedali len také trápenia psychické, ale potom došlo aj k tomu, že zo strany spoluväzňov z radu členov, sympatizantov a podporovateľov Islamského štátu som zažíval najprv príkorie vo forme slovných urážok, potom fyzické bitie a mučenie zo strany tých Islamistov.

Keď predtým mi robilo problém dlhšie myslieť na rodinu a sústrediť sa a modliť sa za nich, pretože ma to zároveň také to vedomie beznádeje, že nemôžem nič pre to urobiť ma ešte viac zrážalo dolu, tak som sa aj systematicky snažil aj myšlienky na rodinu vytesňovať, aby som sa po psychickej stránke udržal nad vodou.

Tá situácia, keď ste v preplnenej cele a keď 5 krát okolo Vás opakujú rovnaké modlitby nahlas a 3 – 4 x čítajú z Koránu nahlas, tak to začne na človeka pôsobiť, pretože nemáte ani možnosť sa poriadne prejsť. Tá cela je namačkaná. To zhoršuje psychický stav. Práve v určitom okamihu som začal chváliť a vzývať Božie meno ako je to napísané v Zjavení v 4 kapitole, kde je reč o bytostiach, ktoré sú neustále pred Boží trónom a volajú Svätý, Svätý, Svätý, Hospodin Boh všemohúci, ten ktorý bol, ktorý je a ktorý prichádza. Keď som si uvedomil, že oni to môžu robiť bez prestania na veky vekov, resp, že to stále robia, ja som začal postupne tiež takto chváliť Pána a musím povedať, že potom som získal omnoho väčší vnútorný pokoj. Zároveň to možno viedlo k tomu, že tá situácia s tými Islamistami sa vyhrotila natoľko, že na mňa chceli vyskúšať tzv. waterboarding, potom som z cely bol vzatý do inej a môžem povedať, že ten dozorca mi svojim spôsobom zachránil život. Už sa ma na to veľa ľudí pýtalo, ale vo chvíľach najväčšieho fyzického utrpenia, fyzického bitia, človek prežíva najväčší pokoj a mohol som si slobodne myslieť na svoju rodinu bez toho, že by ma to nejakým spôsobom rozľútostňovalo a zrážalo psychicky.

Aké životné skúsenosti a udalosti zanechali vo Vás pri službe v moslimských krajinách najväčší dojem?

Povedal by som, že skúsenosť utrpenia, alebo ak človek nejakým spôsobom na vlastnej koži pocíti určité prenasledovanie, alebo utrpenie, tak to je niečo, čo Vás nesmierne priblíži k Bohu. Ja som vlastne po dobu prvých 4 mesiacov vôbec nemal možnosť mať Bibliu. Zvlášť po tom, čo ma dali na 4 mesiace na samotku som prežíval obrovskú radosť. Božiu prítomnosť, keď som sa mohol nahlas modliť. Keď sa mi začala postupne vracať pamäť, tak som si začal spievať niektoré kresťanské piesne. Prežíval som nesmierne blízko Božiu prítomnosť vo svojom živote a môj modlitebný život sa úžasným spôsobom prehĺbil. To je niečo, čo keď má človek možnosť a to som aj zakúšal, že som sa modlil napríklad 15 hodín v kuse denne bez akejkoľvek prestávky na obed, alebo na jedlo. Tak jedna vec je, čo to urobí s modlitebným životom človeka. Obrovským zlomom bolo, keď som si mohol začiatkom mája čítať Bibliu. To bol veľký zázrak, že sa to podarilo českému konzulovi priviesť tú Bibliu a tam som bol tak veľmi hladný po Božom slove, že aj keď som mohol čítať iba asi od 08:00 rána do 16:30 poobede, podľa počasia, keď bolo trochu svetlo v tej cele, preto som mohol čítať len obmedzenú dobu a to ešte v stoji u okna, tak som tú Bibliu prečítal za 3 týždne celú. Od Genezis po Zjavenie. Za tú dobu som potom Nový zákon prečítal 10 krát. Starý zákon asi 6 krát. Je to niečo úžasného, keď som si čítal tú Bibliu a nachádzal som práve tie verše, ktoré mi už v tom období, keď som Bibliu nemal, Boží Duch pripomínal a postupne vždy tak raz za 3 dni, alebo raz za týždeň ma sprevádzal jeden verš z Biblie, ktorý mi Boží Duch pripomínal, a ktorý ma vždy povzbudzoval. Napríklad, keď sa človek staral o rodinu, tak ten verš, ktorý hovorí, že Ef 3,20 21 „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ Keď mi Duch Svätý tento verš pripomenul, tak som si ho opakoval, aj keď som jeho presnú citáciu nevedel. Zhruba som tušil, čo ten verš hovorí a keď som ho potom našiel v Biblii, tak som nachádzal aj iné verše, pretože som prežíval zhruba každý 3 deň som mal takýto verš na niekoľko dní a to sa stalo mojím motívom modlitieb a chvál.

Začal som sa učiť tieto pasáže naspamäť, pretože som nevedel, ako dlho ešte Bibliu budem môcť mať.

Možno nie takým obvyklým spôsobom. Moje svedectvo voči Islamistom sa skladalo z toho, že oni mi kládli otázky a ja som na tie otázky odpovedal tak, aby bolo pre nich možné vidieť, čo to je evanjelium a čo je základom evanjelia, aby tá zvesť tam zaznela. Také to obdobie, keď som mal modlitebný život sám pre seba a mohol som si volať nahlas k Bohu, keď Boží Duch na mne pracoval, vzdelával ma a k tomu sa pridalo systematické čítanie Biblie, keď som sa začal sýtiť Božím Slovom. Tak potom som videl, keď sme boli v druhej väznici, čo ani nebola väznica, bola to iba policajná stanica, keď nás previezli do skutočnej väznice, tak tam bola väzenská kaplnka, tak až tam som porozumel, ako ma Boží Duch pripravoval pre tú môžem povedať misijnú činnosť, aj keď som kvôli nej do Sudánu nešiel. Ale v tej väzenskej kaplnke som dva krát týždenne kázal po dobu 6 mesiacov, tak som si potom spätne uvedomil, že si ma pripravoval, skrze búrku života, ktorú stvárňuje to väzenie si ma pripravoval a pritiahol k sebe. Potom mi dal možnosť prežiť hlboký modlitebný život a následne sa sýtiť Božím Slovom natoľko, že som jasne videl, že si ma pripravoval na to čo malo nasledovať v ďalších 6 mesiacoch. Bolo to niečo nádherné, keď som od rána do večera bol v tej kaplnke. Keď som nekázal, tak som si čítal Bibliu. Keď som nečítal Bibliu, alebo niekto za mnou prišiel, tak som mohol jednotlivcom hovoriť o Bohu, rozprávať sa s nimi a viesť ich k tomu, aby to neboli iba návštevníci kaplnky, ale aby sa z nich stali Božie deti. To bolo niečo úžasné. Nakoniec to bolo aj v tom poslednom väzení, kde som bol s tým pastorom v sekcii ktorá nemala svoju kaplnku. Tá bola v inej sekcii. Tam sme mohli chodiť iba jeden krát za týždeň v nedeľu. Ale zase to bola príležitosť tam kázať.


Za necelý mesiac čo som bol v poslednom väzení, tak som tam niekoľko krát kázal a čo bolo ešte také veľmi zvláštne, že pastor Hassan Abdelrahim Kodi, ktorý tam stále ešte vo väzení je, tak bol kedy v tom väzení na práci ako študent biblickej školy. Teraz je tam kazateľom z pozície väzňa. Z jeho pozície to je skutočne niečo mimoriadne. Obrovská duchovná skúsenosť, ako si ho Pán Boh používa, ako si ho Pán pripravoval ako študenta a zároveň kazateľa v tej kaplnke.

Ako teraz s odstupom času zmýšľate o svojich trýzniteľoch?

Môžem Vám úprimne povedať, som nikdy k nim necítil nejakú nenávisť. To sa dá vysvetliť jedine, že to pramení z Božieho Ducha, ktorý je v nás, keď odovzdáme svoj život Kristovi.

Môžem povedať, že som z Božieho Ducha dostal tú silu.

Možno preto, že som na žiadne rany neodpovedal, tak to ešte skôr akoby privádzalo tých mojich trýzniteľov k väčšej zúrivosti. To vyvrcholilo tým mojím odchodom z tej cely, keď Pán Boh zasiahol v pravý čas. Môžem Vám úprimne povedať, že som sa modlil za tých mojich spoluväzňov, ktorí to tak robili. Pretože oni sú určitým spôsobom horliví v tom zmysle, že berú ten Korán, osobitne tú jeho druhú časť doslova. Majú to presvedčenie, že tým slúžia Bohu. Nakoniec Pán Ježiš Kristus to tiež hovoril, že príde čas, keď ten kto Vás bude zabíjať si bude myslieť, že tým slúži Bohu. Myslím si, že to na nikoho nepasuje tak presne ako práve na týchto Islamských extrémistov, ktorí to berú doslovne. Ktokoľvek kto je podľa nich neverec, tak sa ho snažia nejakým spôsobom zabiť. Necítil som ani vtedy k nim nenávisť. Musím však povedať, že prebojovať sa k podobnému vzťahu, alebo pocitu, že som sa začal modliť za tých svojich vyšetrovateľov, prokurátorov, agentov tajnej služby, k tomu som dospel až po nejakej dobe. Spontánne som to od počiatku tak hneď neprežíval. Človek sa snaží pripraviť na všetky otázky, takže je v takom nejakom strehu. Až potom som si uvedomil, že oni tiež nevedia čo robia, čo činia. Začal som sa modliť, možno to bolo asi tak od júla 2015, aj za tých mojich vyšetrovateľov, dozorcov, prokurátorov. Modlil som sa vždy za to, aby sa im Pán Boh dal poznať ako Pán, Spasiteľ a Boh. Moslimovia ako proroka Ježiša poznajú, majú ho aj v Koráne, ale on pre nich nie je Boží syn a to je ten zásadný problém.

Aký je Váš vzťah k moslimom a ako sa pozeráte na Islam?

Musím povedať, že som zažil nielen príkorie zo strany extrémistov, ale ja som zažil aj veľké množstvo ľudí, veľmi priateľských moslimov. Dokonca najprv môžem povedať, že najprv som zažil takých moslimov, než tí Islamisti začali vystrkovať rožky a začali na mňa útočiť. Ale asi po týždni, keď som nemal žiadne teplé oblečenie. Mal som asi 2 nohavice, 3 tričká s krátkym rukávom mal som jedinú možnosť ležať na holej zemi, ktorá bola veľmi chladná, studená. Keď som chcel deku, tak mi povedali, že si z Českej republiky, tam ste zvyknutí na zimu, takže žiadnu deku nedostaneš. Tak asi po týždni mi potom jeden z tých moslimov, ktorý bol na cele a ktorý nebol členom, alebo priaznivcom Islamského štátu, tak on jednu deku už mal. Neviem, či to tak schválne zabezpečil, ale prišla ho navštíviť žena a priniesla mu novú deku. Keď tú deku dostal, tak mi ju so slzami v očiach dával a hovoril, aby som sa za neho modlil. Tak ja som sa ho spýtal, či sa môžem za neho modliť, aby našiel tú správnu cestu k Bohu a on povedal, že áno, modli sa za mňa, aby som našiel tú správnu cestu k Bohu. Za toho človeka sa denne modlím.

Jeho meno je Mohamed Al Bašar a to je človek, ktorý bol veľmi, veľmi priateľský.

On v určitých chvíľach, keď to ostatní extrémisti nespozorovali, tak sa vždy snažil nejakým spôsobom, aj keď on sám anglicky moc nehovoril, používal prekladateľa, tak sa ku mne vždy vľúdne choval. Ja som takých moslimov zažil veľa. Na druhú stranu, ako sa pozerám na Islam, pozerám sa na neho očami Nového zákona. V prvej kapitole Jána čítame, kto nemá syna, nemá ani otca. Oni odmietajú Božieho syna. To čo čítame v 1 Ján 2, 22 -23. Základným článkom Islamu je, že Boh nemá syna a to je vec, ktorá jasne hovorí „ Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ Keď som mohol s niektorými Islamistami respektíve celkovo s moslimami diskutovať, čo je predmetom Islamu, aký je rozdiel medzi kresťanstvom a Islamom, tak podľa ich oficiálneho pohľadu Ježiš na kríži ani neumrel, miesto neho zomrel niekto iný. On bol údajne rovno prenesený rovno do neba.

Je v tom taký antikristovský rys v takom zmysle, že je popierané to hlavné, prečo sa Kristus narodil v ľudskom tele a prečo zomrel, aby práve na ľudskom tele bol odsúdený hriech.

Tento základný článok je popieraný, preto oni musia denne opakovať 5 krát denne tie modlitby. Jeden cyklus tej modlitby sa volá rakká. Tých rakká majú za deň 17, potom majú ďalších 12 takzvane dobrovoľne povinných. Tým že toto robia, tak akoby vyvažujú na tých pomyslených váhach tie svoj hriechy. Je v tom vidieť jasnú ľudskú snahu si zaistiť to, že mojou činnosťou budú moje hriechy odpustené. Aj kresťania môžu do takéhoto spôsobu myslenia spadnúť, keď si myslia, že môžu opakovaním nejakých formuliek, alebo naučených modlitieb si niečo zaistiť. Ja sa na to dívam Novo zákonným zrakom, čo povedal apoštol Ján v tej dobe, keď Islam ešte neexistoval. Na druhej strane som vnímal od mnohých tých moslimov a možno aj od tých extrémistov, keď som ich pozoroval ako sa modlia, tak u mnohých z nich som videl, že sa okrem tých svojich modlitieb modlili aj nahlas, neviem, či opakovali tie modlitby, alebo to bola spontánna modlitba. Videl som v nich túžbu priblížiť sa k Bohu. Som ďaleko od toho, aby som ja niekoho súdil. Pán Boh sa skláňa k úprimnému človeku a keď človek verí vo svojom srdci úprimne a úprimne hľadá Boha a je napríklad moslim, tak Boh k tým, ktorí ho hľadajú úprimne sa dáva poznať a dáva sa nájsť.

Ako sa pozeráte na otázku migračnej krízy a kompatibility Islamu a európskej židovsko-kresťanskej kultúry? Ako by sme sa mali v otázke migračnej krízy zachovať?

Necítim sa byť odborníkom na migračnú krízu. Tieto otázky dostávam veľmi často. Na to Vám môžem odpovedať veľmi jednoducho, hlas mučeníkov aj v tom medzinárodnom kontexte, my máme jednu zásadu, že pomáhame prenasledovaným kresťanom v krajine ich bydliska. Pomáhame iba tým, ktorí sa rozhodli v tej zemi zostať navzdory tomu prenasledovaniu. Samozrejme, že keď sa niekto rozhodne odísť, tak my to rešpektujeme, ale my našu pomoc výhradne sústreďujeme práve na tie krajiny, kde k tomu prenasledovaniu dochádza a tým často riskujeme svoje životy, že ideme s pomocou do oblasti, kde k tomu prenasledovaniu najviac dochádza. Hlas mučeníkov prináša pomoc kresťanom aj v Sýrii, ktorí sa tam rozhodli zostať. Nedávno som čítal taký článok, že z tých krízových oblastí významné percento tých utečencov nebýva až tak z tých krízových oblastí, pretože veľmi často vidíme mladých, zdravých, silných mužov, ktorí nejakým spôsobom idú za svojím snom. Snom svojho života. Európa dosť výrazne opustila resp. zaprela svoje kresťanské korene a dosť sa od nich vzdialila a možno to k čomu dochádza, je to podnet k zamysleniu aké hodnoty Európa ešte vyznáva. Túto otázku by si mali podľa mňa položiť veriaci ľudia, ale aj politici v tom zmysle, že Európa bola založená na nejakých koreňoch a tie korene dnes opustila.

Keď som bol medzi Islamistami, tak oni sa až s takým posmeškom vyjadrovali ako sme v tej Európe hlúpi. Doslova do písmena to tak hovorili, že sa tým skoro až vychvaľovali koľko percent z tých nelegálnych migrantov tvoria bojovníci Islámskeho štátu.

Celkom otvorene o tom hovorili, že ako sme im my na to skočili. To možno stojí za zmienku, ako to oni sami vnímajú. Ja som to počul priamo z ich úst. Chválili sa tým, ako nelegálne pašujú zbrane do Európy. Na juhu Sudánu napríklad kúpia automatickú zbraň za 200 dolárov a keď príde táto zbraň do Británie, tak má hodnotu 5000 britských libier. Otvorene hovorili o svojich zámeroch. Ďalšia vec je, že keď sa usídlia u nás, tak tým, že oficiálne môžu mať jednu manželku, ale neoficiálne stále žijú so svojimi 4 manželkami, ktoré môžu mať. To nie je nič tajného, to povedal prvý alžírsky prezident Boumedien, ktorý povedal, že keď opustil krajinu posledný francúzsky vojak, tak povedal, že my raz dobyjeme Európu, ale my ju nedobyjeme zbraňami, ale my ju dobyjeme skrze loná našich žien. To je ich stratégia. Tým, že máme v skoro všetkých krajinách registrované partnerstvo rovnakých pohlaví. Ľudia spolu žijú na divoko a nechcú mať deti, resp. chcú si iba užívať a keď má rodina, tak možno jedno dieťa, tak to aj samo o sebe z toho demografického hľadiska dáva tušiť, že Európska kultúra, pokiaľ sa bude naďalej chovať, tak ako sa chová, tak speje ku svojmu zániku.

Napriek Vašej skúsenosti zo Sudánu sa chystáte opätovne pomáhať v ďalších afrických krajinách. Čo Vás po takých veľkých útrapách opätovne motivuje slúžiť ľuďom?

Do tejto doby som nepôsobil iba v Sudáne, aj keď v tom Sudáne hlavne v južnej časti, kde dochádzalo vlastne od 90 rokov k systematickej genocíde kresťanského obyvateľstva. Touto otázkou Sudánu som sa zaoberal už od začiatku 90 rokov, ale medzitým som mal na starosti iné krajiny ako Strednú Áziu, Blízky Východ a v poslednej dobe to bola práve tá Afrika. Hlas mučeníkov v tom medzinárodnom meradle má projekty napr. v roku 2015, keď som tam odchádzal mali sme projekty pre 27 krajín v Afrike. Okrem 7-8 krajín som navštívil skoro celý kontinent. Jednou z tých krajín, ktorú som najčastejšie navštevoval bola Nigéria.

Na severe Nigérie dochádza k jednému z najhorších prenasledovaní kresťanov, kde sú kresťania systematicky zabíjaní, ženy znásilňované a predovšetkým muži zabíjaní. Zabíjané sú aj ženy a deti.

Na túto oblasť sa najviac zameriavame. Vďaka nechcenej publicite, keď bola po prvý krát zverejnená po mojom zatknutí moja fotografia na stránkachInterpolu a keď sa ľudia dozvedeli, že ja keď som predtým kedykoľvek vystupoval, či to bolo v Českej republike na Slovensku, či v iných krajinách sveta, tak som nikdy nevystupoval pod svojím skutočným menom, ale vystupoval som pod pseudonymom. Lenže potom začalo byť moje meno publikované v médiách, v televízii, tak vďaka tomu sa ten charakter mojej činnosti bude musieť nejakým spôsobom zmeniť a budú krajiny do ktorých sa už nedostanem, pretože by som ani nedostal vízum. Keď po mojom návrate zo Sudánu robil so mnou redaktor Českej televízie rozhovor, tak on hovoril, že sa snažil o mne nájsť informácie na internete a že na Google o mne nezískal žiadnu informáciu, čo však bolo presne tak, ako sme to chceli. Teraz to už vôbec tak neplatí. Zistil som, že dnes mám už svoju stránku na Wikipédii, alebo keď si zadáte moje meno do Google, tak okamžite tam vyskočia fotografie týkajúce sa zatknutia a informácie o väznení a prepustení, takže z tohto pohľadu sa moja činnosť bude musieť veľmi zmeniť a ja budem možno teraz skôr hrať rolu takého ambasádora prenasledovaných kresťanov v slobodnom svete. Budem o tom veľa hovoriť a budem navštevovať časti sveta, kde kresťania nie sú prenasledovaní, ale napríklad, kde sa ľudia o túto prácu zaujímajú a podporujú nás a umožňujú nám tak, realizovať naše projekty. V prvom rade si chcem oddýchnuť. Chcem napísať knihu. Hlas mučeníkov ju chce čo najskôr vydať. Už jazdím po Čechách a po Slovensku, koncom apríla budem myslím aj v Bratislave. Mám pozvánky z mnohých zborov z celého bývalého Československa. Určite nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou. Možno sa budem s tými prenasledovanými kresťanmi stretávať na napríklad neutrálnejšej pôde. Ak by som sa chcel stretnúť so Sudánskymi kresťanmi, tak pokiaľ sa nezmení režim, tak neviem, či by som ešte niekedy dostal vízum do Sudánu. So Sudáncami sa však môžem stretnúť v Egypte, alebo v Etiópii v Keni, Ugande v niektorých v susedných krajinách. Nechcem stratiť kontakt s prenasledovanou cirkvou, ale určite to bude v inej forme, ale myslím si, že môžem tomu telu Kristovmu prospieť v svetovom merítku tým, že budem viacej zasvätene hovoriť o prenasledovanej cirkvi hovoriť, tam, kde to kresťania potrebujú počuť, aby sa napríklad stali súčasťou tohto celosvetového Kristovho tela a aby súcitili s touto prenasledovanou časťou cirkvi.

Ako by ste sformulovali Vaše životné posolstvo a pozvanie k Ježišovi Kristovi?

V dnešnom najmä západnom svete sa stretávame s takou falošnou pozvánkou ku Kristovi. Vysvetlím to. V západnom svete sa veľmi rozšírila teológia prosperity. Určite ste o tom počuli aj na Slovensku. Naše krajiny nie sú voči tomu imúnne. Moja pozvánka ku Kristovi znie trochu inak. Ja neponúkam ľuďom život v zdraví, bohatstve a spokojnosti, keď prídu ku Kristovi. Pretože keď sa pozrieme do evanjelií, tak Kristus sám upozorňoval svojich učeníkov, že keď prenasledovali mňa, budú aj Vás, napr. v Jánovi. Na mnohých miestach pripravuje svojich nasledovníkov, že budú zakúšať prenasledovanie. Apoštol Pavol v 2 Tim 3,12 hovorí „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní.“ Napriek tomu by som všetkých rád pozval ku Kristovi a môžem to doložiť aj na svojom živote, že keď som prežíval najhoršie chvíle a búrky života, tak Kristus sa nám dáva poznávať, ako svojim učeníkom, práve v tých búrkach. Zrovna som o tom na poslednej nedeli kázal v našom zbore. Keď sa pozrieme do Matúšovho evanjelia, tak tam máme informáciu o dvoch búrkach, ktoré učeníci zažili a ktoré Kristus utíšil. Je zaujímavé, že pri tej prvej búrke sa pýtajú čo to je za človeka, ktorého poslúchajú vietor aj more. Pri tej druhej búrke hovoria, iste si Boží syn a začínajú sa mu klaňať.

Povedal by som asi toľko, že to pozvanie, aby človek vydal svoj život Kristovi, aby prijal ním ponúkanú obeť zmierenia s Bohom. To je moje pozvanie ku Kristovi, pretože nikde inde človek nemôže nájsť ten pravý pokoj.

Pán hovorí: pokoj ktorý Vám ja dávam, nie je pokoj tohto sveta. Pokoj ktorý Vám ja dávam je úplne iný pokoj. A to je niečo, čo ľudia v dnešnej uponáhľanej dobe postrádajú. Žijú vo veľkom nepokoji, vo veľkých rozporoch. Na jednej strane sú hnaní po úspechu, bohatstve a na druhej strane si uvedomujú pominuteľnosť a zmar všetkého. Práve toto pozvanie ku pokoju, aby poznali skutočný pokoj, ktorý dáva jedine Kristus a ktorý môžeme získať úplne zdarma, keď uveríme v jeho zmiernu obeť za nás na kríži. To je pokoj, ktorý môžu dostať a ja im môžem povedať, že tento pokoj nestratia, ani keď príde nejaká tá búrka, alebo kríza. Môžem to doložiť aj na svojom živote, že Pán Boh je verný aj v tých najväčších búrkach života. On je jednak v tej lodi s nami a je aj kotvou nášho života.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium

Dobré správy

  • Ľuboš Štofko
    Všimli sme si, že aj Ježiš očakáva našu osobnú lásku k Nemu? Alebo pre našu predstavu o nezištnosti Jeho lásky máme sklon túto potrebu opomínať a sústrediť sa na to, že Bohu postačí, ak sa budeme snažiť odpúšťať blížnym a dávať almužny. Veď Ježiš je v každom z nich a láska voči ním je prejavom lásky voči Nemu!
    2017-10-17
  • Milada Passerini
    Pomáhame v prvom rade konkrétnym osobám ako osamelým matkám s dieťaťom, vdovám s deťmi, mnohopočetným rodinám, týranám ženám, detským domovom, ľuďom v krízových centrách, v azylových domoch i v zariadeniach napr. pre psychicky či fyzicky chorých a napokon v centrách pre ľudí bez domova.
    2017-10-06
  • Ľuboš Štofko
    Napriek tomu, že ide o takmer najbežnejšiu modlitbu v repertoári mojich a azda aj vašich modlitieb, Otčenášu som rozumel veľmi málo. S výnimkou úvodu - oslovenia: „Otče náš, ktorý si na nebesiach,“ sa mi ostatné formulácie prosieb javili štylisticky dosť nelogické a nedávali mi jasný zmysel.
    2017-10-04
  • Marek Nikolov
    Babka zomrela. Čítam smutnú správu, ktorú mi poslala moja Monika. Išlo o mamu nášho priateľa Braňa a poslednú žijúcu babku jeho dvoch malých detí.
    2017-09-26
  • Raniero Cantalamessa
    Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.
    2017-08-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.