Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Patrik Daniška

small_small_10. Patrik Daniska.jpg

Člen Fóra Života

Moje stretnutia s Ježišom Kristom nie sú bombastické ani ničím výnimočné: svätá omša, sväté prijímanie, spoveď... obyčajná „katolícka klasika“. Nemám však pocit, že by som závidel niektorým mojim americkým priateľom – „znovuzrodeným“ kresťanom. V mojom živote nie je žiadna výnimočná skúsenosť, žiaden jedinečný zlomový bod, ktorý by mi priniesol zásadnú zmenu. Na druhej strane však môžem povedať, že zažívam veľmi veľa drobných zmien a konverzií. Moja cesta k Pánu Bohu sa nezačala v jednom uvedomelom bode, skôr je to vytrvalostný beh. Niekedy sa mi beží dobre, niekedy sa ulievam, niekedy si možno dovolím aj malú prestávku. Ale vďaka Bohu vždy nachádzam novú silu, aby som sa znovu pustil do svojho behu.

Ak by som však predsa len mal spomenúť nejaké konkrétne momenty, mal som dva silné duchovné zážitky. Prvým bola spoveď, keď som mal asi 18 rokov a ďalším jedna svätá omša, keď som mal 28 rokov (čiže asi pred dvoma rokmi). Tá spoveď bola špecifická v tom, že od predchádzajúcej spovede ju delilo niekoľko rokov. Jednoducho som ako tínedžer prestal chodiť na spovede a na sväté prijímanie. Do kostola som chodil každú nedeľu, lebo som si povedal, že pri svojej intelektuálnej kríze a hľadaní by som nemal stratiť kontakt s Cirkvou. Počas toho obdobia som sa veľa pýtal na zmysel mnohých vecí a myslím, že som postupne prešiel od detskej viery k dospelej. Na spoveď som sa však po tých rokoch nevybral na základe nejakej zrelej úvahy. Otec mi jedného dňa povedal, že sa ide na spoveď a že by bolo načase, aby som už konečne šiel aj ja. Z nejakého dôvodu som mu tentoraz neoponoval. Neviem prečo. Prosto som už zrazu nemal potrebu špekulovať a šiel som sa vyspovedať. Po spovedi som sa cítil príjemne, ale začal som si aj rozumom viac uvedomovať, že mi boli odpustené hriechy. Zrazu sa mi zdalo hlúpe, že som sa spovedi vyhýbal. Moje bloky boli jednoducho preč...

Druhý silný moment bolo prežitie jednej svätej omše - obyčajnej omše v pracovný deň na obed. Nemal som vtedy dobrý deň. Bol som frustrovaný z práce, zvlášť z problematického vzťahu s jedným nadriadeným, cítil som sa unavený a bez chuti. Ale počas svätej omše, možno aj vďaka tomuto pocitu osamotenosti, som viac precítil neuveriteľnú blízkosť Krista vo sviatosti oltárnej: Ja si tam kľačím v kostole - psychicky nie zrovna v najlepšom stave - a len niekoľko metrov odo mňa je skutočné telo a krv Kristova! Pozeral som sa na farárove zdvihnuté ruky ako na zjavenie. Už som tento úkon videl tisíckrát, ale teraz som sa nedokázal ubrániť slzám dojatia. Ježiš sa mi tu sám od seba dáva, stačí si len vziať. Zrazu som vedel, že nie som, nikdy som nebol a nikdy nebudem sám. A takémuto faktu sa ťažko odoláva.

Myslím, že Boh ku mne prehovára aj inými spôsobmi, než som spomínal. Je to predovšetkým cez rozum, ktorý mi dal. Skúsim priblížiť, čo tým myslím. Niektorí moji spolužiaci sa ešte za študentských čias modlili, aby im Duch Svätý počas skúšky pomohol dobre odpovedať. Mňa však takáto modlitba nelákala. Boh ku mne skrze zdravý rozum totiž vravel, aby som sa veľmi na takéto výnimočné zásahy nespoliehal a radšej sa poriadne na skúšku pripravil. Je to ako známy príbeh o žene, ktorá vošla do levej klietky a myslela si, že ju Boh ochráni ako kedysi prvých kresťanov v antickom Ríme. Lev ju však usmrtil. Myslím, že „obyčajný“ zdravý rozum, ktorý nás varuje pred nebezpečnými šelmami, bol v tomto prípade tým skutočným Božím hlasom.

Prečo píšem o zdravom rozume? Pretože som presvedčený, že je to spôsob, ktorým mi Boh hovorí, čo odo mňa chce a aké je moje poslanie. Asi preto sa venujem aj ochrane nenarodeného života. Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj. A keď zabíjajú nevinné deti - chráň ich. Ak by sme žili v komunizme alebo nacizme, asi by som brojil proti týmto režimom. Teraz však nie sú takou aktuálnou hrozbou a priority sú iné. Keď sa snažím racionálne zhodnotiť, čo je najväčšou krivdou dnešnej doby, sú to potraty a iné formy ničenia nevinných ľudských bytostí. Možno raz rozumom dospejem k iným prioritám, kým však vec vidím takto, bol by som hlupák, ak by som sa nepokúsil priložiť ruku k dielu v ochrane života.

A čo by som poradil ľuďom, ktorí majú túžbu stretnúť Boha? Nuž, myslím, že treba hlavne čakať. Viera je dar a nedá sa získať na prvé zapísknutie. V živote každého človeka však z času na čas prichádzajú chvíle, kedy sa musí zamyslieť nad zmyslom tohto sveta a svojho života. Môže to byť smrť blízkej osoby, vážna choroba, zlyhanie v dôležitej veci. Keď príde takáto situácia, treba ju uchopiť ako šancu. Šancu premýšľať o tom, či toto všetko okolo nás má vôbec nejaký zmysel. V takej chvíli sa treba rozhodnúť buď pre „áno“ alebo pre „nie“. Môže v tom pomôcť aj modlitba: treba sa Boha spýtať, ako sa mám rozhodnúť. Ak v Boha neverím, nevadí, aj tak to treba skúsiť. Za opýtanie predsa nič nedám.

 

Patrik Daniška
Člen Fóra života


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium