Môj príbeh

Manželmi sú 15 rokov, starajú sa o 4 deti (Eva, Oto, Adam, Alexandra) a ďalšie dve majú v nebi. Oto je profesionálny vojak. Evka učí hru na klavír na ZUŠ. Pracujú aj žijú v Prešove. Momentálne slúžia na kurze Rút v GK CPR Sigord. Vo farnosti vypomáhajú s predmanželskou prípravou - prirodzeným plánovaním rodičovstva a vedením spoločenstva pri farnosti.
Centrum Sigord
Farnosť Povýšenia sv. Kríža

Manželstvo sme uzavreli z lásky. No každý z nás mal nejaké očakávania od toho druhého. Tužili sme byť milovaní. Ja som mala za sebou už jedno manželstvo a ešte som nebola uzdravená z mnohých zranení. Môj manžel Otik predo mnou nemal žiaden vzťah. Zo začiatku to bolo krásne, Pán nám požehnal dve deti, čiže sme mali tri, keďže ja som mala dcérku z prvého manželstva. Do chrámu sme chodili dá sa povedať zo zvyku, ja som bola predtým v chráme každý deň, ale po rozvode a v novom vzťahu sme to obmedzili na nedele a sviatky a postupne aj bez nejakého prežívania, keďže som nemohla pristupovať k sviatostiam a zdalo sa mi zbytočné tam vôbec chodiť.

Problémy v našom manželstve prišli veľmi skoro po narodení prvého syna. Bola som citlivá na každú manželovu kritiku alebo len škaredú poznámku na moju adresu a mala som pocit, že ma už nemá rád.

Prišiel strach, že ho stratím.  Keď urobil niečo, čo mi pripomenulo zážitok z predchádzajúceho manželstva, začala som sa s ním hádať, kričať, plakať. On vôbec nechápal, čo sa deje, čo mi je. Keď som sa mu snažila potom vysvetliť, čo prežívam, nechápal to a necítil potrebu so mnou tento problém riešiť, bol to môj problém....

Začala som si problémy riešiť sama po svojom. Hľadala som niekoho, kto by ma chápal. Najprv na internete, no keď som vypátrala, že môj manžel robí to isté, prestal ma zaujímať úplne, zamerala som sa na hľadanie svojho šťastia na diskotékach.

Doma sa naše rozhovorili obmedzili len na problémy týkajúce sa našich a detí a chodu domácnosti. Stretávali sme sa na dverách, keď som prišla domov, Otik odchádzal a opačne. Odrazu sme sa prestali hádať, vedeli sme sa dohodnúť, kto kedy pôjde na diskotéku, kto bude s deťmi a podobne. Prežívali sme takzvaný voľný vzťah a dokonca sme sa tým aj chválili a odporúčali iným. Obidvaja sme už mali iných partnerov a cítili sme sa šťastní. No tento stav šťastia netrval dlho, prišli iné problémy, nechceli sme sa už ani vracať domov, no nechceli sme sa ani rozvádzať kvôli deťom.

Prichádzali depresie a smútok z tohto neriešiteľného problému. Pamätám si deň, ako som plakala a začala som sa žalovať Bohu, ktorého som opustila, lebo som sa hanbila za to, čo robím a nechcela som, aby mi do toho rozprával.

Vedela som, že robím zle, no nemala som silu robiť ináč, bála som sa, že ostanem sama. Prosila som ho o pomoc, nech nájde spôsob ako sa dostať z tohto problému. Modlila som sa za seba, za Ota a za našich milencov. Netrvalo dlho a obidvaja naraz sme ostali sklamaní, obidvaja sme ostali opustení a sami. Vtedy mi Otik navrhol, aby sme urobili hrubú čiaru za tým, čo bolo a začali odznova, alebo sa rozviedli. Rozhodli sme sa začať odznova kvôli deťom. V tom čase mi prišlo aj rozhodnutie cirkevného súdu a anulácii môjho prvého manželstva. S Otikom sme sa teda zosobášili  cirkevne. No problémy sme nevedeli riešiť, stále sme sa pokúšali zabudnúť na minulosť, no pri každej hádke sme si ju pripomínali. Keď sme to ako tak ustáli, Otik musel odísť na misiu. Ostala som osem mesiacov sama s deťmi. Moje srdce ostalo prázdne. Nevidela som žiaden zmysel môjho života. Mala som však už priateľov, ktorí sa za mňa modlili a ja som zažila Boží dotyk, Jeho odpustenie, Jeho lásku. Začala som kráčať po Jeho ceste, aj keď som často padala, cítila som, že On ma dvíha a odpúšťa mi aj keď som slabá a neverná. Boh ma miloval, mal so mnou trpezlivosť, preukazoval mi Lásku. Cítila som sa šťastná, aj postupne som sa do Neho zamilovala. Začala som žiť život s Pánom, ako v reholi. Deti boli na boku, manžel tiež a ja som bola na každej púti, na všetkých cirkevných akciách, doma som sa zatvárala do izby, aby som bola sama s Bohom. Keď sa Otik vrátil z misie, môj vzťah s Bohom sa ešte viac prehĺbil.

Nechcela som s Otikom riešiť žiadne intímnosti, lebo som si myslela, že zrádzam Boha. Bola som na Otika tvrdá, chcela som, aby ma chápal a tiež sa obrátil.

On nebol v detstve vedený k Bohu, a tak ho Boh nezaujímal. Videl len ženu, z ktorej sa stala fanatička a ten Boh mu zobral ženu. Snažil sa ma nejako získať, začal chodiť do posilňovne, volal ma k sebe, aby cítil moju blízkosť, no odo mňa žiadna odozva. Lásku, ktorú mi dával Boh som si nechávala pre seba a Otik dostával len krik a výčitky. Raz prišiel domov z posilňovne a ukazoval mi svaly, ja som práve pozerala film o svätom Antonkovi. Cez slzy nad filmom som mu povedala:

„Ty si taký plytký. Tu sa pozri na Antonka, to je muž, Boží, Svätý a ty mi tu ukazuješ svaly.“

Doteraz ma bolí táto veta, ktorú som vtedy vyslovila a myslím, že to bol koniec aj Otikových posledných snách o záchranu manželstva. Začal si hľadať šťastie inde, Našiel si milenku. Cítil sa zlomený a povedal si, že má aj on právo byť šťastný. Jeho kamaráti ho podporovali a on začal rozmýšľať ako od nás odísť. Ja som to vôbec nevidela, lebo som sa cítila už taká úžasná, že mi vôbec nenapadlo, že by ma opustil. V tom čase sa už pripravoval na druhú misiu. Keď mi začalo dochádzať, že sa mi začína vzďaľovať, pripisovala som to stresu z misii. No išla som za kňazom z našej farnosti, nech mi poradí. Vyrozprávala som mu celý príbeh a on sa ma pýtal, či mám záujem o to, aby moje manželstvo bolo uzdravené. Čakala som, že ma bude ľutovať, no on mi povedal, že som Otikovi spôsobila veľa zlého ja. Pozerala som len na seba na svoje šťastie a to takto nefunguje.

V manželstve sa máme snažiť o to, aby ten druhý bol šťastný. Keď potrebujeme objatie, máme objímať. Keď potrebujeme pochvalu, máme chváliť a hlavne sa modliť za svojho manžela, manželku.

Rozhodla som sa zabojovať a skúsiť to takto, aj keď sa mi to zdalo nezmyselné. No prišiel deň pred odchodom na misiu a Otik mi oznámil , že má milenku a chce sa dať rozviesť. Mal všetko premyslené. Rozhodol sa, že po misii sa nasťahuje ku kamarátovi a po rozvode budú mať deti striedavú starostlivosť. Všetko sa mi zosypalo, nechcela som tomu veriť, myslela som, že ma iba naťahuje. Moja prvá cesta viedla na faru, kde som sa zosypala. Môj duchovný otec ma povzbudil, že sa budeme modliť a Boh určite vyhrá tento boj.

Bol to veľmi ťažký čas, zo začiatku som nemohla ani jesť, len som plakala. No aj napriek tomu som sa začala modliť ako nikdy predtým a prosila som Boha, aby mi ukázal cestu. Vtedy mi Boh ukázal všetky tie zlé veci, ktoré som spôsobila Otikovi a ja som cítila, že teraz je rad na mne, aby som zabojovala za naše manželstvo, no už nie sama, ale s Bohom. Musela som si uvedomiť svoju hriešnosť, koľko mi musel Boh odpustiť, Koľko trpezlivosti mal so mnou a že ma neustále dvíhal a viedol na správnu cestu. Postavil ma do pokory, uvedomila som si, že bez Neho som ničím a nie som schopná nič urobiť.

Prvým krokom bolo odpustiť sebe, Otikovi aj jeho milenke. Začala som sa modliť za ňu, aby si našla slobodného, aby bola šťastná, aby sa Otikove srdce premenilo, aby mi bol schopný odpustiť a aby sa uzdravil zo všetkých zranení, ktoré som mu spôsobila.

Všetko som odovzdala Bohu, aj keď moja viera bola veľmi malá. Otikovi som sa za všetko ospravedlnila, denne som mu hovorila ako ho ľúbim a ako mi chýba, aj keď som to ešte takto necítila. No tým, že som sa modlila za neho, vrátila sa do môjho srdca aj láska. S deťmi som sa rozprávala o tom, ako vnímajú ocka a pozerala som sa na neho ich očami, to mi veľmi pomohlo. No bol to ťažký boj, keď som Otikovi hovorila, že ho ľúbim a že mi chýba, pozerala na mňa kamenná tvár. Neverila som, že tento boj vyhráme. Mala som pocit, že meliem z posledného, no vtedy som najviac cítila Božiu Lásku a prítomnosť. Modlilo sa za nás veľa ľudí. No zlý bojoval proti nám. Dával mi samé „dobré nápady“, ktoré sa mi zdali super a len ťažko som ich dokázala rozlíšiť. Spomenula by som aspoň to, kde už skoro vyhral zlý.

Dostala som skvelý nápad, že sa budem modliť za svoju smrť. Boh si ma vezme k sebe a môj Otik bude šťastný s inou.

Skvelý nápad. Na druhý deň mi už bolo zle a každý deň horšie. Asi o týždeň začali v našom chráme misie a dostali sme ponuku urobiť si generálnu spoveď. To sa mi zdalo skvelé pred smrťou a tak som išla, dôkladne som sa pripravila, chcela som pred Pána predstúpiť úplne čistá. Po spovedi sa misionár zriekal na do mnou zlých duchov, zriekala som sa všetkého, čo on vnímal, že ma prenasleduje od detstva. Bolo to veľmi silné. Potom bola svätá liturgia, keď som prijala sväté prijímanie, odrazu som pocítila radosť Božieho víťazstva v mojom manželstve. Pochopila som, ako ma zlý zasa oklamal a zažila som ako ma naplnil Svätý Duch v podobe radosti, začala som sa smiať a ten smiech sa nedal ovládať, musela som sa skrývať, aby som nerušila ľudí v chráme. Tento zážitok ma nanovo povzbudil do boja. No stále som si nevedela predstaviť ako to Boh zariadi....

Keď som sa dozvedela, že manželova milenka sa s ním rozišla, myslela som, že máme vyhraté, ale Otik mi povedal, že so mnou už nikdy nechce byť, aj keby som bola posledná na svete. Nenávidel ma a nechcel už mať so mnou nič spoločné. Bála som sa, čo bude keď sa vráti. Dúfala som, že sa Boh ho do návratu domov uzdraví a Otik ma poprosí o odpustenie a začneme krásny život, alebo že to stále bude krátky čas na uzdravenie a bude musieť od nás odísť, aby došlo k jeho úplnému uzdraveniu. Modlila som sa, aby sa nestalo to, že ostane bývať doma a nebude ma chcieť. No presne to sa stalo. Kamarát, ku ktorému sa mal Otik nasťahovať sa po návrate s misie musel ženiť, takže už nemal v byte miesto pre Otika a keď sa vrátili, musel ostať bývať s nami. Čo bolo horšie, nebojoval za naše manželstvo, ale za lásku svojej už bývalej milenky. No vždy, keď za ňou išiel, písala som ľuďom, ktorí sa za nás modlili a prosila o modlitby. Modlila som sa k svätému Jozefovi za jeho čistotu a skutočne svätý Jozef pomohol. Zlý bojoval natoľko, že o Otika začali mať záujem aj iné ženy, ktoré on nejako odmietal, lebo im nedokázal dať lásku a nechcel ich využiť. Jedinou osobou, ktorá ho mohla utešovať v týchto ťažkých chvíľach som bola ja a snažila som sa skutočne byť pre neho, aj keď to bolo ťažké.

Navrhla som mu, aby sa ku mne správal aspoň ako ku kamarátke, nech na mňa nekričí a je milý, keď už chce s nami bývať. Aby netrpeli deti, lebo oni o ničom nevedeli. Otik sa snažil, dokonca už so mnou začal aj rozprávať, že aj keby ostal so mnou, nevie si predstaviť  že by sa ma vôbec dotkol, necítil ku mne už vôbec nič.

Keď som ho prosila, aby ma objal, že som mala ťažký deň, pritlačila som sa k nemu čo najviac a modlila sa, aby cítil objatie Boha, nie ľudské. Aby sa jeho srdce roztápalo. Bolo mi povedané, že nemám počúvať to, čo on kričí, ale jeho srdce, jeho zranené srdce, ktoré ma ľúbi, ale je teraz veľmi vzdialené odo mňa. Lebo jeho telo je ako jeden hnisajúci vred, keď budem počúvať a reagovať na jeho krik, budem kričať tiež a budem pichať do vredu a to ho bude ešte viac bolieť. Ale keď budem rozprávať slová lásky zranenému srdcu, bude to ako uzdravujúci balzam a skutočne to tak aj bolo. Otikove srdce sa pomaly premieňalo. Modlila som sa za neho hlavne v noci, keď spal. Boh skutočne viedol každý môj ďalší krok. S Otikom sme sa pomaly zbližovali, aj keď som musela pristúpiť k veciam, ktoré sa mi priečili, ale bola to jediná možnosť.

Raz v noci veľmi chcel byť so mnou, ale bojoval, tak som mu navrhla, že stále som jeho žena a keď túži po zblížení, som ochotná pristúpiť na nezáväzný, kamarátsky sex a nebudem si nič od toho sľubovať.

Veľmi sa mu to páčilo a ja som prosila Pána, aby bol aj v týchto chvíľach pri nás. Aby moje dotyky a boli plné lásky a nehy a presiaknuté Bohom. Možno to všetko vyzerá jednoducho, no bolo to veľmi ťažké pre mňa. Bez Boha by som toto všetko nedokázala robiť, som výbušná,  netrpezlivá a vôbec nie taká pokorná, aby som z vlastných síl toto dokázala. Len s Bohom som bola schopná všetko zvládnuť a často som upadala do sebaľútosti a smútku. Niekoľkokrát som si povedala, že končím, že to nemá význam, no Boh ma obklopil úžasnými ľuďmi, ktorí ma povzbudili a boli so mnou v tých najťažších chvíľach.

Otik si začal uvedomovať, že to všetko, čo sa deje, nie je náhoda, že sa mu všetky plány zrútili, nešlo mu do hlavy moje správanie, veľmi dobre ma poznal a vedel, že ja sama zo seba nie som schopná takto sa správať.

Bojoval proti mojej láske, no nechápal, že sa nenechám odradiť a idem ďalej. Začal rozmýšľať nad tým, že to musí byť niečo, čo je nad jeho chápanie.

Dokonca začal mať sny, v kostole, s kňazom, s biskupom pred ktorými sa ku mne priznával ako k manželke, aj keď v reálnom živote ma už ako manželku nebral. Veľmi mi pomohol náš kňaz, ktorý ho poprosil, aby urobil v chráme nejaké prednášky o Islame, keďže Otik je vyštudovaný religionista. Otik začal prednáškami o Islame, Judaizme a skončil pri Svätom Duchu

Neskôr sme vymysleli výlet z farnosti na tri dni, kde nás duchovný otec poprosil, aby sme prišli ako animátori. Bol to farský tábor v Ľutine. Tu nastal veľký zlom v Otikovom živote. Ľutina je úžasné, premodlené miesto. Tu sa Otikovi snívalo s Ježišom a tu sa ho prvý krát dotkla Božia Láska. Začal sa správať úplne ináč, bol pokojnejší a správal sa ku mne oveľa milšie. Keď sme prišli domov, povedal mi, že sa rozhodol dať nám poslednú šancu. Ak ešte mám záujem, mám zavolať na Sigord a keď bude voľný kurz Rút, tak tam so mnou pôjde. Nevedela som sa dočkať dňa, keď tam pôjdeme. Otika sa dotýkala každá prednáška, každý čas so mnou. Preplakal celý víkend.

V sobotu večer si ma posadil na kolená a plakali sme spolu. Povedal mi, že už nebudem bojovať sama, že bude bojovať so mnou za celú rodinu.

Pristúpil ku sviatosti zmierenia a začal žiť život s Pánom a krásny nový vzťah so mnou. Postupne nám Pán ukázal ešte veľa vecí, ktoré bolo treba očistiť a dať do poriadku. Začali sme chodiť na ďalšie kurzy na Sigorde a Pán nám do srdca vložil túžbu slúžiť na kurze Rút. Boh zmenil naše životy úplne. Dal nám nových priateľov, dal nám novú rodinu na Sigorde a dal nám možnosť slúžiť na kurze, kde môžeme rozprávať aké veľké veci urobil Pán v našom živote a stále robí. Urobil oveľa viac ako som prosila, splnil moje najtajnejšie túžby, ktoré som nemohla vysloviť, lebo som nemala odvahu Ho žiadať po tom všetkom zlom, čo som v živote urobila.

Ďakujeme Bohu za všetko a prosíme za všetky manželstvá, aby mali ochotu bojovať, lebo Bohu nič nie je nemožné. Amen.