Dobré správy

  • Branislav Škripek
    Pomoc pre utečencov musí byť dobrovoľná a len v takej miere, v akej je schopná krajina reálne pomôcť a s tým, že pod našou strechou platia naše pravidlá. Ak toto nebude zachované, zarábame si na budúce problémy.
    2019-04-24
  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ondrej Pokoráczki
Chcel som dokázať, že Boh neexistuje.

small_Ondrej s manzelkou Jankou (1).jpg

Muž, manžel a otec.

Mal som dvadsaťpät rokov, keď nastal v mojom živote obrovský zvrat, keď som sa doslova stretol so živým Ježišom Kristom. Tomu však predchádzalo dosť premárnených rokov vo vzbure a popieraní Boha, napriek tomu, že som vyrastal ako dieťa v cirkvi. Moji rodičia chodili do kostola, a ja samozrejme s nimi. Navštevoval som nedeľné besiedky, neskôr dorast, potom som chodil do mládeže. Ako dieťa som mal veľmi rád biblické príbehy, všetky som ich z besiedky poznal a ako tínedžer som dosť dobre už poznal celú Bibliu.

Keď som dospieval, začal som veci viacej skúmať a pozorovať a nadobúdal som čoraz viacej pocit, že kresťanstvo je len taká forma, ako udržať ľudí v nejakej podriadenosti, poslušnosti a morálke. Zdalo sa mi, že Boh vlastne nie je. A prečo som tento pocit mal?

V podstate to začalo už v detstve. Za komunizmu nebolo veľmi bežné a zaužívané chodiť do kostolov a tak som bol v škole akousi výnimkou... vymykal som sa z toho, čo robili a čím žili všetci moji ostatní spolužiaci. Zatiaľ čo oni si napríklad v škole hovorili a rozoberali nedeľné rozprávky v televízii, ja som žiadnu nikdy nevidel, lebo som v tom čase býval vždy v kostole. Takže som mal pocit, že sa neviem s deťmi zo školy ani poriadne baviť a cítil som sa ako outsider, ktorý sa nevie pridať do žiadneho rozhovoru.

Tiež k môjmu prehodnocovaniu, že Boh asi nie je prispelo aj to, že som začal vnímať rozpor medzi tým, čo sa učí a čo sa žije. V besiedke nás učili Božie prikázania – nevezmeš, nescudzoložíš, nepokradneš a všetky ďalšie... ale keď sme prišli z kostola, zjedli sme obed a po obede ma mama často posielala na ďatelinu pre naše zajace. A keď som sa jej pýtal: „Mami a kam mám ísť na ďatelinu?“ poslala ma na družstevné pole. Povedal som jej: „Ale veď to nie je naše, mami! A v besiedke nás dnes učili, že kradnúť sa nemá.“ Nato mi mama dala poza uši a spýtala sa: „A to ťa v besiedke neučili, že nemáš odvrávať rodičom?“ Rozkázala mi poslúchať ju, nuž som musel zobrať bedničku a ísť na družstevnú ďatelinu.Takže som po čase a s pribúdajúcim vekom dospel k vnútornému rozporu, že na jednej strane mi hovoria, že kradnúť sa nesmie, že je to hriech, ale na druhej strane ma nútia kradnúť.

Vtedy som absolútne nechápal a nevedel, že je rozdiel medzi náboženstvom a kresťanstvom, medzi tým – byť náboženským človekom s tvárnosťou pobožnosti a medzi tým – byť skutočným kresťanom, mať živú vieru. Postupne som začal náboženstvo a kresťanstvo, čo bolo pre mňa jedno a to isté – nenávidieť.

Keďže som vyrastal pod istou „drezúrou“ mojich rodičov – musel som ako dieťa poslúchať, tak som (práve kvôli tomuto vnútornému rozporu) premýšľal, že keď budem mať 18 rokov, už mi nikto nebude môcť povedať, čo mám robiť, kam mám chodiť, čo mám hovoriť a ako žiť, ale že odídem z domu... A to som aj naozaj po dovŕšení osemnástich rokov urobil. Zbalil som si nejaké veci a odišiel som z domu.

Stal som sa príživníkom, dnes sa tomu hovorí bezdomovcom. Túlal som sa po uliciach, prespával som všelikde po vonku, v činžiakoch som si zbieral rohože, na ktorých som si ustlal, keď bolo chladno a takto som žil. Keď som mal 19 rokov, vtedy bola ešte povinná základná vojenská služba a tak aj mňa odvelili za vojaka. Na dva roky, ZVS bola vtedy ešte dvojročná. Tam ma trochu „spacifikovali“, ale nijak veľmi som sa nezmenil v spôsobe života. Ušiel som odtiaľ, samozrejme ma dali hľadať, vyslali eskortu, našli ma, a šiel som do vojenskej basy. A takto to pokračovalo. Na vojne ma málinko skorigovali v rámci tohto môjho svojvoľného života, ale nijak významne. Keď som sa vrátil po vojne domov, oženil som sa. So ženou sme mali byt a snažil som sa žiť nejakým spôsobom života, ako som vedel, ale stále dosť nezáväzným, slobodným a nezodpovedným. Alkohol, zábavy, krčmy, reštaurácie, podniky... či už sám, alebo s manželkou – toto bolo na dennom poriadku.

Kresťanstvo, náboženstvo, Boh, Ježiš Kristus... ani nič, čo s tým bolo akokoľvek spojené, som nechcel ani len o tom počuť. Nezaujímalo ma to a nenávidel som to.

Keď padla železná opona a prišla demokracia, zrazu bolo v uliciach plno kresťanov a to som tiež nenávidel. Mal som na nich taký názor, ako keď vyjdú huby po daždi, že zrazu sú tu a robia nejaké akcie a evanjelizácie a posmieval som sa im, že kde je ten váš Boh? V Leviciach boli vtedy takmer každý týždeň nejaké evanjelizačné akcie. Nenávidel som to. Až jedného dňa prišiel za mnou spolužiak zo školy a zaklopal mi na dvere. Bol svedok jehovov, ale ja som to vtedy nevedel a ani som to nerozlišoval. Otvoril som a keď som ho zbadal, mal som radosť, že ho vidím. Boli sme spolužiaci zo základnej školy, on ma navštívil po rokoch, (myslel som si, že len tak ako starého kamaráta), a tak som na neho nadšene zvolal: „Nazdar Michal! Ako sa máš? Ako si ma tu našiel? Poď ďalej...“ A hneď som ho pozval dnu. V detstve sme spolu chodili do školy, sedeli sme v jednej lavici a dokonca sme patrili do tej istej cirkvi. Oboch nás naše mamy nútili chodiť do besiedky, kde sme obaja neradi chodili, takže sme mali toho dosť spoločného. Dokonca sa nám aj obom v škole rovnako posmievali za to, že sme nábožní takže sme si už na ZDŠ-ke dosť spolu rozumeli a boli sme dvaja dobrí kamaráti. Zrazu sa po rokoch objavil v mojich dverách, všetky spomienky sa mi vynorili a tak som ho s nadšením pozval dnu a chcel ho pohostiť. Pýtam sa ho: „Dáš si víno? Pivo? Borovičku? Zapálime si...“ A on na všetko reagoval že nie, nie, nie. Stále som netušil, že je svedok jehovov a tak som sa ho pýtal, ako ma našiel, kde sa tu vzal, prečo prišiel. Bolo to asi pol roka po páde železnej opony. A on zrazu povedal: „No, ja som ti priniesol dobrú správu.“ Vtedy sa po nežnej revolúcii začalo rozbiehať súkromné podnikanie, vznikali firmy a tak som uvažoval, či mi prišiel ponúknuť nejakú dobrú prácu za 25 tisíc mesačne, kde by som sa veľa nenarobil. Toto by bola pre mňa jediná dobrá správa. Ale nič také. Z neho po chvíli „vypadla“ veta, že či viem, že sa blíži koniec sveta. Pozrel som sa na neho, či je normálny. Akože – toto je tá dobrá správa? Ak by mal byť koniec sveta, tak neviem pre koho je toto dobrá správa, ale pre mňa určite nie. Ale aj tak – môže toto byť pre niekoho dobrá správa? A keď som sa začal nad ním zamýšľať, zrazu mi napadlo, že asi bude svedok jehovov. A pýtam sa ho na rovinu: „Michal, počuj, nedal si sa ty k svedkom jehovovým? Nie si svedok jehovov?“ Najskôr sa vykrúcal, ale potom priznal, že áno. A mne ho zrazu ako starého dobrého kamaráta prišlo úprimne veľmi ľúto, že žije v nejakom hlúpom náboženstve. A tak som sa rozhodol, že ho zachránim, že ja mu ukážem, čo je skutočný život! Ženy, zábava, chlast, rozkoš... toto musí spoznať, a nie čítať nejakú bibliu! Nemôže sa, chudák, ani poriadne zo života radovať... a vážne som uvažoval, že ja ho z toho „vytiahnem“ a pomôžem mu, aby spoznal radosti skutočného života, ktoré svet ponúka. A zaumienil som si, že mu vyvrátim jeho názory a dokážem, že Boh neexistuje, že písmo si samo sebe odporuje a teda to nemôže byť pravda.

Mal som (z besiedky, dorastu a mládeže) dosť dobré znalosti Písma, ale napriek tomu som vtedy dobehol domov za mamou a prosil som ju: „Mami, prosím ťa daj mi Bibliu!“ A moja mamina sa zhrozila, že načo je už len mne Biblia. Ale ja som ju len prosil, nech mi ju dá, že veľmi potrebujem Bibliu. Tak mi horko-ťažko dala Roháčkov preklad, Starú aj Novú zmluvu. Prišiel som s ňou domov a pohrúžil sa do štúdia Písma. Celé dni som čítal, študoval, robil si poznámky a mal som plné štyri hrubé zošity A4 popísané poznámkami, ktoré som používal, aby som vedel Michalovi argumentovať, dokazovať a v konečnom dôsledku vyvrátiť, že Boh neexistuje, že Biblia si protirečí a že je to absolútna hlúposť. Michal chodil ku nám každý týždeň vždy vo štvrtok o štvrtej popoludní na naše spoločné stretnutia a my sme do desiatej večer zvykli diskutovať o veciach a o Písme. Často to bolo medzi nami búrlivé a končilo to hádkami a rozpormi. Potom som vždy celý ďalší týždeň znovu študoval a dopĺňal si poznámky a po týždni sme sa opäť stretli. Michal sa mi snažil vyvracať moje argumenty a ja jemu tie jeho. Takto sme sa handrkovali. Mne už vtedy Duch svätý (hoci som to vtedy nevedel, že to bol on) zjavoval pravdu o tom, kto je Ježiš Kristus, prečo prišiel na zem, kým je a čo pre mňa znamená a v podstate všetko o Ježišovi Kristovi mi začal Duch svätý zjavovať.

Michal, ako svedok jehovov, neveril, že Ježiš Kristus je Boh, ktorý prišiel na zem a stal sa synom človeka, takže postupne sa naša diskusia posunula k hádkam a dokazovaniu Ježišovho božstva.

Ja, ktorý som ho chcel pôvodne presvedčiť o tom, že Boh neexistuje, som došiel do štádia, že som Michalovi dokazoval, že Ježiš Kristus je Boh, ktorý prišiel v ľudskom tele na zem, stal sa synom človeka a vydal sám seba za nás...

On mi vravel, že to tak nie je, že som sa asi pomiatol, že Ježiš bol iba človek, ktorý bol pekným vzorom života, ako máme žiť aj my. Ja som sa vtedy strašne na neho nahneval, (bol som vtedy dosť prchký človek) a doslova som ho chytil za golier, vyhodil von z bytu a ešte aj topánky som za ním vyšmaril na chodbu so slovami, že ho už nechcem nikdy viacej vidieť. Dnes by som to už samozrejme neurobil, ale vtedy som bol stále človek žijúci v hriechu a vo svete a v podstate som bol na tej istej lodi ako on. Zatiaľ čo on neveril, že Ježiš Kristus je Boh, ja som to síce hovoril aj veril, ale neprijal som ho za svojho Pána a spasiteľa. Potom, ako som ho vyhodil z bytu, som zrazu ostal bezradný a nevedel som, čo mám robiť. Bol som už presvedčený, že Ježiš Kristus je Boh, ktorý prišiel v tele na zem a vydal sa za nás ako obeť za naše hriechy, ale tiež som vedel, že keby zajtra Ježiš prišiel, tak by to bola pre mňa veľmi zlá správa. Vedel som, že môj život by skončil vo večnom zatratení. Toto som si bol stopercentne istý.

Keď som Michala vyhodil z bytu, bolo asi štvrť na deväť večer a ja som sa do jednej v noci trápil, lebo som nevedel, čo so sebou. Prechádzal som sa po byte, bol som nervózny a nevedel som, čo mám urobiť... cítil som beznádej a stále som vnímal akoby „peklo na jazyku“. Vedel som, že je so mnou zle a chcel som to dať nejak do poriadku. Rozmýšľal som ako, ale na nič som neprichádzal. Uvedomoval som si, že aj keby som čokoľvek urobil a všetko by som chcel dať do poriadku, že to nepostačí. Snažil som sa ľahnúť a spať, ešte asi o jedenástej večer, ale bol som tak bezradný, že som každú chvíľu musel znova vstať a prechádzať sa, lebo som nemohol zaspať. Až som nakoniec asi okolo jednej v noci v zúfalstve zakričal:

„Pane, ja neviem čo mám robiť, ale prosím ťa, zmiluj sa nado mnou a zachráň ma. Je mi hrozne ľúto života, ktorý som premárnil, je mi veľmi ľúto, že som tebou opovrhoval, odpusť mi...“

A vyznával som mu všetky hriechy a volal som na Neho, aby sa zmiloval nado mnou a zachránil ma. Takto som na posteli prosil o odpustenie, keď sa zrazu celá miestnosť naplnila Božou prítomnosťou, a ja som sa cítil byť akoby úplne objímaný. Zalialo ma teplo a Božia láska... mal som silno zatvorené oči, lebo som mal pocit, že keď ich otvorím, tak Ho uvidím a toho som sa ešte bál. Tak som tam len tak sedel na posteli v Jeho prítomnosti a láske a vnímal som Jeho objatie a ako mi hovorí – Môj si. Milujem ťa. Môj si. A chcel som mu len ďakovať a ďakovať, ale nebol som schopný ani nič povedať, len zo mňa vychádzalo niečo v nezrozumiteľnej reči. A zrazu na mňa došiel úplne hlboký spánok... hoci som nechcel zaspať a chcel som si vychutnávať Jeho prítomnosť, každú chvíľu, každý moment, ale akokoľvek som sa tomu spánku bránil, nemohol som si pomôcť... Bolo to, ako keď vám pichnú narkózu – proste som napriek mojej snahe, zaspal.

Prvá vec, ktorú som si nemohol nevšimnúť hneď ráno, keď som sa zobudil, bolo, že som sa zobudil výborne vyspatý. Vstával som do práce pravidelne o piatej a keď som aj chodieval spať večer skôr, o ôsmej alebo o deviatej, ráno som sa vždy budil vyčerpaný. Nikdy som si dobre neodpočinul, ale myslel som si, že to tak proste je, že takto to má každý. Túto noc, spal som iba 4 hodiny, ale po prvýkrát v živote som zažil, čo je to mať skutočný odpočinok. Vyspal som sa tak, ako nikdy predtým, hoci som spal oveľa menej než inokedy. Oddýchol som si, akoby som spal 12 hodín a vstával som s veľkou ľahkosťou. Druhá vec, čo som si uvedomil, keď som v to ráno vstal bolo, že ma vôbec nebolí sánka. Mňa totiž, po každej noci, bolievali ráno sánky, lebo som ich v spánku mával veľmi silno stisnuté, a potom mi trvalo vždy aj hodinu, než som to ráno rozcvičil a rozhýbal, aby ma prestali bolieť. V toto ráno po prvýkrát nie, nič ma nebolelo. Čudoval som sa, chytal som si sánky a divil sa, ako je možné. Ďalšia vec bola pre mňa tiež veľmi neobvyklá. Mal som taký zvyk – ísť si ráno hneď po zobudení postaviť vodu na kávu, urobiť si hygienu a potom si vypiť kávu aj s cigaretkou. Ako som si však v to ráno zapálil cigaretu a potiahol, naplo ma a musel som utekať na záchod. Nerozumel som, čo sa mi deje... vtedy som nevedel, čo znamenajú verše o tom, že sa treba znova narodiť, ale neskôr som pochopil, že to bolo presne to, čo sa mi dialo, že sa človek po znovuzrodení stáva úplne novou bytosťou. Staré pominulo a všetko je nové. Potom som išiel do práce a diala sa ďalšia zvláštna vec, ktorej som sa až zľakol. Keď počujete štebotať ráno vtáky, tak je to normálne, že si štebocú a nahovárajú si partnerku. Ale keď ich počujete spievať a vnímate, že spievajú a oslavujú Boha za to, že vychádza ranná zora, velebia Ho a celý deň uctievajú, tak to také bežné nie je a to ma udivilo.

Keď som potom neskôr začal chodiť do cirkvi, postupne som sa učil a spoznával mnohé Božie pravdy, a až vtedy som začal chápať, čo sa mi to vlastne v tú noc a ďalšie dni po nej stalo, o čom som dovtedy nemal žiadne vyučovanie a poznanie.

Napríklad som ani netušil, keď som ešte Michalovi vysvetľoval, kto je Ježiš Kristus, že mi to vlastne zjavoval Duch svätý. Vo svojej – vtedy ešte svetáckosti – som si myslel, aký som šikovný, na čo som prišiel, čo som objavil. A potom, keď som urobil pokánie, prijal Ho za svojho Pána a spasiteľa, zrazu som videl – Pane, to nie ja, to ty si bol, kto mi zjavoval pravdu. To ty si ma viedol do Božieho slova... Nech už som s akoukoľvek prvotnou pohnútkou išiel študovať Písmo, (dokazovať Michalovi, že sa mýli) viem, že Duch svätý tam už vtedy bol prítomný. A Duch svätý dňom i nocou na mne pracoval, aby mi zjavoval pravdu. Hoci ja som chodil hore dole cez Bibliu a vyhľadával verše, aby som nachádzal a poukazoval na protirečenie Písma, Boh na mne neúnavne pracoval, aby mi zjavil a odkryl pravdu, aby som ju spoznal a prijal.

Z Božej milosti a dobroty mi to Boh dal zažiť a spoznať Pravdu, ktorá ma vyslobodila. Rozhodol som sa dokázať a vyvrátiť pravdu, ale nakoniec som ju potvrdil a prijal... a toto mohol urobiť iba Ježiš Kristus, živý Boh v tele, skrze Ducha svätého, ktorého nám dal, aby nás vovádzal do každej pravdy.

Dnes žijeme s manželkou Jankou a dcérkou Danielkou v Bátovciach pri Leviciach a slúžime celým srdcom Pánovi. Veľa času trávim uctievaním, vnímam Božie srdce pre Levice a modlím sa za toto mesto, lebo mi to Pán dáva ako bremeno - modliť sa za tunajšiu cirkev, za jednotu a lásku v tele Kristovom.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium