Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Marián Lipovský
Život s Bohom

small_rodinka.jpg

Iniciátor a spoluzakladateľ festivalu CAMPFEST
a organizácie Mládež pre Krista.
Spevák skupiny Timothy.

Do svojich 17 rokov som bol aktívnym športovcom a v špeciálnej športovej triede som sa venoval hlavne atletike. Išlo mi to celkom dobre. Bol som napr. druhý na majstrovstvách Slovenska v prekážkovom behu na sto metrov a tretí v skoku do výšky. A bral som to naozaj vážne. Trénoval som dva, niekedy aj tri krát za deň. To bol môj život. No a popri tom ma mamka vodila do modlitebne CB v Prešove. Práve tam som stretol chalanov, ktorí hrali muziku. A to dosť dobrú muziku. Nejakým zázrakom ma vzali medzi seba a učili hrať na basgitaru. Špeciálne bolo, že popri nácvikoch veľa hovorili o ich osobnom, živom vzťahu s Pánom Ježišom. Bolo to pre mňa ako keby som objavil novú planétu.

Ich život ma inšpiroval a tak som si raz večer dobrovoľne kľakol na kolená a povedal: “Bože, neviem čo sa stalo, ale už viem, že si a chcem žiť pre Teba.” Táto osobná, úprimná modlitba nastavila úplne nové súradnice môjho života.

Nasledujúce mesiace po tejto skúsenosti som ale začal prežívať vážny smútok. Začal vo mne boj. Boj o to ako chcem žiť a ako v skutočnosti žijem. Napríklad niektoré športové akcie začínali divou diskotékou a končili rôznymi nočnými párty…Raz bol napr. výsledok taký, že sme sa večer pred basketbalovým zápasom o tretie miesto (na basketbalovom turnaji stredných škôl z celého Československa) spolu so súpermi, opili a takmer neboli schopní hrať.

Ja som tam vystrelil na vlastný kôš a môj spoluhráč po prihrávke preletel cez bočnú čiaru a zaspal aj s loptou na žinienkach…Rozhodca a tréner z nás šediveli.

A ja som mal zo seba veľmi zlé pocity a prehry s hriechom ma ubíjali. Ale Pán Boh to so mnou nevzdal a začal prečisťovať môj život. Čím viac som k Nemu volal o pomoc a denne čítal Jeho slovo, tým viac mi On dával silu nechať starý spôsob života. Jedného dňa mi dal veľmi osobne prežiť, že ma miluje takého, aký som. S mojimi výhrami aj prehrami. A ja som vedel, že už nechcem nikdy naspäť.

Prečisťovanie pokračovalo a v jedno prvomájové odpoludnie bol s nami na výlete starší kresťan. Jemu Pán pri spoločnej modlitbe ukázal, že sú medzi nami dvaja ľudia, ktorí majú vo svojom živote niečo radšej ako Pána Ježiša. Najprv som si myslel, že mňa sa to týkať nemôže.

Pravda bola taká, že všade, kde som bol, som vo svojich myšlienkach behal, skákal do výšky, vypočítaval som krokový rytmus medzi prekážkami atď… poznal som všetky atletické svetové rekordy. Bol som v tom po uši.

Keď sme išli z výletu, jedno dievča sa ma spýtalo, či to nebolo o mne. Odpovedal som, že určite nie. Keď som potom doma pozrel na moju stenu “vytapetovanú” diplomami a medailami, pochopil som. Tam vysela moja pýcha a zmysel života. Naučil som sa novú lekciu. Nie je nič zlé na samotnom športe, ale milovať ho viac ako Pána Boha je hriech. A tak som dal všetko zo steny dole a vzdal sa Ježišovi. Modlil som sa: “Pane Ježišu, CELÝ môj život patrí Tebe”. Bolo to veľmi oslobodzujúce. A kedykoľvek dáme Bohu prvé miesto v našom živote, to aj vždy oslobodzujúce bude. Neskôr som s profesionálnym športom úplne prestal aj kôli zranenému kolenu a iným túžbam, ktoré On vložil do môjho srdca.

Pár rokov po tejto skúsenosti sme spolu s kapelou Timothy prenajali sálu PKO v Prešove a začali organizovať “Klub Knihy života”. Bol to jednoduchý program s hudbou, tou najlepšou akú sme vedeli vtedy robiť, s osobnými svedectvami mladých kresťanov, jednoduchými praktickými kázňami. Dávali sme veľa evanjelizačných výziev a povzbudzovali mladých žiť celým srdcom pre Ježiša.

Mávali sme ich každé dva týždne. Vznikli viaceré skupinky pre nových kresťanov a s ich vedúcimi sme sa stretávali každú tretiu sobotu na spoločných raňajkách u nás doma. Raňajkovali sme a popri tom rozprávali svedectvá zo skupiniek. Popri tejto službe sa zároveň rozbehla modlitebná reťaz za Prešov a celé Slovensko. Trvala takmer 5 rokov a takmer každú hodinu stál niekto v modlitbách za vládu, primátora, policajtov, farárov a kazateľov, riaditeľov skôl atď. Otvorili sa nám dvere zakladať skupinky aj po Stredných školách, rozbehli sa Rock Solid kluby pre tínedžerov, Timothu školu pre mladých kresťanov, kurz Danielová Generácia pre mladých vedúcich a zároveň kapela Timothy sme začali slúžiť po celom Slovensku. Takto vznikla potreba zastrešiť celú službu a to všetko viedlo v roku 1995 ku založeniu organizácie Mládež pre Krista.

„Keď nebolo na zubnú pastu.“

V Mládeži pre Krista sme od samého začiatku boli závislí len na Pánu Bohu. Nemali sme od nikoho žiadnu pravidelnú finančnú podporu, a tak nám ostala len horlivá modlitba. A Pán Boh sa o nás naozaj verne staral. Učili sme sa prakticky čo znamená, že ak si On niečo objedná, potom to aj zaplatí. Mnohohokrát sme ale prežívali strach a často sme boli v situáciach keď sme netušili ako On zariadi peniaze na nasledujúcu akciu, alebo výplaty. A kedže služba rástla a k prvým dvom zamestnancom pribudli postupne ďalší desiati, naše obavy často vyrástli vyššie, ako bola naša dôvera v Jeho vernosť. Častejšie nám “meškali” výplaty aj 3 mesiace, ale išli sme v službe ďalej. No keď sme už nemali výplaty sedem mesiacov, začalo to byť veľmi drsné. Skladali sme sa už aj na toaletný papier a zubnú pastu.

Zdalo sa nám, že asi prišiel čas, aby sme si našli civilné zamestnanie a slúžili len popri práci. No práve v tom čase nás navštívili dvaja ľudia zo S. Írska. Povedali, že sú tu vlastne preto, aby zaplatili naše dlhy (zhruba sedemmesačné výplaty pre desiatich ľudí!!!), a že chcú za nami stáť, kým len budú môcť. Viete si predstaviť môj šok. Dovtedy som o niečom takom čítal len v amerických knihách

„Dievča, ktoré mi zostávalo v hlave“.

Na jednej konferencii v strede Slovenska, počas skupiniek, som si všimol krásne dievča. Sedelo vedľa mňa a z plných pľúc spievalo Pánu Bohu. A nevšímalo si ma :( Keď som ju ale zbadal o nejaký čas neskôr na jednej mládežnickej akcii v Košiciach, už mi to až tak jedno nebolo. Uvidel som ju hneď, lebo jej ruky boli tie prvé, ktoré sa zdvihli pri prvom akorde počas chvál. Začal som teda znovu viac chodiť na ich stretká a zisťovať čo je zač. Môj dobrý priateľ bol vedúci ich mládeže, a tak som mu všetko vyklopil. To o čom som ale nevedel ja bolo, že on to povedal jej. Po takmer deviatich mesiacoch modlitieb a naberania odvahy som ju nakoniec pozval na prechádzku. Povedal som jej všetko. Ona mi povedala, že už o tom dávno vie (a ja som pritom rozmýšľal, či to je kresťanské zahlušiť jej vedúceho . Potom ona, po jej hodinovom -večne dlhom - preslove, ktorý pre mňa nevyzeral veľmi pozitívne povedala, že by bolo fajn sa spoznávať.A ja som tomu v tej chvíli nevedel od radosti uveriť. Po šiestich mesiacoch chodenia sme boli zasnúbený a po deviatich sme sa vzali. Jednoducho bolo všetko jasné.

Ľudka je pre mňa veľkým darom! Keby neexistovala, asi by som vôbec nemohl robiť službu v akej som. Stojí vedľa mňa a dopĺňa moje slabosti. Pán Boh má z nej určite veľkú radosť. O mojej ani nehovorím

Veľká vízia a vystrašení nováčikovia

V roku 1999 sme v Prešove otvorili mládežnickú kaviareň a ten istý tyždeň začal aj prvý ročník festivalu CampFest. Takže dve šialené, nové služby naraz. Bol to ťažký pôrod, ale prežili sme. Čo sa týkalo Campfestu, od samého začiatku nám bolo jasné, že nás Pán Boh nevolá robiť festival, ale evanjelizačný a motivačný nástroj pre mladú generáciu na Slovensku. A to v spolupráci s inými vedúcimi, ktorí majú na srdci prácu s mládežou.

Víziu sme vtesnali do troch slov: Prebudenie, Mobilizácia a Spolupráca.

Prvý ročník sa začal aj prvým zázrakom. Prípravu sme rozbehli v januári 1999 a koncom júna sa Campfest narodil. Dnes by som si to za takú krátku dobu nevedel predstaviť.

Boli sme neskúsení, absolútni nováčikovia. A veľmi, veľmi vystrašení ako to dopadne. Ku tomu ešťe tri dni pred Campfestom strašne pršalo, boli sme premoknutí a premrznutí. A báli sme sa, či vôbec niekto príde a ako zaplatíme všetky dlhy. Bola to dobrá škola pokory a závislosti na Pánu Bohu. Ostávalo nám len spoliehať na Boha a volať na Neho. Veď to On nás do toho zavolal a má moc aj zachrániť.

Nakoniec prišlo viac ako dve tisíc ľudí a viacej mladých ľudí tam urobilo prvý krok za Pánom Ježišom. Bol to celkom slušný začiatok. A dokonca keď Campfest skončil a zostal nám, na naše pomery, dosť veľký dlh, prišiel telefonát od jedného božieho muža, ktorý sa rozhodol to všetko zaplatiť! Vďaka Bohu!

To, že Pán stojí za touto akciou nám potvrdil aj vtedy, keď sme boli nútení, po ôsmych rokoch festivalu, nájsť iné miesto pre Campfest. Tím vedúcich sme sa raz boli pozrieť na Ranč do Kráľovej Lehoty a nadchla nás krásna príroda, veľká lúka a susediaci originálny Ranč. Po nejakom čase sme dokonca zistili, že Ranč je na predaj! A kedže Pán Boh to už mal dávno premyslené, dal ho na srdce nášmu priateľovi, podnikateľovi, ktorý si požičal peniaze a kúpil ho pre našu službu. Znie to ako v americkom filme, ale je to naozaj realita. Pán Boh je dobrý a verný Boh.

Ranč Kráľová Lehota je miesto nielen pre Campfest, ale tiež tu celý rok tu môžu prebiehať rôzne kempy, semináre, víkendovky a konferencie pre kresťanov z celého Slovenska. A zároveň je tu miesto na oddych v krásnej prírode a nabratie nových síl pre rodiny, spoločenstvá, mládežnické skupinky atď. A modlíme sa, aby „Kráľova Lehota“ bola pre každého miestom stretnutia s Pánom Ježišom, ktorému to tu všetko patrí.

Na záver len chcem povedať o tom, čo často ja a možno aj viacerí prežívame. Zdá sa mi, že čím sme starší, tým sa častejšie bojíme robiť nové kroky viery. Očakávať na Pána Boha nové „zázraky“. Veď toľko krát sme sa už „popálili“. Stávame sa príliš opatrní, aby sme sa znovu v niečom nesklamali. A tiež sme možno niektorí sklamaní, lebo sa nám zdá, že očakávané prebudenie v spoločenstve, cirkvi, na mládeži, akokeby neprichádzalo.

Niekdo si pod slovom „prebudenie“ môže predstavovať, že se naraz niečo stane a „je to tam“. Samozrejme, že Boh robí aj také veci a budem rád, keď to urobí aj v našom národe hoci aj týmto spôsobom. Ale pre mňa prebudenie tiež znamená, že sa Božie slovo a Jeho kráľovstvo šíri skrze Božie deti. Že je ako kvas, ktorý prekvasí celé cesto a preteká cez okraj.

A verím, že prebudenie na Slovensku už beží dlhšiu dobu. Teraz vidíme, ako rašia rastlinky. Božie slovo sa hlása a Pán si vytvára ľud, ktorý hovorí Jeho chvály...a na viacerých miestach môžeme ochutnávať z Jeho ovocia.

V Mládeži pre Krista túto víziu zdieľame a chceme tento obraz spolu s vami aj naďalej kresliť. Nech sa Pán Boh dotkne tejto našej generácie a nech to ide cez všetky denominácie a ľudí na celom Slovensku.

PS: http://www.mpks.sk/


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium