Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Mária Anna Staneková OSU

small_textilná továreň.jpg

Prenasledovaná a väznená pre vieru v Boha

Pán môj a Boh môj! Obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami, Pane!
Keď som bola povolaná z manuálnej práce v 19. roku svojho života do Rádu sv. Uršule, dala som sa Pánovi celá v stave úplnej závislosti na Ňom!

On bol a je Záchrancom mojej duše, môjho života na všetkých mojich cestách, zvlášť vo väzení – v nápravnom zariadení a vyšetrovacej väzbe. V dobe odňatia slobody, kde som cítila úžasný prejav Božej lásky i silnú ochranu duše a tela Nepoškvrnenej Matky, zvlášť vo väzení v r. 1953.

Dnes mu vrúcne vďaky vzdávam, že som aj s vami, drahé spolusestry, vytrvala vo svojom povolaní pod ochranou Nepoškvrnenej Matky a sv. Jozefa, sv. Angely a sv. Uršuly a môžem z tej duše zaspievať: „...lebo veľké veci mi urobil Ten, ktorý je mocný a sväté a obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami Pane! Prosím Pána, aby viedol moje kroky, môj život naďalej, ako sa Jemu páči.

19. októbra 1951 v druhom roku vypudenia z kláštorov, denné vozenie na štátne majetky Fajdal a Panholec, po márnom prehováraní vstúpiť do civilu – s pekným platom, odmenou, ani hrozba ŠTB zmocnencami vyvezenia na pohraničie Čiech a Moravy do tovární na spracovanie ľanu neotriasla vernosť sestier.

„Pane! Poď s nami do neznáma, pomôž nám rozsievať Ducha lásky všade, aby každá duša, s ktorou sa stretneme mohla pocítiť Tvoju prítomnosť v nás!“ Taký bol výkrik do noci z 19. októbra na 20. októbra 1951.

V slnečné ráno vystúpili sme na trávniku, pod vysokým komínom továrne HOLBA HANUŠOVICE, Morava, Útvar V – dorastenecké učilište. „Tak – tady je to! Vítam Vás! Od teraz tu budete bývať a pracovať do smrti, v mokrom prostredí v ošarpanej budove s vytrhanými oknami. Ani jeden večer v takejto továrni by som nechcel byť“, ozval sa náš sprievodca – šofér, keď vynášal naše batožiny.

Tak sa pokojne pracovalo, niektoré sestry boli vyznamenané koncom roka 1952. Koncom roka 1952 po nasadení nového vedúceho majstra začali nové prehovárania – nové plány s nami, nové vyhrážanie, ak nenastúpime na nedele a sviatky do práce. Spočiatku nás nahováral nový vedúci, napokon k 8. decembru 1952 si pribral ŠTB. Spísali zápisnicu. Hľadali „kapitána“, čo velí a drží sestry. Sprísnili vychádzky cez vrátnicu, návštevy domu. „Prečo ste neboli pracovať?“ – povyťahovali paragrafy protištátnej činnosti. Keďže sme nič takého neurobili, ani nič závažného nenašli, boli sme denne pozorované políciou aj v pracovnej dobe, aj mimo nej zmocnenkyňou, ktorá udávala mená sestier. Hľadali vedúcu sestier – tej tam nebolo. Podozrenie vedúcich padlo na mňa, iná bola zachránená. VĎAKA, taký bol plán.  

Rok 1953

Všetko sa dalo vypozorovať z okien bytoviek. To sa všetko dialo v pracovnej dobe. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju.
 A. Vraj nachvíľu, aby šla s nimi do kancelárie, len nachvíľku a  „priniesla legitimáciu.“ V kancelárii čakali viacerí im podobní, vraj sa chcú porozprávať, vraj nechceme pracovať – nastávajú veľké škody vo výrobe... Ak nastávajúce sviatky nepôjdete pracovať, budete prísne trestané – väznené a škoda, ktorú zapríčiňujete bude napísaná na vaše konto... atď.  A toto všetko podpíšete. Dokončil a dal čítať prísediacim zápisnicu.

B. „Ďakujem“. – Nič z toho podpisovať nebudem! Žiadna sabotáž, žiadna protištátna činnosť, čo tu pracujeme sa nevyskytla a po dobe priučovania pracovalo sa nad plán, napriek tomu, že sa v poslednej dobe materiál k spracovaniu ťažko dodával, aj voda nestačila, turbíny zastavovali, atď. S vypätím síl – v ťažkých okolnostiach sme predsa pracovali, aby žiadna škoda nenastala. Ak nemáte, zistite si, aký bol zisk.
A. „Čo s Vami? čo s nimi?“ zmeneným hlasom volal.
C. „Do basy s nimi!“
A. Ak sľúbite, že v nasledujúce sviatky pôjdete do práce, všetko sa vám odpustí. Žiadna trestaná nebude. Napíšeme ... a podpíšete.
B. „Každá má slobodnú vôľu. Žiadne nahováranie. Nie, v nedeľu a vo sviatky pracovať nepôjdem. To je moje posledné slovo.“ Legitimáciu si ponechali a mňa odviedla zmocnenkyňa k stroju.

6. januára 1953 všetky sme svätili – v kaplnke nad strojami – zatiaľ žiaden dozorca nevstúpil – kuli plány. 7. januára hliadky ŠTB od včasného rána odchádzali a prechádzali továrňou, kde pri strojoch naplno pracovali všetky pradleny, až do skončenia pracovnej doby. Bez stopy vzdialili sa aj skupiny ŠTB. Všetky sme cítili, že sa onedlho vrátia a noc bude ťažká. S ružencom v ruke čakali sme v hale. Pred polnocou pribehli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto, z ktorého vyskakovali ŠTB. Pri mesačnom svite dalo sa dobre pozorovať, kam sa uberajú. Rozostavili sa od vrátnice až po byty. Jedna skupina sa rozostúpila až na schodište továrne, odkiaľ velil: „V mene zákona! Otvorte! Opakovane skúšali otvoriť. Dvere neboli zamknuté, nedali sa otvoriť, lebo sa opačne otvárali. V hale stáli všetky sestry sviatočne oblečené.

A. „Čo tu robíte?“ Nik neodpovedal. „Všetky do ubikácie“ – nik sa nepohol.
A. Nech vystúpi Anna Staneková, Zuzana Stoláriková., zmocnenkyňa označila hľadajúce, načo ostatným rozkázali odísť do bytoviek  internátu. „Dve označené, vyznačené“, mali rozkaz – vziať si najpotrebnejšie, ostatné bránili. Všetko bolo, aj velenie, v mene zákona. Tak dve vyvolené kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Z druhej ubytovne prisadla Stanislavy Ryšavá, sestra svätého Vincenta de Paul.
B. To vás je na tri osoby toľko? Bolo niečo po polnoci. Milicistov ubúdalo. Cesta nákladným autom s búdou 7.1,, na laviciach driemali ospalí milicisti. Pri príchode veliteľov povstávali a pomohli trom obžalovaným sestrám na lavičky do nákladného auta. Osobné auto v strede – nákladné v prostriedku – iné osobné vzadu. Nákladné cestou na železničných staniciach zastalo, aby vystúpili strážnici. „Kam nás veziete?“ Opýtala som sa suseda. „Idete do Šumperka do väznice. Nebojte sa! Ráno vás budú vypočúvať a pošlú späť.“ Boli sme slabo oblečené, drvila nás zima. Zadržali nás v Šumperskej väznici. Asi po šiestej hodine bola výmena ŠTB. Spísali zápisnicu, všetko ako sa píše do legitimácie, aj rehoľné meno.

Výsluch

„Vyložte všetko z vrecka a všetko, čo máte pri sebe, ešte máte ruženec, agnúštek Panny Márie! Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadané sviatky – ako podpísali aj vaše sestry – pôjdete pracovať.
B. Ešte čo!-
A. Vaše sestry všetky podpísali! Tu sú, hľa, podpisy.
B. Každá má slobodu – to je ich vec. Konečne, dovoľte ten menoslov! Listina bola podpísaná inými, neznámymi menami z Konzistória Olomouckého, ktoré menovaným dáva povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez razítka a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol menoslov, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia.
A. „Tak, čo?“ – riekol vyšetrujúci – „pôjdete pracovať v nastávajúce?“
B. „Nepôjdem! Ale ako v zmluve máme, sviatky si nadpracujem ako sme aj posledné nadpracovali.“ S hundraním a výhražkami skončil vyšetrovanie.
Znovu vyšetrovanie, vraj zo súdu. Vraj koľko škody sme urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce, čaká nás prísny trest.
Asi o dva týždne zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí – a hneď závory sa odsunuli. Na chodbe vo dverách objavila sa posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že mi od údivu ostali oči na ňom, stráž ostala ako prikovaná, keď mi vyletel údiv:
B. „Dobré ráno, ako ma poznáte?“
B. „Veď ste boli v továrni – aj s podobnými, keď sme nasadali na nákladný – boli ste medzi nimi.“
D. Veliteľ zavelili do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely, - nepohnúť sa, iba keď sa ma opýtajú.
C. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné mám, i to, ako s nami je, kto tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa, pozerali: posteľ, vojenský matrac, atď. Čo chcel, videl: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté, atď.
A. „Asi nemajú palivo, tak je ako som prišla.L
C. Otvorili policu A-HA, vytiahol dlhý nôž. „Toto, čo je?“
B. „Prosím, nôž? Na čo vám to je? Na krájanie chleba, ale chleba niet, ani omrvinku nenájdete“.
C. „Ako sa sem nôž dostal?“ „Spýtajte sa, prosím, tých pánov, oni budú vedieť.“ Držiac nôž, spýtal sa ich, oni mlčali. Zavelil im: „Ihneď to vezmite!“ Čosi ešte medzi dverami vravel – asi priniesť prácu a deky, pec bola studená.
C. „Dúfam, že na budúce sviatky pôjdete pracovať a nebudete nahovárať k sabotáži, ale k práci, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode.“ Takými a podobnými ľutujúc ma kráčal von z cely.
B. „Vo sviatočné dni, podľa príkazu Božieho budem svätiť...“ „Uvidíme“- dokončil a zámky na dvojitých dverách zaškrípali... Na chodbe ostalo ticho.

Na druhý deň priniesol dozorca (druhý, ozbrojený) prikrývku veľkú i malú, podhlavník, ešte nový plechový hrnček (miesto raňajok), vraj treba opraviť obrubu okolo spodnej steny, aby som farbu zarovnala. Potom zvážnel a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Matka Božia Zázračnej medaile, ktorú som na kachliach objavila ma aj teraz mocne chránila (azda údržbár?)... Za chvíľu pribehol, vraj počul spievať, či som spievala. Na kladnú odpoveď zavrteľ: „Tu sa spievať nesmie, to sa trestá! Už ste hotová?“ zakričal, vzal už prázdny hrnček, dvere zamkol a už ho nebolo. V tichej modlitbe som ďakovala za ochranu nebeskému Otcovi a anjelskému zboru za ochranu, aj bez pokrmu.“

Bol večer. Do tichého večera bolo počuť dlhšie škrabanie pri kachliach. Odtiaľ išiel slabý hlas: „Sestrička, nebojte sa. Váš sused, musím vám niečo povedať, dobre počúvajte. Páni majú schôdzu.“ Od steny kachiel sa ozýval hlas, že je katolík od Žiliny, nevinný, ale už odchádza. Vraj ako som prišla ma pozoruje, mal na starosti chodby. Vravel, že sestričky sú ešte tu, aby som teraz nič nehlásila, že počujem. Vraj kuchárka...“ Všetko ako som prišla vie. Panna Mária je s nami. Počul všetko a zajtra a inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s SNB prinesie vo vojenskej šialke dačo, aby vyliala vždy do WC (nie pred nimi) a zaliala vodou, sú tam nástrahy: „Lebo po nedeli budete mať súd a predtým ešte výsluch. Zbohom!“ Nevedela som žiadne dni.
  Aj tak bolo,  celý deň. Neviem ani dátum.

Dlho ma viedli strážnici v uniforme, kde na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami zasadačky na vyvýšenom mieste sedel „prokurátor“, ten čo mal prehliadku vo väzenskej cele! Pretože ma viedli, nevidela som v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho. Na katolícky pozdrav som odpoveď nedostala. Bože môj, buď mi milostivý!

Prečítal obžalobu, ako som bránila sestrám pracovať, hoci ony chceli, aká škoda štátu a robotníkom vznikla, atď. „Keby ste také niečo bola urobila za Hitlera, dávno by ste bola pri stene.“ Rozprával, ako ich trýznili. „Čo poviete?“

B. Obžaloba nie je pravdivá, podpísať nemôžem!
A. Obžalovaná popiera pravdivosť zápisnice. Obžalovaná, sestry a ona tvrdí, že treba viac poslúchať Pána Boha ako ľudí.
A. Kto vlastne jeho stvoril?
B. On nepotreboval, aby ho niekto stvoril. On vždy bol a je, On sa stvoril sám.
A. A ako?
B. Tak ma zmotal, že som nevedela, čo hovorím. Bože, buď mi milostivý!
Zúrivý výsmech cha-cha ozýval sa z vedľajšej siene z krídlových dvier. Chcela som sa obrátiť, ale pisárka priskočila, zadržala ma, prokurátor s krikom zoskočil, zatvoril dvere, všetko sa utíšilo, sieň bola prázdna a pokračoval.
A. „Nevie“ – pokračoval v obžalobe. „Tvrdošijne trvá na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu má každá vedieť, že treba nedeľu a sviatočný deň zachovať a preto aj na budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje. Následky si ponesiete.“ Podpisom sa tento ťažký deň uzavrel. Na povel „do väzenia“ dokončil, miestnosť bola prázdna. Dátumovo to mohlo byť asi v druhej polovici februára 1953, všade bolo plno snehu.

Dnes sa cela neotvorila, všetko bolo v tme a mlčaní. Duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle, čakala som ráno. Vo väzenskej cele, miesto stoličky, klesla som na kolená: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane!“ Ako zle som Ťa obránila a slzy sa nezastavili. Áno, prosím Ťa, daj mi, Pane môj, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila...“ Posledná modlitba, zaspala som až do blinkania lampy a to celkom svieža.

Nové ráno

Pri dverách: „Tak-tak tady je to.“ Potom dohadovanie, odporovanie. „Nie, nebudu!“ Bolo počuť úder, plač, prerývaný stonaním, otváranie zámkov dvier a plačúce dievča, ktoré tu ostalo niekoľko dní, vstúpilo do cely.
Dozorca: Kôš krúžkami položil ku stolu so slovami: „Pomôžte je namotávať!“ Tak som na niekoľko dní dostala spoločníčku, tichú, mlčanlivú, ktorá, ako mi rozprávala, je nevinná, rodičov má katolíkov, ktorí tiež trpeli, všetko si vzala, všetko pojedla. Vraj sa pobila „zasa plakala“. Rozumeli sme si, s jedlom tiež, vedela sa aj niečo modliť. Povzbudzovala ma, ale sa neprezradila, vraj bude skoro odsúdená, aby som nemala žiaden strach. Ako ju nečakane priviedli, tak ju aj náhle odviedli. Viac sme sa nevideli. Vo väzbe v Šumperku ostala som do 4. 3. 1953.

Zvláštna kapitola

Súdne pojednávanie 4. marca 1953 odsúdilo ma pre trestný čin podľa paragrafu 129 z. č. 86/50 Sb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní polovicu trestu v trestaneckom tábore, kde boli miernejšie podmienky.

Druhá kapitola... spoločenstvo, práca, pomoc... Olomouc - Štátne majetky pri Sv. Kopečku – Hospodárstvo.

Po smrti Gottwalda obsiahla som amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne Hanušovice – Holba. Náš Pán mal iný plán – miesto do továrne, dostala som sa do nemocnice s porúchaným zdravím. Trpela som viac tým spôsobom, ktorý medicína zachytiť nemohla. Preto sa pobyt v nemocnici predlžoval a bolo to ako oáza. Tu sa dalo telesne i duševne zotaviť a všetci pacienti, ktorí mohli chodiť, spevneli liekom Eucharistie aj vo „viere, v nádeji a láske“ Nech Boh žehná Kristovmu personálu.

Takto posilnená s menšími poruchami s hŕbou spomienok pracovala som pod ochranou Panny Márie, sv. Angely a sv. Uršule do r. 1978 na viacerých miestach, kde som vďačne prijala prácu invalidky, ktorá všetkých aj teraz modlitbou podporuje a zahrňuje a porúča sa pod mocnú ochranu Božiu.

 

Spomienky uršulínky S. Márie Anny Stanekovej OSU

Príbeh poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave 

Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12
  • Marek Šefčík
    Ty si vedel, že raz prídem!? Pamätáš si? Už sme sa pár krát stretli… Pokýval som hlavou. Nemali sme toľko času a pokoja, ako teraz. Vtedy som ale nemala záujem ťa objímať. Len som sa ťa chcela dotknúť. Priala som si, aby si vedel, že som na blízku. Všimla som si, že si zo mňa nemal strach. Dokonca si sa na mňa tak nesmelo usmial.
    2017-05-02
  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.