Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Marcela Kernová
Maca

small_Marcelka Kernova.JPG

Manželka, mama 2 detí. Je u Pána na večnosti.

Maca

Keď sa Maca dozvedela, že ide o nádor na mozgu, pozbierala všetky sily, „naštartovala“ sa do boja, vybavila sa optimizmom a začala hľadať záchytné body. Nebola veriaca. Nie preto, že by nechcela, ale pochádzala z neveriacej rodiny. Ktosi jej „dohodil“ úspešného liečiteľa. Ten jej povedal, že to bude dobré, že nádor zmizne, že bude žiť. A tak sa na toho liečiteľa – logicky – upla. Môj manžel (lekár) bol však v kontakte s Mackiným neurochirurgom a ja som sa tak postupne – s každým ďalším vyšetrením dozvedala, že prognózy Mackinej choroby sú zlé. Revala som. Častokrát o mesiace skôr ako jej rodina a búrilo sa vo mne všetko. Nemohla som tomu uveriť, že by to Boh mohol dopustiť. Veď Macina Hanka mala len minulý mesiac šesť rokov a Miško bude mať o pár týždňov päť. Hovorili sme si s mužom: asi je najvyšší čas hovoriť Maci o Bohu. Raz som jej to pri rozhovore o liečiteľovi len tak mimochodom nesmelo povedala, že je čas začať dôverovať Bohu. Asi na to Macka nemala silu, liečiteľ bol určite viditeľnejší, hmatateľnejší, konkrétnejší.

Sama som prešla onkologickým utrpením a viem, že vtedy sa človek chytá aj slamky.

Boh však Macku miloval nesmierne. Vyvolil si ju spomedzi všetkých nás. V nej mal zaľúbenie... O pár dní totiž sa ten relatívne mladý úspešný liečiteľ zabil na aute. Kto vie, koľkých ľudí by svojím povzbudzovaním a orientáciou na svoje sily odviedol od Boha... „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, neprinesie úrodu...“

Krátko po Miškových piatych narodeninách sme sa po ďalšom Macinom vyšetrení dozvedeli, že s týmto nádorom ešte nikto viac ako 3 roky neprežil. Utešovala som Macu aj seba, že Bohu je všetko možné. Podľa odbornej literatúry totiž ešte nikto neprežil viac ako pár mesiacov ani s mojím nádorom (odvtedy je tomu 19 rokov). Moje vyliečenie bolo pre Macu nádejou i svetlom.

Operácia

Lekári sa rozhodli pre operáciu. Maca na ňu pre rôzne komplikácie čakala v nemocnici asi mesiac. Bol október (2009), keď sa o operácii rozhodlo, a tak sme sa my, jej priatelia – asi sedem rodín - dohodli, že sa za Macku a jej rodinu budeme každý deň modliť sv. ruženec. Bola som práve dlhodobo ležiaca kvôli rizikovej gravidite a tak som s Mackou ten mesiac bola v kontakte len telefonicky. Povedala som jej asi 3-krát, že sa za ňu modlíme ruženec. Po treťom ráze sa ma opýtala, čo je to ruženec, a ako sa to modlí...

Na izbu dostala veriacu spolubývajúcu a tak mi v jednu stredu asi o desiatej večer zavolala: „práve som sa prvýkrát v živote modlila ruženec“.

Potom sme sa začali príležitostne baviť o sv. spovedi, o návšteve kňaza. Po nejakom čase mi povedala, že by chcela ešte pred operáciou, aby za ňou prišiel kňaz. Ale - že sa nechce spovedať. Zavolala som jej teda duchovného otca s touto prosbou (rozhovor bez spovede). Mal za ňou prísť v utorok. V ten deň sme sa za ňu všetci modlili od rána, chlapi aj postili. Podvečer mi duchovný otec zavolal: „Keď som vstúpil do izby, Macka práve dokončila prípravu na sv. spoveď. Po rokoch sa vyspovedala.“ (Macka mala sviatosti kvôli cirkevnému sobášu.)

Operácia bola náročná, trvala 10 hodín, z toho takmer 3 hodiny bola Maca pri vedomí. V ten deň sme sa za ňu modlili a postili zvlášť intenzívne. Chlapi o chlebe a vode. Operácia dopadla relatívne dobre (bez okamžitých následkov), až na to, že nádor bol tak prerastený, že sa nedal vyoperovať. Oligodendrogliom III, so známkami 4. stupňa.

Po operácii Macka vybrala chemoterapie, rádioterapiu (rodičia z našej škôlky sa striedali, vozil ju každý deň niekto iný na ožarovanie. Macka totiž dostala pod vplyvom diagnózy epileptický záchvat a tak nesmela viac sadnúť za volant.)

Maca bola zastabilizovaná a ja som začala veriť v zázrak.

Obrátenie

V decembri, pár týždňov po operácii Lucka pozvala Cyrila a Máriu, aby sa za Macku a nad Mackou modlili. Macka ich prijala. Vtedy sa stal zázrak. Macka mi povedala, že sa jej zjavil Boh. Celý svoj život odovzdala Bohu. Maca mala zrazu takú úžasnú vieru, že som si pripadala ako vlažný príležitostný kresťan.

Raz prišla ku mne a chcela sa so mnou rozprávať o aktuálnom čítaní z Evanjelia. Vtedy som si uvedomila, že odkedy sa nám narodilo tretie bábo, dávno som upustila od každodenného čítania Písma Svätého. Macka ma k tomu znova priviedla...

Naša viera

V apríli 2010 bola zistená onkologická diagnóza nášmu ďalšiemu priateľovi – oteckovi zo škôlky – Jankovi a tak Dano navrhol, aby sme sa utorky a piatky stretávali na modlitbách ruženca za našich chorých priateľov (okrem nich dvoch máme ešte jednu chorú mamičku zo škôlky s leukémiou, ktorá sa lieči už dva roky a teraz sa pripravuje na transplantáciu kostnej drene.) Zavrhla som myšlienku stretávať sa večer na modlitbách ruženca, veď sa predsa modlíme – rodina každý večer doma, prečo by sme sa mali deliť kvôli modlitbe. Takmer všetci ma však zahriakli, že tá modlitba má význam, pretože oni sa doma nikdy ruženec nemodlili. „Bože“, hovorila som si, „to nás naozaj muselo stretnúť také veľké utrpenie, aby bola naša viera, s ktorou sme tak sladko spokojní, prekopaná od základov?“ Ja som sa však k modlitbám zo začiatku nepridala. Až o pár dní...

Maca prestala rozprávať. Nádor začal brutálne prerastať rečové centrum a rýchlo sa šíril ďalej. Macka mi zrazu nevedela povedať, čo chce. Ešte pred týždňom sme sa spolu učili nemčinu. Prosila som ju, nech mi to napíše. Zistila, že nevie ani písať. A tak sme bojovali, skúšali, ja som sa jej pýtala, ona sa pokúšala o slovo zas a znova, spolu sme plakali, aj sa smiali, ako som niekedy bola úplne mimo v mojom tipovaní, čo mi chce Maca povedať a  v duchu som to Bohu začala stále viac vyčítať.

Manžel mi vysvetlil, ako to asi bude pokračovať a moja viera sa začala v základoch otriasať. Povedal mi, že je to zlé, že to ide rýchlo. Zrazu som prestala veriť, že Boh je láska. Prvýkrát v živote som prestala rozumieť krížu, Ukrižovanému. Vlastne som sa naňho nemohla ani pozrieť. Zdalo sa mi to také kruté, že Boh vydal svojho Syna na smrť. Nerozumela som Mu. A rovnako kruté sa mi zdalo, že Boh je schopný zobrať mamu dvom malým deťom. Ratiom i vierou som si uvedomovala, že Boh má v tom určite vyšší zámer, ale moje emócie to nevedeli prijať. Manžel mi hovoril: „pozri sa, my máme za chvíľu štyridsiatku a máš pocit, že sme tu dlho? Poznáme sa 20 rokov a akoby to bolo včera, čo sme sa spoznali. Aj keby sme tu ostali o rok, dva, päť či tridsať rokov dlhšie ako Maca, čo to je? Preletí to tak, že sa nenazdáme...“

Rok po diagnostikovaní

Maci nasadili liečbu a znova ju zastabilizovali. Prežila krásne letné prázdniny s deťmi a manželom, boli pri jej mame, v Tatrách.

My sme boli v lete v Medžugorji. Tam mi Boh vyjavil strašne smutnú, ale nádejnú zvesť. Že Macka tu už o chvíľu s nami nebude. Na istý čas. Ale potom budeme spolu večne v nebi.

2. septembra 2010 Macke prestali slúžiť nohy. Odpadla. Odviezla ju sanitka. Napísala mi SMS zvláštne naformulovanú, takže som pochopila, že má znova expresívnu afáziu (stratila schopnosť vyjadriť sa). Začala som za ňou chodiť do nemocnice. Najprv sme si dali spolu na balkóne kávu, ďalší deň už nevládala prejsť ani balkón, ani na WC. Jedla v posteli, začali ju obsluhovať. O pár dní (v nedeľu) mi ju dali na vozík, aby sme mohli ísť spolu na sv. omšu. V pondelok som jej pomohla sadnúť si a krásne sa najedla. S takým apetítom, že som znova začínala veriť v zázrak... Rozprávala stále horšie, ale porozumeli sme si. Vravela mi, že by veľmi chcela napísať Lacovi (manželovi) dlhý list, ale že to nedokáže. Nedokázala mi ho ani nadiktovať...

V stredu už takú chuť do jedla nemala. Vlastne som ju nevládala ani sama posadiť. Každé sústo je spôsobovalo nesmiernu námahu.

Domov som prišla v ten deň večer asi o šiestej a konečne sme išli kúpiť chladničku, lebo sa nám pokazila. Rodina na mňa celý deň čakala, naložili sme tri deti do auta a vyrazili. Zrazu sa mi zazdalo, že asi dve autá pred nami je náš bývalý pán farár otec Branislav. Zavolala som mu. Pýtal sa, ako sa mám a ja som mu hneď začala rozprávať o Macke. Poprosila som ho, či by ju zajtra neprišiel vyspovedať. A on na to: „Renátka, poďme radšej teraz.“ Vôbec sa mi nechcelo. Na balkóne sa nám kazili potraviny, v aute sme mali naložené deti, boli sme nastavení na kúpu chladničky. Povedala som to manželovi a on povedal: „Podľa toho, ako mi to opisuješ, choďte teraz.“ A tak sme my aj otec Branislav išli k najbližšej pumpe, prestúpila som do auta otca Branislava, nechala som muža s deťmi a išla som s duchovným otcom do nemocnice.

Macka už takmer vôbec nerozprávala. Vyspovedala sa s pomocou duchovného otca, prijala Sviatosť oltárnu a Sviatosť pomazania chorých. Bol 15. september, sviatok Sedembolestnej Panny Márie.

Na ďalší deň som prišla k Macke na obed a dorozumievali sme sa už len stiskom ruky. Nakŕmila som ju polievkou, druhé jedlo už nevládala...

Keď som k nej prišla potom podvečer, nereagovala. Myslela som, že spí, tak som na ňu kričala, prikladala som jej k ústam vodu, ale ona nič...

Dýchala pravidelne, bola krásna v tvári, ale nereagovala. V ten deň prišiel znova aj duchovný otec Branislav, ale Macka už nebola schopná prijať sväté prijímanie. V tú stredu, 15. septembra, bol vlastne posledný deň, kedy bola schopná vyspovedať sa a prijať Sviatosť oltárnu.

Myslím si, že otec Branislav a môj manžel sú Boží muži, ktorí poslúchli Boží hlas, aby sme išli k Maci ešte hneď v tú stredu. To ma naplnilo obrovskou bázňou k Bohu, ale aj k Maci, že ju Boh tak obrovsky miluje, že si ju vyvolil, že si ju tak dokonale pripravil pre nebo. Taktiež to bolo pre mňa znamenie „zhora“, že sviatosti nie sú výmysel nejakej cirkvi, bez ktorých sa dá v pohode fungovať. Pochopila som, že sviatosti sú pred Bohom veľmi dôležité, keď to Boh takto na sekundy zariadil, aby si Macku pripravil pre nebo.

Odvtedy som sa, sme sa pri Macke už len modlili. Hladkali sme ju, bozkávali. Mala som pocit, že nás absolútne nevníma (kóma?), ale keď som jej šepkala do ucha o tom, že Boh ju nesmierne miluje, že je Bohom vyvolená a že nech sa nebojí, že Boh sa postará o Laca, o Hanku a Miška, vtedy Maca zrýchlila dych. Určite všetko vnímala. Musela veľmi trpieť, lebo si určite uvedomovala, že odchádza od svojho milovaného manžela, od svojich zlatých detičiek, od svojich milovaných, ale už im to nevládala povedať, ani sa rozlúčiť. Dvakrát som ju dokonca našla so zaschnutými slzami...

V sobotu som bola pri Maci s jednou našou spoločnou kamarátkou z kostola a poprosila som ju, aby sme sa pomodlili slávnostný sv. ruženec. Ona mi povedala, že sa ruženec nevie modliť. Ja som sa vlastne pri Macinej posteli tiež prvýkrát sama modlila ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Pýtala som sa v duchu: „Bože, Maca musela za nás položiť svoj život, aby sme sa my kresťania spokojní so sebou a svojou naoko vzornou vierou skutočne obrátili k Tebe, Bohu Živému a Pravému?“

Macka v ten deň dýchala tak, že sa trikrát nadýchla, vydýchla a 15 sekúnd nič. Večer som preto bola pri nej aj s jej manželom. Laco ju držal za ruku a ja som sa modlila. Takisto sme boli pri nej spolu v nedeľu. Vtedy sa nadýchla a vydýchla už len dvakrát a potom dlhá pauza. Laco bol pri Macke ešte raz v nedeľu večer aj s Peťom, aby sa spolu modlili.

Macka odišla do neba v pondelok 20.septembra 2010 ráno o 5,30. O mesiac a deň by mala 33 rokov.

Rozlúčka

Do poslednej chvíle som mala nádej, že Boh to môže zastaviť, zvrátiť, otočiť, urobiť zázrak. Hovorila som si: „Veď sme sa už obrátili, tak tu môžeš Macku nechať, Bože. Prosím...“

Pri pohrebnom obrade sa čítala stať z Evanjelia o vzkriesení Lazára. Počúvala som: „Lazár, poď von! A Lazár vyšiel.“ A ja som si predstavovala, ako sa teraz Maca posadí...

Evanjelium plynulo ďalej, až sa skončilo: „Rozviažte ho a nechajte ho odísť.“ (Jn 11: 43,44)

Maci, rozväzujem putá, ktorými Ťa tu držím. Nechávam Ťa odísť. Choď, prosím, rovno do neba. Je pre Teba určite pripravené. A prihováraj sa za nás.

 

Mackin príbeh očami Renáty Ocilkovej


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12
  • Marek Šefčík
    Ty si vedel, že raz prídem!? Pamätáš si? Už sme sa pár krát stretli… Pokýval som hlavou. Nemali sme toľko času a pokoja, ako teraz. Vtedy som ale nemala záujem ťa objímať. Len som sa ťa chcela dotknúť. Priala som si, aby si vedel, že som na blízku. Všimla som si, že si zo mňa nemal strach. Dokonca si sa na mňa tak nesmelo usmial.
    2017-05-02
  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.