Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Magdaléna Medová
Svedectvo o dvoch sv. spovediach v mojom živote.

small_small_Magdalena Medova.JPG

Slobodná matka nasledujúca Krista

Cirkev nám v Otcovom mene dáva úžasné dary – sviatosti.

Jednou z nich je sviatosť zmierenia, kde prichádzame v osobitom spôsobe k Otcovi, aby sme sa s ním zmierili, ani nie kvôli Nemu, Boh nám už dávno pred tým odpustil, ..... vtedy na Kalvárií.

On sa na nás nehnevá, miluje a nemyslí na to kde sme pochybili, ako sme mu ublížili... jednoducho miluje a neprestáva milovať. To ja človek slabý a neverný Jeho Láske zlyhávam a kvôli sebe samému potrebujem k Otcovi prísť a prosiť o prepáčenie, „Otče odpusť mne hriešnemu...“

Určite ste neraz zažili tú neskutočnú úľavu odchádzajúc zo spovednice, s pocitom neskutočnej ľahkosti, akoby ste lietali, akoby spadla z vás neskutočná ťarcha. S radosťou v srdci vykročiť vpred a „...už nehrešiť“, zakaždým znejú naše slová. Pre niekoho iba formulka, pre niekoho skutočný prísľub srdca. Zmysel sv. spovede je pre ľudí rôzny, aj medzi katolíkmi, medzi kresťanmi, medzi všetkými ostatnými ľuďmi. Ale vyznať svoju vinu má svoj význam oslobodenia, čo tvrdia aj psychológovia.

V mojom živote doteraz boli dve sv. spovede na ktoré nikdy nezabudnem, obe na prelome môjho obrátenia, dôležitého usmernenia.

Keď som ako 18 ročná otehotnela, som ani netušila čo všetko ma ako matku v živote čaká. Verila som v Boha, ale v tom období nežila som vieru, ale jedno mi bolo jasné, že svoje dieťa chcem pokrstiť, a taktiež som ani netušila, akú povinnosť má rodič v kresťanskej výchove. Ale prvým krokom mala byť moja sv. spoveď. Brala som to skôr športovo, nemala som v úmysle nejak začať chodiť do kostola ani nič podobné, jednoducho iba dať pokrstiť svoje dieťa , lebo sa to patrilo. Vtedy po náuke ku krstu, bolo to v sobotu tuším 14.1.1995 približne o 9 ráno, vtedy ešte v Námestove vdp. farár Vrbovský po náuke v premrznutom kostole ponúkol možnosť sv. spovede pre tých, ktorý doteraz ešte neboli. Ja som aj s krstnou mamou môjho syna prešla ku dverám spovednice s menšími obavami. Nevedela som ani presne kedy som naposledy na spovedi bola, asi pred birmovkou pred 4 rokmi?

Pána farára si pamätám ako veľmi prísneho kňaza, bála som sa, že bude na mňa kričať, však som slobodná matka, narobila som kopec hlúpostí. Keď som hovorila o svojich hriechoch, mal zatvorené oči, tvár zdvihnutú do hora, akoby hľadel do neba, občas sa na niečo spýtal, .. bol veľmi pokojný. Takto si predstavujem občas Boha Otca, trpezlivý a pokojný s láskou sledujúc aj moje vystrájanie.

Na jednu jeho otázku nikdy nezabudnem, a myslím na ňu zakaždým keď stojím pred spovednicou, keď som skončila svoje vyznanie hriechov sa ma so zdvihnutým obočím a pokojným hlasom opýtal „ no a čo teraz chceš robiť?..“ .. ja som ostala meravo ticho, zaskočená nevediac čo odpovedať. Čo teraz chcem robiť? Som sa v duchu pýtala sama seba. Vtedy možno s pamäti ako nás to učili na náboženstve som odpovedala, „ chcem sa polepšiť.“ Vtedy to bola možno z mojej strany iba taká fráza, formulka , ktorú som vtedy ledva zo seba vykoktala, netušiac, čo spôsobí v mojom živote. Spôsobila moje prvé skutočné obrátenie sa smerom k Nebu. A túto skutočnosť si opakujem pred každou sv. spoveďou, „a čo teraz chcem robiť? Chcem sa polepšiť..chcem zmeniť to kde som pochybila...“

Nebudem teraz písať čo všetko sa dialo od vtedy v mojom živote, bolo toho veľa, vzostupov a pádov spoznávania života i smrti, dobra aj zla..... prešlo od vtedy už skoro 18 rokov. Tohto leta roku 2012 týždeň pred letnými prázdninami, to bol štvrtok, okolo 1 poobede, som sa s biedou znova odhodlávala k sv. spovedi, v poslednej dobe som s veľkým trápením sa rozhodovala, ísť či neísť na sv. spoveď. Vyhľadávala som zakaždým iného kňaza, takého ktorý ma nepoznal, lebo tým istým mojim spovedníkom neustále hovoriť to isté, ten istý hriech, ktorý ma toľké roky ničil mi bolo neskutočne trápne a tak som sa hanbila za to. V Námestove v kostole čakajúc v rade na spoveď som sa tak trápila ako správne vetu sformulovať, aby som nemusela nejak zvlášť opisovať a vysvetľovať príčinu môjho opätovného zlyhania a dúfajúc, že za dverami je niekto kto ma nepozná. Ako som vošla dnu, až mi srdce zovrelo, pocítila som veľkú hrču v hrdle a vyšlo zo mňa : „ tak som dúfala, že tu bude niekto cudzí..“ vtedajší p. farár vdp. Peter Palider, z dediny kde bývam ( pôsobil u nás asi 15 rokov ) sa rozosmial a povedal, že sa nemusím spovedať ak nechcem, aby som nedostala náhodou nejakú fóbiu z neho. Neskutočne ma jeho smiech uvoľnil. Niekedy sa asi aj Boh z nás tak smeje čo tak špekulujeme. Ja som len odpovedala, že chcem sa vyspovedať a teraz, lebo druhý krát už sa tu nemusím dostať a som mu vysvetlia dôvod, prečo som tak reagovala, že by sa mi ľahšie rozprávalo, tomu kto ma nepozná.

So slzami v očiach som mu vyrozprávala svoje starosti a v podstate mi nepovedal na to nič iné ako obvykle, nič iné ako by som od neho čakala. Neskôr som si uvedomila, že touto sv. spoveďou mi Boh dal neskutočnú slobodu, pretrhli sa tie ťažké putá, ktoré ma tak dlho zväzovali.

A od tej doby sa mi s pokušením bojuje omnoho ľahšie. Jednoduchšie hovorím zlu NIE a Bohu svoje ÁNO. Znova som dostala radosť zo života, pretrhla som s takou jednoduchosťou kontakty, ktoré mi ubližovali, ktoré ma podporovali v mojej slabosti, v mojom hriechu. Pociťujem neustálu túžbu patriť iba Bohu, lebo som Jeho dieťa, som Boží nástroj a On ma chce na dobré, chce, aby som cítila Jeho nesmiernu lásku, ktorá dokáže také zázraky. Znova dokážem prežívať túto Jeho Lásku pri sv. omši, znova sa dokážem modliť a stále mi je modlitby málo, modlitba je ako chlieb a ja som stále hladná po tomto chlebe, lebo sa v tej chvíli stretávam s Kristom, ktorý ma drží v náručí a nechce ma od seba odlúčiť, a najmä aj častejšie vo sviatosti oltárnej. Od tej poslednej sv. spovede silnejšie pociťujem svoje povolanie v Jeho Láske, to čo mi zasial do srdca kedysi dávno, teraz tak silno ožilo. Môj zrak je jasnejší a vidím svoju cestu tak zreteľne, vidím jasne tie najbližšie kroky čo mám urobiť, nebojím sa toho, že mi nie je jasná celá cesta, lebo viem, že Boh Otec ju naplánoval dobre a ja mu VERÍM a NEBOJÍM SA!

Chcem týmto modlitbou v mojom srdci poďakovať obom kňazom, už nebohému vdp. Jozefovi Vrbovskému a vdp. Petrovi Paliderovi za ich službu, nech Boh si ich privinie do svojej Lásky.

 

Magdaléna 31.7.2012


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium