Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Lenka Bujnová
Príbeh o Božom milosrdenstve

small_L.jpg

Manželka, matka a terciár sv. Františka

Narodila som sa na východe Slovenska v tradičnej kresťanskej rodine. Chodievali sme v nedeľu a v prikázané sviatky na sv. omše. Nikdy som však nepočula, že Boh je môj láskavý Otec. Takto ubehlo 15. rokov môjho života. Zvláštne však bolo, že napriek vtedajšiemu totalitnému režimu som spievala spolu s niekoľkými dievčatami a našim starším pánom organistom počas sv. omší v kostole žalmy i rôzne piesne a nikdy som z toho nemala zle ani ja, ani moji rodičia.

Zlom nastal, keď som sa nedostala na Strednú pedagogickú školu „pre nedostatok miesta.“

Bola som z toho veľmi sklamaná, lebo som sa naozaj celým srdcom chcela venovať deťom, ako učiteľka. Keď som počas prázdnin dostala umiestnenku na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú, zvyšok prázdnin som preplakala. Vtedy sa nedalo len tak prestúpiť na inú školu a tak to naši ani neskúšali. Napriek tomu som do kostola chodiť neprestala a ešte dlho som toto všetko prežívala ako krivdu. Známky som mala dobré napriek tomu, že som netušila čo to vlastne elektrina je.

Vtedy som však začala viesť dvojaký život. Jeden v kostole a druhý mimo neho.

Až ma raz po svätej omši zastavil jeden pán z kostola a začal mi dohovárať, že takto by som žiť nemala. Neviem čo vedel a ako sa o mne dozvedel, ale ja som presne vedela o čom rozpráva. To slovo bolo také silné, že som len plakala a plakala a nevedela prestať. Z kostola som prišla domov až neskoro poobede. No svoj život som nezmenila.

Keď som po maturite odišla pracovať do Bratislavy cítila som sa šťastná a slobodná. Tu sa však ukázali následky môjho dvojitého života a ja som stála pred rozhodnutím ako ďalej. Myslím, že vtedy som sa prvýkrát modlila srdcom a prosila Boha, aby vyriešil túto moju neriešiteľnú situáciu a sľúbila som mu, že zmením svoj doterajší život a budem kráčať cestou, ktorou ma povedie. Dnes tomu rozumiem, ale vtedy to boli pre mňa iba obyčajné, aj keď úprimné slová. A Pán túto moju, pre mňa neriešiteľnú, situáciu naozaj vyriešil. Asi po dvoch mesiacoch ma zoznámil s mojím chlapcom (teraz už 23. rokov manželom).

Keď som ho prvý krát uvidela miništrovať, nevedela som či je bohoslovcom alebo nie, ale z môjho vnútra vytrysklo: „Pane, keby tento bol môj!“

Bola som šťastná, že mám niekoho, kto mi bude rozumieť, kto ma bude mať naozaj rád. Moje šťastie trvalo len krátko, pretože môj milý o dva týždne narukoval. Láska sa však rozvíjala v listoch a obaja sme boli presvedčení o tom, že patríme k sebe. Musela som však s farbou von a tak som mu napísala o svojom predošlom nesprávnom spôsobe života. Neuniesol to a cez list sa so mnou rozišiel. Ja som však vedela, že mu to musím povedať aj za cenu rozchodu. Po pol roku sa ozval a povedal mi, že keď mi Pán odpustil, on mi nemá právo neodpustiť. Keď sa potom po dvoch rokoch vrátil z vojny, o rok na to bola svadba.

Svoj život som sa naozaj snažila zmeniť. Prvú pusu sme si dali až na zásnubách, ktoré boli štyri mesiace pred našou svadbou. Potom to už bolo ťažšie zvládnuť... Nikdy som však nepochybovala o tom, že patríme k sebe, aj keď život, ktorý sme spolu žili nebol opravdivým manželským životom. Máme spolu štyri deti a pokiaľ boli malé, nejako sme náš vzťah neriešili, lebo všetko sa to točilo len okolo nich a zabezpečenia financií. Keď začali deti rásť, zistila som, že náš vzťah nefunguje a ja som nešťastná.

Preplakala som veľa dní i nocí, keďže manžel bol pracovne často mimo domu. Po návrate to boli samé hádky a výčitky z obidvoch strán. Zraňovali sme sa navzájom a ja som začala prvýkrát vážne uvažovať o rozluke.

Potom to bolo ešte dvakrát. Nikdy som však ten krok neurobila. Niečo ma držalo. Dnes viem, že Boh nad nami držal svoju ochrannú ruku. Ja som nevedela ako ďalej a stále som Pána prosila, aby to vyriešil a pomohol nám. Keď sa po 4,5 roku môjho úprimného hľadania ako to zmeniť nič nedialo, myslela som, že končím.

Pýtala som sa, načo je taký život, bez radosti, plný utrpenia a bolesti. Ak je na toto človek na svete, tak taký život nechcem. A vtedy sa Pán ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. (porov. Ž 40)

V roku 2009, keď som už mohla odísť od najmenšieho dieťaťa, rozhodla som sa ísť po 18. rokoch na duchovné cvičenia. Nebolo to nič plánované, jednoducho som si pozerala ponuky cvičení a zasiahlo ma pozvanie na cvičenia o Božom milosrdenstve. Myslím, že tam som to Božie Milosrdenstvo prežila a odvtedy sa vo mne veľa vecí zmenilo a ja som sa začala na svoj život pozerať inak. Nevedela som však čoho sa chytiť, ani ako tú zmenu vykonať. Pamätám si ako som raz, už plná zúfalstva išla na sv. spoveď a veľmi som plakala. Bol štvrtok a v kostole bola adorácia. Keď som vyšla zo spovednice, zaliata slzami, kľakla som si blízko Pána vo sviatosti a vyliala Mu svoje srdce...

Potom som sa dostala do spoločenstva nejakých terciárov sv. Františka. Netušila som čo sú zač, nevedela som koho a prečo nasledujú a aj keď mi nevedeli odpovedať na moje otázky prečo tak žijú, vnímala som, že život sv. Františka ma čoraz viac oslovuje. A tak som zostala. Môj život sa zase trochu zmenil...

V roku 2011 sme s manželom oslavovali 20. výročie svadby. Keďže náš vzťah nebol stále v poriadku, pri príprave torty v kuchyni som s Bohom viedla veľmi živý rozhovor. Hodina našej slávnosti, ktorá mala byť spojená s obnovou manželského sľubu sa blížila.

A ja som Bohu hovorila: „ Bože, všetko v tom manželskom sľube je v poriadku, ale nemôžeš po mne chcieť, aby som povedala, že svojho manžela milujem, lebo to nie je pravda a Ty to vieš! A vieš aj to, že s tým teraz neviem nič urobiť!“

Dopadlo to tak, že slávnostná sv. omša sa konala, ale obnova sľubov nie. Pán to zariadil tak, že kňaz na to zabudol..... (Vďaka Bože!) Neviem ako by som vtedy zareagovala, asi by som pri slove milujem zostala ticho. Tento stav trval ešte ďalšie dva roky a ja som sa stále nevedela pohnúť z miesta. Až som pri jednej z nasledujúcich spovedí v zúfalstve vykríkla: „ Pane, veď vidíš aké to je, urob niečo!“

A Pán urobil. V roku 2012 ma pozval ma na kurz Objav Krista, kde sa to všetko dalo do pohybu. Počas prednášok som mala pocit, že niektoré sú určené priamo iba mne, iné sa ma vždy nejakým spôsobom hlboko dotýkali. A aj keď mi otvárali staré neuzdravené rany, nastavovali mi zrkadlo a tak ma nútili zamýšľať sa nad mojím doterajším spôsobom života. Postupne som vstupovala hlbšie a hlbšie do svojho vnútra a tak sa otvárala pre Božie pôsobenie vo mne.

Po silnej modlitbe príhovoru už nebolo pochýb, že Duch Svätý vo mne mocne koná a vanie kam chce! Chcela som do celého sveta vykričať ako sa ma Pán dotkol a aké veľké veci mi urobil...

a ja som sa rozhodla zasvätiť Mu svoj život aj vo Františkánskom svetskom ráde, pretože ma život sv. Františka čoraz viac oslovoval. Aj keď som nevedela prečo. Keďže som bola smädná po týchto informáciách, začala som študovať Františkánsku spiritualitu a tam som pochopila, že len život v láske, pokore a kajúcnosti ma môže naplniť.

Celý nasledujúci rok som sa zaoberala sama sebou. S Jeho pomocou sa mi niečo podarilo zmeniť, no stále som nenachádzala pokoj.

O rok prišlo ďalšie pozvanie na nadväzujúci kurz Nasleduj Krista. Išla som naňho s veľkým očakávaním i s túžbou po obyčajnom živote v pokoji. A tak som opäť prijala Pánovo pozvanie pozrieť sa na svet i na seba samú Jeho očami. Tu som veľmi silno vnímala ako sa ma Boh mocne dotýka a ako svojou mocou koná v mojom živote… Pri téme o vzájomnom odpustení sa pre mňa spustila obrovská dávka milostí…

„Pán ma vytrhol z moci tmy a preniesol do svojho kráľovstva…“ (por. Kol 1, 13-14).

Nebola som si vedomá žiadneho neodpustenia, ale v období konania tohto kurzu mi Pán ku koncu jednej spovede ukázal dve veci, ktoré mám vyriešiť, aby som sa mohla pohnúť ďalej. Bolo to jedno nevedomé neodpustenie a situácia z detstva. Konkrétne a vo svetle mi ukázal moju nemožnosť zmeniť a uzdraviť sa, pokiaľ naozaj nie som schopná odpustiť všetko druhým i sebe samej. Spoznala som to nevedomé neodpustenie a tak som odpustila – naozaj zo srdca.

Situáciou z detstva som zostala zaskočená.

Už odmalička som bývala často chorá. Pri jednej z týchto častých návštev u detského lekára, lekár povedal mojej mame, aby už niečo robila, lebo on už nevie ako ma má liečiť. A tak ma mama zobrala k jednej pani. Vtedy to bolo bežné. S niečím si nevedeli rady? Ideme za „babou.“ Nepamätám si čo sa tam so mnou dialo. Spomínam si iba na to, že som celú cestu v autobuse smerom domov pregrgala. Neskôr som sa dozvedela, že som mala stále teploty a tá pani povedala, že mojím problémom je žalúdok. Tiež som nosila červenú šnúrku na ruke, proti urieknutiu ako asi všetky deti v tom čase a doma sa nám pri neriešiteľnom probléme zhadzovali uhlíky. A to som robila aj ja svojim deťom. Nikto mi nevysvetlil, že to nie je správne. Poznanie, že to nie je dobré som dostala až teraz. My sme sa o pomoc utiekali nie k Bohu, ale k Zlému. A tak som sa počas Veľkonočnej vigílie pri obnove krstných sľubov vedome zriekala všetkých týchto vecí a natrvalo som si za Pána zvolila Ježiša Krista. A toto bolo vlastne príčinou všetkého zla vo mne. Týmito úkonmi som bola otvorená i sama som sa Zlému otvárala. Pán však videl moju biedu a zachránil ma z moci zla. Aj keď to trvalo ešte dlhší čas a ja som sa musela popretínať všetky negatívne putá, dnes Bohu za to zo srdca ďakujem!

Teraz však bol rad na mne. Pán mi poukazoval a vlastne dodnes ma usvedčuje z mojich hriechov, chýb a slabostí, ktoré Mu mám odovzdať a s ktorými musím bojovať až do krvi, aby som Mu mohla naplno patriť. Ale neodsudzuje ma. Vlastne vždy sa teší, keď k nemu prídem a dám Mu všetku svoju špinu, po ktorej tak paradoxne túži.

Videla som svoje hriechy, zlyhania, svoj strach, ktorý ma ovládal a ktorý som zasiala aj do svojich detí. Všetko som sa snažila naprávať tak, ako to postupne prichádzalo. A nebolo to vôbec jednoduché, ani ľahké. Ale chcela som a dodnes chcem kráčať cestou, ktorú mi Pán ukazuje a ktorou ma vedie. Chcelo to veľa sily a odvahy zmeniť svoj život od základov. No aj keď mi bolo veľmi ťažko a vedela som, že na to nemám síl, vnímala som, že to musím všetko ponaprávať. Nie vždy to šlo hneď a nejaké veci ešte trvajú, ale verím, že Pán vidí moju úprimnú snahu a nenechá ma v tom....

Najkrajšie a najfascinujúcejšie pre mňa bolo to, keď som videla, ako sa to všetko mení na dobré. Manžel, rodina, môj vzťah k druhým i k sebe samej... Zistila som však, že čím to bolo ťažšie a náročnejšie, tým to bolo potom hlbšie, krajšie a oslobodzujúcejšie...

Neviem čo ma ešte čaká, ale jedno viem určite: „ Mojím Bohom je odvtedy Pán, mojím svetlom je Ježiš, mojím vodcom je Duch Svätý, preto sa už ničoho neobávam.“

„A tak mi, Pane, neodnímaj svoje milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždy pomáhajú.“ (Ž 40)

A dnes?

Dnes viem, že na úlohu učiteľky som vtedy nebola vôbec pripravená a elektriku som musela vyštudovať, aby mal kto doma opraviť vypínač, lebo môj manžel je umelec. Stále som manželkou, mamou i terciárkou Angelou Monikou (moje rehoľné meno) vo Františkánskom svetskom ráde.

Slúžim v bratislavskom kostole sv. Štefana i na Kurzoch Objav a Nasleduj Krista, na ktoré nedám dopustiť a každému, kto túži po naozajstnej zmene svojho života, kto chce mať živý vzťah s Pánom, odporúčam, aby ho absolvoval. Áno, Pán ma rôzne cesty a toto je jedna z nich, ako v mojom prípade...

A čo moja túžba venovať sa deťom? Aj toto mi Pán splnil, keď ma v ten pravý čas (keď už som bola pripravená) poslal pomôcť pri animovaní detských svätých omší. Vďaka Ti Pane! A tak Ti Pane zo srdca ďakujem, že si ma našiel a že si ma zachránil. Naveky Ťa chcem milovať. Nauč ma Tvojej láske!

Amen.

Lenka Angela Monika Bujnová


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium