Dobré správy

  • Soľba Kláštor v lese
    Ako dať život na ostrove? Ako postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.
    2019-11-11
  • Charbel Makhlouf
    Namáhate sa, aby ste zabezpečili dobrú budúcnosť sebe i svojim deťom. Nezabúdajte však na to, že pravé zabezpečenie budúcnosti tkvie v tom, že ich privediete do neba. Musíte dať deťom život. Jediný život je v Kristovi. Ponúknite im teda Krista. Ako im ho však môžete ponúknuť, ak on sám neprebýva vo vás?
    2019-09-09
  • Branislav Škripek
    Pomoc pre utečencov musí byť dobrovoľná a len v takej miere, v akej je schopná krajina reálne pomôcť a s tým, že pod našou strechou platia naše pravidlá. Ak toto nebude zachované, zarábame si na budúce problémy.
    2019-04-24
  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Konstantin Cercvadze
ZATANCUJTE SI SO MNOU!

small_Konstantin Cercvadze.jpg

Príbeh ženy, ktorý sa dotkne vašej ľudskosti.

Niekedy sa stretávame s ľuďmi , ktorí zanechávajú hlbokú stopu v našej pamäti. Stopu, ktorá sa niekedy nezmaže. Býva aj tak, že celý život sa nachádzame vedľa človeka, cenu ktorého chápeme až po jeho smrti...To  je asi v ľudskej náture. No, najskôr  nechceme obracať  pozornosť na takýchto ľudí a vyberáme si duševnú slepotu. Prečo je tomu tak, vie len Pán.

Ťažko nám je prejavovať lásku a hovoriť presvedčivo jej slovami. Neviem, ako pre pokolenie môjho otca, no moje pokolenie sa nemôže pochváliť počtom takých pocitov, ako láska a spolucítenie. Dospievame  - často sa vzdávame úprimnej, svätej lásky a milosti. Je nám neľahko objímať  a deliť sa s priateľstvom. Hambíme sa za cit lásky, a len vtedy, keď do nášho života prichádza ťažkosť a niekoho strácame, začíname sa k nej hlásiť...za zosnulými blížnymi ostáva nám plakať horúcimi slzami. Smutné je aj to, že táto tendencia sa dnes obracia v normu. Vinní sme na zaplakanie, keď mi každú minútu zapredávame  zapredaného a ukrižovaného Spasiteľa a Pána nášho Ježiša Krista a nechceme sa zmeniť, zaujatí sme len svetom a každodennými problémami, zabúdajúc na to, že si nikto nezoberie do večnosti materiálne bohatstvo, že nechávame všetko tu, na tomto svete, - všetko, okrem lásky, ktorú si zoberieme so sebou do večnosti.

Budete so mnou súhlasiť, keď poviem, že človeku pre šťastie stačí troška lásky a vzájomného pochopenia. Stačí povedať jedno teplé slovo, a duša sa raduje, zohrieva sa srdce, a kto vie, môže byť, práve toto jedno slovo povedané s láskou spasí život nejakého človeka. Život, ktoréhokoľvek z nás, lebo i my nevieme, v akom stave sa môžeme nachádzať zajtra.

Časom som sa naučil chápať, že ľudia na tomto svete majú veľa neviditeľných talentov, medzi ktorými najdôležitejšia je láska. Spomínam na slová blaženého Gavriila: ,,Nech si nikto nemyslí, že láska je len vrodený talent. Láske sa môžeme naučiť,  musíme k nej smerovať...Keď robíme dobro- zdvíhame sa o jeden schod, a keď  hrešíme – spúšťame sa naspäť. Celý náš život predstavuje takéto vzlety a pády. “

Vždy, keď pozerám na smútiacich, utláčaných , mám pred očami tvár jednej ženy, ktorá veľkým obrazom zmenila moje predstavy o živote a stala sa pre mňa príkladom nasledovania. Môže v nás vzniknúť otázka: ako sa alkoholička môže stať pre nás príkladom nasledovania? No, ako sa hovorí, nepochopiteľné sú Pánove cesty!

----------------------------------------------------------------------------------

Kto by ju nepoznal v našom meste!45 rokov, chodí opitá po uliciach s magnetofónom. Bol som ešte malý, kedy som ju prvý raz uvidel. Vtedy som zistil, že aj žena môže byť alkoholička, pýtal som sa dospelých: prečo je ona taká? Nezabudnem slová, ktoré som počul ako odpoveď:,, Keď stratila svojho jediného syna, tak sa pomiatla, biedna...U nej okrem syna nikoho nebolo.“

Bola profesionálnou tanečnicou, a po tejto tragédii začala chodiť po meste s magnetofónom – spieva, alebo prosí ľudí zatancovať si spolu s ňou. Mnohí ju odstrkovali a napádali, no u niektorých, ktorí chápajúc jej stav, oči sa naplnili slzami. Neskôr som sa dozvedel, že jej syn Georgij zahynul v ťažkej havárii. Vtedy sa jej život obrátil v úbohé jestvovanie, a ona zalievala svoj smútok alkoholom. Volali ju Šangrika. V jednom krásnom májovom dni  , čakajúc mamu na chodbe školy, pozeral som sa cez okno a uvidel som Šangriku. Išla po ulici so svojím magnetofónom. Tackajúc išla k mladým ľuďom, krotí stáli na ulici, a hlasno spievala:

-  Chlapci-chlapci-chlapci..ahojte, chlapci! Zatancujte si so mnou! U mňa je nová dobrá kazeta...

-  Šangrika, na začiatku ty zatancuj, a potom budem tancovať s tebou..- povedal jeden chalan.

- Tvoje slovo? –opýtala sa Šangrika.

- Áno, - odpovedal.

Začala, tancovala, a bolo vidno, aká je radostná v duši!  A ja, spolucítiac so Šangrikou, radoval som sa s ňou, že nakoniec niekto vyplní jej prosbu.

Jej tanec sa skončil, a teraz čakala, kto bude s ňou pokračovať, no naprázdno. Nad ňou sa, ako vždy, posmievali.

- No, a kto z vás bude tancovať so mnou? – začala Šangrika.

-Choď preč! Nikto nebude tancovať...zasmiali sme sa- a dosť! Ešte ti nestačilo, - tieto slová boli povedané hlasno
- Ako tak? Sľúbili ste..
- Choď odtiaľto, zavoláme políciu.
- Nie tak, vy ste sľúbili...- zamrmlala a v jej osamotených a smutných očiach sa objavili slzy.
- A môj syn by si so mnou zatancoval, alebo aj s druhou. On nebol vám podobný...
- Synček! – Šangrika začala oplakávať svojho syna. – Kde si ?Pomôž mi! Môj zlatý...nebol si taký, ako oni! Vás som videla v kostole niekoľko krát.. . a či tomu učí cirkev- klamať chorých ľudí?...Takých chorých, ako ja... 

Zatajúc dýchanie a prehĺtajúc slzy som sa pozeral na Šangriku, no neosmeľoval som sa aj napriek nepriateľským chlapcom zatancovať si s ňou. Bolo mi hanblivo a strašne. Zbieral som sa už vyjsť a zrazu vidím, ako odetý mladý človek v kostýme položil svoj kufor na lavicu, podišiel k Šangrike a opýtal sa:
Šangriločka, nikto s tebou netancuje?!
..
Chceš, zatancujem si s tebou, moja Šangriločka?...
Och, ako nechcieť! No aj ty ma klameš. Nezatancuješ...
..
Neverím... – odpovedala Šangrika,a usmiala sa.
Teraz pustím hudbu...

Oči Šangriky sa zasvietili . Mladý človek pustil hudbu gruzínskeho tanca ,,Daisi“ a išiel, pomaly zdvíhajúc hudbu, tancovať. Darilo sa mu to veľmi pekne. Šangrika sa pridala k nemu.

Tancovala a slzy sa jej prúdom liali z očí. Ich obkľúčili ľudia. Niektorí tlieskali, iným to všetko bolo smiešne, boli aj takí, ktorí plakali! Na toto všetko Šangrika neobracala pozornosť. Jasala hlasno :

- Môj syn tiež tancoval na túto pieseň... ako ste mu podobní! Ty si skutočný človek!

Tancovala smejúc sa a plačúc, spomínajúc zvuky hudby, na ktorú ona tancovala so svojím Georgiom.

Stal sa jednoduchý ,,zázrak“ ,na ktorý Šangrika čakala 5 rokov! ,, Zázrak“, ktorý sa ukázal nie tak nad sily. V čom bol problém? Nie v pýche a namyslenosti? Kto vie...Boh je nám všetkým sudca!

Prešlo niekoľko mesiacov. Augustovské slnko pozlátilo mesto. Vo dvore jedného domu bolo veľa ľudí...Pohreb mladého človeka. Celé mesto plakalo! Zrazu pozornosť prítomných pritiahla jedna žena v čiernom oblečení, ktorá držiac v rukách veľkú kyticu bielych ruží sa ťažkými krokmi priblížila k hrobu. Kľakla si k hrobu a začala plakať...Plakala a vykrikovala hlasno-hlasno. Jej slová boli tak smutné a tak preniknuté smútkom, že nikto s nemohol udržať a všetci naokolo zaplakali. Naše mesto bolo malé, všetci sa poznali, jednako veľmi plačúcu krásnu ženu nikto nepoznal. A len keď ona povedala frázu :,, Len ty si zatancoval vtedy so mnou na ulici...“ ľudia pochopili,že to bola tá Šangrika, ktorej  sa všetci  posmievali. A v hrobe ležal ten mladý muž, ktorý na gruzínsku hudbu ,, Daisy“ pred troma mesiacmi s ňou tancoval. Tento smutný večer bol prvý, kedy sa Šangrika stala pani Anna a videli ju v triezvom stave, dobre odetú, upravenú. Uvideli, no nemohli ju poznať.

Ako sa ona, alkoholička, ,,pobláznená“, mohla stať takou triezvou, dôstojnou ženou? Ako mohlá tá, ktorá blúdila mestom s magnetofónom a priamo na uliciach tancovala a kričala, tak sa premeniť,  prísť s kyticou bielych ruží a tak emocionálne, smutnými slovami oplakávať mladého človeka? Človeka, s ktorým bola len asi pol hodiny a ešte nie v triezvom stave!

Od toho dňa Šangriku nikto nevidel...a len neskoro sme sa dozvedeli, že ona je už rehoľníčka Mária!

Ľudia sa čudovali, rozhadzovali rukami, neveriac, že ona- Šangrika! Mnohí hneď pochopili, v čom to je! Pochopili, čo môže urobiť úprimnosť ľudskej prirodzenosti, veľkodušnosti a skutočná láska k človeku! Láska, ktorá nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa! Láska, ktorá sa narodila práve v tých minútach, kedy mladý človek tancoval so Šangrikou. So ženou, ktorej sa všetci posmievali, ktorú a od ktorej sa odvracali obyvatelia tohoto malého mesta! Obyvatelia mestečka, teraz otraseného tragickou smrťou mladého človeka a silou lásky!

Tancujúc s opitou ženou na ulici, ,,ponižujúc“ seba, tento mladý človek si nepredstavoval , čo môže postaviť Šangriku na pravú cestu.

Od toho dňa Šangriku nikto nevidel....aj keď, možno videli, no nespoznali ju. Až o niekoľko rokov sa stalo známym, že ona je už rehoľníčka Mária! Toto je ovocie lásky! Ovocie toho citu, ktoré všetko zakrýva, lieči, pomáha znášať ťažkosti a nezhody života a dáva nádej.

 

 Preložené zo stránky pravoslavie.ru

 Sr.Vojtecha Mereďová  S.Praem.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium