Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Kiko Arguello
Neokatechumenátna cesta

small_small_Kiko.jpg

Celým menom Francisco José Gómez Arguello. Je zakladateľom Neokatechumenátnej cesty na ktorú sa vydalo jeden a pol milióna ľudí v 106 krajinách sveta.

Som synom zámožnej rodiny z Madridu. Môj otec bol advokát. Som prvorodený zo 4 súrodencov. Moji rodičia boli katolíci.

Po skončení strednej školy, idúc na univerzitu, som prežíval krízu v rodine a so sebou samým, predovšetkým kvôli prostrediu na fakulte Výtvarného umenia v Madride, ktorá bola úplne ateistická a marxistická.

Hneď som si uvedomil, že formácia a výchova, ktorú som dostal v rodine a na škole mi vôbec nedávala odpovede na rôzne citové, psychologické a identitné problémy, ktorým som čelil. Pýtal som sa sám seba: Kto som ja? Prečo existuje nespravodlivosť na svete? Prečo sú vojny?

Vzďaľoval som sa z cirkvi až tak, že som ju opustil celkom. Začala sa vo mne hlboká kríza počas ktorej som hľadal zmysel života. Na výtvarnom umení som robil divadlo. Tu som spoznal divadlo od Sartra a slúžil som v tejto ateistickej línii. Venoval som sa maľovaniu a výstavám. Dobre, Boh dovolil, aby som mal ateistickú skúsenosť, alebo ak chcete, hlboký úpadok do pekla mojej existencie, existencie bez Boha. Boh dovolil, aby som pretrhol všetky putá s transcendentnom. Hlboko ma pohoršoval nezáujem a ľahostajnosť mnohých ľudí. Všetky osoby v mojom okolí, ktorí chodievali na omšu, ale v konečnom dôsledku ich život nebol hlboko kresťanský. Počnúc mojou rodinou v ktorej moja mama chodila na omšu každý deň a môj otec bol katolík. Ale bohom môjho domu boli peniaze. Väčšina rozhovorov u nás doma bola o peniazoch.

„Boh nebol v centre našej rodiny ani v centre nášho myslenia, ktoré sme mali doma a to bolo normálne. To isté môžem povedať o mojich strýkoch a o celom prostredí v ktorom som sa pohyboval. Náboženstvo bol viac aspekt a druh kultúrneho náteru, ktorý aspoň mňa nepresvedčil. Možno pretože som bol maliar, umelec a mal som hlbokú vnímavosť na absolútnu túžbu po súvzťažnosti. Nechcel som byť malomestským, ako moji rodičia, ani žiť taký život ako oni, tak ako predpokladám, že sa stalo tiež toľkým mladým.

Keď som mal 15 rokov pamätám si, že keď som šiel na nedeľnú omšu, kostol bol plný a s kamarátmi sme ostávali stáť vonku. Vydržali sme tam stáť. Išli sme na tú omšu, pretože sa nekázalo dlho a bola viac stručná. Keď sme počuli zvonček, všetci sme šli na kolená, potom sme sa postavili a čakali, kedy to skončí, aby sme mohli odísť.

„Ja som si uvedomil, že toto nie je spôsob, ktorý chcem praktizovať. Hoci sa to zdá čudné, ale kvôli zle prežitej omši som si uvedomil, že to musím nechať a začal som hľadať iné cestičky.

Jednu vec som mal jasnú: nemohol som klamať sám seba. Nemohol som byť sprostý a hlúpy. Alebo úprimne verím Bohu, alebo nie. Ak nie, bolo lepšie nechať to a odísť. Tak som to všetko zanechal. Nuž teda skúsil som byť súdržný s typom existencionalizmu: s totálnou absudrnosťou ľudskej existencie. A začal som veľa trpieť, pretože sa predo mnou celý svet premenil na popol: na popol sa premenila moja existencia, vlastne všetko sa zmenilo na popol. Nemal som o nič záujem, nechcel som ani maľovať. Mal som šťastie, alebo ak chcete nešťastie, že som vyhral Národnú cenu v maľovaní veľmi dôležitú v Španielsku. Vtedy som bol v televízii, v novinách, otvorila sa mi odborná (profesionálna) cesta. A toto bola „posledná kvapka“ pretože som videl, že toto všetko nedáva nijaký zmysel môjmu životu.

„Bol som vo vnútri mŕtvy a vedel som, že môj koniec by bola určite samovražda. Skôr, alebo neskôr. A naozaj, som bol doslova prekvapený z toho, že ľudia boli schopní žiť, keď som ja toho schopný nebol. Ľudia boli zapálení za futbal, za kino...A mňa nezaujímalo nič. Futbal sa mi nepáčil, kino sa mi zdalo hlúpe. Každý deň života pre mňa znamenal utrpenie. Každý deň to isté: na čo mi to je? Kto som ja? Načo zarábať? Načo sa ženiť? A tak všetkému predo mnou chýbal zmysel. ...Pamätám si, že som cítil, ako by nebo bolo urobené z cementu a ja som sa nachádzal pod veľkou stokou. Mal som predstavu, že nebo je úplne predo mnou zavreté.

„Pýtal som sa ľudí okolo mňa: „prepáč na chvíľku, ty vieš prečo žiješ?“ A nevedeli kvôli čomu, ani pre čo žijú, ale žili. Možno to muselo byť tak, jednoducho, žiť: niekto sa zobudí, ide do školy, je, potom ide do kina alebo zavolá kamarátovi. Šťastní, ktorí sú schopní takto žiť! Ja som toho nebol. Schovával som sa sám pred sebou. V mojom vnútri sa otvorila veľká temná priepasť.

Priepasť, ktorá vo svojej hĺbke bola hlbokým Božím volaním, ktoré ma volalo z hĺbky mňa samého. Vtedy mi veľmi pomohol profesor Bergson. Bergson je filozof prezieravosti a intuície. Hovorí, že intuícia je spôsob vyššieho poznania pravdy. Boh dovolil, aby toto bola pre mňa prvá iskra, ktorá mi dala trochu svetla, pretože som si uvedomil, že v hĺbke som bol racionalista, čo mňa samého veľmi ničilo. Vo svojej hĺbke som totiž nemohol akceptovať nezmyselnosť všetkého stvorenia. Pretože som maliar, rozumel som kráse prírody: vode, stromom, vtákom, horám.

Uvedomil som si, že na to, aby sa negoval zmysel všetkého, že Boh existuje, je potrebné toľko viery, koľko je potrebné na to, aby sme uverili, že existuje. Ja som urobil ten krok, ktorým som akceptoval to, že Boh neexistuje. Ale bol to racionálny skutok, ktorý narážal s niečím v mojom vnútri. A vtedy som si povedal: „ pozri, pravda nie je všetko. V človeku je tiež intuícia. Nuž s intuíciou som spoznal, že všetko malo zmysel, že Boh existuje pričom On vedel pre čo som na svete ja, prečo existujem. Nevedel som však ako Ho stretnúť.

Potom som čítal evanjelium, ktoré hovorí: neoponovať zlu zlom, ak ťa niekto udrie na pravé líce..., ak niekto ti vezme....

Pamätám si, že raz sa môj otec nahneval a povedal som mu: Pozri čo hovoríš. Ty si katolík? Nie! Odpovedal mi, že to boli záležitosti svätých, Sv. Františka atď. Ja som mu povedal: Túto knihu - Bibliu, môžeš vyhodiť von cez okno, pretože som pochopil, že nemá nič spoločné s realitou, ktorú žiješ. Popieraš, že sa v nej píše sa môže skutočne aj žiť. Že veci sú aké sú...že život je viac ako len štúdium, zarábanie peňazí a víťazenie. Tak teda Biblia a viera, na čo nám slúži?

Vošiel som do mojej izby a začal som kričať na Boha, ktorého som nepoznal.

Kričal som na neho: Pomôž mi! Neviem kto si! A v tom momente Pán sa zľutoval nado mnou. Mal som hlbokú skúsenosť stretnutia s Pánom, ktorý si ma uchopil. Pamätám si, že som horko plakal, padali mi slzy, slzy a rieky sĺz.

Prekvapene som sa pýtal, prečo plačem? Cítil som šťastný, ako niekto komu pred smrťou, keď ho idú zastreliť, povedia: Si prepustený a slobodný. Zadarmo ostávaš slobodným. A vtedy, aj keď som tomu nevedel uveriť a stále som plakal z prekvapenia, že som bol oslobodený. Toto bol pre mňa prechod zo smrti vidiac, že Kristus bol v mojom vnútri a že niekto v mojom vnútri mi povedal, že Boh existuje.

Čo to bolo, čo sa mi stalo? Bol to dotyk, hlboké svedectvo, ktoré mi povedalo nielen to, že Boh je, ale že Ježiš je Boh.

Išiel som za kňazom a predstavil som sa mu a povedal som mu, že chcem byť kresťanom.

A on mi povedal: Nie si pokrstený?

Áno som pokrstený. Odpovedal som.

Tak teda? Čo chceš?

Mal si už prvé sväté prijímanie?

Áno, ale pozrite, že ja... Ty sa chceš spovedať?

Nerozumel mi.

Ale ja som chcel, aby ma spravil kresťanom. Je to o tom ísť na spoveď v niektorý deň a už to je? Vedel som, že stať sa kresťanom musí byť niečo serióznejšie. Nakoniec som sa dal na kurz kresťanstva. Bola to iniciatíva, ktorá vznikla v Španielsku v nedávnych rokoch. A pomohlo mi to. Začalo sa moje skutočné hľadanie Pána. Chodil som do kostola a hovoril som ostatným, pomôžte mi byť kresťanom.

Potom sa moje obrazy zmenili. Začal som maľovať náboženské umenie. Niektorí poznáte moje ikony. Za krátky čas sme založili skupinu umelcov, hnutie obnovy posvätného umenia, aby sme mohli urobiť krajšie kostoly. Architekti, sochári a maliari spolu sme začali rekonštruovať cirkev, tak trochu ako začal Sv. František. Ale v istom momente som si uvedomil, že nemá zmysel rekonštruovať kostol zvonku, keď toľko mne podobných ľudí sa nachádza v hroznej situácii.

Pán mi dovolil stretnúť osobu, ktorá trpela. Vtedy som nechal všetko a všetkých. Tiež moju sľubnú kariéru maliara. Odišiel som žiť do chatrče. U Charlesa de Foucaulda som našiel príklad života: obraz Sv. Františka. Biblia, ktorú stále nosím pri sebe, pretože ju čítam každý deň a gitaru. Medzi chatrčami urobenými z kartónu, veľmi podobným z Brazílie, našiel som jednu chatrč, ktorá bola pre všetky túlavé psy a ja som sa tam priplietol. Bolo tam tak hrozne zima a všetky túlavé psy prichádzali zohriať ma. Bolo to niečo pekné byť tam so psami, ktoré sa zrazu našli s novým návštevníkom v ich psom útulku, ktorým som bol ja.

Ale čo som robil v týchto podmienkach? Boh ma chcel v chatrčiach, aby som začal cestu obrátenia mnohých ľudí.

Tam v chatrčiach sa stal zázrak. Moji susedia, väčšina cigáni, sa ma pýtali kto som. Mal som bradu. Hovoril som ináč ako oni, ale žil som rovnaký život: pýtal som si almužnu, príležitostne som pracoval ako robotník. Nuž pýtali sa ma, ale ja som nechcel k nim hovoriť. Od Foucaulda som sa naučil obraz skrytého života v Kristovi: byť ticho pri Kristových nohách, v rozbitej, zničenej ľudskosti. Byť posledný tu u jeho nôh.

Pán ma však privádzal k dvom chlapcom, ktorých prenasledovala polícia, pretože predávali drogy a potom k jednému opitému domorodcovi. O nejaký čas sme boli skupinou 16 osôb v mojej chatrči s rozmermi 3 metrov štvorcových. Úplne plná chatrč.

Tu som sa stretol s prekvapením o ktorej som im musel povedať, poskytnúť im dôvod mojej viery. Vzal som gitaru, spievali sme, otvoril som Písmo a hovoril som: Pane pomôž mi. Ja nie som kazateľ, neviem hovoriť. „ od proroka Ezechiela. Videl som ako Pán mi dal znamenie cez Písmo, aby som ich mohol milovať, pre lásku k týmto chudobným ktorí mali ruky plné hriechov. Jeden z nich bol 7 krát vo väzení, ďalšia - bola stará prostitútka, boli tam lupiči, tuláci, ktorí zbierali kartóny z ulice a predávali ich, cigáni, ktorí boli tulákmi. Mal som veľa problémov a konfliktov. Pokúsili sa ma zabiť 2 krát. História, ktorú je lepšie nehovoriť.

V jeden deň ma prišiel navštíviť šéf klanu cigáňov, ktorý bol v boji s iným klanom, aby ma požiadal o gitaru a spýtal sa ma, čo hovorí Biblia o nepriateľoch. Povedal mi, že ide o konflikt medzi dvomi klanmi a že on zbil matku šéfa iného klanu. Na hlave mala následne 15 stehov. Keďže medzi nimi sa platil zákon Talionu, prišli za ním po 2 rokoch pomstitelia so želaním odplaty. Keďže v tomto období vzťahov medzi dvomi klanmi bol kľud, obaja šéfovia sa rozhodli stretnúť sa osamote a pobiť sa s palicami až do krvi. Môj mladý priateľ bol veľmi znepokojený. Otvoril som Písmo a prečítal som mu Kázeň z Hory, kde sa pozýva neukladať na odpor zlu.

„Takže mám sa nechať zabiť palicami?“ Pýtal sa. Dal som mu knihu, ktorú som nosil so sebou: Kvietky Svätého Františka. Čítal to a každé popoludnie mi prišiel o tom porozprávať, modlili sme sa spolu, aby sme našli nejaké východisko, aby si mohol zachrániť život bez potreby niekoho zabiť. Jediné riešenie bolo ísť do bitky bez palice a v duchu pokoja. Deň bitky sa postavil predo mnou s palicou. Napokon som sa mi ho podarilo presvedčiť, aby tam išiel bez nej. Ja som si kľakol a modlil sa ruženec, aby Panna Mária zachránila život tohto chlapca. Čas plynul. Bolo okolo druhej, alebo tretej hodiny ráno. Myslel som si, že už bol mŕtvy, keď som ho uvidel prichádzať. Vidiac ho bez palice, jeho protivník sa rozhodol vyriešiť spor ekonomicky. Môj priateľ sa rozhodol tú cenu zaplatiť. Volá sa José Agudo. Teraz je na Ceste a má 13 detí.

V jeden deň ma José vzal hovoriť k svojmu „kmeňu“: Bola to obrovská jaskyňa plná cigánov a povedal mi: Hovor k nim, a ja som nevedel čo povedať. Tak som začal od začiatku a hovoril som o Adamovi a Eve, keď zrazu matka Josého Agua sa postavila: Ja viem, že na nebi je mocná ruka, ktorou je Boh. Ale to z iného života – to z pekla, pochádzajú tieto všetky kňazské veci. Jediné, čo viem je, že môj otec zomrel a nevrátil sa domov. Keď uvidím nejakého mŕtveho vrátiť sa z cintorínu, uverím. Postavili sa a všetci odišli a ja som tam ostal sám, zablokovaný, omámený, nevediac, čo robiť.

Nejaká žena, bez toho, že by chcela, mi svojimi slovami dala návod, že je ochotná ma počúvať, ak by som našiel človeka, ktorý vstal z cintorína.

A naozaj, hľadajúc v jednoduchej kázni v Skutkoch Apoštolov sa nachádza svedectvo pohana menom Festus, ktorý hovorí kráľovi Agripovi, ktorého zajatcom bol Sv. Pavol a ktorý povedal veľmi zaujímavé veci. Festus často hovoril s Pavlom, ale jediná vec, ktorej rozumeli bolo: Je tam zajatec, ktorý hovorí o mŕtvom, ktorý hovorí, že bol mŕtvy, ale žije. Že sa vrátil zo smrti a premohol smrť. Z celého kázania od Sv. Pavla, si Festus pamätal iba toto. Hovorím vám to, aby som Vám povedal ako dvomi ťahmi štetcom mi Pán dal vstúpiť do tejto kerygmy. Do spôsobu ako oznámiť záchranu, spásu v podaní základného jadra.

Zakaždým keď sa cítim znechutený, cítim hlas v mojom vnútri, ktorý mi hovorí: Odvahu Kiko, vzchop sa, mám ťa rád. Naozaj ma máš rád? Vážne, milujem ťa, veľmi. Kristus mi sľúbil: Kiko, ty nezomrieš. Pokrstený, ktorý žije súdržne vieru už vstal s Kristom v krste a je časťou Kristovho vzkrieseného tela. Tá cigánka, ktorá mi povedala: Kedy si videl človeka prísť z cintorínu? Ja jej teraz môžem odpovedať: Videl som človeka, ktorý vyšiel z hrobky a prišiel mi povedať: Pokoj nech je s vami, ja som premohol svet.

Preto Vás pozývam zakončiť môj príbeh piesňou: Spievajme pieseň Kristovho víťazstva nad smrťou, spievajme spolu túto pieseň, ktorú som zložil v chatrči, volá sa: Ožil, vstal z mŕtvych.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium