Photo - Kaka

Kaka

Potrebujem Ježiša každý deň môjho života. Ježiš mi hovorí v Biblii, že bez neho nemôžem urobiť nič. Mám dnes dar a schopnosti hrať futbal, pretože mi to dal Boh.

Photo - Ivona Škvorcová

Ivona Škvorcová

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Photo - Katarína Kuchtová

Katarína Kuchtová

Modlila som sa a prosila Pána o záchranu nášho Šimonka. Prišli sme do nemocnice a lekár mu nameral tep 300 - to je na kolaps a smrť.

Photo - Augustín Ugróczy

Augustín Ugróczy

Ahojte chlapci, mládenci, muži, mudrci, odpadlíci, vagabundi, hľadači pokladov, drakobijci, kávičkári, hudobníci, načúvači, jedným slovom UČENÍCI. Takýmto oslovením na úvod mailu zvolávam mojich chlapcov na pravidelné mesačné stretká s názvom PAJTA.

Photo - Elias Vella

Elias Vella

Keď som bol profesorom dogmatickej teológie, učil som svojich študentov, že diabol ako osoba neexistuje.

Photo - Matej Tóth

Matej Tóth

Aj keď mám krásny a šťastný život, nie vždy bolo všetko ružové a ideálne, ale ja sa riadim heslom, že všetko zlé je na niečo dobré a Pán Boh má svoj plán. Preto sa snažím nájsť vo všetkom a všetkých ľuďoch hlavne to dobré.

Photo - James Manjackal

James Manjackal

... položil ruky na moju hlavu a začal sa modliť: „Nebeský Otče, pošli teraz svojho Syna Ježiša do choroby tuberkulózy, ľadvinových kameňov a infekcie, ktorými trpí tento kňaz a úplne uzdrav jeho telo aj dušu.“ Vtedy som si pomyslel, že asi videl moju zdravotnú kartu, kde sú opísané moje zdravotné problémy!

Photo - Katarína Randová

Katarína Randová

Pred rokom mi vyšli nedobré výsledky na HPV vírus, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Keďže to nebolo veľmi vážne, čakali sme na ďalšie stery. Ich výsledky boli opäť horšie ako predtým. A takto sa to opakovalo ešte raz. Výsledky sa zhoršili, dokonca výsledky na rakovinové bunky vyšli všetky pozitívne. Mne sa vtedy zrútil svet.

Photo - Peter Slaný

Peter Slaný

Začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. Chodil som do školy nahúlený. Cez prestávky som si tiež občas zahulil. V tej dobe som opovrhoval tvrdými drogami. Myslel som si, že nikdy nebudem feťák. Onedlho som vyskúšal durmán, LSD, extázu... V štrnástich som vyskúšal Piko (pervitín).

Photo - Róbert Slamka

Róbert Slamka

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Photo - Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Mudr. Silvester Krčméry CSc.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný.

Photo - Jozef Červeňák

Jozef Červeňák

V novembri toho roku 2002 na Sviatok všetkých svätých som sa vracal z cintorína domov. Ako som tak kráčal, vo svojom srdci som vnímal hlas, ktorý mi hovoril: „Ona bude tvojou ženou“.

Photo - Liu Žen jing - (brat Yun)

Liu Žen jing - (brat Yun)

Podzemná Cirkev v Číne čelí krutému prenasledovaniu aj v dnešných dňoch. Yun tvrdí, že aj vďaka prebiehajúcemu vyše 30 ročnému prenasledovaniu, utrpeniu a mučeniu sú dnes veriaci čínskej podzemnej Cirkvi pripravení v moslimskom, hinduistickom a budhistickom svete obetovať svoj život za Ježiša Krista a ohlasovanie Jeho Evanjelia.

Photo - MUDr. Emília Vlčková

MUDr. Emília Vlčková

Príbeh exhomeopata: Dcére som vyliečila bronchitídu po tom, čo jej nezabrali antibiotiká. Mne po podaní homeopatika na druhý deň zmizla bradavica.

Photo - Vlado Žák

Vlado Žák

Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil.

Photo - Alžbeta Šimová

Alžbeta Šimová

Keď po operácii prišli výsledky a potvrdil sa karcinogénny nádor, potrebovala som ísť pred Eucharistického Krista.

Photo - Dominik Dobrovodský

Dominik Dobrovodský

Áno, kosti sú mojím životným údelom. Narodil som sa so zlomeninou a od vtedy celé detstvo rok čo rok zlomeniny pri najmenších pádoch. Veľa času som strávil v nemocniciach, poznal utrpenie na vlastnej koži, ale videl trpieť aj druhých. Na druhej strane to bola pre mňa vysoká škola života. Bola to skúsenosť, že Boh je vždy pri mne, že ma nikdy neopustí. A tak sa postoj chvály stal (a stále znovu stáva) mojím prvým vyjadrením lásky k nemu.

Photo - Nick Vujicic

Nick Vujicic

som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.

Photo - Viera Prokopcová

Viera Prokopcová

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12.

Photo - Jozef Demjan

Jozef Demjan

V detstve ma sexuálne zneužil starší chalan, prešiel som chudobou, okultizmom, depresiami, sexuálnymi partnermi toho istého pohlavia, či pokusmi o samovraždu. Svetlo do môjho života vniesla viera v Ježiša Krista.

Photo - Marek Nikolov

Marek Nikolov

Cieľom modlitbových zhromaždení s názvom „Ježiš uzdravuje“ (najbližšie v sobotu 14. októbra 2017) je zažiť, že Boh je láska. Láska, ktorá sa chce dávať a zjavovať svoje milosrdenstvo aj skrze uzdravenia, znamenia, divy a zázraky.

Photo - Katarína Kolčárová

Katarína Kolčárová

Začala som vnímať anjelov, ale neskôr aj duchov. Čo bolo strašné. Začala som pociťovať strach a aj depresiu som dostala. Bola som zmätená, nechápala som ako je to možné, že mi to ubližuje. Veď v tom predsa nemôže byť nič zlé. Videla som svoju kamarátku, ako zvláda s ľahkosťou život a keďže to bol veľmi dobrý človek, myslela som si, že je to v poriadku.

Photo - Rick Warren

Rick Warren

Ľudia sa ma pýtajú: Čo je zmyslom života? Ja odpovedám veľmi stručne a výstižne: život je prípravou na večnosť. Boli sme stvorení pre večnosť a Boh chce, aby sme boli s Ním v nebi.

Photo - Renáta Ocilková

Renáta Ocilková

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Photo - Anton Srholec

Anton Srholec

Viera a láska k Ježišovi a k jeho veci naplnila moje celé srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

Photo - Denis Blaho

Denis Blaho

Veštil som a plnilo sa to, mával som jasnovidecké obrazy krátkodobej budúcnosti, ktoré sa tiež plnili. Kresťanstvom som pohŕdal a veriacich ľudí alebo známych, ak neboli naozaj hlboko veriaci, som spochybňoval alebo dotiahol na nejaký budhistický seminár.

Photo - Bohuš Živčák

Bohuš Živčák

Napriek prenasledovaniu za komunizmu, alebo možno práve kvôli tomu, sa hľadanie Boha stalo pre mňa neustálym dobrodružstvom. Viac putovaním ako študovaním. Na strednej škole sa Boh začal približovať ešte dramatickejšie.

Photo - Veronika Barátová

Veronika Barátová

Spomienky na začiatok môjho návratu k Bohu sú pre mňa stále veľmi krásne a dôležité do dnešného dňa. Stalo sa tak počas môjho štúdia na vysokej škole, v dobách normalizačného komunizmu.

Photo - Dr. Gloria Polo

Dr. Gloria Polo

Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky.

Photo - P. Vojtech Kodet

P. Vojtech Kodet

Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat.

Photo - Oto Mádr

Oto Mádr

Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherý čas. „Jestliže mne pronásledovali, i vás budou pronásledovat.“ V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat.

Photo - Matka Tereza

Matka Tereza

Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.

Príbeh - Jay Sekulow
Ako židovský právnik z Brooklynu našiel vieru v Ježiša

small_7213625_orig.png

Pred sudcami Najvyššieho súdu Spojených štátov obhajoval ústavné právo stáť na letisku a rozdávať letáky o Ježišovi.

Prišiel som do súdnej siene skoro, skôr ako začalo súdne pojednávanie. Rečnícky pult sa dal nastaviť, tak som si ho znížil. Meriam asi 170 cm a posledné, čo som potreboval bolo, aby som musel stáť na špičkách. Keď som sa do miestnosti vrátil neskôr, už na pojednávanie, pozrel som do zadného radu a tam sedeli, všetci spolu, moji dobrí priatelia, Moiše Rosen (zakladateľ organizácie Jews for Jesus a v tom čase jej výkonný riaditeľ), Tuvya Zaretsky, Susan Perlman a Russ Reed (traja členovia správnej rady Jews for Jesus), plus moja manželka, moji rodičia a pani z predstavenstva Letiskových komisárov z Los Angeles, ktorá si náhodou sadla do nesprávneho radu!

 

Prekvapilo ma však, že keď som sa pozrel do „radu kresťanov“, moji rodičia sedeli presne tam. Nech pociťovali čokoľvek v súvislosti s mojou vierou, prišli, aby ma podporili. A ja som cítil prítomnosť Božiu v súdnej sieni.

Ešte niekoľko týždňov pred pojednávaním som si nič nepripúšťal, potom som však začal byť riadne nervózny. Chcem tým povedať, že fyzicky mi z toho bolo zle. Vedel som, že nie som ten najlepší. Vo všeobecnosti mi nechýba sebadôvera, no toto bola určite „vysoká liga“. Aj napriek komerčnému úspechu, ktorý som ako právnik dosiahol, som vedel, že na Najvyššom súde Spojených štátov som ešte len dieťa. Vo veku 30 rokov som musel získať špeciálne povolenie obhajovať tento prípad. A predsa, keď som kráčal do súdnej miestnosti, cítil som sa veľkolepo. Možno som sa mal nervovo zrútiť, ale nezrútil som sa. Ľudia sa za mňa modlili a Boh prišiel.

Zdalo sa, že schody, ktorými som musel vyjsť, aby som sa dostal do súdnej siene, boli vyrobené pre obrov. Bolo to ako vyjsť 14 poschodí, hoci som si istý, že preháňam. Podpísal som sa súdnemu úradníkovi, ktorý, povedal by som, že ak by bol katolík, mal by byť kanonizovaný. Jeho prácou, okrem papierovania, je vytvoriť priateľské ovzdušie, ktoré napomáha upokojiť trému tesne pred vystúpením. Povie človeku, že to bude zábavné, že sa mu to bude páčiť, všetko je super – každému pomáha sa uvoľniť.

Potom som sa stretol s tajomníkom sudcu, ktorý bol celý vyparádený v smokingu. Keď súdny úradník pomôže účastníkom uvoľniť sa, tajomník zdôrazní formálnosť celého procesu. To je ten, ktorý hovorí: „Ticho, ticho, ticho. Zasadnutie Najvyššieho súdu sa začína. Všetci zúčastnení, pristúpte bližšie a hovorte pravdu.“

Miestnosť samotná je vzbudzuje bázeň. Stropy Najvyššieho súdu Spojených štátov sú približne 9 metrov vysoké alebo aspoň také vyzerajú! Kresby na nich sú veľmi prepracované – veľa zlata, spolu s nápisom „Rovnaká spravodlivosť podľa zákona“ veľkými, krásnymi písmenami – a najokázalejšou gréckorímskou architektúrou, akú si vie človek predstaviť. Sudcovia prichádzajú vo dlhých tmavých róbach a buchnú kladivkom. Poviem vám, srdce mi poskakovalo – bolo to veľmi pôsobivé. Od sudcov som sedel asi dva a pol, možno tri metre. Môj odporca sedel hneď oproti mne za pultom, prakticky sme si hľadeli z očí do očí.

Uvedomoval so si, že Boh tam bol prítomný. Bolo to jasné. Dokonca aj moji rodičia, ktorí neveria tak, ako verím ja, potvrdili, že „ticho bolo tajomné“. Moja manželka (ktorá verí tak, ako verím ja) to vyjadrila trošku inak. Povedala, že cítila prítomnosť Ducha Božieho. Moji rodičia nevedeli vyjadriť presne, čo cítili, no vedeli, že to bolo niečo celkom mimoriadne.

Samotné pojednávanie začalo čítaním rozsudkov predošlých prípadov. Potom sa čítal program jednaní daného dňa. Náš prípad bol prvý v ten deň. Len ťažko som dokázal uveriť, keď som počul slová: „Teraz bude vypočúvanie v prípade č. 86-104: Predstavenstvo Letiskových komisárov a kol. proti organizácii Jews for Jesus (Židia pre Ježiša).“ Zatiaľ čo sudcovia naťahovali na škripec žalujúcu stranu, ja som sedel s Barrym Fisherom (obhajcom občianskych práv, ktorý mi pomáhal) a menili sme stratégiu nášho prípadu. Videli sme, k čomu smerujú sudcovia, a vedeli sme, že budeme musieť reagovať na to, čo sa povedalo.

O polhodinu neskôr som počul hlas, ktorý ma vyzval: „pán Sekulow?“ A ja som predstúpil. Ja, malý židovský chlapec z Brooklynu v New Yorku som stál pred sudcami Najvyššieho súdu Spojených štátov, aby som obhajoval ústavné právo stáť na letisku a rozdávať letáky o Ježišovi!

Starostlivo som si pripravil prvú vetu, keďže som vedel, že to možno bude moja jediná príležitosť predniesť svoje vyhlásenie. Povedal som: „Pán predseda najvyššieho súdu, je to aj pre súd potešujúce: miestne samosprávy v rámci svojej právomoci ochraňujú dôležité záujmy, pokiaľ ide o efektívnu prevádzku letísk, avšak fakty v tomto prípade neodôvodňujú potláčanie cenných slobôd zaručených v prvom dodatku na základe všeobecného zákazu, ktorým sa (na letisku) zakazuje akákoľvek aktivita podľa prvého dodatku.“ To bolo všetko, čo som stihol povedať. Nič viac. Pretože ďalšiu polhodinu ma grilovali.

So sudcom Scaliom sme sa dostali do diskusie, ktorá mi pripomínala stret učiteľa a žiaka z čias môjho štúdia na právnickej fakulte. Pýtal sa: „Čo ak toto a toto?“ a ja som mu musel odpovedať. Niekedy som musel povedať: „Vaša ctihodnosť, toto je presne to, čo som nepovedal. Vynechali ste toto a toto.“ Trvalo to celých tridsať minút a bol to pravdepodobne najintenzívnejší zážitok v mojom živote.

Odišiel som so súdnej siene s pocitom, aký museli mať Beatles, keď opúšťali Shea Stadium. Alebo pre tých, čo by snáď nepoznali Beatles, cítil som sa ako Rocky po bitke. Ak neviete, kto bol Rocky, čo tak primabalerína po svojom prvom predstavení? Dobre teda, nie som primabalerína, no cítil som sa veľkolepo. Vedel som, že Boh ma previedol touto skúškou – a urobil to oveľa lepšie, ako som sa vôbec odvažoval dúfať.

Vošiel som do súdnej siene mysliac na Ježiša a na to, ako v Chráme poprevracal stoly peňazomencom. Ježiš bol aktivista; postavil sa za to, o čom vedel, že je správne. Čerpal som silu z Jeho príkladu.

Tento prípad bol už dvakrát rozhodnutý v náš prospech dvoma oblastnými súdmi nižšej inštancie. Sudcovia rozhodli, že ľuďom nemôže byť na letisku odopieraný výkon práv podľa prvého dodatku. Viem, že je to vedľajšie, ale právnik vo mne nemôže odolať, aby neupozornil čitateľa, aby príliš rýchlo nesympatizoval s letiskovou komisiou, ktorá sa snaží obmedziť distribúciu náboženskej literatúry. To, či sa človeku páči hľadieť na ľudí oblečených v tričku s nápisom Židia pre Ježiša rozdávajúcich letáky na letisku, je nepodstatné. Ak je ich právo slobody vyjadrovania upierané na letisku, kto vie, kedy a kde sa môže prípadne odoprieť sloboda vyjadrovania aj vám?

Tak teraz už viete o mojom veľkom dni na Najvyššom súde. A pravdepodobne ste už uhádli, že som sa o tento prípad nezaujímal len z čisto právneho hľadiska.

Takže, ako sa to stalo, že sa židovský chlapec z New Yorku zaplietol s Ježišom? Stalo sa to takto... Narodil som sa 10. júna 1956 v Brooklyne, no hneď po mojom narodení sme sa presťahovali na Long Island, kde sme žili až do mojej puberty. Moja rodina chodila do reformnej synagógy na Long Island; nebola to pekná budova, pamätám sa, že mala hrubé plyšové závesy. Je zábavné, aké veci si človek pamätá. Tie závesy ma riadne ohromili, možno preto, že ich daroval otec môjho kamaráta. Páčili sa mi piatkové nočné bohoslužby, ktoré sme navštevovali asi raz mesačne, no hebrejská škola...no, nanešťastie, nikto z detí v našej triede nemal rád hebrejskú školu. Nesprávali sme sa veľmi pekne. Niekedy som mal pocit, že jediným dôvodom, pre ktorý učiteľ nevyhodil môjho kamaráta a mňa z triedy (čím sa nám však vyhrážal) bolo, že otec práve tohto kamaráta daroval tie závesy!

O „náboženstve“ sa v našej rodine moc nediskutovalo. Môj otec hovorieval niekedy o „Najvyššej bytosti“, no zvyčajne sa na ňu odvolával výhradne počas sviatkov.

Ani ja som moc nerozmýšľal o Bohu. Pamätám sa, že keď som mal 13 rokov, priateľsky som sa prekáral s mojim pohanským kamarátom, katolíkom. Naťahovali sme sa navzájom v súvislosti s našim rozdielnym pôvodom. Nikdy sme to nemysleli skutočne vážne, no pamätám sa, že som sa krátku chvíľku pýtal sám seba, či by Shaun mohol mať prípadne pravdu o Ježišovi. Zdalo sa to čudné, že ma vôbec napadla takáto myšlienka, no zmizla tak náhle, ako prišla. Cítil som sa bezpečne v mojej židovskej identite, ktorá, pokiaľ viem, zahŕňala nevieru v Ježiša. Aj keď sme neboli „náboženskí“, robili sme veľa vecí na posilnenie našej kultúry a dedičstva. Osobitne som mal rád mnohé židovské oslavy, napríklad môj bar mitzvah.

To bol slávnostný deň. Namiesto zvyčajnej modrej jarmulky s bielou podšívkou som mal bielu saténovú jarmulku so zlatou výšivkou a talis, ktorý sa k nej hodil. Moje správanie bolo možno podpriemerné, aj tak však bar mitzvah znamenal koniec hebrejskej školy a vzrušenie z dospievania.

O dva roky neskôr sa moja rodina presťahovala z New Yorku do Atlanty v Georgii. Začali sme chodiť do synagógy, ktorú by som opísal ako „veľmi reformnú“. Na rozdiel od našej malej synagógy na Long Island, táto bola dosť vyšperkovaná. V strede krásneho klenutého stropu visel ozdobený luster, oblúk bol vyrobený z mramoru a zlata a na sedenie sme mali zlaté zamatové vankúše, ktoré sa k nemu hodili.

Tak ako synagóga, aj náš nový domov bol krajší než ten, ktorý sme zanechali na Long Island. Bol to tradičný dvojposchodový koloniálny tehlový dom. Aj keď sme mali priestor navyše, zasa sme skončili všetci spolu v kuchyni. Nielen vtedy, keď sa išlo jesť, hoci moja mama robí úžasnú sekanú. Kuchyňa bola tiež miestom, kde sme sa stretali moji rodičia, dvaja bratia a sestra a ja a tešili sa zo vzájomnej spoločnosti.

Moje výsledky na strednej škole sa podobali môjmu čítaniu Tóry na bar mitzvah – boli podpriemerné. Nie že by som bol nechápavý alebo lenivý, len mi chýbala motivácia. Vlastne som mal rád tvrdú prácu. V skutočnosti, hneď ako som mohol, som si našiel prácu. Keď som dovŕšil 17 rokov, bol som už manažérom nočnej zmeny vo veľkom obchodnom dome, ktorý sa volá Richway. Mal som vlastnú sadu kľúčov a zodpovednosti dospelého muža. Vždy som rád pracoval a vlastne som čakal, kým pôjdem na univerzitu a až tam som začal pracovať na tom, aby som dosiahol lepšie výsledky. Mojím pôvodným plánom bolo dostať sa na dvojročnú nadstavbu, kde by sa vyučovali nejaké podnikateľské kurzy, a potom sa vrátiť rovno do praxe. Po krátkom pôsobení na miestnej strednej škole som prišiel na chuť učeniu sa a rozhodol som sa zapísať sa na štvorročnú školu.

Pravdepodobne hlavným dôvodom, pre ktorý som sa začal zaujímať o Atlanta Baptist College (neskôr známu ako Mercerova univerzita) bola moja túžba zostať v Atlante. Navštívil som túto školu a zistil som, že ma priťahuje atmosféra priateľských, malých fakúlt. K tomu treba ešte dodať, že moja fakulta bola len päť minút cesty autom z nášho domu! „Otec“, spýtal som sa, „nebude ti vadiť, ak by som chodil do školy, ktorá sa volá baptistická?“ No môj otec je pragmatický muž. „Baptista–šmaptista“, odvetil. „Som rád, že si sa rozhodol pre štvorročné štúdium. Daj sa na to, a príď s dobrým vzdelaním.“

Zapísal som sa na Atlanta Baptist College s odhodlaním predbehnúť v štúdiu a v šikovnosti „všetkých kresťanov“. Pred tým, ako som začal študovať právo, sa mi darilo dobre, a tak som zaútočil na povinné hodiny biblickej výchovy s cynickou sebadôverou, istý sám sebou, že nebude ťažké vyvrátiť „ich“ predstavu, že Ježiš je Mesiáš.

Stretol som sa tam s chlapcom menom Glenn Borders, ktorého som okamžite označil za „Ježišovho blázna“. Glenn bral svoje náboženstvo vážne. Nebolo o tom pochybností – okolo krku nosil zavesený veľký drevený kríž! Poznal som Židov, ktorí nosili dosť veľký znak chai na krku, no nikdy som nevidel nič také veľké ako Glennov kríž. Ukázalo sa však, že Glenn bol aj napriek svojmu zjavu „normálnym chalanom“. Keď sme sa spolu rozprávali, zabudol som na ten veľký drevený kríž, možno preto, že Glenn sa nesnažil kresťanstvo mi vnucovať.

Ukázalo sa, že Glenn sa venoval univerzitným športom, bol aktívny v študentskej organizácii a dokonca si dokázal nájsť čas aj na to, aby bol dobrým študentom. Glenn bol tým typom človeka, ktorý ti pomohol, keď bolo treba. Bol to dobrý priateľ. A práve čiastočne kvôli tomuto nášmu priateľstvu sa môj súťaživý postoj na biblických hodinách zmenil na prirodzenú zvedavosť.

Glenn navrhol, aby som si prečítal úryvok z Izaiáša 53. Bol som zmätený, keď som čítal opis „trpiaceho sluhu“, čo sa tak veľmi podobalo na Ježiša. Určite som zle prečítal text. S úľavou som si uvedomil, že som čítal z King James Bible, čo je, koniec koncov, „kresťanský“ preklad. Takže keď som úryvok prečítal, prvé, čo som povedal Glennovi, bolo: „Dobre, a teraz mi daj skutočnú Bibliu.“ Schmatol som židovský text, no opis bol presne taký istý. Hoci to upútalo moju pozornosť, nemal som veľké obavy. Stále to znelo ako Ježiš v „židovskej Biblii“, na to však muselo byť logické vysvetlenie.

Začal som študovať celú stať a hľadať výklady rabínov. Vtedy som už začal mať obavy. Ak som nečítal túto stať 500-krát, nečítal som ju ani raz. Prečítal som toľko tradičných židovských výkladov, koľko som len dokázal nájsť. Niektoré z nich, hlavne z ranných období, opisovali text ako mesiášske proroctvo. Iné výklady vyhlasovali, že trpiaci sluha bol samotný Izaiáš alebo dokonca izraelský národ, no tieto výklady sa mi zdali trápne. Bolo jasné, že podrobnosti v texte nepoukazovali ani na Iziáša ani na izraelský národ. Pýtal som sa rabínov? Nie, nepýtal som sa. Čítal som, čo rabíni v priebehu vekov napísali, počnúc od najstarších čias, no úprimne povedané, nikto na mňa neurobil príliš veľký dojem. Moju poslednú skúsenosť z toho, čo sa dá očakávať od židovskej náboženskej hierarchie, som zažil počas služby, kedy niekto kýchol a rabín povedal: „Boh ťa žehnaj.“ A potom dodal: „Čo to vravím? Neverím v Boha.“

Stále som hľadal tradičné židovské vysvetlenie, ktoré by ma uspokojilo, no žiadne som nenachádzal. Jediným prijateľným vysvetlením sa zdal byť Ježiš. Moji kresťanskí priatelia navrhovali, aby som si prečítal ďalšie časti, ako napríklad Daniel 9. Keď som to čítal, moje podozrenie, že Ježiš by skutočne mohol byť Mesiášom, sa potvrdilo. Toto rozhodnutie však bolo striktne intelektuálne. Snažil som sa rozriešiť túto otázku asi rok a bol som šťastný, keď som nakoniec dospel k rozhodnutiu.

A aký som mal pocit z presvedčenia, že Ježiš je Mesiáš? Sčasti to bola úľava. Keď som sa raz dostal za ten bod, kedy som to nechcel vedieť, keď som potom vzal papier a pero a začal si písať dôvody, pre ktoré Ježiš bol Mesiášom, na jednu stranu a prečo nebol na druhú stranu, niečo som si uvedomil. Predtým som nikdy necítil potrebu nejakého Mesiáša, no teraz, keď som študoval proroctvá a čítal o tom, čo sa od Mesiáša očakávalo, vyzeralo to celé výborne. Vždy som považoval svoj kultúrny judaizmus za dostatočný, no keď som študoval o Mesiášovi, ktorý zomrel ako nositeľ hriechov, uvedomil som si, že potrebujem Mesiáša, ktorý to pre mňa urobí. Keď som dospel k záveru, že tým Mesiášom je Ježiš, bol som vďačný. Nezdalo sa mi, že by som mal urobiť ešte niečo iné.

O pár dní neskôr ma jeden z mojich priateľov pozval na vystúpenie skupiny The Liberated Wailing Wall (Oslobodený Múr nárekov), ktorej členovia patrili do organizácie Jews for Jesus. Neviete si predstaviť, aká to bola pre mňa úľava vidieť iných Židov, ktorí verili, že Ježiš je Mesiáš. Ich predstavenie „židovskej gospelovej hudby“ a niektoré veci, ktoré povedali, mi pomohli uvedomiť si, že ak skutočne verím v Ježiša, musím sa mu odovzdať. Na konci programu spievali pieseň s názvom „Nehanbím sa za Evanjelium“ a pritom vyzvali ľudí, ktorí chceli odovzdať svoj život Ježišovi, aby prišli uličkou dopredu až k nim. Odpovedal som na toto pozvanie. To bolo vo februári 1976.

Reakcie svojich rodičov som sa neobával. Vôbec mi nedošlo, že by sa moli nahnevať. Koniec koncov, Ježiš bol Žid. Až toľko som vedel. Nevidel som, v čom by mohol byť problém, ak verím, že Ježiš bol Mesiáš. On bol Žid, ja som bol Žid, nevidel som žiadny dôvod, pre ktorý by sme nemali v Neho veriť.

Keď som teda kráčal uličkou reagujúc tak na ich pozvanie, prvýkrát mi niekto naznačil, že Židov, ktorí veria v Ježiša, ich rodina a priatelia niekedy vylúčia. Pani, ktorú som nikdy predtým nevidel, mi povedala: „Ak ťa dnes v noci vaši vyhodia z domu, môžeš bývať u nás.“ S rodičmi som mal veľmi dobrý vzťah. Nepil som, nefajčil, nedrogoval, nezarmútil som ich a vždy sme si boli veľmi blízki. Vedela tá pani niečo, čo som ja nevedel?

Ako sa ukázalo, moji rodičia nereagovali tak, ako som to videl u iných židovských veriacich rodín. Avšak po tom, čo mi táto pani povedala, som sa, úprimne povedané, preľakol. Nebol som pripravený na takúto reakciu, a tak som sa rozhodol, že na začiatok nepoviem nič, že chvíľu počkám. No môj vzťah z rodičmi bol taký, že som to nedokázal. Nedokázal som im nepovedať také významné rozhodnutie. Skúšal som to, no naozaj som to nedokázal. Prišiel som domov asi hodinu pred polnocou a šiel som spať. Zobudil som sa asi o druhej nadránom a nedokázal som zaspať, tak čo som urobil? Išiel som a zobudil som svojho otca. Povedal som mu, že som sa rozhodol, že Ježiš je náš Mesiáš. Jeho reakcia bola: „Ty si rozhodol?“, čo samozrejme znamenalo „ kto si ty, aby si o tom rozhodoval?“, no to už nevyslovil. Len ospalo pokýval hlavou a dodal: „Porozprávame sa o tom ráno.“

Prišlo ráno a on o tom nepovedal ani slovo. Moji rodičia vedeli, že verím v Ježiša, a vedeli, že som si od organizácie Jews from Jesus požičiaval literatúru, lebo som býval doma. Popravde, vedel som, že zo zvedavosti niečo z toho prečítali aj oni. Niekedy som niečo našiel v našej „čitárni“ (v kúpeľni), nie medzi smeťami, ale tam, kde bolo zrejmé, že si to môj otec listoval. Keďže som býval pod ich strechou, mal som pocit, že ak o tom nechcú hovoriť, mám to nechať tak. Náš vzťah sa nezmenil a ja som bol vždy vďačný za to, že nech si už moji rodičia mysleli čokoľvek o mojom presvedčení, milovali a rešpektovali ma natoľko, že sa vyhýbali tomu, aby nás nejaké nezhody rozdelili.

Až o tri roky neskôr sme s rodičmi naozaj hovorili o Ježišovi. V tej dobe som bol na právnickej fakulte Mercerovej univerzity a Jews for Jesus vydali evanjeliové vyhlásenie v miestnych novinách, ktoré znelo „Mesiáš prišiel a jeho meno je Jošua.“ Moji rodičia čítali túto vetu sami alebo som im ju ja ukázal, už si nepamätám. Hovorili sme o tej vete, oni nesúhlasili, no nikdy neukázali nepriateľstvo. Vedeli, že som zostal Židom, vedeli, že som neprešiel žiadnymi drastickými zmenami osobnosti, ani som sa nepridal k žiadnemu divnému kultu.

Oženil som sa na svoje narodeniny, 10. júna 1978. Práve som dokončil prvý ročník na právnickej fakulte. Pokračoval som v štúdiu tak dobre, že so nakoniec patril medzi 5 % najlepších študentov v mojom ročníku. Svoju právnickú kariéru som začal ako daňový prokurátor pre daňové úrady. Bola to pre mňa najlepšia možná skúsenosť. Na jednej strane je to mizerná práca – žalovať ľudí za podvody a daňové úniky nikdy nikomu nepridalo na popularite. Z času na čas sa mi dokonca vyhrážali smrťou. Dôvod, pre ktorý to ale bola cenná skúsenosť, bol ten, že týždenne som mával až dvanásť prípadov. Bolo to úžasné. Tento druh skúseností môže u človeka skutočne naštartovať ohromnú kariéru – ak človek vyhrá prípady, čo sa stalo aj u mňa. Pracoval som pre daňové úrady asi osemnásť mesiacov, potom ma chceli preložiť inde, s čím som ja nechcel súhlasiť.

Vtedy som si uvedomil: „Ak si chcem založiť súkromnú prax, teraz je na to vhodný čas.“ A tak sme si spolu s kamarátom z právnickej fakulty prenajali kanceláriu. Naše mesačné režijné výdavky predstavovali asi 1 600 USD. Myslel som si, že je to celý majetok! Nemal som jediného klienta, no mal som niekoľko dobrých kontaktov. Do ôsmych mesiacov mala moja firma deväť právnikov, dvoch certifikovaných účtovníkov a troch právnych asistentov. Boli sme najrýchlejšie rastúcou firmou v Atlante. Ako sme to dokázali? Prevzali sme niekoľko veľmi kontroverzných prípadov a vyhrali sme. Stali sme sa známymi ako veľmi tvrdí advokáti a vybudovali sme si povesť a dobrú klientskú základňu. Ak mali ľudia problémy, prišli do firmy Sekulow a Roth.

So Stuartom Rothom sme len ťažko mohli uveriť, že naši klienti nám platili preddavky v takých sumách ako 25 000 USD a 35 000 USD, a my sme mali len 26 rokov! No napriek tomu, že sme boli veľmi mladí, keď klienti odchádzali z našej kancelárie, vedeli, že sa o nich postaráme. Môj rodinný aj pracovný život prekvital. S manželkou sme mali syna. Okrem právnickej praxe som založil realitnú kanceláriu zameranú na rozvoj nehnuteľností, ktorá po prvom roku priniesla hrubý obrat 20 miliónov USD.

Naďalej som zostal v kontakte s organizáciou Jews for Jesus a dokonca som sa stal členom ich predstavenstva. Podnikanie prekvitalo a s Pam sa nám narodil druhý syn. A predsa, bolo ešte niečo, čo som chcel urobiť. Stále viac a viac som rozmýšľal o tom, že by som chcel využiť svoje právnické skúsenosti na službu Bohu. V roku 1986 som sa stal hlavným právnym poradcom organizácie Jews for Jesus. Tak sa stalo, že som sa ocitol ako obhajca ich prípadu pred Najvyšším súdom Spojených štátov, ako som uviedol na začiatku môjho príbehu.

Mimochodom, rozhodnutie v tom prípade bolo jednomyseľné. Rozhodnutia súdov nižších inštancií boli potvrdené a Najvyšší súd vyhlásil rozhodnutie letiska oklieštiť práva podľa prvého dodatku za protiústavné.

Keďže je tento spor už vyriešený, môžem sa venovať organizácii C.A.S.E., čo sú kresťanskí obhajcovia slúžiaci Evanjeliu. Takto sme nazvali novú organizáciu, ktorá bude obhajovať zákonné práva jednotlivcov a organizácií, ktoré hlásajú Evanjelium, najmä v prípadoch týkajúcich sa verejných priestranstiev, ako sú parky, univerzitné priestory, rohy ulíc a, samozrejme, letiská. Budeme spolupracovať s inými organizáciami, aby sme zabezpečili, že prístup k právam podľa prvého dodatku zostane zachovaný.

Je hrozivé, čo len pomyslieť, že by raz mohlo prísť k tomu, že by ľuďom mohlo byť zakázané vyjadriť svoju vieru na verejnosti.

Verejnosť má, samozrejme, právo odmietnuť náboženskú literatúru. Ak sú ľudia naštvaní, že existujú Židia (a iní), ktorí veria v Ježiša, budiž. No existujú ľudia, ktorí hľadajú Boha a odpovede na otázku, ako Ho môžu spoznať. Potrebujú počuť Dobrú zvesť o Mesiášovi, a my musíme chrániť svoje právo povedať im ju.


Späť na svedectvá | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Dobré správy

  • Peter Hocken
    Pán si z piatka na sobotu ráno 10.06.2017 povolal k sebe velikána, pátra Petra Hockena. Vo svojich 85 nedožitých narodeninách bol Božím služobníkom, priateľom a kňazom, ktorý do posledného dychu s radosťou slúžil Božiemu telu po celom svete. Pán ho obdaril mimoriadnym intelektom a múdrosťou spolu so skúsenosťou krstu v Duchu Svätom aj schopnosťou odborne a zrozumiteľne popísať teologickú a duchovnú skúsenosť, ktorá sa deje v Cirkvi osobitne po II. Vatikánskom koncile.
    2017-06-11
  • Marek Nikolov
    Túžime ešte viac inšpirovať ľudí pre Pána. Túžime, aby jeho deti neboli iba konvertiti, žijúci vieru pre seba, ale skutoční učeníci a jeho priatelia, ktorí idú do celého sveta a zvestujú radosť evanjelia. Ak Ti horí srdce pre Krista a chcel by si mu slúžiť, ponúkame Ti pridať sa k nám.
    2017-05-22
  • Anton Chromík
    Muži sú vinní, lebo týrajú ženy. Muži sú vinní, lebo obsadzujú viac vrcholových pozícií v štáte. Muži sú vinní, lebo ženu vykorisťujú. Na všetkom je aj zrnko pravdy. Ideológia ale vylieva so špinavou vodou aj dieťa a rovnako to robí Istanbulský dohovor. EÚ včera 11.5.2017 odsúhlasila, že Istanbulský dohovor podpíše. Rozdelenie v Únii pokračuje a trhlina vzrastá.
    2017-05-12
  • Marek Šefčík
    Ty si vedel, že raz prídem!? Pamätáš si? Už sme sa pár krát stretli… Pokýval som hlavou. Nemali sme toľko času a pokoja, ako teraz. Vtedy som ale nemala záujem ťa objímať. Len som sa ťa chcela dotknúť. Priala som si, aby si vedel, že som na blízku. Všimla som si, že si zo mňa nemal strach. Dokonca si sa na mňa tak nesmelo usmial.
    2017-05-02
  • Chiara Lubich
    "Nič nie je stratené mierom. Všetko môže byť stratené vojnou", tak hovorí pápež Pius XII. Pacem in terris bol názov encykliky pápeža Jána XXIII. "Už nikdy viac vojna", slová ktoré pápež Pavol VI opakoval Spojeným národom. A pápež Ján Pavol II, následne po hrozných udalostiach 11. septembra poukázal na cestu, ktorou treba prejsť: "Žiaden mier bez spravodlivosti, žiadna spravodlivosť bez odpustenia".
    2017-04-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.