Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ján Heriban
Odovzdaj sa Bohu a On sa postará

small_Jan Heriban.jpg

Je redaktorom a moderátorom v Rádiu Lumen v Bratislave.

Zrejme nie som typ kresťana, ktorý by mal s Bohom „ohurujúce“ zážitky každý druhý deň, ale keď sa tak obzriem za svojím zatiaľ 28-ročným životom, nájdem v ňom veľa Jeho zásahov, ktoré som vtedy, keď sa stali, zrejme ani nevnímal. Spätne sa na to pozerám už inak, a tak sa vám pokúsim niečo z Jeho prozreteľnosti v mojom živote poodhaliť.

Za to, že mi viera v Boha nie je cudzia, vďačím v prvom rade svojim rodičom, ktorí ma odjakživa vodili do kostola a vychovávali ma v kresťanských hodnotách. Nemali to so mnou ľahké najmä v mojich pubertálnych časoch. Do kostola som síce chodil, ale popritom som veľa času trávil aj s partiou petržalských kamarátov, ktorí vedeli zo seba vydať aj nejedno neslušné slovo.

Keď som mal asi 10 rokov, prvý raz som miništroval. Do služby pri oltári ma zavolal môj neskorší birmovný otec, ktorý vo mne zrejme videl nejaký potenciál. Sedával som totiž vždy v prvom rade rovno pred ambónou. Otec čítaval na omši čítania a ja som sa na neho pozeral. Služba miništranta ma bavila, neskôr som aj viedol nácviky pre ostatných miništrantov pred veľkými sviatkami. Vďaka tejto službe som sa dostal bližšie k saleziánom, ktorí vtedy viedli Farnosť Povýšenia sv. Kríža v Petržalke. Prijal som tam aj sviatosť birmovania. Zhruba v tom čase ma oslovil kamarát, ktorý zakladal stretko chlapcov vo veku okolo 10 rokov. Chcel, aby som ho viedol spolu s ním. Ja som súhlasil.

V tejto ponuke dnes vidím silné Božie usmernenie, podobne ako v pozvaní miništrovať.

Chalanom som takto venoval asi 6 rokov a veľa som sa od svojho staršieho spoluanimátora naučil. Začal som sa viac angažovať ako saleziánsky animátor nielen pri stretku, ale aj pri organizácii rôznych podujatí a táborov. Cez túto službu rástla aj moja viera a vzťah k Bohu sa prehlboval.  Akurát som zároveň trochu bojoval s niektorými predmetmi na gymnáziu. Boh mi však pomohol nejako to zvládnuť, aj keď sa mi ušla aj štvorka na vysvedčení. Nemal som pocit, že by som zanedbával školu na úkor animátorstva, práve naopak. Ale tá matematika mi skrátka nikdy nešla.

Boh hral hlavnú úlohu aj v mojich ďalších rozhodnutiach. To, že nepôjdem maturovať z matematiky, som vedel naisto, ale stáli predo mnou ďalšie úlohy. Napríklad, pre akú vysokú školu sa rozhodnúť. Na gymnáziu som v žiadnom predmete nevynikal, tak kam ďalej? Mal som pocit, že nemám žiadne talenty. Potom som si však spomenul na to, že niečo mi predsa len ide.

Bavili ma slohy a písanie. Ako animátor som napísal niekoľko článkov zo saleziánskych podujatí na stránku farnosti aj do novín. Napokon mi aj vďaka tomu napadlo, že sa prihlásim na žurnalistiku.

Podal som si prihlášky na tri školy: do Bratislavy, Nitry a Trnavy. Priority, kam chcem ísť najviac a kam najmenej, som si určil presne v tomto poradí. A podľa toho som sa aj pripravoval na prijímačky. Do Bratislavy najviac a do Trnavy vôbec. Prijímačky v Trnave boli posledné v poradí, no už som bol taký unavený zo všetkého učenia, že som tam išiel bez akejkoľvek prípravy s tým, že tam niečo zakrúžkujem. Chcel som mať už konečne pokoj a prázdniny. Ukázal sa však Boží paradox. Vzali ma jedine do Trnavy. Tam, kde som chcel ísť najmenej a kde som neurobil nič pre to, aby som sa tam dostal. Nemal som na výber, tak som tam nastúpil. V druhom ročníku som pochopil, prečo to všetko dopadlo takto. Vyučovali tam dve bývalé hlásateľky. Učili nás, ako máme správne a spisovne rozprávať, ako vytvoriť správu atď. V tom som sa úplne našiel. A to som dva roky pred ukončením gymnázia ani nevedel, z akých predmetov chcem ísť maturovať. Až vďaka týmto pedagogičkám som pochopil, prečo ma Boh chcel v Trnave a nie v Bratislave alebo v Nitre. Nielen pre výborný kolektív spolužiakov, ale aj preto, aby mi ukázal, ktorým smerom sa mám v štúdiu uberať. Rozhlasová žurnalistika, rétorika, rečnícky prejav, tvorba správ – to ma zaujímalo. Pocítil som, že v tejto oblasti chcem raz pracovať a zdokonaľovať sa.

V tom istom roku vzniklo v Bratislave štúdio Rádia Lumen (2009). To som však ešte nevedel, že v ňom raz budem pracovať. Ale Ten hore áno. Veľa rokov predtým, ešte ako dieťa, som spoznal našu rodinnú známu, ktorá pracovala dlhé roky v Slovenskom rozhlase. Jej kolegyňa ju však prehovorila, aby išli spolu do novovzniknutého štúdia Rádia Lumen. Keď sa štúdio rozbiehalo, akurát v tom čase som potreboval v škole prax. Nenapadlo mi nič lepšie, ako sa ozvať tejto známej, či by sa u nich v redakcii niečo nenašlo. S ochotou ma prijali, a tak som získal svoje úplne prvé skúsenosti s redaktorskou prácou „v teréne“.

Keď sa ma vtedajšia vedúca redakcie spýtala, kedy budem končiť školu, zistila, že je to presne rok, v ktorom by mala odísť do dôchodku. Vraj ju rovno budem môcť nahradiť.

Ostal som trochu v šoku. V opatrnosti a bázni začiatočníka som si nepripustil, že by sa to mohlo stať. Ale stalo sa a v roku 2013 som nastúpil do rádia namiesto nej. Takto to Boh všetko zariadil. Od toho, ako ma dostal na školu, na ktorú som najprv nechcel ísť, cez perfektné pedagogičky až po človeka, ktorého som už dávno predtým poznal a mohol sa vďaka tomu na neho obrátiť s prosbou o prax v rádiu. Lepšie by som si to nevymyslel.

V tom, ako som sa dostal na univerzitu a ako som získal zamestnanie, mal Boh nezastupiteľné miesto. Jedno mi však v tom čase ešte chýbalo. Asi od svojich 18 rokov som si viac všímal dievčatá. Mal som záujem o viaceré, skúšal som to na ne, no niekoľkoročné snahy vždy zlyhali a ja som stále nikoho nemal. Došlo to až do štádia veľkej frustrácie, keď som sa tak trochu nahneval a Bohu som povedal, že som už urobil všetko, čo som mohol, no nič sa nepodarilo a že už neviem, ako ďalej.

Oslobodil som sa od všetkých dovtedajších snáh a nechal to na Neho.

A odmena prišla po troch týždňoch. Vďaka svojim kamarátom z farnosti, v ktorej ma Boh cez druhých zavolal miništrovať a „animátorčiť“, som stretol jedno dievča. Kamaráti vravia, že to bolo medzi nami od začiatku jasné, no asi len v ich hlavách, v mojej až o trochu neskôr. A to je dnes moja manželka Veronika. Ženu, ktorú som nikdy predtým nevidel ani o nej nepočul, tú si Boh vybral pre mňa.

Uvedomil som si, že cez tie všetky predošlé sklamania v láske ma formoval a pripravoval na to, aby som raz mohol rozpoznať tú pravú lásku určenú mne.

Požehnal nám to tak, že nám stačili necelé dva mesiace, aby sme spolu začali chodiť, ďalší necelý rok, aby sme sa zasnúbili a ďalších 9 mesiacov, aby sme sa vzali. Žena, ktorú som celý čas hľadal, len som nevedel, kde je. Boh to dávno vedel a poslal mi ju vďaka dobrým kamarátom vtedy, keď som sa vzdal seba a nechal pôsobiť Jeho. A teraz ho môžeme nechať pôsobiť spoločne cez naše sviatostné manželstvo.

Takto Boh doteraz viedol môj život, našiel mi v ňom uplatnenie po profesijnej i osobnej stránke. Uvedomujem si, že mám všetko podstatné: vieru, zdravie, rodinu, prácu, bývanie a všetko hmotné, o čom Boh vie, že to potrebujeme. Pre niekoho samozrejmosť alebo niečo málo výnimočné, ale pre mňa výsledok Božieho riadenia, ktoré si potrebujem často pripomínať. Ktovie, ako by som prežíval to, keby som čo len jedno z toho nemal...

Takto sa Pán postaral o moju vieru, manželku, prácu a mnoho ďalšieho. A, samozrejme, verím, že sa ešte o mnoho iného, čo ma v živote čaká, postará s rovnakou precíznosťou.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium