Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - František Mikloško
Môj príbeh viery

small_f-miklosko2.jpg

RNDr. František Mikloško je slovenský politik a bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1971 ukončil štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1971 až 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti numerickej matematiky. V rokoch 1983-89 pracoval ako robotník. Pred rokom 1989 bol disident, aktivista takzvanej Tajnej cirkvi. Patril k organizátorom tzv. Bratislavského Veľkého piatku, významnej pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom Sviečková manifestácia. V roku 2008 kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Je významnou osobnosťou usilujúcou sa o spoločné dobro spoločenského a duchovného života na Slovensku.

Obrátenie Šavla na ceste do Damašku, ktoré z neho urobilo sv. Pavla, sen cisára Konštantína o znamení kríža, v ktorom zvíťazí vo vojne o trón, alebo stretnutie Františka z Assisi s malomocným, keď zostúpil z koňa a pobozkal ho, ktoré ho nasmerovalo na cestu slobody a veľkého svätca cirkvi. Nič z toho sa v mojom živote neudialo. Ak mám z pohľadu čoskoro sedemdesiatnika popísať moju cestu viery, vraciam sa k slovám pápeža sv. Pia X., ktoré raz povedal:

 

„Dajte mi deti do šesť rokov ich života a potom si ich už môžete vziať.“

Detstvo, ranná mladosť vytvorí také vnútorné zázemie človeka, že aj keď v živote poblúdi, vždy sa má nakoniec kam vrátiť, do svojho duchovného domova, ktorý tvorí svet jeho intimity a komunikácie s Bohom.

Detstvo a mladosť som prežil v Nitre, na Kalvárii, pri kostole Nanebovzatia Panny Márie. Ak by som mal niekoľkými slovami charakterizovať, ako rástla moja viera, tak vďaka rodine a okoliu, napriek komunistickému prenasledovaniu náboženstva, kňazov a veriacich ľudí, to bolo radostné prežívanie viery. Bolo to v prvom rade živé prežívanie cirkevného roku. V čase adventu sme žili pri adventnom venci, pri modlitbách, speve a značení si dobrých skutkov. Od Zeleného štvrtku do Vzkriesenia sme mali rádio zahalené čiernou látkou, na Veľký piatok, o 15.00 hodine, kedy zomrel Kristus, sme kľačali všetci doma pred krížom. Osobitne radostne sa na Kalvárii slávili mariánske sviatky, vrcholom bola samozrejme každoročná púť 15. augusta, so všetkým hlbokým i veselým, čo ľudová zbožnosť prinášala. Súčasťou života našej rodiny boli u nás návštevy kňazov, rehoľných sestier a rôznych zbožných ľudí. Bola to zbožnosť, ako prirodzená súčasť života, s pravidlami, ale bez nátlaku a donucovania, sprevádzaná často úsmevným odstupom od všetkého, čo nebolo opravdivé.

Toto všetko sa dialo v prostredí a ovzduší neustáleho zatvárania kňazov, rehoľných sestier, chodení na výsluchy, domových prehliadok. Táto skúsenosť z mladosti ma na celý život obohatila poznaním, že komunizmus, ktorý útočí na Pána Boha, prenasleduje veriacich i iných slušných ľudí, je zlo, ktorému nemožno v ničom veriť.

Modlitba k Bohu, Panne Márii, k Anjelovi strážnemu sa postupne stávali súčasťou môjho života. Nevedel som nikdy prijať predpísaný život modlitby. Jedinou pravidelnosťou bolo ráno a večer a potom to bola už skôr modlitba, ako súčasť i potreba života. Nechýbali v nej ruženec a iné pekné modlitby cirkvi, ale postupné objavovanie prítomnosti Božej, Panny Márie a Anjela strážneho mi neskôr prinášali najväčšiu radosť a pokoj. V mladosti sa nepamätám na nejakú krízu viery. Raz, v čase dospievania som sa raz obrátil na mamu s nejakými racionálnymi pochybnosťami viery, ale pokiaľ si pamätám, jedinou vetou z jej strany som sa tých pochybností rýchlo zbavil. Prirodzená autorita rodičov, resp. blízkych ľudí je človeku na ceste rastu nenahraditeľnou pomocou.

Takto som sa v roku 1966 dostal do Bratislavy na štúdium matematiky a fyziky. Od tohto času, až do pádu komunizmu v roku 1989 som sa pohyboval v prostredí tzv. tajnej cirkvi. Čím ďalej viac v blízkosti takých osobností ako boli biskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, mnoho tajných kňazov, najmä z radov jezuitov a podobne. Boli to roky zápasu za slobodu cirkvi, za rozširovanie viery, najmä medzi mladými ľuďmi, za slobodu informácií a podobne. Teda, ideálne prostredie nato, aby som rástol vo viere a v prehlbovaní môjho duchovného života. Ale, ak sa prvá časť môjho života niesla v takej harmonickej atmosfére, ako som písal, tak o tejto časti môjho života to nemožno povedať.

Boli to roky úprimného angažovania sa, často s peknými výsledkami práce, ale zároveň to boli aj roky mnohých pochybení.

Bol som spolupracovníkom sekulárneho inštitútu Fatima, v tesnej blízkosti jeho predstaviteľa Vlada Jukla. Pamätám si, ako mi občas povedal, že by som sa mal už rozhodnúť: alebo zasvätiť svoj život úplne Pánu Bohu a potvrdiť to sľubmi, alebo ísť inou cestou. Nevedel som sa rozhodnúť. Vtedy ma podržal biskup Korec. Ale rovnako si spomínam, ako mi zase tento, raz povedal: „Mal si už byť ďalej.“

Táto múdra veta, resp. otázka ma sprevádza stále. Čo znamená „byť ďalej“? Znamená to mať viac vedomostí, byť vnútorne disciplinovaný, mať svoj cieľ a ísť za ním? Takíto ľudia zanechávajú za sebou stopu, sú vážení medzi ľuďmi a vyžarujú vnútornú sústredenosť. Základný problém, ktorý som v sebe pociťoval, bol nájsť seba, alebo stotožniť sa so sebou. V tomto som intuitívne cítil, že to je východisko všetkého ľudského i kresťanského.

Že človek, ak nájde takúto cestu, možno nemusí byť ani úspešný, ale môže byť šťastný a spokojný. To je ten pokoj našich starých materí, ktorý sme ako deti obdivovali.

Cestu k sebe som ale hľadal ťažko. Ľudia, ktorých som spomínal, boli ku mne zhovievaví, trpezliví a láskaví. Dávali mi slobodu. Otcovia púšte hovoria, že ovocím takejto cesty je pokoj a tichá radosť v duši. Človek sa na takejto ceste málokedy cíti istý a zabezpečený. Dnes vidím, že približovanie sa k sebe, išlo často aj cez omyly. Tým ich samozrejme nechcem ospravedlňovať. Ale zlyhania ma nakoniec oslobodzovali od falošného pohľadu na seba. Pri takomto hľadaní som sa vedel a viem najviac modliť. Ak sa raz mám stretnúť s Hospodinom tvárou v tvár, tak by som to mal byť ja a nie maska, ktorú na sebe v živote nosím. Ako v mladosti, tak v období zápasu o slobodu a rozširovanie života cirkvi bola viera v Boha a viera v cirkev pre mňa jedno a to isté.

Po novembri 1989 prišla sloboda. Už nebolo treba brániť slobodu viery a cirkvi. Dostal som sa do politiky a zotrval som v nej dvadsať rokov. Pôsobenie v spoločenstve Fatima ma poznačilo navždy. Jedným z jej duchovných pilierov bolo, že sa nazývala komunitou aktuálnych služieb. Robiť to, čo bolo treba a stať sa tam zbytočným.

Takto sme sa snažili v politike, hneď v prvých rokoch slobody ukotviť vzťah všetkých cirkví v slovenskej spoločnosti. Znovu teda akýsi zápas o postavenie cirkvi v spoločnosti.

Ako som písal, v detstve, mladosti, rovnako za komunizmu tvorila moje i naše duchovné zázemie cirkev. Bol som v nej úplne ukotvený a bola pre mňa radosťou i nádejou, o ktorej sa nediskutovalo. Prišla sloboda a ja som mal možnosť prežívať a pozorovať život cirkvi aj z inej strany. Ak som hovoril, že som nezažil v živote krízu viery, tak to sa týkalo úplne samozrejme aj cirkvi, lebo ona mi tú vieru prinášala a v nej som ju žil. Na slobode som pri mnohých udalostiach v cirkvi začal vidieť, že je to aj dielo ľudí a teda, že sú v nej aj chyby. To bola v mojom živote nová skúsenosť a ja som sa s ňou musel vyrovnať. Bol som vychovaný vo viere, že katolicizmus je tá najsprávnejšia cesta viery.

Musel prísť pápež František a jeho výzvy, aby človek v živote v prvom rade podal svedectvo svojej viery a ostatné nechal na Pána Boha, aby som prestal rozlišovať, kto je a kto nie je katolík.

Ak som hovoril o mojom celoživotnom ukotvení v katolíckej cirkvi, tak toto zostáva pre mňa už navždy. Zároveň ale s úžasom a očakávaním prežívam, že cirkev práve v týchto časoch je pozvaná k veľkej premene. Hľadanie a vnútorná diskusia, ktorú dnes prežíva cirkev je aj mojou diskusiou a mojím hľadaním. Tieto nové skúsenosti nám priniesla sloboda. Objavil som, že sloboda je najväčší dar, ktorý človek dostal od Boha, lebo v slobode môže človek hlbšie poznať, osobne prežívať i konfrontovať svoju skúsenosť i hľadanie.

Ak som hovoril, že môj život viery i cirkvi sprevádzala vždy radosť, tak práve sloboda mi dáva príležitosť, aby som túto radosť lepšie chápal. Snažím sa stále niečo študovať, konfrontovať s priateľmi, sledovať čo sa deje vo svete, samozrejme denne som konfrontovaný s obyčajnými záležitosťami a príbehmi života. Všetko zanedbané už nestihnem naštudovať, mnohé veci už neporozumiem v úplnosti, ale v modlitbe nachádzam znovu pokoj a istotu.

A tak, moja cesta viery, ktorá začala v detstve a pokračovala mladosťou a obdobím komunizmu sa vďaka slobode predsa v niečom podobá príbehom obrátenia, o ktorých som písal na začiatku. Nie je totiž už samozrejmosťou, ale vyžaduje si osobnú odpoveď na udalosti, ktoré ma stretli a stretávajú. Pokúsil som sa tu niečo napísať o mojom príbehu viery a vzťahu k Bohu. Samozrejme viem, aj keď som sa tomu vyhol, že sú tu ešte Kristove slová o druhom najväčšom prikázaní: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,39), ktoré sú východiskom kresťanského života, hľadania a spoznávania Boha.

Na začiatku textu som napísal, že sa budem pozerať na svoj príbeh viery z pohľadu takmer sedemdesiatnika. K takémuto pohľadu sa dnes pripája ešte jeden pocit, ktorý je už súčasťou môjho vzťahu k Pánu Bohu.

Je to pocit vďaky. Za rodinu, priateľov, za kňazov, ktorých som v živote stretol, za zdravie, za manželku a mnoho iných vecí.

Formovanie mojej viery sa síce odohrávalo v mojom vnútri, ale nebol to príbeh pustovníka z púšte. Bol vždy súčasťou ľudí a udalostí, ktorí ma v živote sprevádzali. A pretože je to stále neskončený príbeh, neostáva mi nič iné, len prosiť o Božiu pomoc pre čas, ktorý mám ešte pred sebou.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium